Keď sa vynášal zákon 27. júna 1919, ktorým sa sriadila slovenská št. univerzita v Bratislave, tvrdilo sa, že táto univerzita bude slovenská, prednášať sa bude na nej slovensky a len dočasne česky. Keď sa teda vnieslo do zákona: ťpřednášky se konají buďto česky nebo slovenskyŤ, stalo sa to len na krátku dobu prípravnú, kým sa totiž českí profesori nenaučia slovensky.

Od založenia univerzity v Bratislave uplynulo už vyše 90 rokov a prednášky na ne jsú ešte vždy v 99%och české; duch jej nie je slovenský, ba mnohí profesori pestujú na univerzite duch priamo protislovenský.

Keď slov. ľudová strana sa proti čechizovaniu univerzity ešte roku 1927 z príležitosti pohoršujúceho prípadu s českou listinou, vloženou do základného kameňa bratislavského internátu vysokoškolákov - ponosovala, pán ministerský predseda odvolal sa na autonomiu univerzity, ktorá sa má opierať na výšcitovaný sriaďujúci zákon univerzity.

Odvolanie sa p. minist. predsedu na autonomiu univerzity je podľa nášho presvedčenia nielen nesprávne, ale i protizákonné, lebo:

1. Autonomia univerzity nesmie sa nikdy protiviť platným štátnym zákonom a tým menej ústavnému zákonu Československej republiky.

2. Neobstojí ani odvolanie sa na sriaďujúci zákon zo dňa 27. júna 1919, podľa ktorého ťpřednášky se konají buďto česky nebo slovenskyŤ.

Neobstojí to nielen preto, že v zákone daná alternatíva ťpřednášky se konají buďto česky nebo slovenskyŤ, ako mala smysel v prvých rokoch jestvovania republiky, po vynesení ústavného zákona rečového, ktorým bola slovenčina ustanovená za úradnú reč Slovenska, stala sa nesmyslom a neprirodzenosťou.

Neprirodzené je, aby profesori slovenskej univerzity mohli prednášať v inej reči ako slovenskej a mohli vyučovať mládež slovenskú proti pedagogickej zásade toho muža, ktorého meno nosí univerzita v Bratislave a ktorý dôrazne prízvukoval, že mládež sa má vyučovať v svojej materinskej reči!

Ale je aj nesmyslom, aby užívanie slovenčiny na Slovensku mohlo závisieť od ľubovôle jednotlivého univ. profesora, či sa mu totiž páči toto ústavným zákonom zabezpečené právo Slovenska uznať, alebo nie!

3. Lež protiví sa i právnickej zásade: ťlex posterior derogat prioriŤ, lebo neskorší ústavný zákon rečový číslo 122 zo dňa 29. febr. 1920 v §e 4 rozhodne a jasne nariaďuje:

ťUžívajíce jazyka státního, oficielního, úřady v onom území republiky, jež před 28. říjnem 1918 náleželo ke královstvím a zemím na říšské radě zastoupeným, nebo ke království Pruskému, úřadují zpravidla po česku, na Slovensku zpravidla po slovensku.Ť

4. A tento ústavný zákon zpod tohto ťzpravidlaŤ trpel len v prvých 5 rokoch dočasnú výnimku, keď povolil, že

ťNařízením mohou také pro dobu prvních pěti let ode dne, kdy zákon tento nabude účinnosti, připuštěny býti výjimky z jeho ustanovení potřebné v zájmu nerušené správy.Ť (V 3. odst. 8. §u.)

5. Ale protiví sa i duchu tohto rečového zákona, ktorý podľa 9. čl. St. Germainskej smlúvy v 5. §e nariaďuje:

ťVyučování ve všech školách, zřízených pro příslušníky národních menšin, děje se jejich, jazykem, rovněž kulturní instituce pro ně zřízené spravují se tímto jazykem.Ť

Veď takto národné menšiny maly by väčšie právo, ako Slováci v spoločnom štáte Čechov a Slovákov!

Prechmaty, ktorých dopúšťa sa väčšina profesorov univerzity bratislavskej proti ustanoveniam rečového zákona, nútia nás apelovať na vysokú vládu Československej republiky a opýtať sa:

1. Či má vedomosť o tomto nezákonnom, práva slovenskej reči šliapajúcom pokračovaní profesorského sboru univerzity v Bratislave?

2. Či hodlá vec vyšetriť, priestupníkov rečového zákona potrestať a postarať sa o nápravu v tom smysle, aby v ústavnom zákone zabezpečené práva slovenskej reči boly každým faktorom rešpektované?

V Prahe, dňa 8. mája 1930.