Poslanecká snemovňa N. S. R. Č. 1932.
III. volební období. 6. zasedání.
1791
Súrna interpelácia
poslanca Andreja Hlinku a druhov na vládu Č. S. R. vo veci slovenskej univerzity Komenského v Bratislave.
Predseda klubu poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany 17. decembra 1931-ho roku podal v parlamente nasledujúcu súrnu interpeláciu:
1. ) Interpelácia podaná 8. V. 1930.
Hlinková slovenská ľudová strana 8-ho mája 1930. roku podala v parlamente nasledujúcu súrnu interpeláciu:
Keď sa vynášal zákon 27-ho júna 1919, ktorým sa sriadila slovenská št. univerzita v Bratislave, tvrdilo sa, že táto univerzita bude slovenská, prednášať sa bude na nej slovensky a len dočasne česky. Keď sa teda vnieslo do zákona: přednášky se konají buďto česky, nebo slovensky c, stalo sa to len na krátku dobu prípravnú, kým sa totiž českí profesoria nenaučili slovensky.
Od založenia univerzity v Bratislave uplynulo už vyše 10 rokov a prednášky na nej sú ešte vždy v 99%-och české, duch jej nie je slovenský, ba mnohí profesoria pestujú na univerzite duch priamo protislovenský.
Keď slovenská ľudová strana sa proti čechizovaniu univerzity ešte r. 1927. - z
príležitosti pohoršujúceho prípadu s českou listinou, vloženou do základného kameňa bratislavského internátu vysokoškolákov, - ponosovala, pán ministersky predseda odvolal sa na autonómiu univerzity, ktorá sa má opierať na vyšcitovaný sriaďujúci zákon univerzity.
Odvolanie sa p. ministerského predsedu na autonómiu univerzity je podľa nášho presvedčenia nie len nesprávne, ale i protizákonné, lebo:
1. ) autonómia univerzity nesmie sa nikdy protiviť platným štátnym zákonom a tým menej ústavnému zákonu Československej republiky.
2. ) neobstojí ani odvolanie sa na sriaďujúci zákon zo dňa 27. júna 1919, podľa ktorého »přednášky se konají buďto česky, nebo slovensky«. Neobstojí to nie len preto, že v zákone daná alternatíva »přednášky se konají buďto česky, nebo slovensky«, ako mala smysel v prvých rokoch jestvovania republiky, po vynesení ústavného zákona rečového, ktorým bola slovenčina ustanovená za úradnú reč Slovenska, stala sa nesmyslom a neprirodzenosťou.
Neprirodzené je, aby profesoria sloven-
skej univerzity mohli prednášať v inej reči, ako slovenskej a mohli vyučovať mládež slovenskú proti pedagogickej zásade toho muža, ktorého meno nosí univerzita v Bratislave a ktorý dôrazne prízvukoval, že mládež sa má vyučovať svojej materinskej reči!
Ale je aj nesmyslom, aby užívanie slovenčiny na Slovensku mohlo závisieť od ľubovôle jednotlivého univerzitného profesora, či sa mu totiž páči toto ústavným zákonom zabezpečené právo Slovenska uznať, alebo nie!
3. ) Lež protiví sa i právnickej zásade: lex posterior derogat priori«, lebo neskorší ústavný zákon rečový č. 122. zo dňa 29. februára 1920. v §-e 4 rozhodne a jasne nariaďuje:
Užívajíce jazyka státního, oficielního, úrady v onom území republiky, jež před 28. říjnem 1918 náleželo ke královstvím a zemím na říšské radě zastoupeným, nebo ke království Pruskému, úřadují zpravidla po českú, na Slovensku zpravidla po slovensku. «
4. ) A tento ústavný zákon zpod tohto s »zpravidla« trpel len v prvých 5 rokoch dočasnú výnimku, keď povolil, že
Nařízením mohou také po dobu prvních pěti let ode dne, kdy zákon tento nabude účinnosti, pripustený býti výjimky z jeho ustanovení, potrebné v zajmú nerušené správy« (v III. odst., 8. §-u).
5. ) Ale protiví sa duchu tohto rečového zákona, ktorý podľa 9. čl. St. -Germainskej smluvy v 5. §-e nariaďuje:
»Vyučovaní ve všech školách, zřízených pro príslušníky národných menšín, děje se jejích jazykem, rovněž kultúrní instituce pro ně zřízené spravují se týmto jazykem. «
Veď takto národné menšiny maly by väčšie právo, ako Slováci v spoločnom štáte Čechov a Slovákov.
Prehmaty, ktorých dopúšťa sa väčšina profesorov univerzity bratislavskej proti ustanoveniam rečového zákona, nútia nás apelovať na vysokú vládu ČSR a opýtať sa:
1. ) Či má vedomosť o tomto nezákonnom práva slovenskej reči šliapajúcom pokračovaní profesorského sboru univerzity v Bratislave?
2. ) Či hodlá vec vyšetriť, priestupníkov rečového zákona potrestať a postarať sa o nápravu v tomto smysle, aby v ústavnom zákone zabezpečené práva sloven-
skej reči boly každým faktorom rešpektované?
Na túto súrnu interpeláciu minister školstva a nár. osvety p. dr. Ivan Dérer 13. júna 1930. roku dal nasledujúcu odpoveď:
»O obsahu interpelácie vyžiadal som si vyjadrenie od akademického senátu Komenského univerzity v Bratislave. Konečnú odpoveď podám preto až po vyšetrení vecí. «
2. ) Súrenie odpovedi. -
Od tejto odpovedi p. ministra školstva uplynulo už vyše poldruha roka bez toho, že by sme boli dostali sľúbenú konečnú odpoveď a keďže stav na bratislavskej univerzite sa k dobru slovenskej reči nezmenil, tretia univerzita česká však je zbytočná, obraciame sa znovu na vysokú vládu Č. S. R. a pýtame sa:
Či hodlá priestupníkov rečového zákona vôbec vyšetriť, ich potrestať a postarať sa o nápravu v tom smysle, aby opätovnými rečovými nariadeniami vlády súrené a v ústavnom zákone zabezpečené práva slovenskej reči boly už raz každým úradom a úradníkom rešpektované?
3. ) Odpoveď vlády 24. II. 1932. -
Na piatom zasadnutí tretieho volebného obdobia bola 24. februára 1932 rozdaná nasledujúca odpoveď predsedu vlády s dátumom 30. januára 1932:
Zákonom zo dňa 27. júna 1919 č. 375 Sb. z. a n., ktorým bola sriadená československá univerzita v Bratislave, bolo ustanovené, že prednášky sa konajú alebo česky alebo slovensky.
Toto ustanovenie nebolo dotknuté jazykovým zákonom zo dňa 29. februára 1920, č. 122 Sb. z. a n., lebo § 4 tohoto zákona, ktorého sa interpelácia dovoláva, stanovené je pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, a nie v školách pri vyučovaní.
Výtky, ktoré interpelácia uvádza proti jednotlivým členom profesorského sboru, ako by sa konaním prednášok v jazyku českom dopúšťali prechmatu proti ustanoveniu zákona jazykového, nie sú teda oprávnené. Treba preto odmietnuť všeobecné a nedoložené tvrdenie interpelácie, že mnohí z profesorov na Komenského univerzite pestujú ducha protislovenského.
4. ) Čo obsahuje táto odpoveď vlády?
V tejto odpovedi tvrdí sa:
1. ) že ustanovenie zákona zo dňa 27. VI. 1919, č. 375/19, ktorým bola sriadená československá štátna univerzita v Bratislave a ktorým bolo ustanovené, že prednášky sa konajú česky, alebo slovensky, nebolo dotknuté, t. j. vyzdvihnuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122;
2. ) že § 4 rečového zákona stanovi pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní;
3. ) že výčitka jako by sa profesoria konaním prednášok v jazyku českom prehrešili proti jazykovému zákonu, nie je oprávnená;
4. ) že tobôž treba odmietnuť tvrdenie interpelácie, žeby mnohí z profesorov na Komenského univerzite v Bratislave pracovali v duchu protislovenskom.
Z týchto tvrdení odpovedi predsedu vlády ani jedno nezodpovedá skutkovému stavu.
I.
5. ) Podvrátenie tvrdenia, že ústavný zákon rečový č. 122/1920 Sb. z. a n. nevyzdvihuje rečové ustanovenie univerzitu sriaďujúceho zákona.
Nezodpovedá skutočnosti, žeby ustanovenia zákona zo dňa 27. VI. 1919. roku č. 375 čo sa tyče reči prednášok, nebolo »dotknuté« t. j. - vyzdvihnuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122.
Zákon zo dňa 29. II. 1920, č. 122, ktorým sa ustaľujú zásady rečového zákona v Č. S. R., je zákonom ústavným. Je vynesený súčasne s ústavou Československej republiky na základe 129. §-u ústavnej listiny, ktorý znie:
"Zásady jazykového práva v republice Československé určuje zvláštni zákon, tvoříci součást této ústavní listiny. «
A prvý odsek prvého článku ústavnej listiny jasne vraví:
»Zákony odporující ústavní listine, jejim součástkám a zákonům ji měnícím a doplňujícím jsou neplatné. «
A druhý odsek hovorí: »Ústavní listina a jeji součástky mohou býti měněny, nebo doplňovaný jen zákony označenými za ústavní (33 §). «
Z tohoto je nad slnko jasnejšia nespráv-
nosť tvrdenia, jakoby rečové ustanovenie pred ústavnou listinou vyneseného zákona zo dňa 27. VI. 1919, číslo 375, mohlo mať platnosť proti ustanoveniam súčiastku ústavnej listiny tvoriaceho rečového zákona zo dňa 29. " II. 1920, čís. 122.
II.
6. ) Protidôkazy nesprávnosti tvrdenia, žeby 4. § reč. zákona nevsťahoval sa na reč vyučovania v školách.
Ale neobstojí ani druhé tvrdenie vlády, žeby v 4. §-e rečového zákona bolo stanovené pravidlo len pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, a nie v Školách pri vyučovaní.
Pán predseda vlády nepovie, odkiaľ berie podklad k tomuto prinajmenej čudnému tvrdeniu.
A vlastne čo obsahuje toto tvrdenie vlády?
V tejto odpovedi vlády tvrdí sa, že 4. § rečového zákona, ktorým sa určuje pravidlo pre užívanie štátneho jazyka na území Č. S. R., vzťahuje sa len na úrady pri úradovaní, ale sa nevzťahuje na školy pri vyučovaní; teda tvrdí, že vyučovacia reč škôl je vyňatá zpod kompetencie štátneho jazyka. Ä, keďže vláda z tohoto svojho tvrdenia vyvodí, že »výtky, ktoré interpelácia uvádza proti jednotlivým členom profesorského sboru, ako by sa konaním prednášok v jazyku českom dopúšťali prechmatu proti ustanoveniu zákona jazykového, nie sú oprávnené«, tak vláda v tejto odpovedi ešte aj to tvrdí, že čeština na Slovensku v slovenských školách ako vyučovacia reč je oprávnená; lebo vraj profesor prednášajúci na Slovensku v slovenskej škole česky sa neprehreší proti jazykovému zákonu. Pripúšťa teda presun territoriálnej kompetencie češtiny v školách na Slovensko.
7. ) V samom zákone nemá podkladu toto tvrdenie vlády.
V samom zákone niet žiadneho podkladu na podobné tvrdenie; lebo 4. § rečového zákona jasne hovorí:
»Užívajíce jazyka státního, oficielního, úrady v onom území republiky, jež před 28. říjnem 1918 náleželo ku královstvím a zemím na ríšske radé zastoupeným, ne-
bo ku království Pruskému, úřadují zpravidla po česku, na Slovensku zpravidla po slovensku. «
Z tohoto §-u zrejmé je, že v ňom sa stanovi zásady territoriálnej kompetencie štátneho jazyka na celom území republiky a to tak, že za úradnú reč "českých zemí sa stanoví čeština a za úradnú reč Slovenska slovenčina.
Podľa odpovedi vlády však tento § neobsahoval by v sebe ani nenaštrbenú zásadu úradnej reči pre celé territorium dotyčnej krajiny, ani bezpodmienečnú kompetenciu štátneho jazyka na vyučovaciu reč škôl.
Takáto interpretácia 4. §-u rečového zákona protiví sa nielen právnemu poriadku štátu, ale i zásadám logiky a verejnej morálky.
8. ) Protiví sa zdravému rozumu.
1. ) lebo, keď nezabudneme, že tento zákon je len rámcový zákon, ktorým sa stanovia len zásady jazykového práva v č. S. R.; tak každý rozumný človek za nemožné bude držať, žeby zákon, ktorý stanoví zásadu, že všetky úrady českých krajín, ktoré sú povinné užívať štátny jazyk, sú povinné úradovať česky a na Slovensku slovensky; žeby tento zákon, ktorý tak presne určí oblasti týchto dvoch zemi. zpod pochopu verejných úradov vyňal školy a zpod kompetencie úradnej reči vyňal vyučovaciu reč škôl; a žeby takýmto neprípustným s podvodom hraničiacim spôsobom dovolil rozšírenie territoriálnej kompetencie češtiny na Slovensku v najvážnejšom orgáne správy Slovenska: v slovenských školách.
A v skutočnosti verejné školy nikde nie sú vyňaté z radu úradov a každému je známo, že úradná činnosť škôl spočíva hlavne vo vyučovaní.
9. ) Protiví sa 5., 6. §-u ústavného zákona rečového.
2. ) Ale nesprávnosť chápania, jako by zásady jazykového práva určujúci ústavný zákon sa nerozprestieral i na reč v školách pri vyučovaní, očividome zavracia sám tento zákon, ktorý hneď v nasledujúcich dvoch §§ nariaďuje:
»5. § vyučovaní ve všech školách zřizených pro príslušníky národných menšín, deje se jejích jazykem.
6. §. Snemu, jenž zřízen bude pro Podkarpatskou Rus, vyhraženo jest, aby upravil otázku jazykovou pro toto území způsobem slučitelným s jednotnosti štátu Československého. «
Podkarpatskej Rusi sa teda priznáva právo, aby na svojom sneme sama si upravila jazykovú otázku svojho územia, 5. §-om sa zasa určí vyučovacia reč škôl národných menšín.
Po ustanoveniach 5. a 6. §-u nemožno logične tvrdiť, žeby ten istý rečový zákon, ktorý sa rozprestre na vyučovaciu reč škôl Podkarp. Rusi a škôl národných menšín, nepojal v sebe i vyučovaciu reč škôl na Slovensku; a nedá sa predpokladať, žeby súčiastku ústavnej listiny tvoriaci zákon rečový 4. §-om, v ktorom sa nariaďuje, aby na Slovensku sa zpravidla úradovalo po slovenskú«, z radu úradov vylučoval školy a tak pozbavil Č. S. R. spolutvoriacich Slovákov toho práva, ktoré zabezpečuje národným menšinám a Podkarp. Rusi!
10. ) Protiví sa 3. odseku 8. §-u
3. ) Ale okrem týchto dôvodov právnym nesmyslom je tvrdiť, že rámcový zákon rečový, ktorý presne určí zásadu rečového práva v školách národných menšín a Podkarp. Rusi; ktorý za reč úradov na Slovensku určí slovenčinu: neurčí ju vraj pri vyučovaní v školách slovenských!
Veď, keby takáto interpretácia bola právnicky možná, tak rámcový zákon rečový práve tak by bol musel i túto výnimku zdôrazniť, ako zdôraznil v 3. odseku 8. §-u, že výnimka zpod zásad rečového zákona je prípustná len v prvých 5 rokoch odo dňa vyhlásenia tohoto zákona a i to len v záujme nenarušenej správy.
A keď sám rečový zákon češtinu nepripúšťa nikde na Slovensku správe politickej: nemôže ju pripúšťať ani v slovenských školách.
Akonáhle rámcový zákon rečový túto výnimku neurobil, vláda nie je oprávnená svevoľne vysvetľovať zásadu úradnej reči na Slovensku na úkor slovenčiny v školách slovenských.
11. ) Slovenčina v slovenských školách na Slovensku by takto nebola zákonom chránená.
4. ) Ale vláda vôbec ani nepomyslela na konzekvencie tohoto svojho tvrdenia; lebo, keď jazykový zákon stanoví v 5. a G. §-e vyučovaciu reč škôl Podkarp. Rusi a národných menšín a vláda v odpovedi svojej tvrdí, že v 4. §-e tohoto zákona stanovené je pravidlo len pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní: tak z tejto odpovedi vlády nasleduje i to, že právo slovenčiny, ustanovenej 4. §-om tohoto zákona za úradnú reč Slovenska, je do pochybnosti vzaté len v slovenských školách na Slovensku; lebo ostatné školy sú školy národných menšín, ktorým výučba v ich materinskom jazyku týmto zákonom je zabezpečená.
Čo zasa by toľko znamenalo, že právo slovenčiny ako vyučovacej reči škôl slovenských na Slovensku je týmto zákonom nie chránené.
Vláda sotva chcela touto odpoveďou Slovákom toto povedať. Či áno?!
12. ) Čo sa zabezpečuje menšinám, to sa odopiera Slovákom!
Ale čo za nelogičnosť a nemorálnosť obsahuje toto tvrdenie vlády, ukáže sa vtedy, keď si do pamäti privedieme, že hneď na začiatku dôvodovej zprávy tohoto zákona Ústavný výbor zvýšene prehlasuje, že »menšinám národným musí býti daná naprostá možnosť národní existence a kulturního rozvoje«; ale Československú republiku spolutvoriacim Slovákom sa táto možnosť národnej existencie a kultúrneho rozvoja nedopraje, keď sa neuznáva neobmedzené právo slovenskej reči v slovenských školách Slovenska, jako to robí táto vládna odpoveď.
Nuž, hľa v skutočnosti takto vyzerá v Čs. republike, teda v štáte Čechov a Slovákov, tá v toľkých smluvách sľúbená, v dôvodovej zpráve hlásená parita slovenčiny s češtinou!
A, keďže o tom so zdravým rozumom ani sa nedá pochybovať, žeby v Českú mohla nastať otázka oprávnenosti češtiny v českých školách: zrejmé je, že všetky tieto prekrúcačky, ktoré sú zaobalené v tejto odpovedi vlády, sú len preto, aby sa pri správnom chápaní vecí nepopierateľné právo slovenčiny v slovenských školách na Slovensku mohlo do pochybnosti vziať ... čo sa zas protiví verejnej morálke!
13. ) Absurdnosť takejto interpretácie.
Ale absurdnosť tejto interpretácie je jasná, keď vyvodíme z nej konzekvencie. To každý uzná, že nepodvratiteľnou pravdou je: na čo sa zákon nevzťahuje, to stojí nielen mimo toho zákona, ale nepožíva ani ochrany dotyčného zákona.
Aplikujeme túto thézu na odpoveď vlády. Vláda tvrdí: v 4. §-e rečového zákona stanovené je pravidlo pre užívanie štátneho jazyka pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní tak tento § zákona, v ktorom sa presne určí oblasť štátneho jazyka tak vo forme reči českej, ako i vo forme reči slovenskej, nevzťahuje sa na vyučovaciu reč v školách štátneho jazyka: nasledovne štátny jazyk ako vyučovacia reč škôl štátneho jazyka, či už v znení českom, alebo v znení slovenskom stojí mimo rečového zákona a nepožíva ochrany tohoto zákona.
Ale môžeme i pokračovať. Keďže podľa interpretácie vlády 4. § rečového zákona nevzťahuje sa na vyučovanie v školách štátneho jazyka; tak i štátny jazyk českých zemí v znení českom, teda úradná reč česká, jako vyučovacie reč českých škôl stojí mimo zákona rečového a nepožíva ochranu tohoto zákona... ale požíva ju vyučovacia reč škôl národných menšiu v českých zemiach, lebo táto v 5. §-e je určená.
Nuž, ak toto nie je absurdum, lak čo je?
Ale tomuto tvrdeniu vlády chybuje aj úprimnosť.
11. ) Podľa takejto interpretácie by slovenčina bola vystavená ľubovôle jednotlivcov.
Tvrdiť, že »v 4. §-e rečového zákona stanoví sa pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, ale nie v školách pri vyučovaní, snáď len preto, že v rámcovom zákone rečovom nie sú výslovne vypočítané všetky úrady a školy slovenské a nie je označená aj ich vyučovacia reč: je nič iné, ako hľadanie spôsobu obídenia práva slovenčiny na Slovensku v záujme rozšírenia territoriálnej kompetencie češtiny na úkor slovenčiny!
Čo samou v sebe je nielen výsmechom v dôvodovej zpráve hlásaného neohraničeného práva slovenčiny na Slovensku a
jej parity s češtinou; ale znamená i to, že na Slovensku vyučovacia reč vo verejných školách slovenských, keďže podľa výpovedi vlády je nie stanovená, tak ani nie chránená rečovým zákonom, je teda vystavená ľubovôle jednotlivcov.
15. ) Toto sa protiví samému rečovému zákonu.
A toto je nie len právnický a logický nesmysel, ale sa protiví samému rečovému zákonu, ktorého 1. § znie:
» Jazyk československý jest státním, oficielním jazykem republiky. »Jest tedy zejména jazykem, «
1. ) v němž s výhradou toho, co ustanovuje se v §§-ech 2 a 5 s výjimkou toho, co bude podle §-u 6 ustanoveno pro Podkarp. Rus, děje se úradovaní všech soudů, úřadů, ústavů, podniků a orgánů republiky, konají se jich vyhlášky a zevní označení«.
V tomto §-e je teda jasne povedané nielen to, že jazyk československý je oficielným jazykom štátu, ale i to, že v ňom musia úradovať tak súdy, úrady, ako i všetky ústavy, podniky a orgány republiky... zpomedzi ktorých orgánov vynechať školy, tento najvýznamnejší orgán štátu so zdravým rozumom sotva by bolo možno.
A keď slovenské školy nemožno vyňať zpod práva rečového zákona, nemožno ich vyňať ani zpod kompetencie československého jazyka, ktorý je oficielným štátnym jazykom Č. S. R
16. ) Pochop oficielného jazyka štátneho podľa dôvodovej zprávy Ústavného výboru. Nepripúšťa češtinu nikde v správe politickej okrem v zákone vyhradených prípadoch, logicky nemusia ju pripúšťať ani v školách.
A pochop československého jazyka v »Zprávě ústavního výboru o osnove zákona, jímž se stanoví zásada jazykového práva v republice Československé« ustaľuje sa nasledovne:
»Ústavný výbor považoval tudíž za účelné, aby jazyk, jímž mluví štátotvorný národ našej republiky, označen byl pro obor právni nazvem společným, treba že jsou to skutočne dve formy projevu jazyka tohoto, česká a slovenská.
Ústavný výbor, tento najkompetentnejší interpretátor tohoto zákona, vyhlasuje teda, že štátny jazyk československý sa zjavuje v dvoch formách: v reči českej a v reči slovenskej. -
17. ) Kompetencia štátneho jazyka.
A 4. § rečového zákona oblasť týchto dvoch jazykových foriem štátneho jazyka presne "určí tak, že v českých zemiach riadne sa úraduje česky a na Slovensku slovensky. To jest territorium oficielného jazyka vo forme českej sú: Čechy, Morava a Šliezsko a územie štátneho jazyka vo forme slovenskej je Slovensko.
Štátnym jazykom na Slovensku je teda slovenčina.
A logicky je nemožné, aby kompetencia štátneho jazyka Slovenska, teda slovenčiny nesiahala na vyučovaciu reč škôl slovenských!
Zpod tohoto stanovenia rečového zákona výnimku dopúšťa 3. odsek 8. §-u len v prvých piatich rokoch, vraviac:
nařízením mohou také pro dobu prvních pěti let ode dne, kdy zákon tento nabude účinnosti, pripustený býti výjimky z jeho ustanovení potrebné v zajmú nenarušené správy«.
18. ) Interpretáciu vlády nepodporuje ani dôvodová zpráva tohoto zákona.
Zo všetkého toho jasne vidíme, že tvrdenie vlády, ako by 4. § tohoto zákona, podľa ktorého slovenčina je ustanovená za úradnú reč Slovenska, sa nevzťahoval i na vyučovaciu reč vo školách, nemá žiadneho podkladu v tomto zákone a tým menej ho má v dôvodovej zpráve tohoto zákona. A to musí každý uznať, že dôvodová zpráva zákona v každom štáte, kde nepanuje právo pästí, sa považuje za najkompetentnejšieho interpretátora dotyčného zákona, ba má ňou ustálený smysel aj platnosť samého zákona.
A dôvodová zpráva, tento auktoritatívny interpretátor rečového zákona, stanovi zásady, ktoré sa rozhodne protivia interpretácii vlády.
19. ) Parita slovenčiny s češtinou.
Ústavný výbor totižto pokračuje takto: Označením » československý« chtěl pravé Ústavní výbor docíliti plné parity pro češtinu a slovenštinu v živote státním, tou měrou, že projev vůle statní můze se stá-
ti stejným účinkem jednou v češtine, po druhé ve slovenštinč a že vždy jest to projev učinený oficielnim jazykem štátu. To zvlášté posíleno jest ustanovením § 4 ktorý §, ako sme videli, presne urči territorium štátneho jazyka tak vo forme slovenskej, ako vo forme českej.
20. ) Ústavný výbor territoriálnu kompetenciu češtiny a slovenčiny presne určí.
Ústavný výbor prehlasuje v tomto citáte, že chce docieliť úplnú paritu slovenčiny s češtinou... a vláda svojou odpoveďou práve narušuje túto paritu!!! Lebo pochop úplnej parity slovenčiny s češtinou ako vytvára možnosť rozšírenia territoriálnej kompetencie češtiny na Slovensko na úkor slovenčiny, tak vyžaduje, aby slovenčina mala ten zástoj na Slovensku, ktorý má čeština v českých zemiach; a rozhodne vylučuje na podvode sa zakladajúci sofizmus, podľa ktorého pod paritou má sa rozumieť urovnoprávnenie češtiny a slovenčiny na celom území Čs. republiky, čím sa potuteľne zamýšľa len to, aby sa dokorán otvorila brána pre češtinu na Slovensko... čomu sa protiví tak 4. § rečového zákona, jako aj dôvodová zpráva Ústavného výboru, ktorý aby rozptýlil obavu Slovákov ohľadom territoriálnych prechmatov s češtinou, zdôrazňuje:
»Budiž opakováno: Společným označením oficielního jazyka nechce ústavní výbor stanoviti nejaký nový pojem filologický, nýbrž užíva souborného označení, jež považuje za nutné a dúležité ve prospech štátu a myšlenky, která tomu slouží za základ. «
»Při tom samozrejmé nechce se nikterak způsobiti presun mezi dosavadní oblastí češtiny i slovenštiny, jak se historicky vyvinula. K tomu hledí též zvláštni ustanovení v § 4. «
Ústavný výbor teda nepripúšta nijakého presunutia oblasti češtiny na Slovensko a rázne tvrdí, že ustanovenia 4. §-u sú zrobené so zvláštnym zreteľom na túto zásadu a nie ako by to vláda chcela vo svojej odpovedi vysvetlovať.
21. ) Podľa dôvodovej zprávy slovenčina má mať tie práva na Slovensku, ktoré mala maďarčina na tomto území.
No a na úplné uspokojenie Slovákov opisuje i zástoj štátneho jazyka takto:
»Právní stav až dosud vylíčený doznal následkem prevratu z 28. ŕijna 1918 částečné zmeny následkem fakta, že ve smyslu zákona že dne 28. řijna 1918 č. 11 Sb. z. a n. považovali bylo dlužno národ československý za štátotvorný element nového štátu a stala se následkem toho reč česká (slovenská) jazykem, v němž štát orgány svými vůli projevuje, čili jinými slovy, že reč česká (slovenská) nabyla v novém štáte onoho významu, kterého ve starém Rakousku fakticky a v Uhrách podlé zákona požívaly jazyk nemecký, pokud se tyče maďarský.
Nasledovne, ako v Čechách, na Morave a v Sliezsku čeština je dedičkou všetkých práv, ktoré tam mala nemčina; tak na Slovensku je slovenčina dedičkou tých práv, ktoré mala v Uhorsku maďarská reč. A maďarská reč v Maďarsku bola neobmedzeným pánom všetkých verejných ustanovizní, teda i školí
Ako sa z týchto dôvodov každý môže presvedčiť, odpoveď vlády, ani čo sa týče interpretácie 4. §-u, ani z hladiska na vývod odvodený z tejto mylnej interpretácie, totižto, že profesor prednášajúci česky na Slovensku v školách slovenských sa neprehreší proti rečovému zákonu, nezakladá sa ani na zásadách samého zákona, ani na zásadách vyjadrených v dôvodovej zpráve Ústavného výboru... a vtedajšia vláda predostrela tento zákon na základe zásad hlásaných v dôvodovej zpráve. Zásady tieto viažu teda i dnešnú vládu. Viažu ju, ak len nechce vtedajšiu vládu obviňovať z podvodu; ale i vtedy vláda naša nemôže budovať na podvode, ak sa nechce prehrešiť proti zásadám verejnej morálky. Tertium non daturl
Zo všetkého tohoto nasleduje, že interpretácia 4. §-u rečového zákona tak, jako je podaná v odpovedi predsedu vlády, nakladá sa nielen na mylnom vykladaní a poznaní súčiastku ústavných zákonov tvoriaceho zákona zo dňa 29. II. 1920, č. 122., ale protiví sa tak dôvodovej zpráve rečového zákona, jako i duchu v úvode ústavnej listiny tak povýšené hlásaných zásad vyplývajúcich z prirodzeného práva sebaurčenia slovenského národa, pri čom úplne postráda známku morálnej ethiky, lebo cieľom takejto interpretácie nemôže byt iný, jako nespravodlivý útok na rečové práva Slovákovi l!
III.
22. ) Podvrátenie tretieho tvrdenia vlády.
Po týchto dôkazoch zbytočné je dokazovať oprávnenosť výčitky interpelantov. že profesorský sbor jedinej slovenskej univerzity v skutku hrubo sa prehrešuje nielen proti ustanoveniam rečového zákona, keď jeho členovia s veľmi malou výnimkou ešte vždy prednášajú len česky. ale hreší aj proti pedagogickej zásade svetochýrneho Komenského, ktorého meno nosí; taktiež aj proti rečovým nariadeniam samej vlády a proti povinnej slušnosti vzdelaného človeka, ktorý si stane do služby Slovenska.
IV. 23. ) Podvrátenie štvrtého tvrdenia vlády.
Nezakladá sa na pravde ani odmietnutie ponosy, že mnohí z profesorov na slovenskej univerzite pracujú v duchu protislovenskom.
Ministerský predseda odmietol túto ponosu preto, lebo vraj v interpelácii toto tvrdenie nebolo dokladmi podopreté. Toto vyjadrenie vlády nás prekvapuje.
Nuž protislovenské účinkovanie profesorov slovenskej univerzity by len vláde nebolo známo i napriek tomu, že pri každej rozpočtovej debate, taktiež aj inokedy bolo nesčíselne-krát prednesené a vláde i osobitne na vedomie dané?
Ale, že toto obvinenie sa zakladá na
pravde, dôkazom je i sama odpoveď ministerského predsedu, v ktorej predseda vlády sa ani nepokúsi popierať skutočnosť, že na slovenskej univerzite v Bratislave, na Slovensku, prednáša sa s malilinkou výnimkou skoro úplne česky. A právom sa pýtanie, či by sa našiel normálny človek, ktorý by veril, že títo páni krivdu túto proti slovenčine páchajú z lásky voči slovenskému národu?
24. ) Záver.
A, keďže z daných vysvetlení a dôkazov jasné je, že odpoveď vlády zakladá sa nielen na mylnej interpretácii súčiastku ústavných zákonov tvoriaceho rečového zákona, ale i na nevšímaní sem sa vzťahujúcich nariadení ústavnej listiny a dôvodovej zprávy Ústavného výboru;
a. keďže nepopierateľné je, že členovia profesorského sboru slovenskej univerzity v Bratislave ešte i v 14. roku jestvovania Československej republiky s malou výnimkou skoro všetci protizákonne prednášajú česky: s úctou znovu sa pýtame vlády Československej republiky, či k uspokojeniu Slovákov...
1. ) je náchylná mylnú interpretáciu rečového zákona, ktorá je obsažená v odpovedi predsedu vlády, v smysle dôvodovej zprávy Ústavného výboru napraviť?
2. ) či hodlá priestupnikov rečového zákona vyšetriť, potrestať a rešpektovanie rečového zákona na celom Slovensku zabezpečiť?
Praha, dňa 14. apríla 1932.
Hlinka,
Slušný, Čuřík, Danihel, dr. Gažík, Grebáč-Orlov, Galovič, dr. Mederlý, Mojto, dr. Polyák, dr. Pružinský, Sivák, Suroviak, dr. Tiso, dr. Fritz, Onderčo, Šalát, dr. Labaj, dr. Ravasz, Rázus, dr. Petersilka, Fritscher.