Najnovšie dobre informované novinárske zprávy prinášajú chýr, že ministerská rada sa usniesla za účasti aj slovenských ministrov, podať návrh zákona, dľa ktorého, ako chlebná múka, naďalej len múka ražná s malým 10% primiešaním múky pšeničnej môže byť daná do obehu. Týmito zprávami bola celá slovenská verejnosť: konzumenti, mlynári, pekari a menovite dorábatelia pšenice, teda väčšia čiastka slovenských roľníkov, veľmi pobúrená.

Spomenutý návrh je robený len vzhľadom na zamoravských konzumentov, mlynárov a roľníkov a neberie vôbec ohľad na Slovensko. V zemiach zamoravských dorába sa popri ovsi a jačmeni, výlučne len raž, na Slovensku však zväčša pšenica a len málo raži. Pšenica má na Slovensku ešte aj dnes takú nízku cenu, že sa jej cena raži v zemiach zamoravských temer vyrovná. Ak sa tento návrh uskutoční, bude to znamenať, že poptávka po raži zamoravskej vzrastie prinajmenej o celých 50%. Tento fakt by neznamenal sám o sebe chybu, ale keď uvážime, že by to malo za následok ešte menšiu spotrebu i tak málo hodnotenej pšenice slovenskej, musíme uznať, že by tento zjav priniesol ešte väčšiu hospodársku krízu na Slovensku. Mlyny slovenské zariadené sú zväčša na mletie pšenice a keby nastal v dorábaní pšenice ešte väčší pokles, nemaly by čo robiť a musely by v nich zamestnaných robotníkov poprepúšťať. Nezamestnanosť na Slovenskú by pravda týmto opäť vzrástla.

Týmto návrhom by si mohly pomôcť z kríze mlýny zamoravské, ale stalo by sa tak pravda na úkor mlynárskeho priemyslu na Slovensku. Pritom treba poznamenať, že konzument slovenský je zvyklý na chlieb pšeničný, ktorý by iste ťažko niesol toto ďalšie obmedzovanie obchodu s rôznymi kvalitami chleba.

Uskutočnením tohoto návrhu nastal by pravda nečakaný otras i pri živnosti pekarskej, lebo veď z čoho že by piekli tí naši pekari, keďže sa na Slovensku dorába pomerne len malé procento raži? Mohlo by sa stať, že by sa na Slovensko dovážal zo zamoravských zemí hotový napečený chlieb a pekari na Slovensku by vyšli na vnivoč.

Bolo by to i neslýchané obmedzovanie slobody jednotlivca, lebo veď ani súkromníci by si nemohli napiecť takého chleba, na aký by mali chuť. Československé robotníctvo by tým tiež nezískalo, lebo enormným zdražením múky ražnej nastaly by i pre túto vrstvu obyvateľstva nášho štátu horšie časy. Doteraz, kto nemal dosť finančných prostriedkov na drahší u múku pšeničnú, kupoval si pre svoj u skromnú domácnosť lacnejší u múku ražnú. Vzrastom ceny múky ražnej pozbavené by boly naše chudobné vrstvy aj tejto možnosti, lebo za drahý peniaz mohly by si zadovážiť len múku ražnú, ktorej cenu vyhnali by rozliční špekulanti až do neslýchanej výšky. Preto podpísaní pýtajú sa pána ministra zemedelstva:

1. Či si je vedomý následkov, ktoré by uskutočnením tohoto návrhu stihly menovite slovenského roľníka?

2. Vie pán minister, že tento návrh znamenal by úplné zničenie dnes takmer jediného veľkopriemyslu na Slovensku, čiže mlynárstva slovenského?

3. Vie pán minister, žeby na Slovensku zanikla živnosť pekárska?

4. Vie pán minister, že chystaný návrh by znamenal nekonečné obmedzovanie slobody občianskej?

Pýtame sa preto pána ministra, či je ochotný, vzhľadom na uvedené veci, zamedziť podanie tohoto pre štát a menovite Slovensko škodlivého návrhu zákona

V Prahe, dňa 27. februára 1930.