II. volební období. | 2. zasedání. |
Sociálně-politický výbor poslanecké
sněmovny projednal návrh úmluvy zároveň
s návrhem č. 80 a obě předlohy schválil
s tím přáním, aby také ostatní
státy provedly ratifikaci úmluv v době co
nejbližší.
Ústavně-právní výbor poslanecké
sněmovny projednal návrh úmluvy zároveň
s návrhem číslo 80 a předlohu tu schválil.
Úmluva táto plynula tak ako úmluva zo 6.
dubna 1922 z ustanovenia tak zv. sévresskej smluvy medzi
cessionárskymi štátmi z 10. srpna 1920 a z
nutnosti súčtovania a rozparticipovania od prevratu
vyplácaných pensijných a zaopatrovacích
požitkov medzi jednotlivými cessionárskymi
štátmi.
Úmluva táto jedná o úprave pomerov
bývalých štátnych zamestnancov a vojanských
osôb rakúskych, neprevzatých do služieb
niektorého štátu, ďalej o úprave
pomerov zamestnancov dvorských a zamestnancov bývalej
kabinetnej kancelárie a konečne upravuje právne
pomery zamestnancov bývalých c. k. štátnych
drah a rozdelenie fondov starobného za opatrenia bývalej
správy c. k. štátnych dráh.
Iba touto úmluvou riešená je definitívne
otázka t. zv. neprevzatých zamestnancov a to vo
forme poskytnutia odpočivných požitkov takým
osobám. Za počiatočný termín
výplaty smluvený bol 1. prosinec 1923. Pre poskytnutie
odpočivných požitkov rozhodným je štátne
občianstvo ziskané dľa st. germainskej smluvy
mierovej či opciou, či ipso facto alebo reklamáciou.
Ovšem, že úmluva obsahuje ustanovemie, že
z výhody poskytnutia odpočivných požitkov
sú vylúčené osoby, ktoré odmietly
službu v štáte, nesložili slub, opustili
svoju službu, nevyhoveli výzve k nastúpeniu
služby, alebo ktorých prevzatie do služieb bolo
v záujmu verejnom odmietnuté.
Podobne ako úmluva z 6. dubna 1922, i táto úmluva
vzťahuje sa i na zamestnancov spoločných správ
bývalej monarchie Rakúsko-Uhorskej a zemskej správy
Bosnie a Hercegoviny, nakoľko boli 3. listopadu 1918 príslušníkmi
bývalej Cislajtánie.
Z úmluvy sú však vyňatí bývali
pragmatikální zamestnanci správy sverenských
majetkov bývalého panovnického rodu rakúsko-uhorského
alebo niektorej z jeho vetví, a úmluvu odkazuje
riešenie týchto otáziek na zvláštne
uzavreť sa majúce dohody. Takáto dohoda bola
tak tiež 30. listopadu 1923 sjednaná medzi Československom
a Rakúskom, ale túto do hodu bude možné
Národnému shromaždeniu predložiť
k ratifikovaniu až vtedy, keď rozhodne Reparačná
komisia v súvislosti s ocenením prevzatého
majetku rodu Habsbursko-Lotrinského i otázku odpočítania
hodnoty prevzatých tiarch.
Všetky civilné a železničné pensie
ostatne vyplácané sú až dosial podľa
pokynov vydaných ministerstvom financií patričným
finančním úradom; ale tieto pokyny ako prozatímne
opatrenia nemajú právne záväznej formy,
a preto ani neboly vyhlásené v Sbierke zákonov
a na riadení.
Vnitorným zákonodárstvom bola riešená
dosiaľ iba otázka pensií vojanských
a sice zákonom č. 194/1920, ktorý ale vláda
navrhuje v súvislosti s úmluvou sjednanou v Ríme
6. dubna 1922 tejto úmluve odpovedajúce novelisovať.
Úmluvu túto predložila poslaneckej snemovne
vláda dňa 15. ledna 1926 k ratifikovaniu, a účinnou
sa stane až po ratifikácii všetkými smluvnými
štátmi. Po predložení úmluvy Národ.
shromaždeniu podpísala tiež Italia úmluvu,
ktorú do 15. ledna 1926 ešte nebola podpísala.
Rumunsko podpísalo síce úmluvu ale s tým
zdôraznením, že ustanovenia v úmluvách
obsažené nebudú môct tvoriť žiadnu
prekážku královskej vláde rumunskej,
aby vnitorným zákonodárstvom ustanovila podmienky,
ktorých bude treba splniť žiadateľom, aby
mohli uplatňovať uznanie práva na pensiu, jako
i na výšku pensie, ktorá má byť
poskytnutá. Úmluva síce v článku
8 stanoví podobnú. výhradu pre všetky
smluvné strany, ale len nakoľko se to týče
článkov 1. až 7.
Zahraničný výbor schvaluje úmluvu
a navrhuje poslaneckej snemovne, aby sa usniesla úmluvu
schváliť.
Rozpočtový výbor ve schůzi dne 19.
května usnesl se přistoupiti k návrhu výboru
zahraničního.
ťNárodní shromáždění
republiky Československé souhlasí s Úmluvou
sjednanou ve Vídni dne 30. listopadu 1923 mezi Rakouskem,
Italii, Polskem, Rumunskem, královstvím Srbů,
Chorvatů a Slovinců a Československem o úpravě
různých skupin odpočivných požitků,
které nebyly upraveny Úmluvou v Římě
ze dne 6. dubna 1922.Ť