V československém státě se dnes, abych
mluvil s p. ministrem Benešem, vůbec nepomýšlí
na změnu vojenské organisace v lidovou milici. Ani
se nepomýšlí, aby nynější
vojenská organisace byla aspoň zdemokratisována.
Ta trocha demokracie, která po převratu vnikla do
vojenské organisace, ta trocha kolegiálního
spolužití důstojníků s mužstvem
zmizela beze stopy. Zacházení s mužstvem dlužno
právě jako v Prusku a ve starém Rakousku
nazvati přímo hanebným. Nadávky upomínající
na dřívější doby a dopisy se
stížnostmi vojáků, které dostáváme,
ukazují nám zřetelně, jakému
trýznění a týrání jsou
nyní vojáci vydáni. Tento způsob zacházení
s vojáky nám také vysvětluje, proč
právě v československém státě
pozorujeme tolik vojenských sebevražd, více
než v jiných státech. Od 26. července
t. r. bylo zjištěno neméně než
20 sebevražd vojínů. U deseti vojenská
správa oznámila, že příčiny
jsou neznámé a u čtyř se mělo
za to, že sebevražda byla spáchána ze
strachu před trestem. Dne 26. července zastřelil
se vojín jménem Gross. Zanechal svým rodičům
a sourozencům dopis na rozloučenou, v němž
se praví: "Odpusťte, způsobuji-li vám
bolest, ale zde již nevydržím." Vojenská
správa vydala tomuto vojáku nejlepší
vysvědčení mravného chování
a v dopise příslušníkům sebevraha
konstatovala, že to byl hodný, řádný
vojín, dbalý své povinnosti. Přes
to byl trýzněním dohnán, že udělal
konec svému mladému životu. Tyto poměry
jsou přímo nesnesitelné. V branném
výboru jsme hájili mínění,
že musí býti úkolem všech, aby
nutkáni ohromnou odpovědností učinili
přítrž této neudržitelné
soustavě. V branném výboru jsme žádali,
aby nám pan ministr nár. obrany podal vysvětlení,
ale on toho neučinil. Při rozpočtové
debatě v rozpočtovém výboru jsme mluvili
o této nehoráznosti, o tomto hrozném vzrůstu
sebevražd, vyzývali jsme ministra nár. obrany,
aby k tomu zaujal stanovisko, žádali jsme ho, aby
učinil vše, aby tomuto vzrůstu sebevražd
zabránil. Ale ani v branném výboru, ani v
rozpočtovém výboru jsme od pana ministra
nár. obrany nedostali odpovědi, nýbrž
bylo nám prostě lakonicky řečeno,
že se takové sebevraždy přiházejí
i v jiných vojenských organisacích. Přese
všechny požadavky nebyla do dneška zahájena
žádná vyšetřování,
výsledky těchto vyšetřování
nebyly oznámeny, nýbrž tak důležitá
otázka byla odbyta prostě lakonickou odpovědí,
že jinde jest tomu také tak a že se proti tomu
nedá nic dělati.
Pan kol. Špaček mluvil zde dnes o vojenském
oděvu a mínil, že se pěknými
uniformami má zvýšiti láska vojáků
k vojenské službě. Nevím, co si představuje
pod pěknými uniformami, mají-li snad býti
natřeny bělomodře, ale my se domníváme
a řekli jsme to i v rozpočtovém výboru,
že musí býti úkolem vojenské
správy šatiti mužstvo tak, jak by bylo nutno,
aby vojíni, zvláště ti, kteří
nově nastupují službu, a záložníci,
nemusili choditi přímo jako trhani. Při nastupování
nováčků se nyní znovu úplně
zřetelně ukázalo, že tito nováčci
dostávají nejhorší uniformy, které
vůbec existují a že tito lidé jsou nuceni
s podporou svých rodičů si koupiti uniformu,
poněvadž nemohou nositi uniforem, které jim
byly dány. Při rozpravě o této otázce
prohlásil pan ministr nár. obrany, že důstojníci,
pokud si kupují soukromé uniformy, dostávají
na to větší příspěvek.
Proti tomu chudí vojáci musejí hraditi takové
výdaje z denního žoldu 1.50 Kč. Proto
protestujeme i proti takovému nakládání
v tomto směru.
Ještě slovo, ačkoliv řečnická
lhůta již skoro uplynula, o zdravotnictví vo
vojsku. Několikráte jsme ukázali, že
zdravotní poměry ve vojsku trpí ještě
mnohým nedostatkem a že se dostatečně
nepřihlíží k otázce zdravotních
poměrů vojáků. Všechna tato naše
tvrzení byla označována jako nesprávná.
Zde bych jen na několika číslicích
konstatoval, jak to vypadá se zdravotními poměry
v naší vojenské organisaci. V době mezi
1. říjnem 1925 a 30. zářím
1926 onemocnělo při úhrnném stavu
120.000 mužů 84.661 mužů a 400 z toho
zemřelo. Procento onemocnění činilo
tedy 71 1/2%, takže
již tyto číslice samy jsou strašnou obžalobou
a dokazují, že jest pravda, co nejvyšší
místo dosud stále popíralo.
Pánové! Ještě zcela stručně
několik slov o náhradní záloze. Jak
známo, nový branný zákon zřídil
také náhradní zálohu. Do ní
měly býti zařazeny protežované
třídy, agrárníci, mají-li nějaký
majetek, živnostníci a až na konec také
vydržovatelé rodin, kteří musejí
přispívati k výživě členů
rodiny. Koho dlužno zařaditi do této náhradní
zálohy s 13týdenní služební dobou,
zjišťuje smíšená komise. V důvodové
zprávě se praví, že tato smíšená
komise musí míti důvěru celé
veřejnosti. Složení této komise jest
takové, že jsou vyloučeny nejširší
vrstvy, mající důvěru v tuto komisi.
Výsledek těchto komisí byl takový,
že - smím to říci jistě bez přepínání
- bylo úplně zamítnuto 99 % všech
žádostí, pokud šlo o vydržovatele
rodin, a že se jim nedostalo výhody tohoto branného
zákona. Páni členové svazu zemědělců,
kteří přece chtěli míti tuto
náhradní reservu zvláště pro
svou třídu, musili se nyní v branném
a rozpočtovém výboru přiznati, že
i oni byli podvedeni a že to, več doufali, nenastalo
a že tedy to musejí ostře kritisovati.
Ještě několik slov k závěrečnému
účtu za rok 1927, pokud se týká vojenské
správy. V této uzávěrce nacházíme
požadavky za dodanou výzbroj v částce
57,404.378 Kč. Bylo by zajímavo dověděti
se, který spolubojovník nám zůstal
dlužen zaplacení dodaných zbraní, byl-li
to spojenec nebo někdo jiný. Zprávy o tom
nemohli jsme od pana ministra nár. obrany dostati. Zároveň
nacházíme tam velice zajímavou položku:
Výdaje na francouzskou vojenskou missi 26,683.216 Kč,
které Francie má vrátiti Československé
republice. Spojenec tedy do dneška nepovažoval za nutné
zaplatiti svůj dluh československému státu.
Konečně ještě máme položku,
která jest velmi zajímavá a potřebuje
vysvětlení: Vklady 3,399.656 Kč v bance Bohemia,
která udělala úpadek. Co má ministerstvo
nár. obrany činiti se sanací zkrachovaných
bank, nevím, a ani pan ministr nár. obrany nemohl
podati o tom nutného vysvětlení.
Za těchto okolností moje strana nejen že odmítne
rozpočet jako takový, nýbrž velice ostře
se obrátíme proti vojenské politice tohoto
státu, poněvadž hájíme mínění,
že chtějí-li stát a jeho státníci
sloužiti míru, musejí usilovati o skutečné
odzbrojení především ve vlastním
státě. (Souhlas a potlesk něm. soc. demokratických
poslanců.)
Místopředseda inž. Dostálek (zvoní):
Dalším řečníkem je p. posl.
Onderčo. Uděluji mu slovo.
Posl. Onderčo: Slávna snemovňa! Pojednávanie
rozpočtu týka sa v každom štáte
samého štátu, jeho občianstva a jeho
vlády. Štát ako taký potrebuje obnos,
ktorý pre neho rozpočet pod pojednávaním
stojací, určuje; občania ako poplatníci
musia najsť dostatočných hmotných prostriedkov
k tomu, aby v rozpočtových položkách
vykázaný viacmiliardový obnos v prospech
štátu složili a zaplatili. Ale pojednávanie
rozpočtu týka sa aj samej vlády, ktorá
s rozpočtom pred parlament prichádza, aby za jej
dozoru, aby za jej odpovednosti potom šafárilo sa
s tými obnosy, ktoré v prospech štátu
poplatníctvo zaplatilo. Vlastne vláda, ktorá
prichádza s rozpočtom pred parlament, súčasne
musí prichádzať pred parlament i s otázkou
dôvery, lebo miliardové obnosy na niekoho sveriť,
slávna snemovňa, samo sebou sa rozumie, že
ten patričný činiteľ, ten patričný
ústavný faktor rozhodne musí požívať
dôvery väčšiny občianstva, rešp.
dôvery väčšiny tu v parlamente.
Slovenská ľudová strana, menom ktorej mám
česť hovoriť, tvorí súčiastku
terajšej vládnej koalície, a ako taká
zainteresovaná je na tomto celom rozpočte, ako taká
musí snášať celú odpovednosť,
ktorá jej vo vláde percentuelne pripadá za
celý tento ropočet.
Slávna snemovňa! Vláda nemôže
sa vyhnúť tomu, aby pri pojednávaní
rozpočtu hoci čiste politicky sa nehovorilo, a to
nielen so strany opozície, ale i so strany samej vládnej
väčšiny. To, že sme vo vláde, nemôže
pre nás znamenať to, že sme so všetkým
spokojní, že nám nič nechybä, že
nemáme čo hovoriť, ba naopak, máme čo
hovoriť a budeme hovoriť, a to tým viac, aspoň
v tej snemovni, keď proti nám hovorí sa vo
verejnosti so strany práve tých, s ktorými
tvoríme koalíciu. (Potlesk ľudových
poslanců slovenských.)
Slávna snemovňa! Nech mi je dovolené učiniť
niekoľko takých, podľa môjho názoru,
potrebných, ale dobre mienených, úprimných
politických poznámok.
Nezaškodí maličká rozpomienka na isté
politické udalosti, ktoré predchádzaly posledné
poslanecké voľby a ktoré politické udalosti
maly za následok, že slovenská ľudová
strana bola pojatá do vlády. Vládlo sa, ako
vieme, najprv pomocou všenárodnej koalície.
Bola to najprv "pětka", ktorá potom bola
rozšírená na "šestku". Vládlo
sa proti nám, vládlo sa proti slovenskej ľudovej
strane, vo společnom štáte Čechov a
Slovákov, vládlo sa s výslovnou intenciou
proti složkám, ktoré zastupujeme v slovenskom
národe my a ktoré zastupujeme ako prevažnú
väčšinu slovenského národa. Nič
zvláštneho nehovorím, keď sa odvolávam
na to, že boly časy, keď medzi vládou
všenárodnej koalície veľmi sa pretriasalo
usnesenie, podľa ktorého nemalo sa vyhovovať
intervenciám slovenských ľudových poslancov.
Proti nám v službe stálo všetko: fígle,
záskok, peniaze, podplácanie, licencie, výhody,
sľuby - celá politická moc. Toto všetko
však, slávna snemovňa, nemohlo prekaziť
to, aby po odohraní sa volieb r. 1925 slovenská
ľudová strana nebola vtiahla do tohoto parlamentu
ako strana na Slovensku jedine víťazná. Politický
dôsledok poslaneckej voľby bol ten, že všenárodná
koalícia sa rozpadla. Hovorím, že rozpadla
sa sama od seba, že nepovalila ju opozícia. Pánovia
z národnej koalície sa dohodli, že sa už
viac nedohodnú. Začalo sa verejne hovoriť o
vnútornom ohrožení štátu, o ohrožení
vnútorného poriadku v štáte, politickí
faktori z minulých vlád, smýšľajúci
občiansky, začali túžiť po utvorení
občianskeho bloku, po utvorení bloku občianskych
strán bez rozdielu na národnosti, ktorým
občianskym stranám záleží na
poriadku, na konsolidácii štátu, na bezpečnosti
práva osobného, majetkového, ktorým
stranám záležalo a záleží,
aby rešpektovaný bol zákon, lebo bez zákona
žiadny štát nemôže byť spravovaný.
Dogazdovali sme tak ďaleko, že do vlády musely
byť prijaté elementy, s ktorými sa nechcelo
počítať v tomto štáte a v tomto
parlamente. Koalícia občianskych strán znamená
u nás porážku triedneho socializmu, ktorý
od vzniku tohoto štátu držal politickú
moc vo svojích rukách, a zistilo sa, že áno,
v republike Československej možno vladáriť
bez triedneho socializmu.
Slávna snemovňa! Nehovorím žiadné
tajomstvo, keď tvrdím, že práve občianski
činitelia z bývalej všenárodnej koalície
vystavili svedectvo naším socialistom, že socializmus
nemôže byť hýbadlom štátotvorným,
vystavili svedectvo, že áno, i u nás nejdú
politické pomery a vývin veci naľavo, než
napravo. Práve bývalí občianski členovia
všenárodnej koalície vystavili svedectvo triednemu
socializmu, že áno, na ich socializmus musí
sa hodme nadplácať. Čo nás tento zápas
stál, slávna snemovňa, kým naší
páni socialisti držali v rukách oprate všetkej
vládnej moci, o tom dostatočne mohli by hovoriť
všetky predošlé rozpočty. A bolo by skutočne
treba, keby gen. zpravodajca rozpočtového výboru
teraz vo svojej záverečnej reči podal nám
štatistiku, aký je rozdiel v prospech tohoto štátu
medzi tým rozpočtom, s ktorým prichádza
táto terajšia buržoázna vláda a
všetkými tými rozpočty, s ktorými
prichádzaly bývalé vlády, v ktorých
hlavnú rollu hraly strany socialistické.
Konštatujeme fakt, že pod vladárením triedneho
socializmu sme dospeli tak ďaleko, že sme prišli
o dobré meno, o kredit v cudzine, že boly ohrožené
naše financie, že sa vnútorný chaos u
nás zmáhal, že riastla odvaha naších
vnútorných a nevnútorných nepriateľov,
že sa začala na nás inak dobroprajná
cudzina dívať s nedôverou ako na dieťa,
ktoré sa narodilo s nevyliečiteľnou nemocou.
Slávna snemovňa! Všetky tieto veci preto pripomínam,
aby sa nezabudlo, že keď slovenská ľudová
strana bola pojatá do vlády, stalo sa to ako štátna
nutnosť. To nebola žiadna benevolencia pánov
politických činiteľov. Politickí činitelia
vtedy, keď sme vstupovali do vlády, stáli pred
alternatívou; buďto spravovať stát protiústavne,
o čom sa pojednávanie súdobe koná
až podnes, alebo spravovať tento štát ústavne,
ale len pomocou slovenskej ľudovej strany. (Tak je!)
Šli sme do vlády s úplným zachovaním
nášho programu Prečo? Preto, lebo program meniť
nemajú právo poslanci. Poslanci sú len vykonávateľmi
národom ustanoveného programu. Program meniť
má právo len národ. Pre nás vstupujúcich
do vlády nebola discutabilní otázka, či
ísť do vlády. Konečne v demokratických
štátoch žiadna strana nemôže nechcieť
vládnuť. Keď situácia bola postavená
tak, že je štátnou nutnosťou, aby sme šli
do vlády, bolo našou vlasteneckou povinnosťou
do vlády ísť. Preto hovorím, že
pre nás nebolo discutabile či ísť do
vlády, lež to, čomu sme dostatočne dali
výraz pri všetkých vyjednávaniach, ktoré
predchádzaly nášmu vstúpeniu do vlády,
totiž aké ovzdušie, aká atmosféra
pre našu stranu vytvorí sa v tej vláde, čo
budeme znamenať v tej vláde.
Slávna snemovňa! Nezabúdajme na jednu vec.
Keď sa vyjednávalo s nami o tom, že máme
vstúpiť do vlády, vtedy bola prichystaná
Rothermereovská akcia. My sme o tom nevedeli, ale táto
už prichystaná akcia nijakým spôsobom
nemohla mať vliv na naše ďalšie rozhodnutie,
poneváč proti Rothermereovskej akcii by sme museli
zaujmúť to isté stanovisko i keby sme sa boli
nachádzali v najkrajnejšej opozícii, ako sme
zaujali vtedy, keď sme boli už vo vláde. My sme
sa postavili celou váhou svojej osobnosti a svojej osobnej
cti na základ nedotknuteľnosti, na základ integrity
tohoto štátu. My sme prehlásili verejne, my
sami, že ani piaď zeme od tohoto štátu nikomu
nemôžeme prepustiť. To sme konali otovrene a úprimne
my sami a neskrývali sme sa za žiadné spolky,
za žiadné ligy. My sme v dobe toho ťažkého
medzinárodného boja, keď celá sila Rothermereovskej
akcie preniesla sa na medzinárodné fórum,
neprichádzali sem do tejto snemovne v duchu ošmekskom,
my sme nesľubovali naším národným
menšinám individuelné a kolektívné
práva. (Posl. dr Dérer: Len ste držali Tuku!)
Tuku sme museli držať, poneváč,
pane doktore, vy ste boli ten, ktorý ste mu gratulovali,
keď rečnil proti Maďarom. (Posl. dr Dérer:
Já som sa s ním ale už 6 rokov neshováral!
Já som mu negratuloval, to je lož!) Predo mnou
ste hovorili, že Tuka otvorene postavil sa proti Maďarom.
Slávna snemovňa! Pán minister zahraničia
dr Beneš, ktorému, myslím, že nijako
neublížim, keď poviem, že ideově
ďaleko stojí od nás, vedel by nám najlepšie
povedať, čo znamenalo pre neho ako zahraničného
ministra tá okolnosť, že slovenská ľudová
strana nachádza sa dnes vo vláde. Pán minister
dr Beneš, ktorému lojálne koncedujeme,
že túto okolnosť nášho nachádzania
sa vo vláde úspešne využil v prospech
tohoto štátu, by nám s podobnou lojalitou mohol
tiež uznať našu poctivú prácu v prospech
štátu. Dnes medzinárodná situácia
je tak zkomplikovaná, že človek chtiac-nechtiac
musí byť opanovaný duchom pesimistickým.
Pán minister zahraničia o sebe tvrdí, že
je optimista. Myslím, že je to správné,
poneváč zahraničný minister už
z povolania musí byť optimistom. Pri poslednom zasedaní
zahraničného výboru tak vážny
člen tejto snemovne ako je pán dr Kramář,
vyslovil svoju obavu a pochybnosť, že by Sväz Národov
mohol spasiť terajšiu Europu. Medzinárodná
situácia je tá, že ide sa mier, ide sa pokoj
národov zabezpečiť rozličnými
paktami, rozličnými dohodami, rozličnými
smluvami, ale, slávna snemovňa, na tieto všetky
pakty a smluvy musíme sa dívať dnes pesimisticky.
Prečo? Preto, poneváč smluvy tu nepomôžu,
tu pomôže jedno: toľko sily budeme mať v
zahraničnej politike, koľko sily si sami vybojujeme!
Úspech zahraničnej politiky závisí
od úspechu vnútornej politiky. Keď chceme niečo
znamenať na vonok, musíme byť štát
dobre sriadený, štát vnútorne konsolidovaný.
Medzinárodné smluvy boly v minulosti tak slávnostne
vynesené, tak slávnostne podpísané,
ako hoci Kelloggov pakt. A čo sme videli? Tieto slávnostné
smluvy viazaly len malých, len slabých, ale neviazaly
mocné štáty, poneváč mocný
štát, i keď boly smluvy slávnostne podpísané,
keď bolo treba, vyhlásil smluvu za bezcenný
papier a bola porušená neutralita Belgie.
Tuná v Prahe na jednej hrobke skvie sa nápis: Parva
domus - magna pax, malý dom, ale veľký pokoj.
Ako protiklad tohoto nápisu na tejto hrobke dalo by sa
použiť, keby na ten budúci palác, ktorý
má sa vybudovať, aby slúžil za miesto
vyjednávačkám medzinárodných
konferencií, sa napísalo: magna domus parva pax,
veľký dom, ale malý pokoj.
Slávna snemovňa! Ideme dať svetu pokoj? Tú
prácu musíme začať od zdola, od jednotlivca
a nemôžeme tú prácu začať
od razu od celej Europy. Chceme, aby vo svete bol pokoj; tak,
slávna snemovňa, musíte chcieť, aby
ste v prvom rade pokoj spravili doma, aby ste spravili pokoj vo
vnútre vo svojom štáte. Ešte jedna vec.
Dovoľte, aby sme úprimne a otvorene hovorili. Hovorím
menom ľudovej strany, ktorá stojí na podklade
kresťanského učenia. Pánovia, neškodilo
by to vašej pokrokovosti, keby ste trošku otvorili dejiny,
keby ste sa pozreli, čo hovorí tá veľká
učiteľka života, tam by ste to našli, čo
bol výsledok francúzskej revolúcie. (Předsednictví
převzal místopředseda Zierhut.) Francia,
ak mala a mohla obstáť, len jedno pomohlo - heslo,
ktoré bolo vydané samými revolucionármi
vtedy, keď Francia zčemerila sa od revolúcie,
vrátiť sa nazpäť k starému učeniu
a k starému Bohu.
Svetová vojna ukázala, kam dovedie štáty
a národy politika, ktorá odpútala sa od mravného
základu kresťanského učenia. Vezmite
na vedomie, že dejiny, svet, veľké skutky sveta
vždy, stále a stále sa opakujú. Tu stojíme
pred jednou vecou v Europe: buďto Europa zostane i naďalej
kresťanskou, alebo zostane pohanskou a bude zničená.
(Výkřiky poslanců komunistických:
Vy jste žehnali kanony! - Výkřiky posl.
Hlinky.)
Místopředseda Zierhut (zvoní):
Prosím o klid.
Posl. Onderčo (pokračuje): Ráčte
odpustiť, slávna snemovňa, že pre nedostatok
hlasu nemôžem a nechcem reagovať na všetky
tie výkriky, ktoré tu padajú so strany bratov
komunistov. Nereagujem jednoducho preto, pánovia, poneváč
toto všetko, čo vy kričíte, je pesnička
veľmi stará; mlátil by som len slamu, ktorú
vy mlátite, a je to nesmyselné. Vy predsa musíte
vedieť, že kanóny sa nerobily samy, že ste
ich robili vy. (Tak je! - Výkřiky komunistických
poslanců.) Chcel by som vidieť slávnu vládu
v boľševickom Rusku, aby bez kanónov niečo
robila. (Výkřiky komunistických poslanců.)
Slávna snemovňa! Bol som povedal, že úspech
zahraničnej politiky závisí od úspechu
a pevnosti našej vnútornej politiky a tu nech mi je
dovolené, aby som na adresu naších vnútorných
vecí tiež niekoľko poznámok urobil.
Nás Slovákov v prvom rade zaujíma otázka
maďarskej menšiny a dovoľte, aby som sa k tomu
priznal, že mňa, ako Slováka z východu,
zaujíma zvlášte tiež politický
vývin v Podkarpatskej Rusi.
Čo sa týče maďarskej otázky,
my poctive a statočne prehlašujeme jedno: Kedykoľvek
sme ochotní o otázke maďarskej menšiny
hovoriť s kýmkoľvek a len jedno by sme si žiadali,
aby, keď o maďarskej otázke hovoríme,
naše slovo bolo slyšané spravodlive a reprodukované
vecne, aby sa verejnosť, v prvom rade maďarská,
falošnými zprávami zle neinformovala. A to
nech platí pre novinárske zpravodajstvo až
dolu hen po pána poslanca Fedora Miklóša.
Slávna snemovňa! My nezatvárame oči
pred skutočnosťou. Počítame s fakty:
Maďari sú tu a nech ostanú tu! My chceme zabúdať,
ale rozumne, múdre. My nechceli by sme byť tým,
čím by sme vo skutočnosti, až by nebolo
našej veľkodušnosti, mohli byť.
Ako podmienka vyrovnania vyžaduje sa jedno. Keď s niekym
chcem sa dohodnúť, a je medzi nami, že ten patričný,
s ktorým vyjednávam, dlžen mi je niečo
z minulosti, prvá podmienka je, aby ten patričný
svoj dlh vyrovnal. My sme maličký, slabý
národ. Nás je sotva viac ako dva miliony. Pri prevrate
sme bolestne museli cítiť, čo znamená
odtok krve národnej, čo znamená ztrata duší
slovenských vtedy, keď sme ich najviac potrebovali.
Nech mi je nie za zlé brané, keď spomínam,
že pred prevratom nemali sme za pánstva maďarského
na Slovensku jednej obecnej školy, jednej opatrovne slovenskej.
(Posl. Kolláriková: Ale mali ste slovenských
učiteľov, ktorí museli učiť maďarsky,
ako bol Hancko!) Samo sebou, museli učiť. Pani
kolegyňa, povedzte mi, prosím, úprimne, čo
mohli robiť? Nemohli robiť nič iného,
keď chceli pri svojom učiteľskom diplome žiť.
(Výkřiky komunistických poslanců.)
Tak sa nemôžeme vyrovnávať a dorozumievať.
Ja konštatujem faktá a tie hovoria, čo ja hovorím.
My sme nemali jednej školy, nehovoriac o školách
gymnaziálnych, a my chceme zabúdať, áno,
my chceme zabúdať a ideme sa odplácať
maďarskej menšine dnes tým, že dávame
jej možnosť, aby jej deti v ich materinskom jazyku mohly
sa vyučovať nielen na elementárnych školách,
ale i v gymnaziálnych. V Košiciach je maďarská
odbočka pri našom reálnom gymnáziu,
v ktorej vyučujú bývalí maďarskí
profesori, čiastočne košickí, čiastočne
prešovskí, tí istí profesori, ktorí
niekedy i mňa vyučovali. Ráčte odpustiť,
že v lojalite a shovievavosti ďalej ísť
nemôžeme.
Prosím, poďme ďalej. Pred prevratom, my Slováci,
my dvojmilionový národ slovenský v Maďarsku,
mali sme dvoch slovenských zástupcov. Jeden slovenský
ablegát, poslance v budapeštianskej snemovni zastupoval
jeden milion slovenských duší. A prišiel
prevrat a my sme stvorili volebný zákon, ktorý
umožňuje uplatnenie sa maďarskej menšiny
cestou ich vlastných poslancov v tom istom pomere a procente,
ako my, Slováci, zastupujeme svoj slovenský národ,
alebo Česi svoj český národ. My bysme
sa mohli postaviť na základ reciprocity a mohli povedať:
toľko práv maďarským menšinám
dáme v Československej republike, koľko práv
naším slovenským menšinám dostáva
sa v Maďarsku. (Potlesk ľudových poslanců
slovenských.)
Slávna snemovňa! My sme bývalý uhorský
štát prijali za svoj štát, my sme boli
verní uhorskému štátu, rešp. jeho
zákonom, a preto by sa vyžadovalo tiež od maďarských
menšín jedno: aby tento štát, v ktorom
žijú, uznali tiež za svoj štát. (Tak
je!) Konečný smysel celej politiky spočíva
v tom, že keď chceme prospieť národu, musíme
prijať za základ boje za národ rámec
toho štátneho útvaru, v ktorom sa tento národ
nachádza, ináč politika nie je mysliteľná.
Až sa Maďari preorientujú natoľko, že
veci takto budú chápať, potom nestojí
nič v ceste úplnému dorozumeniu s nimi nielen
z našej strany, ale zo všetkých strán
zastúpených v tomto parlamente. Majú oni
svoje bôle, uznávame ich, ale máme ich aj
my. Keď prijmú tento štát za svoj politický
základ, najde sa možnosť spolupracovať v
prospech tej maďarskej menšiny, ktorú maďarskí
poslanci v prvom rade tu zastupujú.
Slávna snemovňa! Čo sa týka otázky
Podkarpatskej Rusi, nech mi je dovolené úprimne
povedať i tu niekoľko slov. Podkarpatská Rus
bola pridaná Československej republike ako autonomné
územie. Veľká myšlienka utvorenia Podkarpatskej
Rusi bola však slavianska. Slavianstvo z Východu nikdy
nedostalo sa ďalej od Karpat. Vo svetovej vojne ruská
armáda dostala sa do Karpat, ale čiastočne
tam vykrvácala, čiastočne sa musela stiahnuť
nazpät. Jediný raz ruská armáda prešla
cez Karpaty. Bolo to r. 1848, keď ruské vojská
plnily záväzok spojenectva a na žiadosť
rakúskeho mocnárstva prišly do bývalého
Uhorska, aby poskytly pomoc.... (Výkřiky poslanců
komunistické strany. - Posl. Mikulíček:
Aby vraždila revolucionáře. Styďte se!
Je to hanba, že chválite armádu, která
v cizím státě vraždila revolucionáře!)
Pane Mikulíčku, keby ste mali trochu
slavianskeho citu, museli by ste sa dívať na maďarskú
revolúciu z r. 1848 celkom inýma očima, než
dívate sa ako boľševik. Ja konštatujem:
tenkrát dostala sa ruská armáda cez Karpaty,
ale nezostala tu vzdor tomu, že veľký duch maďarskej
revolúcie Ľudevít Košút ponúkal
maďarskú korunu Rusku. Neprijalo ju ruské vojsko,
odtiahlo, plniac tak statočne záväzok svojho
spojenectva.
V Podkarpatskej Rusi prišla doba, že dala sa príležitosť,
aby Slavianstvo dostalo sa cez Karpaty. A ja by som si veľmi
prial, že by v tomto parlamente vládni páni
a činitelia s tohoto zorného uhlu dívali
sa na túto zem a poviem docela otvorene a úprimne,
na túto ubohú krajinu, obývanú ožobračeným
ruským národom. (Posl. Mikulíček:
A kdo ho ožebračil? - Posl. Hlinka: Židia
a Maďari! - Různé výkřiky.)
Prosím pekne, ja budem hovoriť o všetkom.
Pane Mikulíčku, máte právo
pohovoriť aj vy, prihláste sa.