Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1932.

III. volební období.

5. zasedání.

1596.

Súrna interpelácia

poslanca Andreja Hlinku a druhov

vláde vo veci slovenskej univerzity Komenského v Bratislave na Slovensku.

Predseda slovenskej ľudovej strany Hlinkovej 8. V. 1930-ho roku podal v parlamente súrnu interpeláciu tlača 427.

Minister školstva a národnej osvety už 13. júna 1930 dočasnú odpoveď tlača 552.

A keďže sľúbená konečná odpoveď nepríchodila, zástupcovia slovenskej ľudovej strany tak v poslaneckej snemovni, ako i v senáte N. S. 17. XII. 1931-eho roku novou interpeláciou posúrili vec.

Na 5. zasadnutí III. vol. obdobia bola 21. januára 1932 rozdaná s dátumom 31. XII. 1931 dodatočná odpoveď predsedu vlády ako »K čís. tlače 552«.

Všetky tri tlače predkladáme vláde ako prílohy.

V tejto dodatočnej odpovedi sa hovorí:

1. že ustanovenie zákona zo dňa 27. VI. 1919 č. 375/19, ktorým bola sriadená československá štátna univerzita v Bratislave a ktorým bolo ustanovené, že prednášky sa konajú český alebo slovenský, nebolo dotknuté, t. j. vyzdvihnuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920 č. 122,

2. že 4. § rečového zákona stanoví pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri

vyučovaní,

3. že výčitka, ako by sa profesoria konaním prednášok v jazyku českom prehrešili proti jazykovému zákonu, nie je oprávnená,

4. že tobôž treba odmietnuť tvrdenie interpelácie, že by mnohí z profesorov na Komenského univerzite pracovali v duchu protislovenskom.

Z týchto tvrdení dodatočnej odpovedi predsedu vlády ani jedno nezodpovedá skutkovému stavu.

I. Nezodpovedá skutočnosti, že by ustanovenie zákona zo dňa 27. VI. 1919 roku č. 375, čo sa týče reči prednášok, nebolo »dotknuté« t. j. vyzdvihnuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122.

Zákon zo dňa 29. II. 1920, č. 122, ktorým sa ustálujú zásady rečového zákona v Československej republike je zákonom ústavným. Je vynesený súčasne s ústavou Československej republiky a na zá-

klade 129 §-u ústavnej listiny, ktorý § znie:

129. §.

»Zásady jazykového práva v republice Československé určuje zvláštni zákon, tvořící součást této ústavní listiny. «

A prvý odsek prvého článku ústavnej listiny jasne praví:

»Zákony odporující ústavní listine, jejím součástkám a zákonúm ji měnícím a doplňujícím jsou neplatné. «

A druhý odsek hovorí: »Ústavní listina a její součástky mohou býti měněny nebo doplňovaný jen zákony označenými za ústavní (33 §) II.

Z tohoto je nad slnko jasnejšia nesprávnosť tvrdenia, jakoby rečové ustanovenie pred ústavnou listinou vyneseného zákona zo dňa 27. VI. 1919, č. 375 mohlo mať platnosť proti ustanoveniam súčiastku ústavnej listiny tvoriaceho rečového zákona zo dňa 29. II. 1920, č. 122.

II. Neobstojí ani druhé tvrdenie, že by 4. § rečového zákona sa vzťahoval len na úrady »pri úradovaní a nie na školy pri vyučovaní, lebo školy nikdy neboly vyňaté zpod pochopu úradu a úradná činnosť školy je hlavne vyučovanie.

Ale toto tvrdenie vlády okrem sofizmu v ňom skrytého, neobstojí ani preto, že vláde by mal byť známy nielen v interpelácii citovaný 4. §, ale aj 5. a 6. § rečového zákona, z ktorých 5. § nariaďuje:

» Vyučovaní ve všech školách zřízených pro příslušníky národních menšin, deje se jejich jazykem. «

a 6. §: »Sněmu, jenž zřízen bude pro Podkarpatskou Rus, vyhraženo jest, aby upravil otázku jazykovou pro toto území zpúsobem slučitelným s jednotností štátu Československého. «

Po ustanoveniach 5. a 6. §-u nedá sa predpokladať, že by súčiastku ústavnej listiny tvoriaci zákon rečový 4. §-om, v ktorom sa nariaďuje, aby »na Slovensku sa zpravidla úradovalo po slovenskú z radu úradov vylučoval školy a tak po-

zbavil Československú republiku spolutvoriacich Slovákov toho práva, ktoré zabezpečuje národným menšinám a Podkarpatskej Rusi!!

Ale okrem týchto dôvodov vláda nemôže a nesmie sa postaviť na stanovisko, že keď v 4. § rečového zákona nie sú výslovne spomenuté školy, že tento § sa ani nevzťahuje na vyučovaciu reč škôl na Slovensku, lebo z takejto interpretácie vlády by nasledovalo, že na Slovensku vyučovacia reč vo verejných školách je vystavené ľubovôle jednotlivcov.

To samo o sebe je nielen právny nesmysel, ale sa protiví aj samému rečovému zákonu, ktorého § 1-ý znie:

1. §.

»Jazyk československý jest státním, oficielním jazykem republiky.

»Jest tedy zejména jazykem,

1. v němž s výhradou toho, čo ustanovuje se v §§ 2 a 5 a s výjimkou toho, čo bude podle §-u 6. ustanovene pro Podkarpatskú Rus, děje se úradovaní všech soudú, úradu, ústavu, podniku a orgánu republiky, konají se jich vyhlášky a zevní označení. «

V tomto §-e sa teda prehlasuje nielen to, že jazyk československý je oficielným jazykom štátu, ale i to, že v ňom musia úradovať tak súdy, úrady, ako i všetky ústavy, podniky a orgány republiky zpomedzi ktorých orgánov vynechať školy, tento najvýznamnejší orgán štátu so zdravým rozumom sotva by bolo možno.

A keď školy nemožno vyňať zpod právomoci rečového zákona, nemožno ich ani zpod kompetencie československého jazyka a keďže niet reči, ktorá by bola razom i česká i slovenská, vláda nariadením československý jazyk určuje takto: štátny jazyk československý »javí se faktický, ako spisovné nárečie československého jazyka v znení českom« a jako spisovné nárečie československého jazyka v znení slovenskom. «

Vládne nariadenie vyhlasuje teda tieto dve nárečia spisovné za štátny jazyk československý.

.. a 4. § rečového zákona oblasť týchto dvoch spisovných nárečí určí nasledovne:

4. §.

»Užívajíce jazyka státního, oficielního, úrady v onom území republiky, jež pred 28. říjnem 1918 náleželo ke královstvím a zemím na říšské radě zastoupeným, nebo ke království Pruskému, úřadují zpravidla po českú, na Slovensku zpravidla po slovenskú.

Teda territorium oficiálneho jazyka v znení českom je: Čechy, Morava a Sliezsko a územie štátneho, oficielného jazyka v znení slovenskom je Slovensko.

Zpod tohto stanovenia rečového zákona výnimku dopúšťa 3. odsek 8. §-u len v prvých 5-ich rokoch, vraviac: »Nařízením mohou také pro dobu prvních 5 let ode dne, kdy zákon tento nabude účinnosti, připouštěny býti výjimky z jeho ustanovení potrebné v zajmú nerušené správy. «

Jedine toto je správne interpretovanie a ponímanie 4. §-u rečového zákona. Takto bol ponímaný vždy. Inakšie ponímať a vysvetlovať sa ani nedá, lebo hneď na tento § nasledujúci § 5. rozhoduje o reči, školách národných menšín a 6. § vyhradzuje právo rozhodovania v reči sejmu Podkarpatskej Rusi, čím sa vytvára možnosť toho, že by 4. § rečového zákona sa nevzťahoval i na vyučovaciu reč verejných škôl Slovenska.

Zo všetkého tohto nasleduje, že interpretácia 4. §-u rečového zákona tak, jako je podaná v dodatočnej odpovedi predsedu vlády, zakladá sa nielen na mylnom vykladaní a poznaní súčiastku ústavných zákonov tvoriaceho zákona zo dňa 29. II. 1920, č. 122, ale protiví sa i duchu v úvode ústavnej listiny tak povýšené hlásaných zásad vyplývajúcich z prirodzeného práva sebeurčenia slovenského národa, pričom úplne postráda známku morálnej ethiky, lebo cieľom takejto interpretácie nemôže byť iný ako nespravodlivý útok na rečové práva Slovákov!

III. Po týchto dôkazoch zbytočné je dokazovať oprávnenosť výčitky interpretantov, že profesorský sbor jedinej slovenskej univerzity vskutku hrubo sa prehrešuje nielen proti ustanoveniam rečového zákona, keď jeho členovia s veľmi malou výnimkou ešte vždy prednášajú len český, ale hreší aj proti pedagogickej zásade svetochýrneho Komenského, ktorého meno nosí, taktiež aj proti rečovým nariadeniam samej vlády a proti povinnej slušnosti vzdelaného človeka, ktorý si stane do služby Slovenska.

IV. Nezakladá sa na pravde ani odmietnutia ponosy, že mnohí z profesorov na slovenskej univerzite pracujú v duchu protislovenskom.

1. Len preto, že vraj v interpelácii toto tvrdenie nebolo dokladmi podopreté.

2. Nuž toto protislovenské účinkovanie profesorov slovenskej univerzity by len vláde nebolo známe, i napriek tomu, že pri každej rozpočtovej debate taktiež aj inokedy bolo nesčiselnekrát prednesené a vláde i osobitne navedomie dané? Ale že toto obvinenie sa zakladá na skutočnosti, dôkazom je i sama dodatočná odpoveď ministerského predsedu, v ktorej predseda vlády sa ani nepokúsi popierať skutočnosť, že sa na slovenskej univerzite v Bratislave na Slovensku prednáša s malilinkou výnimkou skoro úplne český. A právom sa pýtame, či by sa našiel normálny človek, ktorý by veril, že títo páni krivdu túto proti slovenčine páchajú z lásky.

3. A keďže z daných vysvetlení a dôkazov jasné je, že dodatočná odpoveď predsedu vlády zakladá sa nielen na mylnej interpretácii súčiastku ústavných zákonov tvoriaceho rečového zákona, ale i na nevšímaní sem sa vzťahujúcich nariadení ústavnej listiny.

4. A keďže nepopierateľné je, že členovia profesorského sboru slovenskej univerzity v Bratislave ešte i 14. roku jestvovania Československej republiky s malou výnimkou skoro všetci protizákonne prednášajú český: s úctou znovu pýtanie sa vlády Československej republiky, či k uspokojeniu Slovákov

1. je náchylná mylnú interpretáciu rečového zákona, ktorá je obsažená v dodatočnej odpovedi predsedu vlády, napraviť?

2. čo hodlá priestupníkov rečového zákona vyšetriť, potrestať a rešpektovanie rečového zákona na celom Slovensku zabezpečiť?

Praha, 28. I. 1932.

Hlinka,

Čuřík, Danihel, dr. Gažík, Galovič, dr. Mederlý, Mojto, Onderčo, dr. Polyák, dr.

Labaj, Sivák, Slušný, Krumpe, Zajíček, Fritscher, dr. Petersilka, dr. Pružinský,

dr. Ravasz, Šalát, dr. Fritz, Grebáč-Orlov, dr. Tiso, Suroviak.