Ku konečnému likvidovaniu dôsledkov svetovej války sišla sa v Haagu konferencia, ktorej účelom bolo stanoviť definitivne ťarchy, ktoré boly vyložené mierovými smluvami ve Versailles, St. Germain en Laye, Trianonu a Neuilly, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku a Bulharsku ako aj stanoviť definitivne finančné záväzky cesionárských státov bývalého Rakúsko-Uhorska, zakladajúcích sa na mierových smluvách a na úmluvách s jednotlivými mocnostmi a vyplývajúcích zo svetovej války. Toto konečné likvidovanie války považujeme za významný akt služiaci mieru a kansolidácii politických a hospodárských pomerov Europy. V Haagu dňa 20. ledna 1930 boly sjednané dohody a ujednania medzi všetkými interesovanými štátmi až na výnimku Maďarska, s ktorým vo veci reparácii k dohode v Haagu nedošlo. My chápeme ťažkosti, ktoré vznikly pri prejednávaní reparácií maďarských a obzvlášte pri stanovení záväzkov vyplývajúcích z mierovej smlúvy trianonskej. O mnoho viac sporných otáziek medzi nami a medzi Maďarskom muselo už z povahy veci vzniknúť než medzi nami a Rakúskom alebo medzi nami a Nemeckom. Sporných vecí s Rakúskom na príklad už preto muselo byť menej, lebo z velkej čiastky sa tu jednalo o spory medu Rakúskom, resp. jeho príslušníkmi a medzi Československom, respektive jeho príslušníkmi v jeho historických zemiach, ktoré predsa len maly svoje staré administrativné hranice, svoju vlastnú niekdy historickú velkostatkársku triedu, než medzi Maďarskom a slovenským územím republiky Československej, kde Slovensko pred trianonským mierom, tak rečeno po celých tisíc rokov netvorilo osobitný štátotvorný lebo administrativný celok, ktoré voči dnešnému Maďarsku nemalo nikdy vlastních hranic a ktoré nemalo svojej vlastnej historickej velkostatkárskej triedy.

Následkem tejto okolnosti vzniklo prirodzene o mnoho viac sporov medzi Maďarskom a Československom na základe určitých ustanovení smlúvy trianonskej, než ich vzniklo a vzniknúť mohlo medzi nami a Rakúskom, respektive Nemeckom na základe určitých ustanovení smlúvy versaillskej, respektive st. germainskej.

Jednanie s Maďarskom dialo sa o krátký čas po konferenci haagskej v Paríži a po úmornom jednaní konečne boly podpísané dňa 28. dubna 1930 dohody, ktoré riešily takmer všetky prípady sporou vyplývajúce z niektorých ustanovení mierovej smlúvy trianonskej.

Tieto dohody, ktoré definitívne stanovia povinnosti a záväzky uložené dôsledkom likvidovania války v Maďarsku a cesionárským štátom, tvoria nedielný celek a v smyslu úvodu parížskej dohody možno ich ratifikovať len ako celek.

Prvá dohoda, pojednáva pomer a záväzky Maďarska voči veritelským mocnostiam, je tedy obdobným ujednaním, jaké sa staly na konferencii v Haagu s Rakúskom, Nemeckom a Bulharskom. V tejto dohode je stanovená definitivná suma, ktorú má Maďarsko zaplatiť na úplné a konečné oslobodenie od bremien, ktoré sú mu uložené podľa mierovej smluvy trianonskej, smluvy o prímeriu z 3. listopadu 1918 a všetkých úmluvách doplňujúcich. Dôležité ustanovenie tejto dohody, ktoré sa obzvlášte dotýká Československa, je tretí bod článku druhého, podľa ktorého sa Maďarsko zaväzuje splniť všetky rozsudky, ktoré boly alebo budú vynesené smiešanými súdmi rozhodčími proti vláde maďarskej v prospech príslušníkov veritelských mocností, ku ktorým i my naležíme. Ako známo, maďarská vláda dosiaľ sa vzpierala splniť rozsudky vynesené smiešanými súdmi rozhodčími proti Maďarsku, a to z toho dôvodu, že vraj bolo reparačnou komisiou Maďarsku už uložené zaplatenie ročnej čiastky 10 milionov zlatých korun do reparačného fondu.

Pre Československo obzvlášte dôležitou je dohoda druhá a dohoda tretia sjednaná v Paríži. Tieto dve dohody riešia konečne a pre nás uspokojujúce spory, ktoré vznikly medzi námi a Maďarskom dôsledkom pozemkovej reformy u nás. V týchto dvoch dohodách všetky spory, ktoré vznikly, alebo v budúcnosti môžu vzniknúť dôsledkom pozemkovej reformy medzi nami a medzi Maďarskom, sa riešá tým spôsobom, že Maďarsko sa zrieká vzniesť žaloby proti Československu pre pozemkovú reformu, ktorá postihla maďarských príslušníkov štátných majúcich svoje statky v československu. Všetky nároky môžu byť dôsledkom dohody druhej uplatňované len proti t. zv. "fondu agrárnemu" čili fondu A, ktorý dohodou v Paríži je stanovený. Rozumie sa, že i všetky spory, ktoré sú už vznesené proti Československu, budú uplatňované výlučne voči tomuto fondu, ktorý bude mať povahu právnickej osoby, finančnú samostatnosť a nastúpí v sporoch o pozemkovú reformu úplne na miesto Československa, Rumunska a Jugoslavie. Rozsudky budú vydávané výlučne proti tomuto fondu, pri čom Československo, Rumunsko a Jugoslavie nebudú z týchto sporov ani v prítomnosti, ani v budúcnosti k ničomu zaviazané. Týmto ustanovením sú riešené všetky nároky, ktoré mohly byť činené so strany maďarských príslušníkov na základe článku 250 trianonskej smlúvy, ktorý stanoví, že majetok maďarských príslušníkov, na koľko sa nachodí na území bývalého Rakouska-Uherska, nebude podrobený žiadnému záboru. Rozumie sa ovšem, že sa táto dohoda vzťahuje výlučne na spory vzniklé pozemkovou reformou v cesionárských štátoch. Pre ostatné spory stanoví 10. článok druhej dohody parížskej kompetenciu smiešaných súdov rozhodčích a jako odvolaciu inštanciu stálý dvor medzinárodnej spravedlnosti. To na príklad znamená, že československý nárok na náhradu škody spôsobenej bolševickým vpádom v r. 1919, ktorý uplatňuje cestou žaloby československo voči Maďarsku a ktorý obnáša niekoľko sto milionový obnos, trvá i naďalej a bude uplatnený cestou rozsudku smiešaného súdu rozhodčieho.

V tretej dohode je stanovená činnosť a konstituovanie sa "fondu agrárného", čilo fondu A. Tento fond obnáša 219 milionov 500 tisíc zlatých korun, je tedy značne zredukovaný oproti pôvodnému požiadavku Maďarska, aby obnášal 310 milioniov zlatých Korun. Tento fond vznikne tým spôsobom, že v prospech jeho zrieknú sa Belgia, Velká Britania, Francia, Italia, Japonsko a Portugalsko ročních platov, ktoré má vykonávať Maďarsko z titulu reparací, počínajúc 1. červencom 1930 až do 1913 včetne. Ďalej od roku 1944 do 1966 včetne budú veritelské štáty hradiť do tohoto fondu ročne 6,100.000 zlatých korún z čiastky 13,500.000 zlatých korun, ktoré sa Maďarsko zaviazalo platiť po 23 rokov, počínajúc 1944. Ďalej ročné platy počínajúc 1. dubna 1930 až do 1. dubna 1966 zaviazalo sa vykonávať: Belgia., Vel. Britania, Francia a Italia do tohoto fondu a síce obnosom, ktorý majú tieto mocnosti obdržať v ročných čiastkách z titulu reparacií bulharských. Konečne fond alimentovaný bude ročnými platmi, konanými Velkou Britaniou, Franciou a Italiou a ktorých najvyššie čiastky sú stanovené pre roky 1931, a 1932 obnosom 60.000 zlatých korun ročne (z toho 400.000 Franciou a 400.000 Italiou), od 1933 do 1943 včetne 4,137.640 zlatých korun (z toho Velká Britania 827.528, Francia 1,180.000 a Italia 1,630.112), a od roku 1944 do roku 1906 včetne 3,179.296 zlatých korun (z toho Velká Britania 579.269, Francia 1,400.000 a Italia 1,260.027).

Fond bude vydávať obligácie na menový kapitál vo výške odpovedajúcej konečnej istine fondu, a sice znejúce na zlaté koruny a s úrokovou mierou 4%. Fond bude sriadený, spravovaný a zastupovaný 4člennou komisiou a bude rozhodovať o nárokoch maďarských štátných príslušníkov zakládajúcích sa na stanovení tejto dohody voči fondu.

Do fondu zaviazalo sa mimo toho zaplatiť Rumunsko každý rok počínajúc 1931 až do 1943 včetne roční plat 500.000 zlatých korun, a Juhoslavia na tú samú dobu ročný plat 1,000.000 zlatých korun. Na koľko sa týče Československa, padaly tu v úvahu, mnohé prípady dohôd, učinených v agrárných sporoch s maďarskými príslušníkmi, ktorými bola značná časť ich majetku buďto za záboru prepustená, alebo zaplatená vyššími čiastkami. Dohoda stanoví 4 kategorie právného pomeru stávajúceho pred touto dohodou dôsledkom pozemkovej reformy v sporoch medzi maďarskými príslušníkmi a Československom. V celku dohoda tretia stanoví, že prevádza nie pozemkovej reformy v Československu, menovite už vykonané náhrady maďarským príslušníkom so strany Československa, vyrovnávajú povinnosť alimentovaní a fondu príspevkom československým ako to dohoda tretia stanovila na ťarchu Rumunska, respektive Juhoslavie.

Mocnosti učinily k zmieneným dohodám dodatok, podľa ktorého stanoví, že celý obnos 13,500.000 zlatých korun, ktoré má platiť Maďarsko počínajúc 1, lednom 1944 až do konca 1966 na reparáciách, bude rozdelený tak, že 6,100.000 zlatých korun bude prevedené do fondu agrárného a 7,400.000 zlatých korun do t. zv. fondu B.

Štvrtá dohoda parížska jednala o sriadení zvláštneho fondu nazvaného fond B a bola učinená medzi Franciou, Velkou Britaniou, Italiou, Rumunskom, Československom a Juhoslaviou. Tato dohoda a tento fond má slúžiť k rozriešeniu iných dôležitých sporov medi príslušníkmi maďarskými a Rumunskom, Československom a Juhoslaviou, a ktoré a zakladajú na článku 63. mierovej úmluvy trianonskej, jednajúcom o dôsledkoch opcií, ďalej na článku 191, týkajúcom sa majetkov členov dynastie Habsburskej a na článku 250 mierovej smluvy trianonskej. Dohodou touto sa sriaďuje fond o nominálnom kapitále 100,000.000 zlatých korun. Tento fond bude dotovaný do roku 1943 ročným obnosom 3,000.000 zlatých korun troma velmocmi a síce Velkou Britaniou (600.000), Franciou (1,200.000) a Itáliou (1,200.000). Od roku 1944 až do roku 1966 bude prevedené do tohoto fondu ročne 7,400.000 zlatých korun z reparačného platu maďarského, tak ako je to v tejto správe už vyše uvedené. Tento fond bude vydávať obligácie podobne ako fond A. Fond bude slúžiť na vyspokojenie tých nárokov, ktoré voči Československu, Rumunsku a Juhoslavii budú uplatňované na základe výše zmienených článkov trianonskej mierovej smluvy a uznaných rozsudkami vydanými smiešanými súdmi rozhodčími v prospech maďarských príslušníkov. Rumunsko, Československo a Juhoslavia dohodly sa medzi sebou, že fond ma byť rozdelený stejným pomerom medzi týmito troma mocnostmi. Úspory docielené fondom budú po splnení jeho záväzkov rozdelené medzi Velkou Britaniou, Franciou a Itáliou podľa pomeru ich príspevkov. Fond bude spravovaný správným výborom složeným zo šesť členov, menovaných Franciou, Velkou Britaniou, Italiou, Rumunskom, Československom a Juhoslaviou.

Mimo týchto dohôd stalo sa podpisom zvláštného protokolu ešte i osobitné dohodnutie sa Československa s Maďarskom v niektorých speciálných otázkách. Stanovené bolo, že každý z oboch smluvných státov podrží odkazy, dary, fundacie akéhokoľvek druhu, na koľko sú na jeho území. Ta istá zásada stanoví sa i pre rozdelenie majetku náležiaceho hromadným útvarom a verejným osobám právnickým, pôsobiacím na územiach rozdelených trianonskou mierovou smlúvou, konečne i pre rozdelenie oných reserv, nashromaždených vládami alebo úradmi bývalého Uhorska, lebo verejnými či súkromými organisáciami, činnými pod ich dozorom, určených k tomu, aby na týchto územiach mohly pôsobiť poistenie sociálne štátne. Ďalej maďarská vláda sa zaviazala vzdať se nárokov svojich na tak zvanú fundáciu Pálffyovskú, značne dôležitú pro Slovensko, ktorá má menovitý majetok vo výmere 90.000 kat. jutár.

V parížských dohodách vidíme priaznivé riešenie sporou našich s Maďarskom, vidíme v ních veľký krok k mieru a smiernému spolužitiu štátov strednej Europy a ích obyvateľstva. Oceňujeme úmornú prácu našich vyjednavačov v tejto veci vykonávanú húževnate po celých 12 rokov a doporučejeme, ctenej snemovne, aby sa usniesla:

Národní shromáždění Československé republiky souhlasí s Dohodami o závazcích z mírové smlouvy Trianonské a Ujednáními je doplňujícími, jež pozůstávají z:

1. Úvodu,

2. Dohody I. o ujednáních mezi Maďarskem a věřitelskými Mocnostmi,

3. Dohody II. o úpravě otázek vztahujících se na pozemkové reformy a smíšené soudy rozhodčí,

4. Dohody III. o organisaci a činnosti agrárního fondu t. zv. "Fond A" s

A. pamětním spisem maďarské delegace předloženým konferenci v Haagu,

B. Dodatkem k Dohodám o rozděleni 13,500.000 zl. K., jež má platiti Maďarsko po r. 1943,

5. Dohody IV. o zřízení "Fondu B",

6. Dohody o rozdělení fondu B mezi Československem, Rumunskem a Jugoslávií,

7. Protokolu o provedení čl. 249, 256 a 258 Trianon.

V Praze, dne 22. května 1930.

Rozpočtový výbor projednal vládní návrh (tisk č. 442) o Dohodách o závazcích vyplývajících z mírové smlouvy Trianonské, podepsané dne 28./IV. 1930 v Paříži a Ujednání je doplňující ve schůzi dne 22./V. 1930 a připojil se k usnesení zahraničního výboru ze dne 22./V. 1930, aby posl. sněmovna NSRČS. vyslovila souhlas s dohodami.

V Praze dne 22. května 1930.