Předseda dr Staněk.

Místopředsedové: Zierhut, Roudnický, Stivín, Špatný, Taub.

Zapisovatelé: Marek, Puk.

220 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: předseda vlády Malypetr; ministři Bradáč, dr Czech, dr Dérer, inž. Dostálek, dr Hodža, dr Matoušek, dr Meissner, dr Šrámek, dr Trapl.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Mikyška, dr Záděra.

Předseda (zvoní): Zahajuji 302. schůzi poslanecké sněmovny.

Sněmovna jest způsobilá jednati.

Pan posl. Pecháček, nástupce za posl. Hrušku, dostavil se do dnešní schůze.

Ježto před tím podle §u 6 jedn. řádu v kanceláři sněmovní podepsal (Výkřiky komunistických poslanců. - Předseda zvoní.) slibovací formuli, přistoupíme ke slibu podle §u 22 úst. listiny a §u 6 jedn. řádu tím způsobem, že přečtena bude ústavou předepsaná formule slibovací, pan posl. Pecháček ke mně přistoupí a vykoná slib podáním ruky a slovem "slibuji", po případě shodným výrazem svého jazyka.

Žádám o přečtení slibovací formule, a pana posl. Pecháčka žádám, aby přistoupil ke mně vykonati slib. (Poslanci povstávají.)

Zástupce sněm. tajemníka dr Záděra (čte):

Slibuji, že budu věren republice Československé a že budu zachovávati zákony a mandát svůj zastávati podle svého nejlepšího vědomí a svědomí.

Ich gelobe, der Čechoslovakischen Republik treu zu sein und die Gesetze zu beobachten sowie mein Mandat nach bestem Wissen und Gewissen auszuüben.

Posl. Pecháček (podávaje předsedovi ruku): Slibuji. (Poslanci usedají.)

Posl. Pecháček oznámil zároveň s klubem poslanců komunistické strany Československa, že stal se členem tohoto klubu.

podle §u 2, odst. 2 jedn. řádu udělil předseda: na dnešní a zítřejší den posl. Biňovcovi; do konce tohoto týdne posl. Zajičkovi.

Do výboru branného vyslal klub poslanců čsl. soc.-dem. strany dělnické posl. Pika za posl. inž. Nečase.

Klub poslanců "Vereinigter parlam. Klub des Budes der Landwirte und der Deutschen Arbeits- und Wirtschaftsgemeinschaft" vyslal do výboru iniciativního posl. Wagnera za posl. Viereckla; do výboru rozpočtového posl. Windirsche za posl. Platzera.

Předseda senátu NSRČ sdělil přípisy ze dne 28. listopadu 1933, že senát:

ve 237. a 238. schůzi dne 15. a 28. listopadu 1933 projednal a schválil dohodu o úpravě obchodních styků mezi republikou Československou a republikou Polskou, podepsanou v Praze dne 6. října 1933 (tisk 1133 sen.);

ve 238. schůzi dne 28. listopadu 1933 projednal a přijal osnovy:

zákona, kterým se prodlužuje účinnost některých zákonných ustanovení v oboru trestního soudnictví a mění zákon ze dne 23. května 1922, č. 168 Sb. z. a n. (tisk 1143 sen.),

zákona o opatřeních pro zaměstnance zastavených periodických tiskopisů (tisk 1150 sen.).

posl. Polívky ministru železnic ve věci pensionování adjunkta Emila Cóbela, traťmistra v Hronské Breznici (č. D 1182-III),

posl. dr Goldsteina ministru nár. obrany ve věci knihovny dělostřeleckého pluku č. 107 (č. D 1183-III).

ve schůzi konané dne 29. listopadu 1933 přikázány k řádnému projednání návrhy:

Výborům techn.-dopravnímu, zemědělskému a rozpočtovému návrh tisk 2363.

Výborům zdravotnickému a zemědělskému návrh tisk 2364.

Výborům zemědělskému a rozpočtovému návrhy tisky 2367, 2368, 2381.

Výboru kulturnímu návrh tisk 2375.

Výborům kulturnímu a rozpočtovému návrh tisk 2380.

Výborům zahraničnímu a ústavně-právnímu návrh tisk 2379.

Výborům ústavně-právnímu a rozpočtovému návrhy tisky 2382 a 2383.

Zamítnut byl návrh tisk 2388.

přikázal předseda žádosti:

krajského trest. soudu v Praze ze dne 13. listopadu 1933, č. Nt XIX 13/33, za souhlas s trest. stíháním posl. Jiráčka pro přečin proti bezpečnosti cti spáchaný tiskem (č. J 567-III),

kraj. soudu v Bratislavě ze dne 20. listopadu 1933, č. Nt 302/33, předloženou hlav. stát. zastupitelstvím v Bratislavě ze dne 25. listopadu 1933, č. 11.426/33, za souhlas s trest. stíháním posl. dr Jabloniczkého pro přečiny podle §u 96, č. 2 zák. čl. LIV z r. 1912 a podle čl. VII zákona č. 8 z r. 1863 (č. J 568-III).

Předsednictvo se usneslo podle §u 9, odst. 1, lit. m) jedn. řádu vyloučiti z těsnopisecké zprávy o včerejší 301. schůzi sněmovny projevy ohrožující bezpečnost státu z řeči posl. Kopeckého.

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Zpráva výboru rozpočtového o vládním návrhu (tisk 2366) státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1934 (tisk 2385) a rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném ve 297. schůzi posl. sněmovny dne 6. listopadu 1933.

Zpravodajem jest p. posl. Remeš.

Budeme pokračovati ve všeobecné rozpravě, započaté ve včerejší, 301. schůzi sněmovny.

Ke slovu jsou přihlášeni ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Ravasz, inž. Kallina, Hokky, Bródy, Štětka, Szentiványi, dr Labaj; na straně "pro" pp. posl. dr Hodina, dr Černý, Špaček, dr Rosche, dr Brdlík.

Uděluji slovo prvému řečníku "proti", p. posl. dr Ravazsovi.

Posl. dr Ravasz: Slávna snemovňa! V rozpočtovej debate každého roku vyšlú politické strany svojich niekoľko rečníkov do rozhovoru, nakoľko sa štátny rozpočet rozprestiera na všetky štátne potreby a ich zaokrytie, teda pojednáva sa o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych zjavoch celého štátneho života. Rečníci hovoria podľa svojich straníckych stanovísk o rozpočte a zisťujú, či tento rozpočet kryje a vyhovuje ich straníckym potrebám, teda či rozpočet je podľa nich pre štát dobrý či nie.

Pri týchto rečiach musím zistiť, čo sa obsahu týka, veľmi vážne a hlboko sahajúce zjavy. Reči poslancov môžem podľa obsahu zariadiť do troch skupín, a to reči českých poslancov, menovite vládnych a nemeckých poslancov, ďalej reči vládnych poslancov Slovákov a reči našich autonomistických poslancov. Českí poslanci pri rozpočtovej debate žiadajú obyčajne veci partikulárne, vztahujúce sa obyčajne len a výlučne na kraje a okresy, ktoré dotyčný poslanec zastupuje. Kritizujú veci so stanoviska a zorného úhlu svojich politických strán a neberú pri tom pražiadny ohľad na ostatné kraje alebo časti nášho štátu. Musím však loyálne priznať, že ich reči sú vždycky vecné, hladké a skoro vždy doložené štatistickými dáty, čo my autonomisti nemôžeme robiť, lebo nemáme štatistického úradu a nemáme teda tie štatistické dáta odkiaľ brať. Nemeckí poslanci, keď rečnia o krajových a miestnych hospodárskych požiadavkách, žiadajú obyčajne menšinové školy a ešte väčšie uplatnenie sa ich ľudí vo štátnej administratíve. Vládni naši poslanci Slováci len niekedy si trúfajú vytknúť nejaké nesprávnosti, obyčajne ministerstvám, v ktorých ich straník nesedí, ale na koniec uznajú, že ako rozpočet, tak i všetko ostatné je v poriadku a rozpočet odhlasujú. Preto sa hovorí, že sú vraj štátotvorní, kým malo by sa hovoriť, že sú hlavne a menovite vládotvorní. (Tak je!)

My autonomistickí poslanci sme v našich rečiach síce tiež hodne partikulárni, nakoľko našimi rečmi spomínáme len požiadavky slovenské, avšak naše reči vzťahujú sa na hodne širšie územie ako reči ostatných poslancov, naše reči vzťahujú sa takmer na 1/3 územia nášho československého štátu. Hovoríme síce o slovenských požiadavkách, žiadame nápravu na celom Slovensku, hovoríme o ťažkostiach Slovenska, ale z ohľadu štátneho a nie z ohľadu len niektorých okresov alebo niektorých krajov. A prečo, pánovia, sa tuná tak hovorí, prečo tieto skupiny práve týmto spôsobom prednášajú svoje reči? Tvrdím, že to sú príčiny, do organizácie nášho československého štátu hlboko sahajúce, a preto sa tu v parlamente i takto hovorí.

Náš štát, nakoľko sa skladá z rôznych územných čiastok a napriek tomu, že tieto jednotlivé čiastky sa historicky jedna od druhej odlišne vytváraly a vyvinovaly, je centralistický. U nás sa celá štátna správa vybavuje z ministerstiev z Prahy a tento štátny aparát, túto štátnu exekutívu vybavujú v ministerstvách ministri Česi a Nemci, ale len dvaja Slováci. Krem týchto ministrov sedí ešte v každom ministerstve niekoľko sto českých a nemeckých úradníkov. Títo úradníci samozrejme že vybavujú veci, nakoľko tiež patria do politických strán a sú toho istého presvedčenia ako ich šéfovia; tedy ich úradovanie vyhovuje aj pri sostavování štátneho rozpočtu, ktorý sa sostavuje zo stanoviska politických strán vládneho bloku, ktorým títo úradníci práve slúžia a tak svojím úradovaním vyhovujú vždycky všetkým požiadavkám občianstva v historických zemiach. Tedy nie je divu, že českí a nemeckí poslanci sú so sostavovaním štátneho rozpočtu spokojní, veď oni ani nemôžu štátnemu rozpočtu vytýkať veci nejako hlboko sahajúce, ale len veci menej významné. Veď je konečne aj správne, že vládni poslanci českí a nemeckí nič nevytýkajú jednotlivým rezortom a majú pravdu, veď konečne ľudia, ktorí návrh rozpočtu sostavovali, sú ich ľudia, ich ministri a patria do ich politických strán.

My opoziční Slováci-autonomisti svojími rečmi vzbudzujeme v parlamente vždycky veľkú neľubosť ako u pánov ministrov, u vlády, tak u väčšinových strán vládnych, a síce preto, poneváč poukazujeme, že organizácia nášho štátu nie je správna, že centralizmus, ktorý tu bol nesprávne a nepotrebne zavedený, nie je vstave ovládať územia quasi rôznorodé, quasi pripojené k historickým zemiam a, ako vieme po 15ročných skúsenostiach, nevie ani vyhovovať potrebám hospodárskym, kultúrnym, sociálnym týchto rôznorodých národných celkov. Následkom obsadenia ministerstiev Čechmi a Nemcami my Slováci a Slovensko nemá ani výhľadu do budúcnosti, že by sa vec nejako napravila, ani vtedy, keby všetci ministri chceli tomu tak, keby im aj úradníci napomáhali. To nie je možné, poneváč nepoznajú proste pomery na Slovensku, ktorých znalosť pri sostavovaní rozpočtu je bezpodmienečne potrebná.

Pokusy, ktoré sa so strany vlády, ale menovite pána min. predsedu Malypetra dejú, že presadením jedného až dvoch úradníkov do prezidia ministerskej rady sa slovenským potrebám a snahám odpomôže, sú malomocné a toto počínanie je už vopred odsúdené nazmar, a nebude mať pražiadneho účinku. (Posl. Onderčo: To bude obyčajný písarík s malým platom!) Tam ho usadia v nejaký bezvýznamný rezort, ku pr. bude sa zamestnávať penzionovaním úradníkov, tam bude vždycky úradovať, ale pravomoc nebude mať, poneváč celú štátnu správu jedon úradník ani fyzicky nemôže napraviť, to je samozrejmé. Veď, vážení pánovia, máme dvoch ministrov Slovákov, a pýtam sa, či títo môžu niečo pozmeniť v prospech Slovenska, niečo vykonať? Mohli by, keby chceli. (Posl. Dobránsky: Sú, ale nemôžu!) Sú, ale nemôžu, nevládnu, ale oni môžu pomôcť jednotlivcom, a to oni tiež ochotne robia svojím straníkom dávajú výhodné miesta, ale pýtam sa, môže-li to tej celkovej situácii zvlášte na Slovensku odpomôcť? Vylúčená vec. Dovoľte mi tvrdiť aj takú nemožnosť - opakujem, takú nemožnosť -, že keby v Prahe všetky ministerstvá boly obsadené Slovákmi, ani vtedy by Slovensko lepšie neprosperovalo. Prečo? Poneváč sú veci v administratíve, ktoré sa musia tam na tom území domácom úradníkmi prevádzať zákonmi, nariadeniami, ktoré na tie pomery slovenské priliehajú, ktoré sú prispôsobené úrovni, kultúre a hospodárskym potrebám toho dotyčného kraja. Ináče to nejde a nepojde a verte mi, drahí bratia Česi, vy, ktorým snáď sa zdá, že vám po vôli tu nehovoríme, ale je to takto, a ináč sa tomu odpomôcť nemôže a nemajú pravdu tí, ktorí tvrdia opak. My s našimi návrhmi prichádzame v snemovni na riešenie slovenskej otázky, robíme návrhy vecné, aby sa pomery na Slovensku konsolidovaly. Vy nám ich zamietate a tvrdíte, že by autonomia poškodila celistvosť československého štátu a nazývate to separatizmom. Podívajte sa na vládnych Slovákov. Tí žiadajú to isté riešenie slovenskej otázky. Nežiadajú politickú autonomiu, oni žiadajú regionalizmus, oni vždycky, pánovia, o 2, 3 roky žiadajú to isté, čo my autonomisti. A to je zvláštné, to tu musím prizvukovať, že vy to od nich prijímate a nenazývate ich separatistmi.

Pán min. predseda Malypetr vo svojom poslednom prehlase, v ktorom nesprávne tvrdí, že sa na Slovensko dopláca, ako to včera dva rečníci pokusili sa tvrdiť - nemôžem to tvrdiť, nemám tú štatistiku, ale myslím, že sa to hodne podvrátilo, že by sa na Slovensko doplácalo - v tomto prehlase dôvodí: Budeme zvláštnu pozornosť venovať Slovensku a menovite jeho personálnym záležitostiam. Slávna snemovňa, my s vďakou kvitujeme to pánu minist. predsedovi, my sme mu povďační, že konečne po 15 rokoch našich žalôb našiel sa ministerský predseda, ktorý nás počuje a aspoň chce riešiť naše krivdy. (Posl. Onderčo: Je otázka, ako sa tomu rozumie!) Praví sa tam: "pozornost věnovati", možná že ešte nebude robiť nič. Tuná chcem len to hovoriť, že my mu za to ďakujeme. Sme mu vďační, ale musíme mu ísť na pomoc a povedať mu to. Niečo tak podobného, o čom dnes pán ministerský predseda začína rozmýšľať, my slovenská ľudová strana sme už 15. decembra 1929 návrhom tlač 155 ešte za neblahého úradovania pána Udržala žiadali, ale nestalo sa nič. V tomto návrhu sme žiadali, aby sa každé miesto na Slovensku sa uprázdnivšie boli sme veľmi skrovní - v štátnej správe odumretím alebo penzionovaním zaplnilo Slovákmi. A o tomto nech slávna vláda každého roku v januári upovedomí parlament, kým a ako sa tieto miesta zaplnily. Žiadali sme dočasne len to, čo pán min. predseda dnes žiada. Koľko intelektuálom chudákom Slovákom sme mohli dať od tej doby chleba! Avšak keď sme tento návrh tuná podávali, páni, vy ste to nazývali protištátnosťou a dnes táto naša snaha a toto riešenie z najvyšších miest, zo strany p. min. predsedu je za správnou uznávaná. (Posl. dr Labaj: Tak sa časy menia!) A zmenia sa ešte, žialbohu, v horšie, preto je čas dorozumenia.

Slávna snemovňa! Spomínanými mojimi návrhmi a do života uvedením týchto na Slovensku sa ešte dnes veľa napraví, avšak slovenská otázka týmto samým sa jedine nevyrieší. Tu treba organizáciu celého štátu, centralistický systém pozmeniť a uviesť autonomiu na Slovensku. Nenamýšľajte si, pánovia, že to celistvosti a nedotknuteľnosti štátu škodí. To nieje pravda. Ja to popieram. Mne to ešte nikto nedokázal a uisťujem vás, keby mi to bol niekto dokázal, že by to malo štátu škodiť, že by som to nepropagoval a že by som túto otázku nehájil na škodu štátu. Pokiaľ sa týka obsahu tejto autonomie, či ona má byť tak široká, či je účelné, aby bola tak široká, ako my tvrdíme, alebo či má byť užšia, o tom, vážení pánovia, by sa mohlo hovoriť. Ovšem, keď sme pre autonomiu, prinášame takéto ad captandum veľmi rukolapné doklady a argumenty a keď napriek tomu z vašej strany sa to odpiera, museli by sme povedať "cum negantibus principiis nulla disputatio" - a ďalej bysme hovorili, že si Slovenska nevšímate a že otázku slovenskú vlastne riešiť ani nechcete.

Pánovia, slávna snemovňa, drahí bratia Česi, aj včera tuná bolo hovorené s tohoto miesta, že vlastne my autonomisti máme nielen právo, ale aj povinnosť takto hovoriť za Slovensko. Prečo? Právom väčšiny. My autonomisti, lebo nás zo Slovenska je najviac číselne, hovoríme právom väčšiny. Tí druhí, ktorí ináč hovoria, môžu hovoriť len právom menšiny, a nakoľko žijeme v demokracii, v demokracii rozhoduje právo väčšiny, a vtedy my sme v práve. My vám to povedáme, drahí bratia Česi, uprimne (Posl. dr Markovič: To je matematika!) Vás, vládnych poslancov zo Slovenska je len 16, ale nás je zo Slovenska 20. Máme teraz právo väčšiny. (Posl. dr Markovič: Podívajte sa, oni si vypožičali jednoho Čecha, aby ich bolo viac!) Pane kolega, ja vám niečo poviem, že nemáme k dispozícii štatistícke dáta, spomenul som to na začiatku svojej reči, a tak tedy nemajte nám za zlé, keď to niekde kulhá, ale v tejto veci to nekulhá. (Výkřiky posl. dr Markoviče.) Komunistov som k tomu nepripočitával. (Posl. dr Markovič: Ale Maďari!) Ja som riekol: 20 slovenských autonomistických poslancov. (Posl. dr Markovič: Ale kde!) Nás je 19 a Rázus je dvaciaty. (Výkřiky posl. dr Markoviče a Dobránského.)

A ako to v tej štátnej správe, vážení pánovia, nesúhlasí, dovoľte mi, abych poukázal na niekoľko rezortov. Finančná správa od prvopočiatku na Slovensku má ohromné ťažkosti. Má ich dnes a bude ich mať i v budúcnosti. Daňový zákon sa nerobil so zreteľom na Slovensko. Je pravda, že p. kol. Markovič vytýkal, že vraj vládna občianska väčšina zákon robila, ale to všetko práve potvrdzuje, čo tvrdím, že keby všetké ministerstvá boly obsadené Slovákmi, že ani vtedy by zákony neboly lepšie, poneváč ich robí aparát český a nemecký a nie slovenský. Daňový systém o vyrubovaní daní sa na Slovensku ešte nevžil, panuje v tomto ohľade ohromný chaos. Dane sa nesprávne vyrubujú a nakoľko tento zákon daňový je tak komplikovaný, nevyzná sa v tomto zákone ani vyrubovacie medzítko, to je štátné úrady, ale čo je hlavné, nevyzná sa v ňom ani štátny občan daňujúci. Dane sa vyrubujú bez ohľadu na apeláciu. Je to možné ešte dnes, v dobe krízy, aby občan nemal voči aparátu štátu žiadnej právnej obrany? Opätovne musím poukázať na to, čo sme už dávno hlásali, aby sa vyrubovanie a exekvovanie daní vrátilo obciam, obecným správam, kde sa budú vyrubovať dane podľa skutočného majetkového stavu a nie podľa papierových výkazov. Ten úradník nikoho nevidí, nevidí majetok štátneho občana daňujúceho a podľa rejstríku vyrubuje dane. Keby to bolo na obci, vo skutočnosti by sa oddanilo to, čo sedliak a remeselník má. Preto žiadame úpravu daňového zákona v tomto smysle, ako som pravil, lebo dnes je obecný notár štátnym úradníkom stejne ako berný úradník, tedy ministerstvo financií môže mať k štátnemu úradníkovi - notárovi dôveru a môže mu složiť práve takú garanciu ako bernému úradníkovi.

Na 21. januára 1932 zadala moja strana návrh vláde, aby sa zriadil 12 členný, štátny rozpočet pripravujúcí výbor. Tento výbor by mal pozostávať zo Slovákov z rôznych odvetví hospodárského života a pri sostavovaní rozpočtu mal by upozorňovať, že sa musí náležitý ohľad brať na Slovensko a musí sa do rozpočtu zabrať náležitý obnos na zaokrytie potrieb Slovenska. Veľmi jednoduchý a súci spôsob na aspoň dočasné odstranenie nespokojnosti na Slovensku. Však pán minister financií neurobil dosiaľ v tej veci nič. Preto žiadam, aby si tohoto nášho dávno podaného návrhu povšimnul.

V brannom výbore pri vojenskej správe žiadala naša strana pred roky, aby sa skrátila služebná doba. Bolo to vždy náležite hospodársky odôvodnené. Je pravda, že sa v tejto veci niečo stalo, ale pri istých politických stranách trvá to vždy veľmi dlho než im vysvitne a nahliadnú, že vojenská správa je tá, pri ktorej sa nesmie a nemôže šetriť a podávané vecné návrhy môžu sa roky a roky nechávať ležať nepovšimnuté. Podívajte sa do okolia, čo sa všetko robí, a my si nemáme povšimnúť zveľaďovania nášho vojska na obranu nášho štátu? V tomto ohľade žiadali sme, aby sa skrátila služobná doba vysokoškolákom na 12 mesiacov, keď dnes tomu jednoduchému človekovi, ktorý je telesne menej ohybný ako inteligent, stačí 14 mesiacov vojenskej služby, tak rozhodne tomu vysokoškolákovi - ako my vysokoškoláci dobre vieme - by stačilo aj 12 mesiacov.

A ešte druhú okolnosť si dovolím odporúčať do pozornosti pána ministra Bradáča ako ministra nár. obrany, aby v dohode s pánom ministrom školstva pomohol vysokoškolákom takým spôsobom, že by museli na univerzite počúvať len 7 semestrov. Vieme dobre, že prednášky na univerzite sa dajú zhustiť. Vysokoškolský študent môže počúvať týždenne povedzme 17 hodín, ale aj 30 hodín, a tak by vysokoškolák voják voči tomu nevojakovi neprišiel o 2 semestry, ale stratil by len jeden. A pánovia, vy, ktorí ste vysokoškoláci, ktorí musia, než prijdú do života, učiť sa až do 30 rokov, viete si uvážiť, čo je to, aby pol roka stratil niekto za to, že so zbraňou v ruke slúžil svojej vlasti.

Vojenská správa sa má starať aj o pasívnu obranu štátneho občana, menovite proti plynovým útokom. V historických zemiach sa zariaďujú už dve zimy všelijaké prednášky proti plynovým útokom po jednotlivých mestách, po jednotlivých zemiach stavajú sa obranné skrýše, kde by sa obyvateľstvo mohlo brániť proti plynovým útokom. A na Slovensku, pánovia, krem Bratislavy, sa nerobí nič, a u nás, menovite na Slovensku, táto vec by bola snáď veľmi aktuálna. A preto prosim pána ministra vojanstva, aby sa náležite staral o obranu občianstva, aby toto v dobe zlej bolo vyzbrojené na obranu svojho majetku a na obranu svojich vlastných životov.

Pánovia, pri tejto veci dovoľte, že spomeniem vec, ktorá sa nás akosi priamo, nás opozičníkov autonomistov, netýka. Skorej sa týka vládnych Slovákov. Čítame, že včera bola pánom prezidentom republiky vymenovaná Najvyššia rada obrany štátu. Je tam pán minister Bradáč, pán minister Bechyně, pán minister Beneš, pán minister Franke a ešte aj pán minister Šrámek. Najvyššia vojenská rada! A čo tam nevidíme? Nevidíme tam ani jedného Slováka. A máme ich vo vláde len dvoch, pánovia, ale predsa myslím, ten Dérer, ktorý narukoval vo 14. roku so mnou a hneď v Malackách, ako sme narukovali, zas ho zhaftli a vojančil 4 roky, by tam mal byť. Ja pánu ministrovi Šrámkovi nezávidím, nechcem sa jeho autority dotknúť, ale predsa len myslím, že pán minister Dérer vojanským veciam by snáď viac rozumel. Nech tam zostane i pán minister monsignore Šrámek, ale predsa len si zaslúží Slovensko, aby v tejto Najvyššej rade bolo svojím zástupcom tiež zastúpené. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové. - Výkřiky posl. Dubického. - Předseda zvoní.)

Ohľadom štátnej administratívy stereotypicky sa musím vracať k veciam, ktoré už dávno tvrdíme, že štátna správa je strašne pomalá. Vyplýva to v mnohých prípadoch z toho, že ministerstvo vnútra, ale aj ostatné ministerstvá posielajú pre maličkosť spisy zpät až do poslednej inštancie, teda na okresné úrady, a mnohokráť až po notára. Nuž, slávna snemovňa, za 3-4 mesiace tie aktá sa horko-ťažko dostanú do toho ministerstva a tam si niekoľko týždňov poležia a potom cez všetky tie inštancie vandrujú zasa nazpäť až do okresného úradu. Ako to vlastne tie podriadené úrady úradujú? Či nemajú predpisy o vystrojovaní aktov, veď, vážená snemovňa, to je hotová katastrofa pre takého občana, ktorý čaká na vybavenie svojej záležitosti, keď to ministerstvo zasa zpäť pošle na okr. úrad. Tá cesta trvá 3 mesiace, nazpät od okresného náčelníctva do ministerstva zasa 3 mesiace, plus vybavenie, to je, pánovia, 1 rok. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.)

Tu by pán minister vnútra Černý ako na slovo vzatý administratívny znalec mohol konečne tomuto semtam posielaniu aktov a spisov energicky urobiť už raz koniec. A síce takýmto spôsobom: keď zistí, že nižšie úrady, úrady okresné, nenáležite vystrojené spisy posielajú na ministerstvo, tedy v každom prípade, keď to zistí, dať previnilca peňažitou pokutou stíhať a naopak, keď zistí, že v niektorom ministerstve pán sekčný šéf alebo p. referent pre nedistatočné, neesencielné a potrebné vybavenie vecí, pre skrupulózu posiela celou touto tortúrou spisy nazpäť k okresným úradom, tedy i tu urobiť poriadok. (Posl. Daniel: A ako by to malo chodiť jednoducho, keď to môže ísť složite?) To je chyba, že práve to je šiml.

Pán minister vnútra žaluje, že terajší aparát nestačí mu k vybaveniu jeho vecí, na toľko sa jeho agenda v poslednej dobe veľmi rozšírila: schvaľovanie obecných starostov, zvýšenie vnútornej obrany štátu a pod. Ja mu to verím, veď p. minister Černý je odborníkom vo svojej veci, ale tážem sa, pánovia, či je to potrebné, aby minister vnútra musel schvaľovať obecných starostov? Či krajinský prezident nie je dosť spoľahlivý na to, aby mohol schvaľovať obecných starostov? Veď on sám bol ešte do nedávna krajinským prezidentom moravskej zeme, a či bol tedy menej spoľahlivý ako je teraz? (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.)

Pánovia, ministerstvá samy si tú prácu pridelávajú, samy si ju rozmnožujú. Mohly by si trochu tej pravomoci, toho centralizmu rozdeliť medzi riaditeľstvá pošt, riaditeľstvá železníc, medzi generálné finančné riaditeľstvo na Slovensku a hneď by takýmto spôsobom náležite odbremenily tie centrálné úrady, ministerstvá a tá administrácia by hneď išla rýchlejšie, lebo by mala potom menej práce. (Hlasy: Ale prečo to děláme? Aby to bolo komplikované!) Áno komplikované.

Prečo musí na príklad ministerstvo vnútra bolševické škody vyrátať, prerátať a poukazovať, keď týchto škôd bolo jedine u nás na Slovensku, tak nestačil by k tomu krajinský prezident v Bratislave?

Pánovia, myslím, že zásluhou pána ministra Beneša sme sa konečne doklopali, aby sa tieto bolševické škody vyplácaly, pán minister Slávik to zaviedol, ale teraz to trvá už 4 roky a tí poškodení ľudia čakajú už 15 rokov. A títo ľudia za bolševického vpádu preto utrpeli tieto škody, poneváč sú Slováci. Za to, že sú grenčári nášho štátu. Tedy či to je štátna morálka a či my máme právo od našich takýchto obetovaných občanov ešte raz, a ja sa obávam, že ešte raz budeme chcieť od nich, aby takéto obeti prinášali? Ako sa ten štátny občan cíti, keď je niečo zasa vo vzduchu? Povedzme, že by došla zasa teraz mobilizácia jako za bolševického maďarského vpádu, kedy nedostal nič a teraz zasa má dávať, kým v historických zemiach si občan za bolševického vpádu maďarského doma spokojne sedel a hospodáril, kým on nielen, že obetoval svoj život a majetok a keď to odškodné má štát dávať, tak štát to nedáva, to sa vyratúva a preratúva v ministerstve vnútra.