Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1926.
II. volební období. 2. zasedání.

225.

Návrh

poslanca dr. Ivana Dérera, inž. Jar. Nečasa a súdr.

na vydání zákona o udelení štátneho občianstva československého niektorým osobám.

Navrhujeme, aby sa Národné shromaždenie československé usnieslo sa na nasledovnom zákone:

Zákon

zo dňa...........

o udelení štátneho občanstva československého niektorým osobám.

Národne shromáždenie republiky Československej usnieslo sa na tomto zákone:

§ 1.

Bývalí štátni občania uhorskí, ktorí predo dňom 1. januára 1910 aspoň 4 roky nepretržite bývalí v niektorej obcí Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a obec táto za túto dobu nečinila proti nim námietky podľa §u 9 zák. čl. XXII/1886, majú nárok na udelenie československého štátneho občianstva, keď od uplynutia spomenutých štyroch rokov nepretržite bývajú na území náležajúcom dnes Československej republike a nie je dokázané, že si v tejto dobe nadobudli domovského práva v niektorej obci ležiacej mimo tohoto územia, jestliže do dvoch rokov od dňa účinnosti tohoto zákona podajú u príslušného úradu žiadosť za udelenie štátneho občianstva.

Nepretržitosť pobytu podľa predošlého odstavca neruší doba, ktorú tá ktorá osoba do 1. ledna 1919 strávila mimo územia v predošlom odstavci uvedenom:

a) v službe vojenskej, pokiaľ táto nebola službou z povolania,

b) plniac povinnosť uloženú jej podľa zákona o válečných úkonoch,

c) za svetovej vojny buď v zajatí, v rukojemstve alebo v internovaní.

Podmienka nepretržitého pobytu podľa 1. odstavca není splnená tiež u osôb, ktoré po 28. ríjnu 1918 opustily územie Československej republiky, súc vykázaní, alebo dobrovoľne, aby prejavili nepriateľské smýšľanie vôči Československej republike, alebo mimo tohoto územia vykonávali povolanie, služby, alebo funkcie, v záujme iného štátu než československého.

Služba strávená v československej brannej moci mimo územia označeného v predošlých odstavcoch neprerušuje nepretržitosť pobytu podľa predošlých odstavcov.

§ 2.

Vydané ženy, manželstvo ktorých nebolo súdne ani rozlúčené ani vyhlásené za neplatné, nasledujú v štátnom občianstve nabytom podľa tohoto zákona svojho manžela, nezletilé deti manželské a legitimované svojho otca, není-li ho, svoju matku, nemanželské svoju matku.

Umrela-li osoba, ktorej by podľa predchádzajúceho odstavca osoby tam uvedené nasledovaly v štátnom občianstve, po účinnosti tohoto zákona, ale driev, než podala žiadosť v odst. 1. §u 1. uvedenú, môžu osoby tie do uplynutia lehoty v odst. 1. §u 1. stanovenej, samy podať žiadosť za udelenie československého štátneho občianstva uplatňujúc splnenie ostatných podmienok v §e 1. osobu zomrelou.

Zomrela-li osoba, ktorú by podľa odst. 1. osoby tam uvedené nasledovaly v štátnom občianstve po podaní žiadosti v §e 1. odst. 1. uvedenej, nech sa považuje žiadosť za podanú podľa ustanovenia predchádzajúceho odstavca.

§ 3.

Na území prináležajúcom Československej republike narodené a tam od narodenia nepretržite bývajúce osoby majú podľa §u 1. nárok na udelenie československého štátneho občianstva, keď ich rodičia (§ 2, odst. 1.) vyplnili všetky podmienky označené v §e 1. Umreli-li rodičia driev, majú tieto osoby nárok na udelenie československého štátneho občianstva podľa §u 1. tak, ako keby ich rodičia ešte žili.

§ 4.

Osoby, ktoré nabyly československého štátneho občianstva podľa §u 1, nabývajú zároveň domovského práva v obci, v ktorej naposledy bývaly nepretržite aspoň štyry roky. To platí i ohľadne osôb, ktoré nabyly československého štátneho občianstva podľa §u 3. Nebývaly-li tieto osoby nepretržite štyry roky v určitej obci, nabývajú domovského práva tam, kde ich rodičia (§ 2, odst. 1.) naposledy štyry roky nepretržite bývalí.

Osoby, ktoré nabyly štátneho občianstva československého podľa §u 2, nabývajú zároveň domovského práva v tej obci, v ktorej ho nabývá osoba, od ktorej odvozujú svoje štátne občianstvo.

§ 5.

Žiadosti o udelenie československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona podať treba u županského úradu poťažne u politického úradu II. stolice, v obvode ktorého má žiadateľ svoje bydlisko. Úrad ten vyšetrí, čo podľa tohoto zákona je treba a potom predloží žiadosť bez meškania úradu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska k rozhodnutiu. Rozhodnutie toto je konečné. Bývalí žiadateľ na území Podkarpatskej Rusi, rozhoduje konečne civilná správa Podkarpatskej Rusi v Užhorode.

§ 6.

V prípadoch nabytia československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona nevyžaduje sa prísahy (sľubu) štátno-občianskej. Taktiež neplatia v týchto prípadoch ustanovenia zákona zo dňa 3. dubna 1925, č. 53 o dávkach za úradné výkony vo veciach správnych.

§ 7.

Udeleniu československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona neprekáža, že žiadateľovi bolo uznanie alebo udelenie československého štátneho občianstva právoplatne odprenné pred dňom, keď zákon tento nadobudne účinnosti.

§ 8.

Jestliže osoba, ktorá nabude československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona, požívala by odpočivných alebo zaopatrovacích požitkov zo štátnej pokladne, keď by jej bolo prislúchalo štátne občianstvo československé už odo dňa 28. ríjna 1918, budiž s ňou, pokiaľ ide o výplatu zmienených požitkov, tak nakladané, akoby štátne občianstvo československé mala už od dňa 28. ríjna 1918.

§ 9.

Zákon tento nadobudne účinnosti 15. dňa po vyhlásení. Prevedením zákona poveruje sa minister vnútra a minister s plnou mocou pre správu Slovenska v dohode so zúčastnenými ministrami.

Dôvodová zpráva.

Podľa ústavneho zákona zo dna 9. dubna 1920, č. 236 sú československými štátnymi občany odo dňa 28. ríjna 1918 všetky osoby, ktoré najpozdejšie dňom 1. ledna 1910 získaly a od tej doby nepretržite majú domovské právo v niektorej obci ležiacej na území dnešnej Československej republiky. Štátne občianstvo československé, vyplývajúce ex lege a nadobudnuté faktom utvorenia sa Československej republiky, určené je podľa domovského práva. Tak mierové smluvy, ako aj podľa nich spomenutý ústavný zákon, považovaly domovské právo za pevnú bázu, na základe ktorej nepochybne určiť možno, kto je občan nového štátu a tým ustanoviť mienily základňu, ktorá vylučuje každú pochybnosť. Je dôležité pre štát, aby jasne vedel a nepochybne označoval, kto je jeho občanom: takýto úmysel maly aj mierové smluvy a na základe nich ústavný zákon č. 236/1920.

Domovské právo mohlo skutočne slúžiť ako spomenutá pevná báza v zemiach historických, ktoré pred prevratom prínáležaly Rakúsku, kde pokročilá a vyvinutá štátna správa dávno dbala o to, aby každý občan presne mal určenú domovskú príslušnosť. Celkom iné boly pomery v tej čiastke republiky, ktorá pred tým prináležala býv. Uhorsku, teda na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Následkom patriarchálnosti a jednoduchostí štátnej správy v bývalom Uhorsku domovské právo určitého občana stalo sa tam praktickým len v najvynímečnejších prípadoch. Tak sa dá vysvetliť, že praktický výklad dôležitého ustanovenia uhorského zák. čl. XXII/1886 stal sa poprvý raz aktuelným len po rozpadnutí sa starého Uhorska v Československej republike.

§ 10. spomenutého. uhor. zákona poskytnul možnosť nabývania domovského práva v určitej obci automatickým spôsobom, bez výslovneho prijatia do sväzku dotyčnej obce. Kto býval v Uhorsku v niektorej obci cez 4 roky nepretržite, k bremenám obce prispieval a obec za tú dobu nečinila proti dotyčnému v zákone označené námietky, podľa ustanovenia tohoto §u 10. stal sa bez ďalšieho, teda automaticky, občanom tej obce. Prax uhorského správneho súdu a uhorskej vlády vykladala ustanovenia §u 10. veľmi liberálne, takže v skutočnosti stačil štyrročný nepretržitý pobyt v dotyčnej obci ku nabytiu domovského práva. Z dôvodovej zprávy k zák. čl. XXII/1886 tiež vysvíta, že zákonodarca uhorský ustanovil v §e 10. prípad automatického nabytia domovského práva.

Je nesporné, že veľké množstvo občanov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, počet ktorých je ťažko odhadnúť, odvodzovalo si domovské právo v starom Uhorsku na základe zásady automatičnosti vyjádrenej v spomenutom §u 10. Nemôže byť sporu o tom, že na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi len mizivá menšina obyvateľstva odvodzuje si domovské právo na základe výslovného prijatia do sväzku dotyčnej obce.

Vec tá má veľkú dôležitosť ohľadne zistenia toho, kto je československým štátnym občanom. Je-li interpretovaný § 10. v smysle zásady automatičnosti, t. j. nadobudnul-li si občan domovské právo bez výslovného prijatia do sväzku obce štyrročným kvalifikovaným pobytom v dotyčnej obci a stalo-li sa to pred 1. januárom 1910, tak podľa ústavného zákona č. 236/1920 dotyčný je ex lege štátnym občanom československým počnúc od 28. októbra 1918. Dá-li sa však spomenutému §u 10. výklad iný, t. j. že paragraf tento neobsahuje zásadu automatičnosti a že bez výslovného prijatia do sväzku obce nemožno získať domovské právo, tak veľké množstvo ľudí bývajúcich na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ktorí nie sú vstave vykázať prijatie do obecného sväzku nie ktorej obce týchto území alebo iným spôsobom domovskú príslušnosť, považovaní sú ako cudzinci a príslušníci iných štátov.

Najvyšší správny súd Československej republiky zaujal stanovisko, že § 10. neobsahuje zásadu automatického nabývania domovského práva, ale že poskytuje iba nárok na prijatie do obecného sväzku a že bez výslovného prijatia so strany dotyčnej obce není možno získať domovské právo. S hľadiska právneho protiví sa výklad najvyššieho správneho súdu s textom §u 10. a s dôvodovou zprávou k nemu, taktiež protiví sa zásadám, ktoré pri praktizovaní zákona o domovskom práve uhorské úrady pred prevratom na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi v praxi aplikovaly. S hľadiska praktického znamená stanovisko najvysšieho správneho súdu uvedenie do praktického riešenia otázky štátnej príslušnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi velkého chaosu a neistoty, čo sa protiví intenciám zákona č. 236/1920, ktorý chcel mať v otázke jasno. Následkom hore spomenutých a charakterizovaných pomerov v býv. Uhorsku, následkom označenej praxe uhorských úradov, je na Slovensku ohromný počet tých ľudí, ktorí podľa stanoviska najvyššieho správneho súdu nemali by československého štátneho občianstva a museli by byť považovaní ako cudzinci. Nejedná sa tu o ľudí, ktorí by sa boli na Slovensku a na Podkarpatskú Rus prisťahovali len v poslednej dobe a ktorí by nemalí na týchto zemiach žiadneho záujmu. Jedná sa tu vo veľkom počte o ľudí starousadlých, často o takých, ktorí sa na Slovensku alebo na Podkarpatskej Rusi narodili a nikdy mimo týchto zemí sa nezdržovali, alebo aspoň už dlhé desaťročia na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi bývajú, rozvetvenými rodinnými sväzkami, hospodárskymi a existenčnými záujmami k týmto zemiam sú pripútaní a sú tam úplne aklimatizovaní. Je veľký omyl nazdať sa, že sa tu jedná výhradne o ľudí maďarskej národností, ktorí patria do Maďarska. V najčistších slovenských župách a krajoch je chaos spôsobený výkladom §u 10. práve tak veľký, ako v pohraničných krajoch maďarských. Velká čiastka postižených by podľa výkladu správneho súdu malo štátne občianstvo nielen v Maďarsku, ale i v Jugoslávii, v Rumunsku, v Rakúsku, v ktorých zemiach spomenutý § 10. je zase opačne vykladaný a nešťastníkom tam štátne občianstvo tiež neuznané. Veľké množstvo je aj tých, ktorým ani podľa výkladu správneho súdu nie je možno určiť štát, ku ktorému prináležia.

Počet spomenutým výkladom §u 10. postižených nemožno určiť, už ani preto nie, lebo to závisí aj na ľubovôle administratívnych úradov. Protištátna nálada širokých kruhov obyvateľstva Slovenska a Podkarpatskej Rusi zavinená je vo veľkej miere aj neupravenosťou štátno-občianskej otázky.

S hľadiska politického a štátneho nie je účelné odpierať uznanie československého štátneho občianstva ľudom, rodinne a hospodársky, taktiež aj viac desaťročným pobytom k Slovensku a k Podkarpatskej Rusi pripútaným, držať ich v stálej neistote, hmotne a zdravotne ich tým poškodzovať a dráždiť, keďže ten, kto pomery len trošku zná, vie, že títo ľudia spomenuté zeme nikdy neopustia, ani ich republika zo svojho územia vykázať nechce a nemôže a že po uplynutí doby a zbytočných sekatúr štátne občianstvo im alebo ich potomkom bez tak uznané bude museť byť, z dôvodov čisto rozumových.

Náš návrh zákona odstrániť chce najväčšú čiastku neprístojností spôsobených výkladom §u 10. spomenutého uhorského zákona. Návrh zákona je kompromisom medzi stanoviskom najvyššieho správneho súdu a praxe a výkladom úradov býval. Uhorska. Keď by sa bol návrh zákona postavil výhradne na stanovisko býv. uhorskej praxi, tak by bol musel ponekud ináč znieť, a bolo by stačilo pripojiť k §u 1. bod 1. ústavného zákona č. 236/1920 výklad §u 10. zák. čl. XXII/886 v tom smysle, že je československým štátnym občanom každý, kto pred 1. januárom 1910 v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi 4 roky nepretržite býval tak, jak to tento uhorský zákon vyžadoval. V prípade takéhoto znenia návrhu boli by interesenti štátne občianstvo získali ex lege. Vzhľadom k tomu, že by sa bolo bývalo jednalo o zmenu ústavného zákona, bolo by vyžadovalo schválenie nášho návrhu kvalifikovanú väčšinu Národného shromaždenia. Návrh náš však nejde tak ďaleko. Nedotýka sa správnosti alebo nesprávnosti výkladu a stanoviska najvyššieho správ neho súdu. Preto volil náš návrh cestu udelenia československého štátneho občianstva na žiadosť dotyčných postižených. Jednotlivé ustanovenia zákona však upravené sú tak, aby v praxi odstránené boly najkriklavejšie prípady. Náš návrh zákona neznamená zmenu ústavného zákona a nevyžaduje teda kvalifikovanej väčšiny Národného shromaždenia.

Náš návrh vychádza z praktického uváženia, že ľuďom, ktorým dľa platného a skutočného praktizovaného práva v býv. Uhorsku prináležalo pred 1. januárom 1910 domovské právo v určitej obci Slovenska alebo v Podkarpatskej Rusi, ktorí od toho času nepretržite zdržujú sa na území týchto zemí a osvedčia sa v tom smysle, že chcú byť československými štátnymi občany, nemožno toto štátne občianstvo odopreť. Dľa výkladu §u 10. zák. čl. XXII/1886, aký bol platný pred prevratom, by títo ľudia podľa zákona 236/1920, ex lege, boli československí štátni občania počnúc od 28. ríjna 1918.

Prakticky znamená náš návrh toľko, že každý, kto na území Československej republiky býva aspoň od 1. januára 1906, teda viac ako 20 rokov, z tejto doby strávil pred 1. januárom 1910 aspoň 4 roky nepretržite v jednej a tej samej obce Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi, za túto dobu proti nemu dotyčná obec žiadnych námietok nečinila a není dokázané, že si za túto dobu nadobudli domovského práva v niektorej obci ležiacej mimo dnešného územia Československej republiky, má nárok na to, aby mu československé štátne občianstvo bolo udelené, keď si o to behom 2 rokov od vstúpenia do účinnosti tohoto zákona zažiada. § 1. zákona upravuje potom prípady, kde dotyčný zdržoval sa síce mimo hore označeného územia, ale pobyt tento považovaný je tak, ako keby sa bol dial na území Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi poťažne dnešnej Československej republiky. Sú to prípady vojenskej služby, konania povinnosti o válečných úkonoch zajatia, rukojemstva a internovania za svetovej vojny pred 1. ledňom 1919, tak tiež služba strávená v československej armáde i po tejto dobe. § 2. upravuje spôsob nabytia štátneho občianstva vydatých žien a nezletilých detí. § 3 upravuje prípad, keď v zákone vyžadovaný kvalifikovaný pobyt započíta sa osobám, ktoré ho samy splnený nemajú, ale pochádzajú z rodičov, ktorí vyhoveli podmienkam tohoto zákona. § 4 upravuje spôsob, podľa ktorého sa reguluje domovské právo tých, ktorí podľa tohoto zákona dostali udelené československé štátne občianstvo. § 5 ustanovuje úrady, ktoré o žiadostiach podaných podľa tohoto zákona rozhodujú. Vzhľadom na to, že podľa tohoto zákona prideluje sa československé štátne občianstvo len takým osobám, ktoré podľa určitého výkladu v býv. Uhorsku platných zákonov a na základe toho podľa zákona 236/1920 už beztak sú našimi štátnymi občany, § 6. ustanovuje, že v prípadoch udelenia štátneho občianstva podľa tohoto návrhu neskladá sa prísaha štátno-občianska a ani zákon o dávkach z administratívnych výkonov nevzťahuje sa na tieto prípady a udeľuje sa tedy toto štátne občianstvo bezplatne. Z tých samých dôvodov ustanovuje § 8, že osoby, ktorým udelené bolo štátne občianstvo podľa tohoto návrhu zákona, považujú sa byť československými štátnymi občanmi už od 28. ríjna 1918 v tom prípade, keď sa jedná o požívanie odpočivných alebo zaopatrovacích požitkov zo štátnej pokladne. Ináče, toto posledné ustanovenie nemá veľmi praktického významu, vzhľadom na to, že interessované osoby spomenuté požitky zo štátnej pokladne československej v skutočnosti beztak vyplateno dostávajú, a síce buď vo forme odpočivných alebo zaopatrovacích požitkov, alebo vo forme záloh na takéto požitky. Z tohoto dôvodu ustanovenia tohoto paragrafu a vôbec tohoto zákona neznamenajú žiadné nové bremená pre štátnu pokladňu a preto nie je treba v tomto návrhu zákona žiadne zvláštne ustanovenie ohľadne finančného krytia a stačí poukaz na štátny rozpočet. V §e 7. ustanovuje návrh zákona, že udeleniu československého štátneho občianstva podľa tohoto návrhu neprekáža okolnosi, že dotyčnému uchadzačovi pred tým naše štátne občianstvo nebolo uznané poťažne udelené.

S formálneho hľadiska navrhujeme, aby tento návrh zákona prikázaný bol výborom iniciativnému a ústavno-právnemu, a vzhľadom na to, že sa jedná o vec nanajvýš nutnú, aby týmto výborom bola určená jednomesačná lehota ku podaniu zprávy Národnému shromaždeniu.

Praha, dňa 24. marca 1926.

Dr. Dérer, inž. Nečas,

Johanis, Brožík, Hampl, Pik, Biňovec, A. Chalupa, Chalupník, Brodecký, Geršl, Koudelka, Klein, R. Chalupa, Jaša, Stivín, Vojta Beneš, Srba, Tayerle, Remeš, Bechyně.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP