Předseda: Donát.

Místopředsedové: dr Brabec, Klofáč, Niessner, dr Soukup, Valoušek.

Zapisovatelé: Kavan, Lukeš.

135 senátorů podle presenční listiny.

Zástupci vlády ministři: dr Beneš, dr Dolanský, inž. Dvořáček, dr Engliš, dr Hodža, dr Kallay, dr Nosek, dr Srdínko, Stříbrný, Šrámek, Tučný a dr Viškovský.

Z kanceláři senátní: senátní tajemník dr Šafařovič; jeho zástupci dr Bartoušek, dr Trmal.

Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi.

Senátní tajemník dr Šafařovič (čte):

Výboru imunitnímu:

Žádost zemského soudu v Opavě za svolení k trestnímu stíhání sen. dr Brunara pro přečin § 17 č. 1 a § 14 č. 5 zákona na ochranu republiky. (Č. 12.950.)

Výbor rozpočtový ustavil se takto:

předsedou zvolen sen. Kroiher František,

I. místopředsedou sen. dr Karas Josef,

II. místopředsedou sen. Modráček František,

I. zapisovatelem sen. dr Procházka Adolf,

II. zapisovatelem sen. dr Macků Bedřich.

Předseda: Přikročuji k projednávání denního pořadu.

Konstatuji, že senát je schopen se usnášeti.

Navrhuji, aby odstavec 1. byl přesunut na poslední místo a aby bylo přikročeno k odstavci 2., jímž je pokračování v rozpravě o vládním prohlášení.

Žádám pány senátory, kteří s návrhem souhlasí, aby zvedli ruku. (Děje se.)

To je většina. Návrh můj je přijat.

Na denním pořadu tedy je:

Uděluji slovo panu sen. dr. Kovalikovi.

Sen. dr Kovalik: Slávny senát! Naša strana prejav pána ministerského predsedu schváliť a vláde dôveru odhlasovať nemôže. Zaiste musí mať k tomu príčiny, z ktorých len niekoľko dovolím si tu predniesť, aby som toto naše odmietavé stanovisko odôvodnil. Národ slovenský na teraz 62% väčšinou postavil sa pri voľbách za slovenskú ľudovú stranu. Prevažná väčšina národa slovenského dala výraz svojej vôle, aká politika by sa mala prevádzať na Slovensku. Ale pán ministerský predseda nedržal za potrebné opýtať sa zástupcov tejto väčšiny národa slovenského, aby sa orientoval o situácii, aby vypočul od zástupcov ľudu požiadavky Slovákov. Ale negligoval, nerešpektoval, ba možno povedať, bagatelizoval prejav vôle ľudu slovenského. (Tak jest! u senátorů ľudové strany.) A s tým nielen že nevyhovel požiadavkom opravdivého parlamentarizmu, ale nevyhovel ani požiadavku prvého paragrafu ústavnej listiny, ktorá hovorí, že vo štáte všetka moc pochodí z ľudu. (Tak jest! u senátorů ľudové strany.) Keď teda v o štáte všetka moc pochodí z ľudu, tak ten ministerský predseda má rešpektovať vôľu ľudu (Tak jest! u senátorů ľudové strany.) a má rešpektovať aj vôľu ľudu slovenského.

Prečo nerešpektoval? Ja som počul na to odpoveď a je to veľmi zaujímavá odpoveď. Pán ministerský predseda vraj sa vyslovil, že keď on má s kým vládnuť, že on nepotrebuje vtedy pýtať sa zástupcov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, že mu je to zbytočné, keď on má s kým vládnuť. On sklepal po dvojmesačnom namáhaní asi 17člennú problematickú väčšinu a už považoval za dostatočne nesprávné, nediplomatické fumigovať, bagatelizovať vôľu prevažnej väčšiny národa slovenského. Pre neho neexistuje prejavená vôľa ľudu slovenského, pre neho neexistuje pittsbourgská dohoda, pre neho neexistuje neudržiteľný stav pomerov na Slovensku, pre neho neexistujú požiadavky po spravedlnosti, požiadavky práce a chleba Slovákov; pre neho neexistujú tisíce sťažností slovenského ľudu. K jeho ušiam nedôjdu ponosy, výhrožné hlasy nespokojnosti národa slovenského. To všetko neexistuje pre pána ministerského predsedu, tvorcu vlády, keď má niekoľkohlasovú väčšinu, ale existuje pre neho len záujem mocenský, môcť vládnuť. Keď má čo aj len dva-trihlasovú väčšinu. (Sen. Dúrčanský: Včera ju nemal!) .on sa už nestará o to, či je na Slovensku spokojnosť, alebo tá najväčšia rozhorčenosť, čo je ho po tom, že na Slovensku prepúšťajú sa slovenskí zamestnanci, železničiari, poštári, slovenskí úradníci, robotníci, čo ho po tom, keď má niekoľkohlasovú väčšinu, čo je ho po tom, že Slováci sú prinútení vyhľadávať svoj chlieb v cudzine, kým slovenská zem by veľmi dobre mohla vychovať všetkých svojich synov, keby bola daná a ponechaná slovenským Slovákom, (Tak jest!) nemuseli by vyvandrovať, nemuseli by chodiť hľadať chleba do cudziny. Ale čo je po tom pána ministerského predsedu, keď má tu niekoľkohlasovú väčšinu, s ktorou môže vládnuť. Jeho to nezaujíma, on sa nestará o to, keď plačú prepustení slovenskí železničiari, robotníci a remeselníci. On sa nestará o to, že slovenskí žiadatelia, keď požiadajú o miesta, zamestnanie, sú odmietaní (Výkřik: Hanba!). Kto bol v parlamente z pánov senátorov, a videl tie scény, keď jeden slovenský poslanec, prívrženec Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, s veľkým balíkom blížil sa k ministerským kreslám, kto videl tú scénu, ten na ňu nikdy nezabudne, lebo tá scéna znamenala to, že keď nechcete vypočuť naše sťažnosti, podané pokojne, mierne, zadané ministerstvám a úradom, keď zavierate oči, zatvárate uší, tak nech to vidí celý svet. On drastickým a dramatickým spôsobom predniesol stá, možná tisíce žiadostí a pred celým parlamentom ukázal: "Vidíte, tu sú odmietnuté nevyplnené prosby a žiadosti národa slovenského!" - A na miesto toho, že by boly tieto žiadosti odobrali a predložili ministerstvu, na miesto toho prívrženci terajšieho režimu vládneho, vychytili ten balík. (Výkřiky: Hanba jim!) Tých nevyplnených prosieb a žiadostí slovenských vytrhli a roztrhli a pošliapali. (Výkřiky: Fuj! - Sen. Dúrčanský: To je vianočný dar pre Slovákov!) Keď Slovákom nevyhovujú, nedajú miesta, zamestnanie, chlieb, preto sa na Slovensku dosť zamestnania dostane Neslovákom. Že sa v parlamente také neobyčajné scény odohraly, veľavážený a slávny senát, toho príčina musí byť tiež neobyčajná. Nestalo sa to bez príčiny. Už české noviny písaly a píšu deň po dni, že sa chyby staly so stránky centralistickej vlády, že sa musí prikročiť k riešeniu slovenskej otázky. Už to nielen slovenské noviny píšu, ale píšu to už české noviny, že sa zanedbalo, že je čas prikročiť raz k riešeniu slovenskej otázky. Čítám české noviny, písaly o tom "Lidové Noviny" brnenské, aj "Lidové Listy", aj "Čech", aj iné noviny, že prečo sa už nerobí poriadok, aby sa Slovensko uspokojilo.

Ako sa uspokojí to Slovensko? Keď sa vyhovie žiadostiam. V prívete, ktorý prívet slovenská ľudová strana po voľbách podala národu slovenskému, ktoréto zaiste i vláda si všimla, sa povedalo, že akým spôsobom sa môže uspokojiť Slovensko, akým spôsobom sa môže rozhorčenosť odstrániť zo Slovenska. Boly tam tie požiadavky, aby sa postavila vláda už raz na to stanovisko, na ktorom Československá republika bola budovaná. Aby už raz prijala ten základ, na ktorom základe Československá republika stáť má. A aký je to základ? Ten základ je ten, že túto republiku utvorily dva slavjanské samobytné suverénne národy: národ slovenský a národ český. To je povedané aj v pittsbourgskej dohode, ktorú pán president podpísal a zástupci stotisíc a môžeme riecť milionov ľudu českého a slovenského podpísali v Amerike, ale žiadajú to aj v Europe.

Z tohoto stanoviska tedy, keď tá žiadaná autonomia nemôže sa za jednu noc previesť, žiadame, aby táto autonomia slovenská bola vzatá do ústavnej listiny. (Tak jest!) A do tých čias než sa prevedie táto, aby ministerstvu pre správu Slovenska bola daná opravdu plná moc, (Sen. Dúrčanský: Kállay je dobrý Slovák, ale tomu ešte neveria!) žeby slovenské veci sa mohly v tom ministerstve s jeho referátmi vybavovať.

Žiadame, aby k tomuto ministerstvu pridelené boly referáty tiež s opravdovou plnou mocou, žeby slovenské záležitosti právoplatne a právomocne tam mohly sa vybavovať. Sú to referáty pre administratívu, pre školstvo a cirkevné záležitosti, pre súdnictvo, pre poľnohospodárstvo a lesníctvo, pre priemysel, obchod a bane, pre finančné záležitosti. Žiadame, aby tieto referáty nateraz maly pravomoc vybavovať slovenské záležitosti právoplatne, a nie každú vec posielať do Prahy. To je škoda času a práce a koniec je ten, že v Prahe neznajúc pomery slovenské nevybaví sa to podľa vôle slovenského ľudu. (Místopředseda dr. Brabec převzal předsednictví.) Teda tam, v Bratislave sa to má vybavovať. Taktiež majú byť riaditeľstvá železníc v Bratislave a Košiciach, riaditeľstva pošt a telegrafov s plnou mocou majú byť v Bratislave vystavené, aby sa mohly věci železničné, poštové a telegrafné tam vybavovať. Taktiež generálne finančné riaditeľstvo a finančné riaditeľstvo pre Slovensko maly by mať pravomoc vybavovať tie hrozitánske daňové a finančné záležitosti tam na Slovensku. Celé vagóny tých apelácií leží v generálnom riaditeľstve a nevybavujú sa.

Žiadame pozemkový úrad na Slovensku, (Tak jest!) aby pozemková reforma bola prevádzaná úradom pozemkovým na Slovensku účinkujúcim, aby bola zem daná Slovákom, aby neboli odmietaní žiadatelia slovenskej zeme. (Sen. Sechtr: Od vás by ji nédostali! - Výkřiky sen. Dúrčanského.)

Místopředseda dr Brabec: Prosím, neračte přerušovati řečníka!

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Veľavážení páni senátori! Vy pozeráte na Slovensko len z Prahy z lavíc tunajších a úradníci od svojich zelených stolov, ale nepoznáte to Slovensko tak, ako ono je, nechodíte medzi ten ľud, nepočúvate sťažnosti jeho. Tuto nás menujete vlastizradcami, Maďarónmi a Pán Boh vie čím nás menujete. A čo robíme my? My nekonáme iného, my konáme len to, čím nás ľud poveril, aby sme predniesli jeho žiadosti jeho sťažnosti a keď to konáme, už sa to mnohým neľúbí. Už na nás volajú, že sme protištátni. Môžeme riecť, áno, Hlinkova ľudová strana je štátna, je štátotvorná. (Sen. Dúrčanský: Ale nie je štátodojná!). ale to vy nechcete slyšať, a to je veľká chyba.

Nechceme tak do podrobna sa rozširovať o požiadavkoch každého jednotlivého oboru, poneváč by to trvalo veľmi dlho, len to chceme riecť, že už dávno žiadame techniku v Košiciach pre Slovensko. To je potrebné, a je potrebná vysoká škola lesnícka v Banskej Štiavnici, (Výkřiky: Bola! Bola!) poneváč Slovensko je tak bohaté na lesy a nemá vysokú školu, ktorá tam bola. Všetko sa prenáša do Čiech a Moravy a nezostanú ani tie najpotrebnejšie školy na Slovensku. Ja som teraz len tak vo veľkých rysoch načrtol to, že ako by sa mohlo odpomôcť tej nespokojnosti a rozhorčenosti na Slovensku. Ale prijde k tomu čas a pôjdeme i do podrobna. Vlády už dávno maly pristúpiť k riešeniu slovenskej otázky a neboly by sa udaly také prejavy, aké sa staly predvčerom a včera v parlamente a v senáte. Keby už dávno bola vláda pristúpila k riešeniu slovenskej otázky, k pojednávaniu o slovenských otázkach, veciach a požiadavkách, potom by včerajšie prejavy sa neboly staly v parlamente a senáte. Nie ľudáci sú toho príčinou, ako to české noviny píšu dnes a včera, ale príčinou tých výjavov je režim centralistický, doposiaľ (Tak jest!) voči Slovensku neprajný a nespravodlivý. Príčina rozhorčenosti poslancov a senátorov slovenskej ľudovej strany je teda bezohľadná, nemúdra, a ako to jedny české noviny písaly, zaslepená centralistická politika. Je to pštrosova politika. Nevidia požiadavky, nechcú vidieť, čo sa na Slovensku robí, lebo keby, teda to už vybúši. Keď sa Slovákom odoberajú miesta a úrady, keď sa Slovákom odoberá práca a výživa, keď sa Slovákom nedáva ten prídel zeme, ktorú si oni požadujú, keď sa ten národ slovenský neuznáva ani za národ osobitný, slovenský, ale keď ho profesor na Slovensku, na bratislavskej univerzite pomenuje bastardným produktom, (Výkřiky: Fuj!) tak urazí celý národ, takéto zaucho mu dať, národu slovenskému. (Výkřik: Jmenovat!) To je ten Chaloupecký! (Výkřiky: Fuj! - Hanba mu!) Už sme tiež žiadali, aby odišiel, ale oni nechcú. Tak sa uráža. A ako sa to uráža vo veľkom, tak sa urážajú Slováci i na perifériách v mestách a obciach. Keď sa to všetko deje a keďže na Slovensku nesnižujú už tie nesnesiteľné ohromné dane, ale všetkou silou ich exekvujú, keď sa robí politika protináboženská, proti mentalite nábožného ľudu slovenského, keď sa takáto politika robí a forzíruje, keď učiteľky posmievajú sa deťom, keď sa modlia alebo do kostola chodia. (Výkřiky: Hanba! - Husitské písničky se zpívají ve školách!). keď ich persekvujú a prepúšťajú, do dešperácie vháňajú, či je potom sa diviť, že povstanú také scény ako sa odohraly v poslaneckej snemovni a senáte. (Sen. Roháček: A na každom vašom shromáždení! - Výkřik: To jste vy zapříčinili!)

Myslíte, pánovia, že tie demonštrácie pominú v parlamente a v senáte, že zase nastane ten pokoj a že všetko pôjde zase tým smerom ako dosiaľ? Myslíte, alebo vláda myslí, že tá opozícia, ktorá dnes bola jednotná, že sa roztrhá, to sa môže stať, áno, môže sa to stať, že zostanú Slováci len sami pre seba, to sa môže stať, ale tá nespokojnosť, tá demonštrácia bude trvať na Slovensku vždy do tých čias, kým sa nestane náprava. (Tak jest!) Tu nedemonštruje len 24 poslancov a 12 senátorov, tu demonštruje a vyslovuje svoje požiadavky a svoje oprávnené sťažnosti 1/2 miliona voličov a keď k tomu pripočítame ich rodiny, teda túto demonštráciu vyslovujú a budú vyslovovať 2 milióny Slovákov. (Tak jest!) Bude sa tak diať do tých čias, kým sa nestane náprava. (Tak jest!) Pán ministerský predseda zakladá svoju abnegačnú politiku na tom predpoklade, že národ slovenský zunuje to, že slovenská ľudová strana neprijdúc do vlády, nevybojuje rôzne vymoženosti národu. Pán ministerský predseda, on tak kombinuje svojim štátnickým rozumom, však to zunuje strana, zunuje to ten národ slovenský, však oni prestanú kričať. On si to tak predstavuje a preto mu to nečiní veľké starosti. Ale na to môžeme odpovedať, že strana naša vo svojom prívete prejavila to, pod ktorými podmienkami môže vláda počítať na spoluprácu zastupiteľov väčšiny národa slovenského. Pán ministerský predseda ale bagatelizuje to, keď má niekoľkohlasovú väčšinu, on myslí, že však to zunujú Slováci, poslanci, senátori, zunuje to i národ. Ale to nezná Slovákov. Môžeme povedať, že jestli sa náprava nestane dnes, keď celý národ slovenský je autonomistický, pri najbližších voľbách nie 20, ale 30 poslancov autonomistických a senátorov vyšleme. To sa mýli pán ministerský predseda, keď myslí, že ten národ slovenský to zunuje. Nezunuje, pri terajších voľbách to dokázal a dokáže to i pri budúcich, jestli sa neprikročí k riešeniu otázky slovenskej v najbližšom čase. Na Slovensku tá rozhorčenosť je veľká a bude väčšia a bude vzrastať a môže to vzrásť na veľmi vysoký stupeň. Vláda teda nech už raz otvorí oči a nerobí pštrosiu politiku. Republika Československá bola vybudovaná, ako som to povedal, na tom základe, že dva suverénne národy český a slovenský tvoria republiku, v ktorej národ slovenský svoje vnútorné záležitosti sám si musí autonomne vybavovať. Centralistická politika ale po prevrate všetko možné učinila, aby na Slovensku bola nespokojnosť a aby sa týmto požiadavkom slovenského národa nevyhovelo.

Centralistická vláda nechcela prikročiť k pojednávaniu a uspokojeniu Slovenska, na ktorom nebude prv pokoj a spokojnosť, kým sa nepostaví vláda na ten základ, na ktorom republika Československá budovaná bola, totiž na rovnoprávnosti oboch štátotvorných národov, národa slovenského a národa českého. (Tak jest!) Nebude prv spokojnosti, kým nebudú Slováci spravovať Slovensko podľa špeciálnych pomerov a záujmov Slovenska, (Souhlas.) kým na Slovensku prepustení a práce schopní úradníci a zamestnanci nebudú zpät prijatí, (Tak jest!) kým o miesto žiadajúci Slováci a vyštudovaní slovenskí študenti nebudú mať zabezpečenú svoju budúcnosť, kým slovenskí remeselníci a robotníci nedostanú všetku prácu a chlieb na Slovensku, (Souhlas.) kým nebude zadosťučinené náboženským požiadavkom hlboko nábožensky a kresťansky založeného a presvedčeného národa slovenského. (Tak jest!) Doteraz vlády nerešpektovaly vôľu a mentalitu ľudu slovenského. Rešpektujte Slovensko, rešpektujte v posledných voľbách prejavenú rozhodnú vôľu národa, dajte Slovákom čo im patrí, autonómiu, a bude pokoj v republike. (Hlučný souhlas.)

Kým k tomu vláda nepristúpi, nemôžeme vláde odhlasovať dôveru. (Potlesk u senátorů slovenské strany ľudové.)

Místopředseda dr Brabec: Slovo má dále pan sen. dr Šrobár.

Sen. dr Šrobár: Slávny senát! Menom klubu republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu dovolím si označiť stručne stanovisko k programu vlády, ktorý pán ministerský predseda predniesol.

Náš klub s potešením berie na vedomie, že vláda na prahu nového obdobia pracovného vyslovuje pevnú snahu vybudovať a do detailu všetkými potrebami opatriť stavbu našej republiky tak, aby sa ona stala silnou na vonok a usporiadanou dnuká.

Uskutočnenie tohoto programu, ktorý je tak obsiahly, predpokladá ovšem mier a poriadok a vzájomné porozumenie, lebo len za týchto predpokladov možno konať konštruktívnu prácu. Povaha zemedelského ľudu je taká, ktorá nám ukladá, aby sme i my ako zástupci tohoto ľudu na ceste práce, mieru a poriadku zotrvali. S uspokojením vítame sľub vlády, že pojala do programu reformu daňového systému, lebo terajší daňový poriadok svojou anarchiou a bezohľadným exekvovaním zemedelského ľudu privádzal náš pokojný ľud do zúfalstva. (Sen. Dúrčanský: Však to bola vaša práca!) Preto vláda učiní veľký skutok, keď tomuto stavu učiní veľký koniec a obom snemovniam predloží nový daňový zákon. Podotýkame, že náš zemedelec vedomý svojej dôležitosti vo štáte, rád zaplatí dane, ale štát musí mu umožniť, aby ma tie dane z čoho platiť. Čo sa týka zemedelských ciel, dúfame, že vláda v tomto ohľade nevyslovila svoje posledné slovo, ale že i tu bude dôsledne pokračovať, aby zásada úplnej parity, jak výroby zemedelskej, tak výroby priemyslovej do detailu prevedená bola.

Slovensko je zvláštnym problémom nielen na poli hospodárskom, sociálnom a kultúrnom, ale menovite i na poli politickom. V tomto ohľade dovolím si niekoľko slov k opozícii zo Slovenska. Jedna čiastka verejne sa priznala, že chce hovoriť s okom tohoto domu, druhá ač nepriznane, ale robí to isté. Ale, pánovia, ľud náš, ktorý nás sem poslal, poslal nás sem preto, aby sme v snemovni spoločne pracovali, aby sme hľadali cesty dorozumenia a spôsoby ku konštruktívnej, harmonickej práci. (Tak jest!)

Ľudáci vzpomínajú niekoľko gravaminov, z ktorých najväčší je na ten čas, že vláda mala s nimi vyjednávať, že mala ich zvať ku spolupráci, moci a vláde. Táto obžaloba so strany ľudovej strany bola by veľmi ťažkou proti vláde, keby všetky predpoklady k tejto obžalobe tu boly. Ale i preto by táto obžaloba pre vládu bola ťažkou, že ľudovú stranu, ktorá získala na Slovensku asi 1/2 milionu hlasov nevolala a že sa s ňou neradí a že ju k moci nezve. Ale pýtam sa vás, páni kolegovia z ľudovej strany, či chyba je výlučne len na vláde? Je známo, že ku každej porade, ku každému jednaniu treba dvoch stránok (Výkřiky. - Hluk.) Pripravovali ste sa k tejto vzájomnej dohode, či ste sa snažili a snažíte vo svojom okolí menovite na Slovensku pripraviť takú politickú atmosféru, aby jednanie medzi vládou a vami bolo vôbec možné? Vy, pánovia z ľudovej strany, uznáte, že ste k tomuto cieľu vôbec nepracovali, ale naopak pred voľbami a za volieb postupovali ste tak, aby k tejto dohode nejakým činom dôjsť nemohlo, už ani spoločensky, ani politicky, ani programove.

Do volieb išli ste na Slovensku s heslom "Von s Čechmi!" (Výkřiky sen. Dúrčanského. - Hluk. - Výkřiky: To je lož, nepravda! - Sen. Dúrčanský: Slovák musí byť na Slovensku pánom a nie pomocníkom!)

Místopředseda dr Brabec (zvoní): Prosím o klid!

Sen. dr Šrobár (pokračuje): Na schôdzach svojich i v časopisoch rečníci Vaši nepretržite urážali český ľud, české city, českú kultúru, ako na Slovensku nikdy predtým český ľud a česká kultúra urážaná nebola. (Tak jest!)

Či myslíte, že tých 13 ministrov Čechov, s ktorými vy máte vyjednávať, necíti bolesť, keď ich bratov na Slovensku urážate? (Hluk.) Či myslíte, pánovia, že urážka Čecha na Slovensku nie je urážkou Čecha na Morave a v Čechách? (Tak jest!) Vaša tlač vyhrážala, že českému národu pripravíte Bielu Horu. Viete, pánovia, aké bolestné je toto dátum v dejinách českého národa? Viete, a akože by ste nevedeli, že sa k tomuto dňu pojí a za nim nasleduje zničenie českého štátu, vyvraždenie českej šľachty a jeho tristoročná poroba a temer smrť národa českého? Tesne pred voľbami vydala vaša strana z nariadenia dr Tuku a generálneho tajomníka Macháčka plakát, ktorý tak brutálne uráža českého človeka, ako nikto nikdy Čecha na svete neurazil. Tento plakát musela polícia zhabať a štátne zastupiteľstvo vydalo proti pôvodcom žalobu. Keby ste vy, pánovia, tento plakát vylepili na uliciach Prahy, myslíte, že by ste tu mohli slobodne chodiť po uliciach Prahy a myslíte, že by ste tu mohli pokojne sedieť v tejto snemovni? Myslím, že nie. Takto ste sa, pánovia, pripravovali k vyjednávaniu a k dohodovaniu s československou vládou a takúto smierlivú náladu ste si vytvorili tesne pred voľbami. Uznať musíte sami, že toto nie je cesta k smieru, snášanlivosti a k bratskej spolupráci ani tu vo snemovni, ani v akýchkoľvek iných zasadaniach. Preto nežalujte si na neochotu, na bagatelizovanie so strany vlády a všetkých tých českých kruhov, ktoré by maly vás volať a s vami vyjednávať.

Ale, veľactení pánovia, už i tá okolnosť, že si na toto všetko žalujete, považujem za dobré znamenie pre vás i pre nás. Vy týmto činom doznávate, že sa budí vo vás hlas svedomia, ktorý vás volá k zodpovednosti. (Hluk.) Pol miliona voličov zo Slovenska je vo vašom tábore. Títo vás budú volať k zodpovednosti, aby ste za ne konali to, čo ste sľúbili a aby ste vyhoveli ich naliehavým žiadostiam. (Hluk.) A teraz stojíte pred ťažkým zodpovedaním, ako im pomôžete. Pol miliona ľudí bude nedočkave žiadať vašu pomoc. Tam sú robotníci, úradníci, roľníci, učitelia, kňazi, a vy budete stáť pred ich prosebnými rukami bezmocne a bezvládne. Nič im nemôžete dať, pánovia, lebo ničoho nemáte, čím by ste im mohli pomôcť. Bojíte sa, pánovia, vlastných sľubov a veľkých slov, (Hluk.)

Místopředseda dr Brabec (zvoní): Prosím o klid!

Sen. dr Šrobár (pokračuje): . ktorými ste národ do svojho tábora sohnali. Používali ste všetkých prostriedkov k tomu, aby ste sa stali stranou mocnou a veľkou. Postavili ste do svojich služieb cirkev i náboženstvo, Boha, Krista, spásu duše i večné zatratenie. Pripomíname vám to preto, poneváč v tomto bode dotýkate sa niečeho, čo sa týka nás všetkých v tomto dome. Je to otázka politickej morálky. Myslíte, pánovia, že my ľahostajne môžeme sa dívať na túto vašu prácu, ktorou ste zarevoltovali slovenský ľud proti všetkým politickým stranám na Slovensku a k tomu ešte očakávate od nás, že túto revoltu proti nám necháme bez poznámky, že sa budeme s vami deliť i s tým, čo máme, s naším dobrým menom a našou politickou cťou? (Ironický posměch na straně ľudovců.) Nadávali ste nám zradcov, zapredancov, utiskovateľov a tyranov. Nepomysleli ste, pánovia, na to, keď ste to robili, že vy s týmito zradcami a zapredancami budete museť sami sedeť, jednať a dohodovať sa? Zdalo by sa, že medzi nami vzdor týmto veľkým rozporom je hlboká a široká priepasť, ktorú nemožno nejakým činom preklenúť. Ale okolnosti života, jeho tvrdá denná potreba budú vás nútiť, aby ste predsa len hľadali miesta, na ktorých by bylo možno vystavať mosty, ktoré by nás viedly k spoločnému porozumeniu a ku spoločnej práci. Akonáhle nie len vy, ale i celá opozícia jak komunistická, tak maďarská i nemecká bude predchnutá touto snahou a túhou po porozumeniu a spolupráci, budú sa hľadať na všetkých stranách cesty, ktoré k tomuto cieľu povedú. Starší kolegovia zo senátu nás nových členov tohoto zboru uistili, že v senáte je docela iná politická atmosféra, ako v poslaneckej snemovni, že už v minulom pracovnom období nachádzala majorita a opozícia mnoho styčných bodov, kde sa schádzali a kde si porozumeli. Je to veľké plus pre našu budúcu prácu proti poslaneckej snemovni. A sám už z dosavádnej zkúšenosti a dosavádneho zasedenia a jednania pozorujem, že v senáte je skutočne iná atmosféra než na druhom brehu Vltavy. Bude našou povinnosťou, nás všetkých jedinou túžbou, aby sme túto prestíž senátu zachovali i v budúcnosti, ba možno-li zvýšili ju tak, aby sme po tejto stránke smierlivého spolužitia a práce mohli byť i naďalej vzorom pre celý náš verejný život. (Výborně!) Sľúbme si už na počiatku nášho jednania, že tento dom, v ktorom zišli sa zástupcovia suverénnej moci ľudu, vystavia chrám spravedlnosti, mieru a bratského jednania nielen pre národ jeden, ale i pre všetky národy Československej republiky. (Výborně! - Potlesk.)

Prehlásenie našej vlády berie náš klub na vedomie a vyslovuje jej svoju úplnú dôveru. (Potlesk stoupenců řečníkových.)

Místopředseda dr Brabec: Dále má slovo pan sen. dr Soukup.

Sen. dr Soukup: Vážený senáte! V zastoupení klubu československých sociálně-demokratických senátorů jsem povinen říci k prohlášení pana předsedy vlády toto:

Daleko přes 600 tisíc voličů schválilo v posledních volbách do Národního shromáždění dosavadní postup strany. V dnešním myšlenkovém a taktickém chaosu v řadách dělnictva je to veliký úspěch. Jsou to hlasy jasných hlav, jež vědí, co chtějí a kam jdou. Je to dnešní minimum politické moci sociální demokracie. Od tohoto minima povede vzestupná linie se vzrůstem uvědomění nahoru. Tyto statisíce hlasů znamenají odmítnutí politické negace a vůli pokračovati v další politické práci positivní. Toto poznání nás přivedlo znovu do koaliční vlády republiky. Velí to v prvé řadě nejen zájem dělnictva, ale velí to ve stejné míře také zájem republikánského státu. Jsme v republice zásadními stoupenci vlády parlamentární a odpůrci vlády úřednické. Malé strany byly ve volbách rozdrceny. Voličstvo a zajisté právem žádá strany veliké, vyrostlé z nutnosti doby a způsobilé říditi osudy státu. (Tak jest!) Ale také žádná z těchto velikých stran nemá ve státě sama o sobě většiny.

Má-li býti vláda parlamentární vůbec možnou, musí se koalovati strany, jež se dohodly na určitém minimálním programu pracovním a jsou s to vésti správu státu. Jiné vlády parlamentární té doby u nás není. Oposice v našem Národním shromáždění, i kdyby byla sebe početnější, není absolutně schopna, jako v jiných státech je pravidlem, převzíti ve státu našem vládu z rukou dnešní koalice. Brání tomu její naprostá vnitřní nesourodost a nemožnost jediného společného positivního kroku.