Československý jazyk je len spoločným pomenovaním pre češtinu a slovenčinu cieľom vyjadrenia ich úplnej právnej parity.

Presunutie právnej parity na cudzie territorium je nielen hrou s pochopami, ale i podvodom.

literárnímu a filologickému... Ústavní výbor prosté pridržuje se skutečnosti, že máme mezinárodné uznaný "Československý" štát, že označení národ »československý« stalo se ve styku mezinárodním běžným pojmem, že všechny statní instituce nazývaný jsou »československými« a že dokonce i v kruzích literárních mluví se o literatúre československé; Ústavní výbor považoval tudíž za účelné, aby jazyk, jímž mluví štátotvorný národ naší republiky, označen byl pro obor právní názvem společným, třebaže jsou tu skutečné dve formy projevu jazyka tohoto, česká i slovenská; označením »československý« chtěl právě Ústavní výbor docíliti plné parity pro češtinu a slovenštinu v živote státním tou měrou, že projev vůle statní může se státí se stejným účinkem jednou v češtine, po druhé v slovenštině a že vždy jest to projev učinený oficielním jazykem štátu. To zvláště posíleno jest ustanovením § 4«,

ktorý §, ako sme videli, presne určí territorium štátneho jazyka tak vo forme českej, ako i vo forme slovenskej.

Ústavný výbor podľa tohoto citátu vyhlasuje,

že pomenovanie štátneho jazyka spoločným menom »československý« stalo sa len pre právnu jednotnosť

a lojálne uznáva, že v skutočnosti jestvujú dve formy tohoto jazyka: česká a slovenská,

pričom tvrdí, že to zrobil tým cieľom, aby docielil úplnú paritu slovenčiny a češtiny... a vláda svojou odpoveďou narušuje práve túto paritu!

2. Lebo pochop úplnej parity s češtinou, ako vytvára možnosť rozšírenia territoriálnej kompetencie češtiny na Slovensko na úkor slovenčiny, tak vyžaduje, aby slovenčina mala tie práva na Slovensku, ktoré má čeština v českých zemiach.

A rozhodne vylučuje na podvode sa zakladajúci sofizmus, podľa ktorého pod paritou má sa rozumieť urovnoprávnenie češtiny a slovenčiny na celom území Č. S. republiky, čím sa potuteľne zamýšľa len to, aby sa dokorán otvorila brána pre češtinu na Slovensku..., čomu sa protiví tak 4. § rečového zákona, jako aj dôvodová zpráva Ústavného

Právna parila je nie i territoriálna parita.

Territoriálne právo slovenčiny je nedotknuteľné.

Slovenčina a čeština, sú rovnoprávne, ale každá na svojom priestore.

I podľa dôvodovej zpravy slovenčina má mať tie práva na Slovensku, ktoré mala maďarčina v Uhorsku.

výboru, ktorý, aby rozptýlil obavu Slovákov ohľadom territoriálnych prechmatov s češtinou, zdôrazňuje:

»Budiž opakováno: Společným označením oficielního jazyka nechce Ústavní výbor stanoviti nějaký nový pojem filologický, nýbrž užíva souborného označení, jež považuje za nutné a důležité ve prospech štátu a myšlenky, která tomu slouží za základ. «

3. »Při tom samozrejmé nechce níkterak způsobítí presun mezí dosavadní oblastí češtiny, jak se historicky vyvinula. K tomu hledí též zvláštní ustanovení v § 4«,... ktorý však presne určí priestor účinkovania týchto dvoch rečí.

Ústavný výbor teda nepripúšťa nijakého presunutia territoriálneho práva češtiny na Slovensko a rázne tvrdí, že ustanovenia 4, §u sú zrobené so zvláštnym zreteľom na zásadu nedotknuteľnosti territoriálneho práva slovenčiny na Slovensku a nie, ako by to vláda chcela vo svojej odpovedi vysvetľovať, pomiešajúc pochop právnej parity s pochopom territoriálneho práva.

4. Lebo podľa 4. §-u rečového zákona a dôvodovej zprávy tieto dve reči sú vskutku rovnoprávne, ale každá na svojom, v 4. §-e presne označenom priestore, - čeština v českých zemiach a slovenčina na Slovensku, a nie akoby vláda chcela pod kepienkom právnej parity oboch rečí rozšíriť territoriálne právo češtiny i na Slovensko.

Dôvodová zpráva na úplné uspokojenie Slovákov podobne opisuje právnu paritu češtiny so slovenčinou, keď vraví:

»Právní stav až dosud vylíčený doznal následkem prevratu z 28, října 1918 částečné zmeny následkem fakta, že ve smyslu zákona ze dne 28. října 1918, čís. 11 Sb, z. a n. považovati bylo dlužno národ československý za štátotvorný element nového štátu a stala se následkem toho reč česká (slovenská) jazykem, v némž stát orgány svými vůli projevuje, čili jinými slovy, že reč česká (slovenská) nabyla v novém štáte onoho významu, kterého ve starém Rakousku fakticky, v Uhrách podle zákona používaly jazyk nemecký, pokud se týče mad'arský«, t. j. každá na svojom území.

Smysel ustálený dôvodovou zprávou ma platnoť zákona.

Táto dôvodová zpráva viaže i dnešnú vládu.

Následovne, ako v Čechách, na Morave a v Sliezsku čeština je dedičkou všetkých práv, ktoré mala tam nemčina, tak na Slovensku je slovenčina dedičkou tých práv, ktoré mala v Uhorsku maďarská reč. A maďarská reč v Uhorsku bola neobmedzeným pánom úradov a všetkých verejných ustanovizní, teda i škôl!

5. Aj to musí každý uznať, že dôvodová zpráva zákona v každom štáte, kde nepanuje právo pästi, sa považuje za najkompetentnejšieho interpretátora dotyčného zákona, ba čo viacej, ňou ustálený smysel má platnosť samého zákona. -

Pritom nezabúdajme, že vtedajšia vláda predostrela tento zákon na základe zásad hlásaných v tejto dôvodovej zpráve. Zásady tieto viažu teda i dnešnú vládu. Viažu ju, ak len nechce vtedajšiu vládu obviňovať z podvodu. Ale í vtedy vláda naša nemôže budovať na podvode, ak sa nechce prehrešiť proti zásadám verejnej morálky. Iné je nemožné!

IV. A.

Vláda však mylne vysvetľuje 4. § rečového zákona i vo svojej novembrovej odpovedi, v ktorej opierajúc sa na jedno slovíčko tvrdí:

»Slovo »zpravidla« v 4. §-e tohoto zákona ovšem pripúšťa, že zásada v zákone vyslovená nemôže a vzhľadom k úplnej právnej parite oboch spisovných nárečí štátneho jazyka nemusí byť dodržiavaná do dôsledkov"; t. j. keď sa, vraj, v niektorom zákone hovorí »zpravidla«, tak tento zákon pripúšťa výnimky a vtedy zásada tohoto zákona nemôže sa bezvýnimočne previesť, nasledovne nemusí sa dodržať do dôsledkov.

Takáto vykrútená logika právnicky nielen neobstojí, ale je krajne nebezpečná tak pre nás Slovákov, občanov tohto štátu, ako i pre sám štát.

Logicky neobstojí, že tá zásada, zpod ktorej je výnimka, nemôže sa dôsledne uplatniť a vývod, že keď sa, - vraj, - nemôže dôsledne uplatniť, ani dôsledne dodržať sa nemusí: je hotový sofizmus. - Lebo tá zásada, ktorá nemusí byť dôsledne dodržiavaná vo všetkých prípadoch, ktoré nepatria do kruhu výnimky:

Odpoveď vlády zo dňa 23. novembra 1932.

Sofizmus vlády.

Je illogická, lebo takto prestala byť hneď i zásadou.

Právnicky neobstojí.

Rečovým zákonom ustálené výnimky nenarušujú v 4. §-e vyjadrenú zásadu territoriálneho práva češtiny a slovenčiny.

prestala byť zásadou!

2. Neobstojí ani právnicky, že výnimka ruší dôsledné prevedenie zásady toho zákona, pre ktorú zásadu je tento zákon robený.

Rečový zákon ustanoví zásady jazykových práv Č. S. republiku tvoriacich občanov a v jeho 4. §-e presne určí pre úrady zásadu territoriálnej právomoci češtiny a slovenčiny tak, že nariaďuje, aby úrady v českých zemiach úradovaly »zpravidla«, teda riadne po česky a na Slovensku »zpravidla«, teda riadne po slovensky.

A sám ústavný zákon rečový v 2-om, 3-om, 5-om, 6-om §-e a v 3. odseku 8. §-u presne ustáli tie prípady, ktoré tvoria výnimku zpod úradovania v českých zemiach »zpravidla« po česky a na Slovensku »zpravidla« po slovensky. A určí ich takto:

1. V 2-om §-e určí jazykové práva národných menšín pri súdoch, úradoch a orgánoch republiky a nariaďuje, aby podania príslušníkov národných menšín boly vybavené »nielen v jazyku československom, ale i v jazyku podania«, t. j. v jazyku dotyčného podávateľa.

2. V 3-om §-e prikazuje, že í samosprávne úrady, zastupiteľské sbory a všetky verejné korporácie musia sa riadiť podľa v druhom §-e vytýčených zásad.

3. V 5-om §-e určí jazykové práva národných menšín v školách a vo všetkých kultúrnych inštitúciách sriadených pre ich príslušníkov.

4. V 6-om §-e určí jazykové práva Podkarpatskej Rusi.

5. V 3-om odseku 8. §-u stanoví čas, pokiaľ môžu ministerstvá pripustiť výnimky zpod nariadení tohoto zákona v záujme nenarušenej správy... a ustáli ho v 5-ich rokoch odo dňa vyhlásenia (6. marca 1920) tohoto zákona.

Ako videť výnimky ustanovené rečovým zákonom sú stáleho a dočasného rázu.

Zpomedzi stálych výnimok všetky vzťahujú sa len na jazykové práva národných menšín a niet ani jednej výnimky, ktorá by dovoľovala úradom v českých zemiach, alebo úradom na Slovensku úradovať v inej reči,

ako ktorá je úradnou rečou dotyčnej krajiny; a medzi týmito stálymi výnimkami niet nijakej, ktorá by dopúšťala úradom prekročenie territoriálneho práva češtiny, alebo slovenčiny.

Všetky úrady sú teda povinné v českých zemiach úradovať po česky a na Slovensku po slovensky ešte i pri vybavovaní v rečí národnostných menšín; nasledovne zásada territoriálneho práva češtiny a slovenčiny vyjadrená v 4. §-e rečového zákona je nie narušená ani samým zákonom stanovenými stálymi výnimkami !

Čo sa však týka dočasnej výnimky, podľa ktorej vláda mohla v prvých 5 rokoch dovoliť výnimky zpod ustanovení rečového zákona, táto už dávno stratila platnosť, veď onedlho bude už 8 rokov, čo uplynulo právo vlády môcť použiť toto splnomocnenie v záujme nenarušeného chodu správy.

B.

Ale neobstojí ani odvolávanie sa vlády, že vzhľadom k úplnej právnej parite oboch spisovných nárečí nemusí byť dodržiavaná zásada territoriálneho práva češtiny a slovenčiny, vyjadrená v 4. §-e rečového zákona; lebo okrem tých dôkazov, ktoré uvedené sú pri opisovaní parity češtiny so slovenčinou podľa vysvetlenia dôvodovej zprávy (viď III. D. ), tvrdenie vlády neobstojí pre vnútornú protimluvu, v ktorej je so zásadou, z ktorej pochádza; lebo pochop právnej parity vytvára možnosť uplatnenia sa češtiny tam, kde užívanie slovenčiny sa zakladá na prirodzenom práve, a naopak... a podľa úmyslu vlády práve na základe parity by sa vytískala slovenčina odtiaľ, kde podľa zdravého rozumu a prirodzeného práva nemá miesta iná reč ako úradná reč Slovenska slovenčina !

Teda bez ohľadu na všetky dosavádne dôvody, čo by vláda mala i pravdu, keď, na základe tézy, čo je nie v zákone, to je mimo zákona a nemôže požívať ani ochrany dotyčného zákona -, tvrdí, že v 4. §-e rečového zákona stanovené je pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní... i

Právnicky neobstojí ani odvolanie sa vlády na právnu paritu češtiny so slovenčinou.

Territoriálne právo na celé územie republiky podľa zákona má len nejestvujúci oficielný československý jazyk.

Právna parita je nie teritoriálna parita.

Rovnoprávnosť češtiny so slovenčinou nedá oprávnenosť pôsobnosti na cudzom territoriume.

vtedy na základe tejto istej tézy to nemá nijakého významu pre češtinu, lebo to je tiež nie nikde, ani v 4. §-e, ani nikde v reč. zákone povedané, že čeština môže byť na Slovensku vyučovacou rečou v slovenských školách miesto slovenčiny, ktorú i vláda vo svojej odpovedi zo dňa 24. II. 1932 uznáva za úradnú reč všetkých úradov Slovenska.

Prvý § rečového zákona dáva totižto právomoc na celé územie Československej republiky jedine len štátnemu oficielnému jazyku československému a nedá ju češtine, alebo slovenčine, ktorých territorum presne určí v 4. §-e reč. zákona a prekročenie tohoto priestoru pod nijakou podmienkou nedovoľuje !

Češtinu teda nemožno otkrojovať na Slovensko, lebo čeština je nie československý jazyk, je len jedna jeho čiastka; a jako vláda v odpovedi svojej vzala do pochybnosti nedotknuteľnosť territoriálneho práva slovenčiny v školách, že nie sú tieto v 4. §-e spomenuté: tak vytvorila í češtinu zo Slovenska, tiež preto, lebo to nie je nikde povedané, že čeština môže zastúpiť slovenčinu v slovenských školách na Slovensku.

Dovolávanie sa teda úplnej parity oboch nárečí štátneho jazyka je správne len dotiaľ, kým táto parita vzťahuje sa na súbor práv, - v čom sú vskutku obe rovnoprávne, ani jedna nemá práv viacej, ani menej, ale každá len na svojom priestore pôsobnosti. -

A táto »úplná parita« prestane byť rovnoprávnosťou a stane sa protizákonnosťou, ba páchne i podvodom, akonáhle túto rovnoprávnosť v právach vzťahujeme na priestor ich činnosti; territorium ktorej v 4. §-e rečového zákona je presne určené, a síce pre češtinu české zeme a pre slovenčinu Slovensko. V českých zemiach teda úrady sú povinné úradovať po česky, na Slovensku riadne po slovensky. Rečový zákon dáva právomoc na celé územie len československému jazyku, ktorý v skutočnosti ako jazyk nejestvuje a podľa dôvodovej zprávy tohoto zákona užíva sa len na spoločné označenie týchto dvoch rečí, - českej a slovenskej.

Opakujeme, táto rovnoprávnosť češtiny a slovenčiny nedáva oprávnenosť pôsobnosti na cudzom territoriume. Akonáhle však túto

Vláda nie je oprávnená hlásať, že 4. § rečového zákona nemusí byť dôsledne dodržaný.

Vláda pobáda k prekročeniu rečového zákona.

Úradník tým menej má právo na rozmnoženie zákonom určených výnimok.

rovnoprávnosť češtiny so slovenčinou premeníme na oprávnenosť pôsobenia na territoriume vytýčenom pre slovenčinu: spáchali sme protizákonný čin, lebo tak 4. § rečového zákona, ako i jeho dôvodová zpráva toto pod žiadnou podmienkou nepripúšťa.

Zo všetkého je jasné, že cieľ odvolania sa vlády na »úplnú právnu paritu oboch spisovných nárečí štátneho jazyka« má slúžiť na podopretie úsilia prejsť s češtinou na territorium určené pre slovenčinu: nie je teda nič iné, ako hriešny útok práve proti tejto dôvodovej zpráve tak veľmi zdôraznenej úplnej parity slovenčiny s češtinou, teda proti ústavným zákonom zabezpečenému právu slovenčiny na Slovensku !

C.

A, keď odvolanie sa vlády na »úplnú právnu paritu« slovenčiny s češtinou zlíhalo;

keď časová výnimka ztratila už dávno svoju platnosť;

a medzi stálymi výnimkami rečového zákona niet takej, ktorá by úradom dovolila prekročenie terrítoriálnej právomoci češtiny, alebo slovenčiny;

odkiaľ berie predseda vlády právo na to, aby mohol proti ústavnému zákonu rečovému vyhlásiť, že »zásada vyjadrená v 4. §-e zákona pre slovíčko »zpravidla« nemusí byť dodržaná do dôsledkov ?«

Akým právom tvrdí: »nemožno preto vidieť porušovanie jazykových práv slovenčiny v tom, keď v ojedinelých (?) prípadoch v úradoch, v školách používa niektorý zamestnanec češtiny ?«

Veď to je nič iné, ako svojvoľné rozširovanie výnimok, na čo vláda nie je práve tak oprávnená, ako je nie oprávnená ani zákon vysvetľovať v reštrinkčnom smysle proti zásade vyjadrenej v samom zákone !

A, keď je vláda nie oprávnená na rozšírenie výnimok, tým menej môže si to dovoliť jednotlivý zamestnanec, v priestupkoch ktorých vláda, keď nechce vidieť »porušovanie jazykových práv slovenčiny«, rovno pobáda týchto »na nerešpektovanie ustanovení jazykového zákona o postavení slovenčiny«,

Vláda protizákonný čin ospravedlňuje protizákonným činom.

Vláda pracuje protizákonnými spôsobami a dôvodami.

Zrejmé je, že takéto počínanie je nič iné, ako zneužívanie moci; je teda čin protizákonný, ku ktorému najmenej oprávnenia môže dať tá okolnosť, že - vraj - niektorí úradníci pôvodu slovenského v Čechách i v úrade užívajú slovenčinu.

Tento dôvod - okrem toho - že sa zakladá na protizákonnom čine, trpenom v Českú, ako vidno, len preto, aby sa mohlo protizákonne pokračovať i na Slovensku, by mal len vtedy ako - tak nejaký podklad

- keby čeština v tej miere užívala sa a natískala sa na Slovensku na úkor slovenčiny, v akej miere sa užíva a natíska slovenčina na úkor češtiny v českých zemiach!

A, keďže skutočnosť je celkom iná, čo dokazujú tieto nesprávne vývody vlády ?

Nič iného, ako všemožné úsilie territoriálne právo češtiny presunúť i na Slovensko.

Toto úsilie, ako je protizákonné, tak pracuje i protizákonnými spôsobami a dôvodami.

a) Tomuto protizákonnému úsiliu k vôli naštrbuje sa v 4. §-e rečového zákona presne vyjadrená zásada territoriálnej právomoci češtiny a slovenčiny protizákonným vysvetľovaním slovíčka »zpravidla«.

b) Tomuto násiliu k vôli sa kopne do logiky zdravého rozumu a vyberie sa zpod kompetencie úradnej reči Slovenska vyučovacia reč slovenských škôl, keď sa tvrdí nesmyseľ, že v 4. §-e reč. zákona sa určí úradná reč len pre úrady pri úradovaní a nie

- vraj - v školách pri vyučovaní.

c) Tomuto k vôli právomoc štátneho jazyka, daná nejestvujúcemu jazyku československému sa privlastňuje češtine a pod zásterkou právnej parity oboch spisovných nárečí štátneho jazyka s jasným narušením reč. zákona sa presunuje i na territorium slovenčiny.

d) Tomuto k vôli sa pomieša právna parita s territoriálnou paritou úradných rečí.

Áno, tieto dve spisovné nárečia štátneho jazyka československého - teda čeština a slovenčina - sú rovnoprávne, ale každá len na priestore svojej právomoci. Preto zamieňanie právnej parity češtiny s territoriálnou paritou slovenčiny je hriešne počínanie proti právu slovenčiny na Slovensku.

e] Tomuto k vôli sa hlása v právnom štáte neslýchaná vec, že úradník, ktorý neúraduje na Slovensku po slovensky, nenarušuje zásadu 4. §-u rečového zákona a neprehreší sa proti právu slovenčiny na Slovensku!

f) Tomuto k vôli protizákonný čin sa odôvodňuje protizákonným činom, keď sa priestupok úradníkov ospravedlňuje tým, že to robia i niektorí úradníci rodom Slováci v Českú.

Všetko protizákonné, auktoritu zákonov podrývajúce činy.

D.

Pri všetkých týchto nesprávnostiach vláda ani nevie, ani neplní svoju povinnosť, lebo

keby sme aj pripustili, že - zásada, čo je nie v zákone, to stojí nielen mimo zákona, ale nepožíva ani ochrany zákona, - môže sa vzťahovať i na 4. § reč. zákona; taktiež, že slovíčko »zpravidla« dá podklad k vývodu, ktorý vláda uvádza v poslednej svojej odpovedi, totižto, že zásada v rečovom zákone vyslovená nemôže byt a vzhľadom k právnej parite oboch spis. nárečí nemusí byť dôsledne dodržiavaná: i vtedy z týchto vykrúcačiek vlády nič neplynie pre češtinu.

Lebo, keby aj bolo možné vyňať školy zpod kruhu úradov, nemožno ich vyňať zpod pochopu ústavov a verejných orgánov Československej republiky a tým menej je možno vyučovaciu reč škôl slovenských vyňať zpod kompetencie úradnej reči Slovenska - slovenčiny... a keby aj bolo možné odhliadnuť od illogičnosti vývodu zo slova »zpravidla«... nemožno pripustiť výrok vyplývajúci z tejto illogičnosti, totižto, že »nemožno preto vidieť porušovanie jazykových práv slovenčiny v tom, keď v ojedinelých prípadoch v úradoch, alebo v školách používa niektorý zamestnanec češtinu«: lebo vtedy za priestupok zákona obsahujúceho výnimky nik by nebol zodpovedný, čo by bolo pre štát a pre občanov nanajvýš nebezpečné.

Ale, odhliadnuc od všetkého toho, dajme tomu, že výšcitovaná zásada, čo je nie v zákone, to je nielen mimo zákona, ale nepoužíva ani ochrany dotyčného zákona, dá sa

Vláda ani nevie, ani neplní svoju povinnosť.

Táto chyba ak sa stala vedome, tak je podvodom a povinnosťou vlády by bolo podvodníkov stíhať a nie na podvode stavať.

Ak nevedome, má sa napraviť riadnou cestou.

vzťahovať na 4. § rečového zákona a správne by bolo, čo vláda tvrdí, že 4. § určí len reč úradov pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní; i vtedy práve podľa tej istej zásady logiky čeština ešte menej môže byť vyučovacou rečou na Slovensku, lebo nikde ani v tomto 4. §-e, ani v celom zákone je nie povedané, že čeština môže byť na Slovensku vyučovacou rečou slovenských škôl miesto slovenčiny, ktorá je podľa tohoto zákona úradnou rečou úradov na Slovensku.

Toto rozumkovanie vlády teda nič neznamená pre češtinu, lebo neposkytne vláde žiadny podklad k rozšíreniu territoriálnej kompetencie češtiny aj na Slovensko;

ale plynie z neho pre vládu povinnosť:

Lebo, ak podľa mienky vlády nestačilo, že v rečovom zákone je určená len vyučovacia reč škôl národných menšín a podľa nej bolo by bývalo potrebné i pri presnom určení territoriálneho práva češtiny a slovenčiny aj zdôraznenie i vyučovacej reči slovenských škôl... a nestalo sa:

tak to je chyba, ktorú napraviť je povinnosťou vlády,

A chyba táto mohla povstať len z dvoch príčin:

stala sa ona alebo úmyselne, alebo z neopatrnosti. Tertium non datur.

Ak sa stala úmyseľne, tak je to podvod a vláda na podvode nemôže pre češtinu stavať most na Slovensko.

Ale ak sa chyba táto stala z neopatrnosti, tak bolo povinnosťou vlády ju napraviť a mala podať doplňujúci návrh zákona Národnému shromaždeniu, ktoré by bolo rozhodovalo vo veci

a neoprávňuje vládu na ľubovoľné rozmnoženie rečovým zákonom určených výnimôk, čo je vec zákonodarstva;

ani na vysvetľovanie zákona proti v ňom vyjadrenej zásade a proti jasnej dôvodovej zpráve,

lebo do kompetencie vlády patrí ekzekutiva zákonov a nie zákonodarstvo!

Keby vláda bola konala svoju povinnosť podľa 4. §-u reč. zákona, dnes niet rečovej otázky.

Ale nemožno nám nepochybovať i v úprimnosti vlády, lebo sme presvedčení, keby vláda bola pokračovala podľa zásady vyjadrenej v odpovedí zo dňa 24. II. 1932. a bola od prvopočiatku bezpodmienečne uskutočnila to, čo touto vykrúcačkou hlása,

že 4. § rečového zákona určí úradnú reč

úradov pri úradovaní..........tak

v 14. roku jestvovania Č. S. Republiky nebola by sa mohla vyskytnúť príležitosť nesmyselnému tvrdeniu: »neurčí v školách pri vyučovaní«.

A dotiaľ, kým vláda statočne, do dôsledkov, neprevedie, aby všetky úrady bez výnimky úradovaly na Slovensku po slovensky, neveríme v úprimnosti ani vyššie hlásaného tvrdenia a sme isti, že vláda nastúpila túto cestu prekrúcačiek jedine len preto, aby čopriam i šliapaním logiky zdravého rozumu i zaznávaním prirodzeného práva slovenskej reči; nevšímaním si pravdy a spravedlnosti: natískala češtinu na Slovensko í napriek ústavným zákonom rečovým zabezpečeného práva slovenčiny, opierajúc sa len o heslo »Macht geht vor Recht«, teda na právo pästi! !

V.

Záver.

Z daných dôkazov a vysvetľovania je jasné, že vláda, keď tvrdí,

že pre slovo »zpravidla« a pre paritu oboch spisovných nárečí nemožno, ba nemusí sa territoriálna zásada 4. §-u do dôsledkov zadržať;

alebo keď vraví, že tento istý § určí reč úradov pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní;

taktiež, keď z tejto mylnej interpretácie vyvodí, že zamestnanec úradujúci česky na Slovensku v úrade, alebo profesor prednášajúci v školách slovenských česky, sa neprehreší proti rečovému zákonu; a

keď túto protizákonnosť ospravedlňuje tým, že to robia v Českú i úradníci rodom Slováci, teda protizákonným činom:

robí to nielen proti zásade samého rečového zákona, ale tiež aj proti jasným zásadám a vysvetleniam dôvodovej zprávy.... a robí to jedine len pre zastieranie násilenstvá, konaného v záujme presunutia territoriálneho práva češtiny aj na Slovensko, teda v záujme protizákonného činu!

A, zdôrazňujeme, že tu nejde, ako to vláda tvrdí, o »ojedinelé«, teda o zriedkavé prípady, ale, čo by to bol len jedon-jediný prípad, i vtedy úžasom nás naplňuje takáto, auktoritu zákonov narušujúca odpoveď vlády.

A právom sa spytujeme, či vláda je si povedomá vážnosti tejto odpovedi ?

Či si je povedomá, ako hlboko podkopáva s ňou právnu bezpečnosť ?

Ako podrýva v obyvateľstve Slovenska dôveru v platnosti zákonov ?

Či vie, ako povzbudzuje zamestnancov na porušenie tohoto zákona, ktorý je i ústavným zákonom Č. S. republiky ?

Či je si vedomá, čo za zkazonosný účinok musí mať na nás, Slovákov, keď vidíme, že sama vláda nie práve štátnický rozhľad prezradzujúcimi prekrúcačkami sa usiluje ústavným zákonom zabezpečené právo slovenčiny znehodnotiť ?

Z toho všetkého nasleduje, že odpoveď vlády, čo sa týka zachovania práv slovenčiny je:

1. protizákonná, lebo sa nielen protiví zásade vyjadrenej v rečovom zákone, ale je i v úplnej protíve s dôvodovou zprávou zákona;

2. zavádza právnu anarchiu, lebo vykrúcačkami sa usiluje platnosť zákona znemožniť;

3. porušuje právnu bezpečnosť, lebo nerešpektuje ani ústavným zákonom zabezpečené právo slovenčiny, čím podkopáva auktoritu zákonov, na ktorej spočíva bezpečnosť štátu;

4. navádza zamestnancov na protizákonné činy, keď v prekročení rečového zákona nechce vidieť porušenie jazykových práv slovenčiny;

Pokračovanie vlády je protizákonné, auktoritu zákonov podrývajúce, hlboko podkopáva dôveru v zákonoch, nabáda na porušenie zákona.

Pokračovanie vlády je na nič iné súce, ako na otrasenie dôvery Slovákov v štáte, v ktorom je možná takáto vláda.

5. že protizákonnosť ospravedlňuje protizákonným činom, keď na jej ospravedlnenie donáša, že to isté robia v českých zemiach úradníci rodom Slováci;

6, nesprávnou interpretáciou 4. §-u rečového zákona pripravuje hriešny útok na rečové práva Slovákov í

Z týchto príčin ako na výstražné memento upozorňujeme vládu na nasledujúce riadky dôvodovej zprávy Ústavného výboru (2. str., I. stĺp. ).

»Celé území republiky jest klasickou půdou staletého útísku národnostního a jazykového bezpráví. Bylo by politickým přehmatem, pokračovati ve starých chybách a zaměňujíc pouze smer útísku podlé zmenených pomeru mocenských zachovati staré nesprávne metody«... a to, čo páni moci robia neuznávaním svojrázností slovenského národa s jazykovým právom slovenskej rečí, zabezpečeným ústavným zákonom, je nič iné, ako pokračovanie v starých chybách starého utiskovateľa.

Preto pozor páni moci, lebo keď sa Slováci presvedčia, že ich láska, vernosť, oddanosť k štátu československému je zneužívaná, i u nich sa môžu ujať výstražné slová Palackého, otca českého národa, ktoré v časoch nebezpečia hroziaceho so strany panrusizmu povedal vám, Čechom: Keď by sme niekedy museli prestať byť Čechmi, tak nám bude ľahostejné, či staneme sa Nemcami, Vlachmi, Maďarmi, alebo Rusmi... rozdieľu medzi nimi a fanatikmi nemeckými a maďarskými nenachádzam: jedni ako druhí chceli by nás zničiť čo národ«.

Teda vládni páni pozor! Násilenstvami nežeňte na silu Slovákov, aby zrobili potrebné kroky na znovuuplatnenie svojho sebaurčujuceho práva; lebo Slováci svojho národa slovenského, svojej reči slovenskej sa nezrieknu ani za cenu republiky!!!

Videant consules nequid respublíca detrimenti capiat! ! !

Preto znovu pýtame sa vlády Č. S. republiky:

1. či k uspokojeniu Slovákov je náchylná v odpovediach svojich obsaženú mylnú interpretáciu 4-ho §-u reč. zákona, - na jakú

vôbec nemá zákonného práva, - napraviť a postarať sa o to, aby tento paragraf rečového zákona bol v smysle dôvodovej zprávy Ústavného výboru vysvetľovaný ?

2. Či hodlá sa postarať, aby na Slovensku už raz všetky úrady vskutku úradovaly »zpravidla«, to jest riadne po slovensky a bezpodmienečne pri každom úradnom výkone sa pridržiavaly úradnej rečí Slovenska -

slovenčiny ?

3. A, keďže krivdám, páchaným proti reči slovenskej, ako vidíme, len vtedy môže byť koniec, keď vláde bude známy každý priestupok rečového zákona; či je vláda náchylná vydať prísne nariadenie predstaveným všetkých úradov a škôl, aby títo zvláštnou pozornosťou sledovali pokračovanie každého zamestnanca z hľadiska rečového zákona a povinní bolí vláde hneď oznámiť každý priestupok, ktorým sa narušuje právo slovenskej reči a či je ochotná o týchto priestupkoch každoročne referovať Národnému shromaždeniu a nahliadnutie do týchto spisov poslancom umožniť ?

4. Či je rozhodnutá priestupníkov rečového zákona už raz i potrestať a rešpektovanie rečového zákona na celom Slovensku zabezpečiť?

V Prahe, dňa 21. marca 1933.

Hlinka,

dr Tiso, dr Ravasz, dr Petersilka, dr Polyák, Slušný, Zajiček, Fritscher, Suroviak, Šalát, Rázus, Čuřík, Danihel, dr Fritz, dr Gažík, Grebáč-Orlov, dr Labaj, Galovič, dr Mederlý,

Mojto, Onderčo, dr Pružinský, Sivák.