Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. dr Mičura. Uděluji mu slovo.

Posl. dr Mičura: Slávna snemovňa! Už i minulého roku prichodilo mi predniesť na tomto mieste svoje poznámky ku rozpočtovej predlohe za ťažkej situácie, ale dnešné zjavy hospodárskeho a sociálneho života zdajú sa dosvedčovať smutnému proroctvu nebožtíka Tomáša Baťu, ktorý mi krátko pred svojou tragickou smrťou povedal, že r. 1933 budeme spomínať, ako nám bolo dobre r. 1932. Situácia sa skutočne zhoršila a menovite na Slovensku v širokých vrstvách ľudových začína už presahovať snesiteľné stupne.

Tento stav, na ktorý si dovolím slávnu snemovňu v pozdejších mojích vývodoch podrobne upozorniť, ma pobáda k tomu, aby som pozdvihnul slovo nielen za súrnu nápravu, ale i za podrobnú reformu celého nášho hospodárskeho systému.

Keď sa toho ujímam, tanie mi na mysli príkaz, ktorým hlava katolíckej cirkve len nedávno znova zdôraznila tradičný a vedúci zástoj kresťanskej práce: "Každý z nás musí sa usiľovať uľahčiť biednému ľudu!" - Uľahčiť biednému ľudu najťažšie stíhanému všeobecnou krízou, to musí byť dnes najprednejším a neodkladným príkazom každej opravdu demokratickej politiky.

Slávna snemovňa! Ak niekde, tak práve na Slovensku bol ľud vždy takmer bezbrannou obeťou vykorisťovacieho hospodárskeho systému. Do prevratu bolo takéto položenie slovenského ľudu až príšerným dôkazom jeho vydania na pospas cudzej protiľudovej a protislovenskej vládnej moci. Preto nám štátny prevrat celkom oprávnene zažiaril nádejou, že popri politickej slobode zaistí Slovákom i hospodársky rozmach, lebo veď je známe, že bez hospodárskej sily a hospodárskych základov i politická sloboda zostáva hodne illuzornou.

Demokratická úprava republiky bola nám zárukou, že jej pomocou i Slovensko, slovenský ľud dostane sa na prajné cesty postupného hospodárskeho napredovania. Bohužial, tento nádejný predpoklad narazil na mnohé ťažkosti. Po toľkých, v cudzom politickom a hospodárskom poddanstve prekonaných útrapách ľudu bolo dnes jeho oprávnené očakávanie lepšieho hospodárskeho položenia zmarené tým, čomu sa všeobecne vraví: svetová kríza. Dnes sa slovenský ľud znova nachodí v krajne zúfalej situácii a nie je čud, že sklamanie v nových demokratických a sociálnych heslách stáva sa u nás všeobecným.

Slávna snemovňa! Skúmajúc zjavy nášho verejného života, vidíme, že nemožno všetko zlo všeobecne svaľovať iba na svetovú hospodársku krízu, ani ju nemožno predstavovať tak, ako by sa bola dovalila na nás celkom mimo našej viny a našej moci a ako by sme ani za jej lokálne zjavy neniesli žiadnu vinu. Nutno si priznať, že nejedna príčina v tomto smere zaťažuje i nás.

Pri tak demokratickom a sociálnom zákonodarstve, aké vládne u nás - vidiac predsa len rapídne šírenie sa sociálnej biedy - nemožno necítiť, že vina musí byť niekde v prevádzaní tohoto zákonodarstva. Musí tu byť ten t. zv. dedičný spor medzi teoriou a praxou, lebo kým náš verejný život de jure ovládajú vznesené zásady ako: bratstvo, demokratická rovnoprávnosť a sociálna spravodlivosť, de facto, v skutočnosti javia sa ony v nemožných výsledkoch. Na jednej strane ešte i dnes sa shromažďuje moc a na druhej strane sa ožobračujú široké vrstvy. Keď tento zjav, ktorý na celú demokratickú sústavu nášho verejného života nie jeden stieň vrhá, hlbšie rozberám, vtedy ako privrženec kresťanského svetonázoru musím s ľútosťou konštatovať, že náš verejný a menovite hospodárský život bol postihnutý jednostranným materialistickým záchvatom a bezohľadnosťou. To je zhúbny následok liberalistickej štruktury hospodárskej, ovládanej bezohľadnou ziskuchtivosťou a, čo je najtrapnejšie v tom, že proti takto sa vyvinuvšiemu a dnešným poriadkom umožnenému systému ostáva kresťanský idealizmus, sociálna spravodlivosť a láska bez skutočnej moci.

Z týchto smutných príčin pramení hlavný tok hospodárskej krízy, ktorá nás zaplavuje a ktorá, ak jej zavčas nebudeme čeliť, hrozí nám stále väčšou pohromou. Pravdou sa osvedčuje, čo hlása kresťanský sociálny názor, že veľké triedné rozpory dneška zapríčinuje neobmedzené mohútnenie a samoúčelnosť kapitalizmu. Čím diaľ, tým jasnejšie sa ukazuje, že racionalizácia výroby, voľná konkurencia a cenová anarchia dnes už neslúži verejnému prospechu, ale zapríčiňujú nezamestnanosť, biedu a nespokojenosť davov. Dnešný kapitalistický svet rozdeľuje zisk medzi malým počtom moci a šírí biedu medzi veľkými zástupami slabých. Jeho nesúcit, jeho bezohľadnosť, ktorá vylučuje každú kresťanskú zásadu, čím diaľ tým hrozivejšie vyostruje triedné rozpory a rozširuje krízu. Preto je veľmi na čase, aby sme sa zamyslili, či je ešte kapitalizmus v jeho dnešnej forme súcim na to, aby sme na ňom mohli budovať tak sociálnu ako hospodársku rovnováhu sveta. Som toho názoru, že nutnosť tejto reformy vystupuje vždy naliehavejšie.

Slávna snemovňa! Keď ako ľudový poslanec toto pripomínam, mám na zreteli záujmy slovenského ľudu, ktorého rastúca bieda nám veľmi dôrazne dokazuje, že naša hospodárska prax a systém, na ktorom spočíva, v dnešnej svojej forme záujmom tohoto ľudu nežičia, a je isté, že jestli všetko zostane pri starom, tak proroctvo Tomáša Baťu o zhoršovaní sa situácie s roka na rok bude sa splňovať do nemožných rozmerov. Preto tvrdím, že tu nadišiel čas, aby sa prikročilo k dôkladnej reforme dnešného kapitalistického systému. Fundament dnešnej zdarnej akcie a práce, podnikanej na zažehnanie krízy, daný bude v tom, keď si naša vládna politika plánovité zreformovanie dnešného kapitalistického hospodárenia vytýči ako naliehavú a hlavnú úlohu. Túto reformu si prirodzene predstavujem správnou iba tak, keď bude v nej zabezpečená skutočná moc kresťanským zásadám.

Aby náš hospodárský život mohol byť uvedený do súladu so zmeneným sociálnym položenim, musí sa v ňom uplatniť kresťanský názor na kapitál, na prácu a na ich vzájomný pomer, a to právnym opatrením, zákonodarným spôsobom. Samoúčelnosť kapitálu musí byť zamedzená a jeho oprávnenosť môže byť uznaná potiaľ, pokiaľ slúži všeobecnému blahu. Zákonitým zavedením kresťanskej etiky do národohospodárstva musí byť kapitál donútený, aby svoje podnikanie a ziskové zámery priviedol do súladu so spoločnými záujmami štátu a celého občianstva. (Výborně!)

Slávna snemovňa! Len cit kresťanskej spravodlivosti, nezlomná vernosť ku pevnote tohoto štátu a láska k ubiedenému ľudu mi vnucujú otázku, či stojí za to, aby pre jednostranné prehnané záujmy kapitalizmu rozširovaná bola i na ďalej bieda ľudu a kríza tak ďaleko, až nám bude hroziť zapálením strechy nad hlavou? Keď toto pripomínam, zaiste nezavrhujem kapitalistické hospodárenie, ale zavrhujem jeho nezdravé prehmaty. Pripomínam preto, že z jeho naliehavej novoúpravy čakáme jeho vlastné ozdravenie. To je jediná možnosť na odstránenie krízy a len tak bude možné zahájiť nový sociálny pokrok a len tak bude možné pomôcť nášmu ľudu.

Slávna snemovňa! Takáto reforma, ktorú žiadame v záujme hospodárskej pomoci ľudu, v záujme záchrany existencie a chleba širokých vrstiev občianstva a v záujme ozdravenia celého nášho hospodárskeho života, predstihuje čo do aktuálnosti a naliehavosti každú inú reformu a teda i tú, akou nás miení obdariť naša školská správa.

Slávna snemovňa! Vážné časy prítomné nás všetkých zaväzujú k tomu, aby sme sústredili všetky pozitivné sily národa ku zdolaniu mimoriadne vážnych ťažkostí v obore hospodárskej politiky. Je pochybným a poviem to otvorene, neštátnickým činom, keď sa s ktorejkoľvek strany prichádza s návrhmi a pokusami, ktoré by boly v stave doterajšiu koaličnú harmoniu rušiť.

Drahí páni, ja som presvedčený, že pôvodcovia návrhov, ktorými sa podkopávajú základy cirkevných škôl na Slovensku, ktoré majú zrušiť diecézne semináre, učiteľské ústavy, podkopávať korene manželského sväzku, vyhadzovať kríže zo súdnych siení, si to ani nepremysleli, že v akej miere slúžia nepriateľom dnešného vládneho súručenstva, štátu a spoločnosti. Rôzné orgány strany, ktorú mám česť zastupovať, už zaujaly stanovisko ku týmto osnovám. Ja ako zemský predseda čsl. strany ľudovej na Slovensku prehlasujem, že pre nás katolíkov v týchto veciach niet kompromisu. Dnes, keď - ako som to zdôraznil v úvodných slovách - práve nedostatok kresťanských zásad i v samom hospodárskom živote zapríčiňuje ťažké následky, dnes pohon proti týmto zásadám na poli výchovy znamenal by priamo zkazonosné ničenie posledných mravných hodnôt nášho verejného života.

Naša školská správa tak prevádza zákony na Slovensku, že uvádza do života len tie, ktoré sa jej do krámu hodia, a fumiguje tie, ktoré nie sú jej vhod, čo by boly bársako demokratické.

V smysle nariadenia býv. min. kultu zo dňa 30. apríla 1909, čís. 53.000 (prevadzajúce nariadenie k zák. čl. XXXVIII z r. 1868, XXVII z r. 1876, XXVI z r. 1907 a XLVI z r. 1908) pri každej štát. škole má byť sriadená jedna veľmi demokratická ustanovizeň, a síce kuratorium, ktorému prislúcha dozor nad skolou. Povinnosti a obor pôsobenia tohoto kuratoria sú presne označené v tomto nariadení a vzťahuje sa ono tak na hmotné veci školy, ako aj na vnútorný život školy, hlavne na zdravotné pomery, na kázeň a dochádzku žiactva, ba daná je možnosť členom kuratoria navštevovať školy v čase vyučovania a presvedčiť sa o práci učiteľovej.

Len ľutovať možno - a som rád, že to môžem povedať práve v prítomnosti pána ministra školstva - že predpisy platné o kuratoriu štát. škôl sa nezachovávajú a tieto kuratoriá vôbec neúčinkujú. Práve princip demokracie by vyžadoval, aby tieto kuratoriá boly zriadené. Prizvukujeme potrebu čím väčšieho kontaktu medzi školou a verejnosťou a školské kuratoriá práve v tomto smere sú oprávnené. Teraz, keď počet štátnych škôl sa zväčšuje, je dôležité a potrebné, aby aj tieto školy bližšie stály k ľudu, a je požiadavkom spravodlivosti, aby daň platiaci občania, teda skutoční udržovatelia štátnych škôl, mali istý vliv na tieto školy, ako im to platné zákonné predpisy zabezpečujú.

Často sa stáva, že medzi občianstvom a štát. školou povstane rozpor, títo dva faktori sú akosi vzdialení a s nedôverou hľadia jedon na druhého, čo veľmi škodí výchovnej a vyučovacej práci školy.

Predpisy o sriadení školských kuratorií štát. škôl sú v platnosti a preto žiadame, aby tieto kuratoriá boly čím prv oživené.

Dľa platných zákonov ministerstvo školstva a nár. osvety má dozorčie právo nad cirkevnými školami, nemá práva teda miešať sa do vnútornej administrácie týchto škôl. Je teda protizákonné, keď štátna školská správa dáva do penzie cirkevných učiteľov - je to právomoc cirkevnej vrchnosti ako školskej vrchnosti - alebo keď predpisuje učebnice pre tieto školy a pod.

Štátne ľudové školy na Slovensku vykazujú od r. 1918 silný vzrast. Kým r. 1918 bolo len 801 štát. škôl a 2.840 neštátnych, r. 1931 štát. škôl jest už 1.349 a neštátnych 2.716. Musíme sa zastaviť najmä pri značnom úbytku rímsko-katolíckych škôl. Kým r. 1918 bolo rímsko-katolíckych škôl 1602, r. 1931 už len 1489, teda o 213 menej. Keď do povahy vezmeme, že všetkých ľudových škôl je r. 1931 o 424 viac nežli r. 1918, malo by byť rímsko-katolíckych škôl pomerne asi o 150 viac. Teda ztrata rímsko-katolíckej církvi na školách v r. 1918 až 1931 je najmenej 300.

Čo môže byť príčina toho? Predsa je všeobecne známe, že rímsko-katolícka církev sa húževnate pridržiava svojich škôl a prináša aj všetky možné obeti, aby si tieto udržať mohla, poneváč jej to ukladá cirkevný zákoník, ale aj zo skúsenosti vie, že mravno-naboženskú výchovu svojich veriacich len v týchto školách môže zaistiť.

Príčinu úbytku rímsko-katolíckych škôl teda inde musime hľadať. V prvom rade v bezohľadnom postupe štátnej školskej správy voči týmto školám. Veľmi ľahko sa najde závada i na dobrej, ba novej školskej budove, a keď ide o katolícke školy, nápadne prísne sa aplikuje § 15 zák. čl. XXXVIII z r. 1868 o udeľovaní vládnych napomenutí a odňatí práva verejnosti katolíckym školám. Že nakoľko je pravdivé toto tvrdenie, vysvitá z tých viacerých prípadov, keď katolíckej škole bola odňatá verejnoprávnosť pre nevyhovujúci stav budovy a v tej istej budove roky a roky ďalej pôsobí obecná alebo štátna škola.

Krivdí sa cirkevným školám aj tým, že na prístavby alebo novostavby neudeľuje sa im štátnej podpory. R. 1931 z prostriedkov ministerstva školstva a nár. osvety a ministerstva ver. prác vyplatené bolo na stavby, prestavby, prístavby, poťažne adaptácie školských budov 10,851.529 Kč. Z tohoto obnosu cirkevné školy nedostaly nič, hoci v tomto obnose sú daňové poplatky všetkých občanov, teda aj tých, ktorí cirkevné školy udržujú a hoci cirkevné školy, ktorých je toľko, čo štátnych, tú istú kultúrnu prácu konajú.

Cirkevné školy odbývajú sa od stavebnej štát. podpory tým, že niet právneho podkladu pre udeľovanie takej podpory, ba že § 43 zák. čl. XXXVIII z r. 1868 umožňuje udeľovať stavebné podpory len politickým obciam a len na obecné školy.

Proti tomu musíme zdôrazniť následovné: Ktorý zákon zakazuje štátu podporovať kulturné ustanovizne? Koľké kulturné ustanovizne skutočne dostávajú od štátu podporu, hoci niet zvláštneho zákona, ktorý by to predpisoval. Je povinnosťou štátu podporovať ľudovýchovné ustanovizne a medzi tieto patria v prvom rade ľudové školy. Táto povinnosť je najlepším právnym podkladom pre podporovanie stavieb cirkevných škôl.

Ani § 43 cit. zák. článku nezakazuje podporovať stavby cirkevných škol: "Consuetudo optima interpres legum" a skutočnosťou je, že v minulosti štát udeľoval podpory aj na stavby, poťažne prístavby cirkevných škôl.

Musíme sa tedy dovolávať rovnoprávnosti pre cirkevné školy aj v tomto ohľade a žiadať, aby im tiež bola udeľovaná štátna stavebná subvencia.

Slávna snemovňa! Slovensko nielen martinskou deklaráciou dokumentovalo, že chce byť nerozlučiteľnou časťou Československej republiky, ale aj neskorším chovaním sa obyvateľstva Slovenska je dokazovaná túha Slovenska po jednotnosti štátu, najmä čo sa týka správy Slovenska.

Keď už revolučné Národné shromaždenie nahliadlo, že Československá republika potrebuje jednotnú správu, a utvoril sa župný zákon čís. 25 Sb. z. a n. z r. 1920, Slovensko odhodiac starý maďarský administratívny systém loyálne prijalo tento nový administratívny systém a prvého januára 1923 nastúpilo na Slovensku župné sriadenie podľa zákona vtedy, keď historické zeme váhaly upustiť od starej správy. A keď druhý raz znova išlo o unifikáciu verejnej správy, znova Slovensko to bolo, ktoré bez váhania už 1. júla 1928 sa sriadilo podľa unifikačného zákona 125/1927 Sb. z. a n., kým historické zeme len 1. decembra sledovaly príklad Slovenska. Nielen pri tomto zákone sa dokázala loyalita Slovenska v záujme jednoty štátu, ale pri všetkých ostatných zákonoch, ktoré znamenaly odchýlky od starého systému a znamenaly krok k unifikácii nielen na papieri, ale aj vo finančnom, hospodárskom živote Slovenska. Tu sú početné finančné zákony, najmä zákon 76/1927 Sb. z. a n., ktorý obyvateľstvu Slovenska veľmi ťažké finančné bremená ukladá a predsa výsledok jeho prevádzania je ten, že obyvateľstvo stále zvyšujúcim sa procentom prispieva k bremenám štátu. Účasť Slovenska na výnosu príjmu z verejných dávok za niekoľko rokov takmer ročite jedným percentom stúpala, takže dnes možno tvrdiť, že Slovensko už 16 percentami prispieva k bremenám štátu, kým v roku 1930 pri tvorení zákona 169/1930 Sb. z. a n. o úprave samosprávnych financií pohybovalo sa toto procento okolo 14%.

Je pravda, že toto procento ešte vždy značne zostáva za klúčom podľa počtu obyvateľstva (okrúhle 24%), ale práve zvyšujúca sa tendencia štátnych príjmov zo Slovenska je dokumentom toho, že Slovensko je tá časť štátu, ktorá pri dobrom zachádzaní s ňou hojne vracia štátu kapitál do nej uložený.

Není treba dokazovať, že historické zeme sú preinvestované. Každá investícia na Slovensku je o mnoho produktivnejšia ako v historickych zemiach. Dokazujú to najmä investície do poľného, lesného a vodného hospodárstva na Slovensku.

Podľa výpočtu zemedelsko-technickej skupiny zem. úradu v Bratislave na Slovensku malo by sa odvodniť 970.000 ha, zavodniť 260.000 ha zeme, zceľovaním by sa získalo ďaľších 493.000 ha úrodnej pôdy. Na to potrebná investícia zúročila by sa 22 až 23%, pasivum štátu na pšenici a žite by prestal. Historické zeme nemôžu preukázať také výnosné investičné možnosti, tam je rentabilita investíc príliš malá. Ten istý pomer je pri investiciách na vodné stavby. Na slovenskych riekach o mnoho menším nákladom sa vyťaží nepomerne viac energie. Nechcem tu podrobnejšie číslice uvádzať, stačí keď spomenem, že na Váhu teraz budované dielo pri Ladcoch s nákladom nepresahujúcim 100 mil. Kč o mnoho viac energie vydá ako o mnoho drahšia vranovská priehrada. U Ladiec odhaduje sa ročná výroba elektrickej energie na ročitých 75 milionov kwh, u Vranova na 30 mil. kwh ročne, ač práve vranovská priehrada stojí ďaleko viac než 100 mil. Kč. Tak je pomer investícií na Labe a na Dunaji. Na Labe a na Vltave sa investovalo od r. 1918 do konca r. 1928 596 mil. Kč, na dunajské prístavy okolo 100 mil. Kč, a rentabilita dunajských prístavov je nesrovnateľne vyššia jako investície na Vltave a na Labe. Nechce to byť len púha rekriminácia proti historickým zemiam, ale uvádzam to len preto, aby som dokazoval, že keď sa na Slovensku niečo investuje, je to pre štát dobre uložený kapitál.

Slovensku sa často vytýka, že štát na Slovensko dopláca. Proti tomu sa musím ohradzovať a tvrdím: Keby sa na Slovensku využily všetky investičné možnosti, keby sa na Slovensku toľko peňazí obracalo, jako sa pomerne obracia v historických zemiach, tak by tá údanlivá pasivita Slovenska za veľmi krátky čas zmizla, ba čo viac, Slovensko by pravdepodobne pomerne väčším dielom prispievalo k spoločným bremenám ako zem Moravsko-sliezská.

Slovensko oprávnene môže požadovať zvýšené podporovanie; veď takmer celý svoj priemysel muselo obetovať v prospech silnejšieho priemyslu historických zemí, peňažný trh Slovenska je ovládaný peňažnými ústavmi historických zemí, zisk z peňažného obchodu na Slovensku ide ve prospech historických zemí, naopak však ani slovenské priemyselné podniky, ani slovenské peňažné ústavy za to nemajú rekompenzáciu na trhu historických zemí.

Možno, že dá sa dokázať matematická pasivita Slovenska pre štát, ale národohospodárska pasivita rozhodne nie. Po tejto stránke pre štát vznikajú na Slovensku nové zdroje vtedy, keď v historických zemiach následkom vyčerpania už všetkých príjmových zdrojov tieto ukazujú klesajúcu tendenciu.

Keď sa Slovensko z vôle celého národa pripojilo k Československej republike, očakávali sme, že pripojením Slovenska jeho obyvateľstvo vytrhne sa z tej kultúrnej zaostalosti, ktorá bola ešte vždy tak krikľavá voči obyvateľstvu historických zemí. Je pravda, že od štátneho prevratu sa na Slovensku moc vykonalo: že máme naše školy, naše kultúrné ustanovizne, ale keď ich stav porovnáme so stavom v historických zemiach, predsa musíme žasnúť nad tou priepasťou, ktorá nás od historických zemí delí.

Vezmime tu ľudové školstvo, o ktorom som už hovoril. Vtedy, keď v historických zemiach je nadostač dobrých školských budov, keď tam v národných školách na 1 učiteľa sotva pripadá viac ako 40 dietok, na Slovensku na 1 učiteľa pripadá viac ako 60 detí a náklad na odstránenie nedostatku školských budov pre ľudové a meštianske školy rozpočet Slovenskej krajiny odhaduje na 1 miliardu: Moravsko-sliezsko spolu má asi o 20.000 menej školou povinných detí jako Slovensko, ale Moravsko-sliezsko má vyše 11.000 učiteľov na národných školách, kým Slovensko okolo 7.000. Nepriaznivý, ale predsa trochu lepší pomer je na stredných školách: predsa na Morave a v Sliezsku pri asi jednom počte detí vo veku do 20 rokov sa na Morave a v Sliezsku o 33% viac detí učí a náklad na školstvo stredné na Morave a v Sliezsku spolu je okrúhle o 33% väčší jako na Slovensku.

Krikľavý je nepomer u vysokého školstva. Zo 158 mil. Kč, vydaných v republike na vysoké školstvo, 8 mil. Kč sa minie na Slovensku na bratislavskú univerzitu, ostatných 150 mil. Kč na vysoké školstvo v historických zemiach. Kým v historických zemiach na 815 obyvateľov padne 1 vysokoškolák, na Slovensku na 1499 obyvateľov. Za takého stavu musíme dôrazne požadovať, aby sa tieto procentá v štátnom rozpočte v prospech Slovenska zlepšily práve vtedy, keď v čele tohoto rezortu stojí Slovák! Slovenským požiadavkám by sa aspoň čiastočne vyhovelo, keby sa ten procentový rozdiel, ktorý sa ukazuje v neprospech Slovenska, zmiernil tým, že by sa suma rozdielu vydala na Slovensku na stavbu školských budov, a to v prvom rade ľudových a taktiež v rovnakej miere aj na budovanie stredných škôl. Pomery v tomto ohľade nejdem ďalej opisovať, však sú pánu ministrovi školstva iste dobre známe. Keby sa použil tiež ten procentový rozdiel vo vysokoškolskom náklade na vybudovanie bratislavskej univerzity a techniky v Košiciach, tak by sme mohli mať za niekoľko rokov slušné univerzitné budovy na Slovensku.

Že nakoľko chýba Slovensku vysoká škola technická vidno z toho, že kým v historických zemiach z každých 7.020 obyvateľov jedon študuje staviteľstvo, na Slovensku z každých 28.380. Architektúru študuje v historických zemiach z 12.680 obyvateľov jedon, na Slovensku zo 79.600 obyvateľov jedon. Strojníctvo a elektrotechniku v historických zemiach z 3.755 obyvateľov jedon, na Slovensku z 13.770, chemiu v historických zemiach z 14.430 jedon, na Slovensku zo 62.200 jedon; zemedelské inženierstvo v historických zemiach z 29.400 jedon, na Slovensku z 204.600 jedon; baňské inženierstvo na Slovensku z 954.000 obyvateľov jedon, v historických zemiach zo 114.400 jedon; jedine farmaceutov studuje zo Slovenska pomerne viac: na Slovensku na 47.000 obyvateľov pripadá jedon, v historických zemiach na 64.400.

Slávna snemovňa! Keď sa stretám s činiteľmi slovenskej samosprávy a opýtam sa, čo ich hatí v tom, aby slovenská samospráva dohonila stav v historických zemiach, tak sa mi dostane vždy tej odpovedi, že náklad na dopravu znemožní nám starať sa o kultúru, sociálne a humanitné ustanovizne, o hospodárstvo atď. Není tomu div. Kým zemská samospráva v historických zemiach takejto starosti nemá, krajinskému zastupiteľstvu v Bratislave padá na starosť 6.000 km krajinských ciest, ktoré vyžadujú riadneho nákladu ročne 60 až 70 mil. Kč a investičného do 30 mil. Kč ročne, okrúhle tedy ročne 100 mil. Kč. Proti tomu náklad na kultúru pohybuje sa okolo ročitých 10 až 12 mil. Kč, na sociálne-humanitné úkoly okolo 5 mil. Kč, na zdravotníctvo okolo 30 mil. Kč, na zemedelstvo do 25 až 30 mil. Kč, na živnostníctvo nie celých 3 mil. Kč. To jest: okrúhle polovicu všetkých svojich príjmov musí Slovenská zem dať na komunikáciu. Tu by rýchla náprava len tak sa mohla stať, keby štát čím skoršie a čím viac krajinských ciest prevzal do svojej správy. Dlžka ciest závisí, pravda, v prvom rade od veľkosti územia. Slovensko rozlohou nie je o mnoho menšie jako Čechy a čo tu vidíme: v Čechách je 4.425 km štátnych ciest, na Slovensku len 2.083 km. Keby si zem na Slovensku chcela uľaviť tým, že by všetky svoje cesty oddala na starosť okresom - ako je to v Čechách a na Morave - tak by sa musel predovšetkým zákon č. 169/1930 Sb. z. a n. o úprave samosprávnych financií novelizovať, lebo tých 20 až 22 milionov Kč, čo sa za dnešného stavu ujde na prídel obciam a okresom na Slovensku, sotva je v stave kryť nepatrné procento schodkov obecných a okresných rozpočtov, keď rozpočty obcí a okresov, uchádzajúcich sa o prídel, presahujú už 100 mil. Kč. Keby len polovicu krajinských ciest a všetky vicinálne cesty vzaly na seba okresy na Slovensku, potrebovaly by novšich 80 až 90 mil. Kč, odkiaľ to však vziať, keďže celkový dôchodok okresov z prirážok pri využití maximálnych 150% prirážok neposkytol by viac ako 70 mil. Kč, ktoré sú už dosavádnymi potrebami úplne vyčerpané.

Počuť, že však Slovensku je pomožené tým že štát platí nedobytné liečebné, že platí učiteľov ľudových škôl, že platí obciam notárov atď. Týmto titulom sa asi 130 mil. Kč dostáva Slovensku, ale to ešte vždy nevyrovná ten rozdiel medzi podielom slovenskej samosprávy a samosprávy historických zemí zo štátnych prostriedkov. Moravsko-sliezsko dostáva podľa rozpočtu na r. 1932 485 mil. Kč, Slovensko 140 mil. Kč. Keď k týmto 104 mil. Kč pripočítame priamo zo štátnej pokladne platených 130 mil. Kč, na učiteľov ľudových škôl na Slovensku asi 100 mil. Kč, na liečebné ročite asi 10 mil. Kč atď., t. j. dohromady dostáva Slovensko okrúhle 100 mil. Kč naproti 485 mil. Kč Moravsko-sliezskej zeme. Není div tedy, keď Slovensko na zdravotníctvo vydá sotva 25 mil. Kč, zeme Moravsko-sliezská však 104 mil. Kč, v obore soc. pečlivosti Slovensko 4 mil., Morava 15 mil. Kč. Tento veľký rozdiel nie je odôvodnený ani tým, že Slovensko ciferne azda neprispieva tak vysokou sumou k bremenám štátu, ale ten rozdiel i v daňovom podklade nemohol by byť tak veľký. Rozdiel prídelov mohol by sa pohybovať maximum v 25% a nie ako teraz, že sa ukazuje skoro 100% diferencia.

Slávna snemovňa, nezatajujme to, že hospodárska kríza a jej dôsledky vyvolaly všeobecnú a veľkú nespokojenosť. Priznajme si, že vládna a parlamentná politika a jej zákroky proti ťažkým hospodárskym a sociálnym poruchám prítomnej doby nevyvolávajú veľkého súhlasu v širokých masách obyvateľstva. Je to do istej miery pochopiteľné. Ja viem, a vedia to i mnohí iní, že nemožné veci není možno žiadať a nemožné veci nemožno robiť. Ostatne: Vláda a parlament robia, čo je za daných pomerov a prostriedkov možné. Mutatis mutandis robia takmer to, čo robia i v iných štátoch. Verejnosť je ale znechuťovaná, podráždená a nespokojná, a to pre celý rad zjavov ozaj poľutovaniahodných, s ktorými sa už raz musíme definitívne vyporiadať. Je ťažko kázať o občianskych ctnostiach a žiadať od ľudu trpezlivosť, obetavosť, skromnosť a mysleť pre záujmy druhých, pre záujmy celku, keď na druhej strane mnohí ľudia na popredných miestach dávali a dávajú ľudu zlé príklady a robia práve opak toho, čo prezentuje sa za vzor. Musíme sa už raz definitivne vyporiadať s demoralizáciou a nemravným protekcionárstvom. Povinnosťou povolaných činiteľov je, aby sa bližšie zaoberali príčinami nespokojnosti obyvateľstva a zároveň aby sa starali, a to trochu rýchlejšie a účinnejšie, odstraňovať tie príčiny. Koľkoráz som mal príležitosť konštatovať, že úradné zakročenie a úradná pomoc prišly vtedy, keď bolo už neskoro, a keď prišla nespokojnosť nad úradnou pečlivosťou, vyliala sa v nezákonných a škandálnych, ba zrovna štátnu autoritu poškodzujúcich prejavoch. Úrady a štátny aparát je pre občianstvo a nie naopak. Na druhej strane treba znemožniť činnosť rozvratných živlov štátu a poriadku nebezpečných, a to naprosto energickým spôsobom, a treba držať demagogiu v medziach zákona a chrániť zároveň občanov pokoja milovných a štátu oddaných. Našemu národu a obecenstvu vôbec treba dokazovať, že obeti od neho žiadané sú nielen odôvodnené, ale aj krajne potrebné a slúžia jedine záujmu celku. Štátne výdaje treba obmedzovať do krajnosti, pokiaľ ide o nemiestny prepych a reprezentáciu. Cudzine nebude imponovať vonkajší lesk a skvelé pomery niekoľko desiatok vyšších tried, keď prevážna väčšina národa vzdor úsilovnej práci bude žiť pod úrovňou nedôstojnou kultúrneho človeka. Výsledok práce musí byť tak rozdelený, aby celok z toho mal osoh, aby mohol jestvovať a zdárne sa vyvíjať. So štátnym a verejným majetkom sa musí čo najpoctivejšie a najopatrnejšie gazdovať a tí, ktorí sa na jeho účet obohacujú, musia byť tak potrestaní, aby celé generácie na to spomínaly! Je treba zvýšiť odpovednosť verejných funkcionárov a ľudí vo verejnom živote činných.

Pre kraje, ktoré sú ohrožené nezamestnanosťou a pre Slovensko je treba mimoriadnych opatrení ku zmierneniu biedy a strádania obyvateľstva. Podľa prehlásenia p. ministra financií v rozpočtovom výbore bolo vyplatené v minulom roku zo štátnych prostriedkov na podporovanie nezamestnaných, gentský systém, stravovacia akcia atď. vyše 800 mil. Kč. Rozpočet mal vedľa riadnej položky na podporovanie nezamestnaných k dispozícii ministerstva soc. pečlivosti i rozpočet tohoto ministerstva dľa článku XIV, lit. e) obnos až do výšky 300 mil. Kč. V rozpočte pre r. 1933 vedľa dotácie v rozpočte ministerstva soc. pečlivosti dáva sa vláde k dispozícii odstavcom 4, čl. IV návrh štátneho rozpočtu na pečlivosť o nezamestnaných z dôvodov mimoriadnych hospodárskych pomerov 700 mil. Kč. Dúfajme, že s týmto ďaleko väčším obnosom vystačíme. Považujem za svoju povinnosť, aby som sdelil p. ministrovi financií, že si budeme žiadať najpečlivejšie kontrolovanie tohoto obnosu, a to do detailov. Nielen parlament, ale aj verejnosť musí vedeť, koľko sa vypláca jednotlivým okresom a odborovým organizáciám. S podporovaním nezamestnaných nesmie sa robiť inakšia politika než sociálna. Nedovolíme, aby nezamestnaní na Slovensku boli v akomkoľvek smere ukracovaní a aby slovenským okresom vyplácaly sa snáď menšie alikvotné čiastky. Slovenská chudoba není menej cenná a my ju budeme hájiť do posledného svojho dechu!