V št. dielňach v Hronci, Podbrezovej a na Chvatimechu robievalo pred prevratom vyše 6000 robotníkov, bydlivších v početných obciach Horehronia. V dielňach týchto dorábaly sa koľajnice, súčiastky na vojenské lode nadmorné a podmorné, oceľové platne, železné mosty pre dráhy a cesty, dorábal sa bľach na mince, vyrábalo se priemyslové železo, lialy sa valce, rôzne súčiastky strojné, inštalačné potreby k budovám, kuchynské náradie bľachové a emailové atď.

Výroby tieto tešily sa veľkému odbytu v tuzemsku i cudzozemsku. Ľud mal zárobku. Dostával i zdarma kurivo a to pre každé ohnisko desať siah miešaného palivého dreva, líšiaceho sa od erárneho jen tým, že bolo 75 cm dlhé. Každá robotnícka rodina mala právo chovať si jednu kravu a 4 ovce, dostávala od eráru asi dva jochy ornej pôdy k dopestovaniu si potravín, erár im prepúšťal zdarma pastvu, poskytoval im stavebné pozemky, tie však im pozemnoknižne nepatrily a žiaľ, ani dodnes im neprináležia. K stavbe chalúp potrebné drevo a iný materiál obsiahol každý robotník zdarma od eráru. Erár postavil skoro v každej obci mlyn a na svojich záprahoch dovážal pre ľud do mzdy patriace obilie. Takéto mlyny boly v Hronci, Osrblí, Lopeji, na Balogu atď. Dnes ich už niet.

Jedinou závadou týchto podnikov bolo, že sa v nich pred prevratom silno maďarčilo, slovenský duch bol v nich bezohľadne utláčaný.

Ľud horehronský pri prevrate pevne veril a jasal radosťou, že popri hojnosti zárobku bude i národne blažený.

No, bez zveličovania, bez úmysľov štvania musíme konštatovať na základe trpkej skutočnosti, že náš číročiste slovenský ľud horehronský je trpko sklamaný, roztrpčený, ba až krajne zúfalý. Prečo?

Robotníctvo je postupne vypovedúvané z práce. Zo 6000 robotníkov robí dnes sotva 2400. Predtým úradníkov bolo o mnoho menej, než teraz. Slovenskí mladíci, hlásiaci se za úradníkov, nie sú prijímaní do št. železiarní, ale z Čiech stále ta prichodia nové sily úradnícke. Kancelárie sú preplnené úradníctvom, kdežto v dielňach je mnoho uprázdnených miest, celé zámočnícke oddiely sú prázdné, niektoré stroje stoja, železo sa nevaľká, zo siedmich martinských piec robia len dve - tri, ostatné stojá.

Podbrezová robí pre Grécko, Hollandsko, Japonsko, Ameriku a inde, dodáva rúry, len práve pre Československú republiku nerobí nič. Príčina je tá že št. podniky podbrezovské a hronecké boly ministerstvom verejných prác vohnaté do kartelu. Kancelária však kartelu objednávky súce a výhodné pre Podbrezovú jej neprideľuje, lež iným, súkromným podnikom, zväčša zamoravským. Podbrezová dostáva len také objednávky prevedenie ktorých je hodne nákladné, odborne háklivé s malým ziskom a s veľkou zodpovednosťou spojené. Takto sa stávajú št. podniky v Podbrezovej a v Hronci passívnymi, neschopnými zamestnávať svoje robotníctvo po všetky dni týždňa, len 4-5 dní, aj to s malou mzdou. Nestačia, nevládzu prevádzať potrebné opravy vodovodné, stavebné a iné. Hrozí im zánik tak, aký zastihol št. podnik na Chvatimechu a akého sa došlo mnohým iným podnikom na Slovensku.

Horehronský chudobný ľud s hrúzou trnie, čo bude s ním, ak zaniknú i št. podniky podbrezovské a hronecké? A neni div, keď vo svojej roztrpčenosti a zúfalosti verejne podozrieva mnohých štátnych vedúcich činiteľov, že títo len preto sa nestarajú o Podbrezovú a Hronec a len preto nadŕžajú pri št. objednávkach iným železiarskym podnikom, lebo sú u nich účastninami a tantiemami zainteresírovaní.

Sberatelia odpadkového a starého železa na Slovensku s pohoršením konštatujú, že pre št. podniky v Podbrezovej smie len pražská firma Petczolt dodávať staré železo, ovšem v hodne vyššej cene než za akú by sberatelia priamo vedeli dodávať št. podnikom, čím samozrejme sa len zvyšuje režia št. podnikov. Firme Petczolt musia nielen títo sberatelia, ale aj štátne železničné, vojenské a iné podniky odpredávať odpadkové a staré železo prv, než by sa ono mohlo dostať do št. železiarní v Podbrezovej. Nevedeť, komu záleží na tomto reťazovom a zdražovacom obchodovaní, miesto priameho dodávania.

Robotníctvo dobre vie o všetkých týchto, ba aj o iných - zo šetrnosti nespomínaných - anomáliách. Trpko skusuje, ako sa jeho synovia po odbavení vojenskej služby nevedia spät dostať do št. železiarní, kde driev pracovali. Vidí, ako tieto podniky na vidomočí upadúvajú, pustnú, i táže sa cestou svojich parlamentných zástupcov:

či mieni p. minister verejných prác urobiť nápravu v štátnych podnikoch na Podbrezovej v Hronci a Chvatimechu?

či sa postará, aby kancelária kartelu prideľovala týmto št. podnikom dostatočných a výhodných objednávok?

či tieto št. podniky nemajú mať prednosť na vybavenie št. dodávok, potrebných aspoň na Slovensku (koľajnice, mosty, stavebné potreby atď.)?

či mieni zrušiť monopol firmy Petczolt?

či chce zabezpečiť trvalú výživu pre horehronský chudobný, slovenský ľud tým, že sa všechmožne postará o zdravý prôvoz v štátných podnikoch na Podbrezovej, Chvatimechu a v Hronci?

V Prahe, 2. apríla 1930.