Národne shromaždenie nech sa usnesie na tomto ústavnom zákone:

§ 1.

Osoby, ktoré dňa 1. januára 1910 maly stále bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času nepretržite majú bydlište na území náležajúcom dnes Československej republike, sú od 28. októbra 1928 počnúc československými štátnými občanmi.

Nepretržitosť bydlišťa neruší doba, ktorú tá ktorá osoba strávila prechodne mimo územia, ktoré tvorí Československú republiku,

a) vo vojenskej službe v bývalej rakúsko-uherskej alebo československej armáde, alebo plniac povinnosť uloženú podľa zákona o válečných úkonoch, alebo vo válečnom zajatí, alebo v rukojemstve, alebo v internovaní, alebo následkom výkonu trestu na slobode, alebo

b) za účelom zárobku, študiumu alebo lečenia, alebo

c) následkom vykonávania svojho povolania alebo za iným podobným účelom.

§ 2

Politický úrad II. stolice povinný je osobám v § 1 tohoto zákona označeným na žiadosť vystaviť potvrdenie, že sú podľa § 1 tohoto zákona československými štátnymi občanmi. Súčasne s tým prikáže im obec, v ktorej dňa 1. januára 1910 mali stále bydlište, ako obec domovskú, neudelila-li alebo neprisľúbila-li im domovskú príslušnosť pozdejšie iná obec.

§ 3.

Osoby, ktoré dňa 28. októbra 1918 mali stále bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času nepretržite majú bydlište na území, náležiacom dnes Československej republike, nevyhovujú-li ostatným podmienkam § 1, majú nárok na udelenie československého štátneho občianstva, jestliže do päť rokov od dňa účinnosti tohoto zákona podajú si o to žiadosť u príslušného úradu (§ 4). S osobami ktoré si podali túto žiadosť, nakladá sa do rozhodnutia o žiadosti tak, ako by boly československými štátnymi občanmi. Osobám, ktorým udelené bolo československé štátne občianstvo podľa týchto ustanovení, súčasne prikáže ministerstvo vnútra domovskú obec podľa obdoby ustanovenia druhej vety § 2.

Odst. 2. § 1 platí i pre tieto prípady.

Z nároku sú vylúčení ktorí

a) bez súhlasu československej vlády boli po 28. októbri 1918 v službách cudzieho štátu alebo cudzej armády alebo

b) boli právoplatne odsúdení pre zločin vôbec, alebo pre prečin podľa zákona na ochranu republiky.

Tieto vylučujúce dôvod y uplatňovať možno len proti osobám, ktoré sa týchto činov samy dopustily.

§ 4.

O úrade príslušnom pre podanie žiadosti ako aj o obsahu žiadosti a o postupe úradu pri jej pojednavaní platia obdobne ustanovenia § 4 odst. 1., 2., 3. a 5. úst. zákona č. 152 zo dňa 1. júla 1926.

§ 5

Okolnosti a skutočnosti, ktoré podľa § 1 a 3 tvoria podmienky u československého štátneho občianstva, alebo jeho udelenia, úrady povinné sú z úradu vyšetriť a zistiť, pri čom môžu dať prísažne vypočuť svedkov a stránky a použiť všetkých dokazovacích prostriedkov podľa zásad civilného procesného poriadku.

Vydaté ženy, manželstvo ktorých nebolo súdne ani rozlúčené, ani vyhlásené za neplatné, následujú v štátnom občianstve, nabytom podľa tohoto zákona, svojho manžela, nezletilé deti manželské a legitimované svojho otca, není-li ho, svoju matku, nemanželské svoju matku.

Nevyplnila-li osoba sama v dobe nezletilosti, alebo žena sama v dobe trvania manželstva podmienky, stanovené ohľadne bydlišťa v §§ 1 a 3, započíta sa im bydlište rodičov poťažme manžela, a to aj vtedy, keď tito ešte žijú a pre svoju osobu svoj nárok podľa tohoto zákona neuplatňujú.

Československými štátnymi občanmi sú podľa § 1, potažne majú podľa § 3 nárok na udelenie československého štátneho občianstva tie zletilé osoby, ktoré v dobe nezletilosti, alebo tie právoplatne rozvedené ženy, ktoré v dobe trvania manželstva vyplnily podmienky, stanovené v §§och 1 a 3, ač dotyčný ich rodič potažne manžel podmienkam týmto nevyhovel.

§ 6.

§ 1 čís. 4. úst. zákona č. 236 zo dňa 9. dubna 1920 sa doplňuje za slovami ťústavu nebo podniku Ť takto:

... i v tom případě, byl-li jim vydán dekret jímž byli jmenováni nebo převzati anebo prošlo-li jejich jmenování, ustanovení nebo převzetí úředním věstníkem, aneb složili-li při jmenování, ustanovení nebo převzetí předepsaný slib až po dni, kdy tento zákon nabyl účinnosti.

§ 5

Žiadosti, podané podľa ústavného zákona zo dňa 1. júla 1926, č. 132 Sb. z. a n., vyriešené majú byť v smysle tohoto zákona. Ústavný zákon zo dňa 1. júla 1926, č. 152 Sb. z. a n., pozbýva účinnosti.

Udeleniu československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona neprekáža, že žiadateľovi bolo uznané priznanie alebo udelenie československého štátneho občianstva právoplatne odopreté pred dňom, keď zákon tento nadobudne účinnosti.

§ 6.

Zákon tento nabýva účinnosti dňom vyhlásenia.

Na základe ustanovení mierových smlúv bol vynesený úst. zákon č. 236 z r. 1920, podľa ktorého všetci tí, ktorí pred 1. januárom 1910 mali domovské právo v niektorej obci na dnešnom území Českosl. republiky, stali sa eo ipso československými štátnymi občanmi; naproti tomu tí. ktorí domovské právo získali si len po tomto dňu, mohli žiadať o priznanie československého štátneho občianstva do konca r. 1921 a neučinili tak, alebo nebolo-li im toto priznané, považovaní sú za cudzích štátnych príslušníkov.

Československé štátne občianstvo ohľadom bývalých rakousko-uhorských príslušníkov určované bolo teda v smysle spomenutého ústavného zákona a mierových smluv podľa domovského práva.

Vzhľadom k tomu, že ohľadne domovského práva a jeho nadobudnutia platily v bývalom Rakúsku iné zákony a predpisy ako v bývalom Uhorsku, dialo sa a deje sa nadobudnutie československého štátneho občianstva na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi iným spôsobom a za iných podmienok ako v českých zemiach. Krom toho bola v Rakúsku celkom iná praks ohľadne získania domovského práva a jeho vedenia v evidencii, ako v bývalom Uhorsku. Následkom toho v historických zemiach veľmi zriedkavé sú prípady, kde by bola pochybná domovská príslušnosť tej ktorej osoby. Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi za uhorského režimu tieto veci v prevážnej vätšine vôbec neboly vedené v evidencii, následkom čoho panuje i dnes ohľadne domovského práva vo veľkej časti obyvateľstva veľká neistota. Okolnosť táto má vzhľadom na ustanovenie ústavného zákona 236/1920 vliv na štátne občianstvo dotyčných osôb, následkom čoho veľká časť obyvateľstva stále je znepokojovaná, čo v nemalej miere prispieva k tomu, že pomery v týchto zemiach nie sú žiaducne zkonsolidované. V tomto ohľade konštatovať možno medzi českými zemiami na jednej strane a medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou na druhej strane veľký rozdiel a nie je záujmom štátu, aby táto nerovnosť trvala ďalej.

Z týchto úvah vychádzalo aj čs. zákonodárstvo, keď r. 1926 vynieslo ústavný zákon č. 152. Zákon tento navazoval na starú uhorskú praks a priznal nárok na čsl. štátne občianstvo každému, kto pred 1. januárom 1910 aspoň 4 roky mal bydlište v jednej a tej samej obci na Slovensku alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času stále a nepretržite býval na pôde Československej republiky a niet proti nemu v zákone vypočítaných vylučovacích dôvodov.

Prevádzanie tohoto zákona nedeje sa však v intenciách zákonodárců, ale praks aplikuje zákon veľmi restriktívne, následkom čoho veľkému počtu občanov, ktorí mali sa stať týmto zákonom československými štátnymi občanmi, kompetentné ministerstvo neudelilo československé štátne občianstvo.

Ústavný zákon č 152 z r. 1926 následkom tejto praksi nevyhovuje svojmu účelu. Najvyšší správny súd síce nemal ešte príležitosť rozhodnúť mnohé v praksi sa vyskytnuvšie sporné prípady, avšak vzhľadom na to, že zo štátnych dôvodov nie je radno, aby naďalej trvala nespokojnosť veľkého poctu obyvateľstva, nemožno doporučovať, aby vyčkané bolo do rozhodnutie každého prípadu u správneho súdu.

Z tohoto dôvodu a chcejúc odstrániť jednu z príčin nespokojnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, navrhujeme novú úpravu nadobudnutia štátneho občianstva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, tým spôsobom, aby odstranené boly všetky v praksi sa vyskytlé spory a neistoty. Vzhľadom k tomu nie je radno na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi viazať nadobudnutie štátneho občianstva na domovské právo lebo toto následkom tamojších pomerov vo veľkom počte prípadov vôbec nedá sa určiť. Preto náš iniciativný návrh navrhuje uznať poťažne udeliť československé štátne občianstvo nie podľa domovského práva, ale podľa stáleho bydlišťa. Držíme sa naďalej ustanovení mierových smluv a zásady ústavného zákona č. 236 z r. 1920, stanoviac ako rozhodujúci deň 1. január 1910.

Navrhujeme, aby všetci, ktorí v tento deň mali na Slovensku a Podkarpatskej Rusi stále bydlište a od toho času sú stále na území Československej republiky, považovaní boli bez ďalšej žiadosti, teda eo ipso ako československí štátní občania. Tým, ktorí takéhoto bydlišťa na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi v tento deň nemali a len pozdejšie sem prišli, ale deň 28. október 1918 zastihol ich už so stálym bydlišťom na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi a od toho času stále sú na území Československej republiky a niet proti ním vylučovacích dôvodov, návrhu jeme uzákoniť nárok na udelenie československého štátneho občianstva.

Pri prevádzani ustanovenia § 1. c. 4. úst. zákona č. 236. zo dňa 9. apríla 1920, ktorému sa dal ten výklad, že sa vzťahuje len na osoby, ktoré sa staly skutočnými úradníkmi, alebo zriadencami pred 16. júlom 1920, objavil sa celý rad prípadov, menovite u ministerstva železníc, že nebolo uznané štátne občianstvo zamestnancov, ustanovených skutočne pred uvedeným dňom, len preto, že z dôvodov vnútorného úradovania im boly vydané dekrety až po u vedenom dni, po prípade aj v úradnom vestníku bolo uverejnené ich menovanie, alebo boli pripustení k sľubu až po uvedenom dni. Bolo by nespravodlivé, aby následky tohoto opozdenia niesli zamestnanci; ktorí nemajú na ňom žiadnej viny a u ktorých inak po vecnej stránke boly splnené včas pred poklady nadobudnutia štátneho občianstva podľa tohoto zák. ustanovenia. Preto navrhujeme doplnenie tohoto zák. ustanovenia, ktorým by bolo vypovedané, že štátnými občanmi sú i ti zamestnanci, u ktorých neboly prevedené do vyše uvedeného dňa všetky s menovaním, resp. ustanovením, alebo prevzatím spojené formality, stalo-li sa inak ich menovanie, ustanovenie alebo prevzatie skutočne pred uvedeným dňom.

V Prahe, dňa 4. apríla 1930.