Jedným z hlavných argumentov českej propagandy
bolo vždy to, že Slovensko musí vziať do
svojej moci preto, aby tam mohla byť uplatnená demokracia,
lebo vraj maďarský aristokratický smer útlaku
sa už prežil a proti tomuto smeru bola Europa povinná
vystúpiť.
Nuž, len cele krátko chcem vybočiť na
otázku, či je pravdou, že staré Uhorsko
bolo ovládané aristokraticky a či je pravdou,
že Československo je ovládané demokraciou.
Tu v prvom rade musím pribiť, že obrovský
rozdiel je v tom, keď je šľachta niekde kastou
a keď táto šľachta je iba určitým
štátoprávnym výrazom, ktorým
sú označené miliony ľudí. Počiatkom
19. storočia počítala šľachta v
Československu asi 800 duší. V tejže dobe
v Uhorsku bolo asi 1,000.000 šľachticov, a totiž
v jednej zemi bola šľachta fakticky kastou, v druhej
zemi však bolo to iba politickým označením;
veď maďarská šľachta, ako to veľmi
dobre vieme, nebola massou veľmožov, lebo veď boly
celé dediny, v ktorých každý obyvateľ
bol zemänom. Vezmime len na Turčiansku obec Jesen,
kde každý menoval sa Jesenský, alebo turčianske
Dražkovce, kde každý menoval sa Ivánka
alebo Ilge, a takýchto obcí mohol by som uviesť
veľký počet. V starej uhorskej ústave
nebolo maďarské zemianstvo ustanovizňou znamenajúcou
určitú kastu, lež bolo ono ustanovizňou
politickou. Zemianstvo bolo tým absorbujúcim faktorom,
ktorý ponechávajúc všetkým národnostiam
v Uhorsku ich národný ráz, významných
členov týchto národov do seba akosi absorbovalo
a tým stvorilo tú Hungariu, v ktorej Maďar
zostal Maďarom, Nemec Nemcom, Slovák Slovákom,
ale všetci boli uhorskými zemänmi. Medzi maďarskou
šľachtou a ľudom bol vždy určitý
prechod, lebo veď každému bola daná možnosť,
aby dal svojho syna vyškoliť a jestliže sa tento
vyškolený syn zdaril, stal sa zemänom a pánom.
Lebo veď uhorské zemianstvo nebolo feudálnym,
nebolo bohatým, ale jeho duch bol liberálny. A takto
v ústave starého Uhorska bolo zemianstvo liberálnym
orgánom, ktorý snažil sa všetko absorbovať
a v sebe inkorporovať, kdežto v Čechách
feudálna šľachta reprezentovala cisárstvo
v oči ľudu.
Uhorské zemianstvo bolo časťou národa,
zemianstvo v Čechách nachádzalo podklad svojej
existencie v dynastii, a s nepatrnými výnimkami
odvracalo sa od národa. Po vymoženostiach r. 1848,
keď zemianstvo ako verejno-právny faktor v Uhorsku
zaniklo, zostal liberálny, panský duch zachovaný
preto, lebo v Uhorsku každý, v ktorom bola kvalita,
nech pochádzal odkiaľ chcel, dostal sa i k tým
najvyšším hodnostiam. Veď práve to
vyznával a na svojej smrteľnej posteli prehlašoval
zosnulý arciknieža-primas Ján Csernoch: "Na
svojej smrteľnej posteli ako dobrý Slovák vzkazujem
Vám posolstvo, že zachovajúc vernosť svojej
rase, dostal som sa na najvyššiu hodnosť v Uhorsku,
lebo v Uhorsku dostalo sa slobody i mojej rase."
Naproti tomu ako je to s československou demokraciou, vážená
snemovňa? Tu demokracia záleží v tom,
že zrušili všetky tituly, ešte i titul právny.
V tejto československej demokracii neprejavuje sa voľnosť
diškusie, ani vôľa väčšiny. Československý
štát je v dnešnej svojej koštitúcii,
podľa ktorej chce vytvoriť jednotný národný
štát, smesou heterogenných rás s administráciou
zaťaženou ôsmimi národnosťmi a činí
nemožným, aby tento štát bol demokratický.
Štát musel by byť takto logicky imperialistickým,
čo však zasa je v protive s podkladom jeho existencie.
A s týmto antidemokratickým imperialistickým
centralizmom ide republika svojmu prvému desaťročnému
jubileu v ústrety.
Nechcem tu vybočovať na podrobnosti, prihliadam iba
k tomu, či je táto republika teraz práve
tak pevná, akou bola, keď sa zrodila. V záhradníckom
gazdovstve často vidíme, že sadenica svieže
zasadená nesplní nádeje, ktoré kládol
do nej záhradník. Ak pozeráme na to, akým
zhýčkaným dieťaťom bolo Československo
pred desať rokmi u veľmocí, a ak pozeráme
na to, akým spôsobom zachádzajú teraz
veľmoci s týmto enfant gate, musíme konštatovať
ochladenie lásky a rozčarovanie. Pred desať
rokmi nebolo by bývalo Anglicko v cukernej otázke
tak prísné v oči republiky a tiež Taliansko
a Amerika boly by pred desať rokmi s republikou ináč
zachádzaly.
Najväčšia ztrata pozíc je na poli zahraničnom,
lebo keď pozorujeme ten zástoj, ktorý plní
minister zahraničia vo vláde, a keď vidíme,
aké stanovisko zaujíma v oči nemu najmocnejší
faktor tohoto štátu, bývalý min. predseda
pán dr Kramář, a keď s druhej
strany vidíme, ako dohral svoje hry za hran1cami pán
minister dr Beneš, vtedy shľadáme, že
v rezorte zahraničnom je zle.
Terajšia rozpočtová reč pána
min. zahraničia dr Beneša je klasickým
príkladom, ako možno zajímavé téma
prednášať nudne, a klasickým príkladom
je toho, že čo je tá tak zvaná "Selbstüberhebung".
Pán minister zahraničia hrá podivný
zástoj v tomto štáte. Je členom vlády,
avšak nie je ministrom zodpovedným, je členom
politickej strany, ktorá je s vládou v opozícii
- avšak to je iba chyba krásy.
Skutkom je, že celá koncepcia pána ministra
zahraničia tejto republike je len na škodu, lebo pán
min. Beneš zabúda na dve veci: Zabúda
na to, že Československo nie je veľmocou a predsa
bájka Aesopova má večnú platnosť:
Inops potentem dum vult imitare, perit! - ale zabúda i
na to, že Československo nie je štátom
balkánskym, lež že každá jeho nervová
čieva pripojuje ho ku stredu Europy. Vo strede Europy sledovať
politiku takú, ktorá jednak naväzuje spojenectvo
s Balkánom proti Europe, jednak ale drobným podpichovaním
pracuje na otrávení dobrého pomeru so súsedmi
- takúto politiku sledovať protiví sa vôli
veľmocí, a to nemôže byť pre republiku
užitočné.
Chcem tu poukázať na to, čo zahraničný
minister Československa s oficielného miesta o menšinách
prejavil. Ak zahraničný minister Československa
chce, aby jeho slovo malo všade váhu, je prvou jeho
povinnosťou, aby stál na platforme zákonov.
Platné zákony v Československu inartikulovaly
smluvu uzavretú v Saint Germain en Laye, podľa ktorej
Československo spolu so signatárnymi veľmocami
zaväzuje sa, že otázky menšinové
podrobuje ochrane medzinárodnej a že nebude s nimi
nakladať ináč, než ako to predpisujú
smluvy menšinové. Následkem toho to tvrdenie
p. ministra Beneša, že veci menšinové
sú veci interné, môže byť pravdivé
v určitých štátoch, avšak v tých
štátoch - a tedy i v Československu - ktoré
medzinárodné smluvy ratifikovaly a v ktorých
podrobily sa určitým záväzkom, tam toto
tvrdenie neobstojí.
A práve táto tendencia, tato psyché, ktorá
sa v mentalite pána Beneša prejavuje, je to,
následkom čoho díva sa celý svet s
nedôverou na celý politický zástoj
pána zahraničného ministra Beneša,
a to je ten zorný uhol, ktorý mňa, politika,
ktorý už od 30 rokov sleduje politiku naprosto protichôdnu,
zbližuje k nazeraniu pána bývalého ministerského
predsedu dr Kramářa, že opravdu škodlivým
je pre štát vedeme zahraničných vecí
republiky v rukách takého politika, akým
je pán zahraničný minister dr Beneš.
Republika oslavuje svoje desaťročné jubileum.
Pri príležitosti jubilea zamýšľaj
ú poriadať slávnosti. Jestliže poriadatelia
týchto slávností položia si ruku na
srdce, či necítia, či spolu oslavuje každý
obyvateľ tohoto štátu? Nechcem tým povedať,
že rasy, ktoré boly zdolané, nemôžu
cítiť tak, ako tí, čo sú opojení
víťazstvom, avšak rozumiem tomu tak: či
bratské rasy cítia sa tu tak, ako by to chcel československý
vládny režím svetu nadišputovať?
Choďte a podívajte sa smerom k bralám na Slovensku,
podívajte sa do rusínskych dolín, choďte
ta a budete vidieť, že v dušiach slovenského
a rusínskeho ľudu sa to varí a budete vidieť,
že slávností nezúčastnia sa miliony
štátnych občanov, lebo nevidia tu ani možnosť
slobody národného ducha, ani garanciu svojho vlastného
individuelného hospodárskeho rozvoja v rámci
síl štátu.
Ctená snemovňa! Pri príležitosti desaťročného
jubilea nechce byť naša strana sviatkokazom, lebo to
nie je naším chlebom, avšak nechce mlčanlive
pomíjať ani túto príležitosť,
aby dala výraz tomu, že za dnešného ducha
vládneho režímu musí zostať na
stanovisku krajnej opozície, lebo nemôže prevziať
zodpovednosť za takú štátnu správu,
z ktorej chýba to, čo bolo živototvorným
ovzduším našej strany vždycky: to je sloboda.
A práve preto v desiatom jubilejnom roku republiky prehlašujeme,
že keď ani na poli verejno-právnom, ani kultúrnom,
ani administratívnom nevidíme záujmy politické
odvekého obyvateľstva Slovenska a Podkarpatskej Rusi
chránené, a nespatrujeme ani len obrysy autonomie,
ktorá by jedine mohla garantovať život odvekého
obyvateľstva Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ale vidíme
na miesto toho antidemokratickú republiku imperialistickú,
ktorá cvendží mečom, je v náručí
militarizmu a je presítená túhou veľmocenskou
- z tohoto dôvodu na oslavách účasť
brať nemôžeme a ani neodhlasujeme rozpočet,
ktorý je podkladom existencie tohoto vládneho systému.
(Potlesk na levici.)
Místopředseda Slavíček (zvoní):
Dále má slovo pan posl. dr Ravasz.
Posl. dr Ravasz: Slávna snemovňa! Predložený
rozpočet, ako k životu štátu potrebný,
hoci aj nevyhovuje vo všetkom potrebám Slovenska,
moja strana, ku ktorej mám česť prináležať,
odhlasuje. Jednotlivec, rodina, a všetky sdruženia jednotlivcov,
teda aj štát bez finančných prostriedkov
by nemohol žiť. Preto my, ktorí chceme tento
štát udržať za všetkých okolností,
ktorí patríme do tohoto štátu, dáme
vždy tomuto útvaru to, čo je k živobytiu,
k existencii potrebné a odhlasujeme rozpočet.
Len vo všeobecnosti chcem spomenúť jednotlivé
ministerské rezorty a ich dotácie, pripomenúc
pri tom tú smutnú okolnosť pre nás Slovákov,
že my sme v ňom ohľadom investícií
veľmi ukrátení. (Tak je!) Slovensko
stone snáď od prevratu pod daňovým šrófom
finančného aparátu štátu, platí
však nepomerne viac než historické zeme a zpät
od štátu nedostáva toľko, ako by malo
dostávať. Náš človek tú
nemilú povinnosť v oči štátu príkladne
koná, daňuje, ale bolo by žiaducné,
aby zasa štát v podobe investícií, v
podobe podpôr. zamestnávania naších chudobných
ľudí dával Slovensku zpät to, čo
ono odvádza, (Výborně! Tak je!) aby
v budúcnosti svojím daňovým povinnostiam
ten chudobný Slovák ľahšie môhol
učiniť zadosť.
A tu len letmo poukázať chcem na jednotlivé
ministerské kreslá v rozpočtoch, ktoré
menovite Slovákom by mohly dávať chleba, ale
to nečinia. Ministerstvo financií zamestnáva
úradníkov rôznych kvalít a kvalifikácií
vo vysokom počte. A keď prejdeme pečlive menoslov
centrálnych úradníkov pri generálnom
finančnom riaditeľstve alebo pri hoci ktorom finančnom
riaditeľstve, koľkých Slovákov úradníkov
tam najdeme? Veľmi málo, skoro nič. Dostaneme
iste odpoveď, že z kvalifikovaných je ich tam
veľmi málo; že ich niet veľa, to dobre vieme,
ale že by ich vôbec nebolo, to nevieme. Snáď
pri posudzovaní tej kvalifikácie slovenských
úradníkov bude tam nejaká chyba, a my Slováci
takto potom nikdy nedobyjeme sa k tomu, abysme mali na vysokých
miestach kvalifikovaných úradníkov. No, ale
veď máme v tomto rezorte aj menej kvalifikovaných
úradníkov, zamestnancov a sriadencov. Tu sú
úradníci dôchodkovej kontroly, kde je treba
iba meštianka alebo nižšie gymnázium. A
koľko námahy, chodenia, vážení
pánovia, to stojí, kým len jedného
financa umiesti. (Tak je!) Nejdem ani spomínať,
že koľko biedy, koľko sĺz by sa dalo na Slovensku
utrieť tým, že by naších schopných,
zdravých šuhajov, vyslúžených vojakov
k pohraničnej službe zamestnávalo, kde školská
kvalifikácia nie je potrebná. Treba tam zdravých
a dobrých vlasteneckých sŕdc, a to naší
šuhaji-Slováci majú.
Žiaľ, musím tu pripomenúť ešte
jednu nedobrú stránku naších finančných
úradov. Dane sa ťažko platia, každý
akokoľvek len môže, hľadí z tejto
nemilej povinnosti sa vymknúť, a preto finančné
úrady musia mať sto očí, musia vniknúť
i tam, kde inde štátna správa tak veľmi
sa nedotiera. Je to v poriadku, bo prefíkanosť poplatníctva
ich k tomu núti. Avšak jedno nemôže poplatníctvo
odpustiť tejto finančnej správe, že ako
prepotentne, nevrle zachádza ona so stranami. Náš
neškolený človek nevyzná sa v labyrinte,
v kaleidoskope všelijakých tých daní
a potrebuje mnohokrát od finančného úradníka
podrobné vysvetlenie. Toho sa mu však temer nikdy
nedostáva. Mnohokrát snáď ten úradník
v tom sám sa nevyzná a poplatníka posielajú
od jedných dverí ku druhým, a ten roztrpčený,
nadávajúc na Čechov, odchádza domov
s nevybavenou. A keď sa mu nejakého vysvetlenia alebo
poučenia od úradníka aj dostane, ako sa to
robí? Tak nevrle, nevďačne, prepotentne, že
to až zaráža.
Títo finanční úradníci považujú
sa v oči poplatníkovi za pánov a zapomínajú,
že sú tam na to, aby vyrubovali spravodlive dane,
aby nikdy nemýlili sa pri ich vyrubovaní, poneváč
to strašlive škodí štátu. Ale keď
sa zmýlia, škodí to í tomu jednotlivcovi.
Oni zapomínajú, že sú tam na to, aby
ochotne dávali podrobné informácie a vysvetlenia
nášmu neorientovanému a neškolenému
ľudu. V tejto veci žiadam pána ministra financií
o súrnu nápravu.
Podobne ohľadom umiestenia naších ľudí
máme sťažnosti v oči železničnej
správe. Nejdem spomínať faktá, že
pri celom železničnom riaditeľstve v Bratislave
nemáme temer Slovákov vyšších úradníkov.
Na prstoch ich môžeme spočítať.
Ale toto nejdem spomínať ako hlavnú sťažnosť,
poneváč konečne ten inteligentný úradník
vie si pomôcť a svojou inteligenciou vie i niečo
strpieť, nejakú tú urážku alebo
utlačovanie pre štát a pre svoju službu.
Hlavne musím však pripomenúť, že
železničná správa zamestnáva
v republike najviac ľudí medzi všetkými
odvetviami štátnej správy. Je tu zamestnancov
niekoľko desiatok tisíc. Mezi týmito sú
takí ľudia zamestnaní, ktorí nepotrebujú
čiastočne žiadnej školskej kvalifikácie,
alebo keď sa od nich nejaká žiada, potrebujú
4 elementárné školy. Neznamená, vážení
pánovia, keď tu spomínam a quasi reklamujem
pre Slovensko tie najmenej kvalifikované miesta posunovačov
a robotníkov pri železnici, že snáď
my Slováci sa s tým uspokojíme. Nie, pánovia,
my máme vyššie ambície, my si držíme
nárok na všetky miesta na Slovensku, lebo na to máme
právo, ale keď toto spomínam, chcem len poukázať,
že aj také jednoduché robotnícke a posunovačské
miesta na Slovensku pri železnici obdržať vyžaduje
mnohokrát intervencie až poslanca. Nemyslite si, vážení
pánovia, že je ľahkou vecou prijatie dočasného
robotníka na železnicu, ktorý musí krumpáčom
ťažko robiť za 18 Kč celý deň.
Osud takéhoto robotníka, i keď ho konečne
prijmú, je ťažký. Musí na príklad
5 až 6 rokov ťažko robiť a môže
sa stať definitívnym len, ak je zvlášte
dobre zapísaný u traťmajstra a prednostu sekcie.
(Posl. Kopasz: A keď má dostať definitívu,
tak ho vyhodia!) Musí mať zvláštné
sympatie traťmajstra, aby sa stal definitívnym. Ako
definitívny môže ešte mlátiť
s tým krumpáčom niekoľko rokov, až
keď je chlapík na mieste a je veľmi dobre kvalifikovaný
od svojích českých prednostov, aby, prosím
pekne, čo sa však veľmi zriedka stáva
samozrejme, aby konečne môhol sa dostať ako
posunovač do stanice, tu ho potom pridelia ako posunovača
na niekoľko rokov, a keď svojou príkladnou usilovnosťou
vyniká nad svojími českými kolegy,
potom v 50. roku môže sa konečne stať aj
sprievodcom osobného vlaku na dákej zapadlej vicinálke.
Pozdáva sa vám to snáď a poviete, pánovia,
že tu premršťujem a preháňam. Ale
uisťujem vás, slávna snemovňa, že
žiaľ, nie je tu nič preháňané,
ba mnohokrát ešte horšie veci sa stávajú.
(Čujme!)
Českí úradníci a sriadenci tu nie
sú na výške situácie, neláskave,
nebratsky zachádzajú s tým naším
robotníkom, pozerajú na Slovákov ako na votrelcov
do ríše pre Čechov výlučne rezervovanej,
a to budí u nás nespokojnosť. Tu treba p. ministrovi
železníc a pánom riaditeľom zakročiť,
aby sa slovenský neškolený ľud pri železnici
hojne, výdatne zamestnával (Výborně!)
a tak sa mu umožnilo, aby na spomínané
miesta strojníkov, sprievodčích, traťmajstrov
dostal sa k lepšiemu, ľahšiemu živobytiu.
Takto by pán rezortný minister a štát
dával aspoň niečo zpät Slovensku z toho,
čo my v podobe ťažkých daní odvádzame
sem. Lebo jesť sa chce i tomu robotníkovi komunistovi,
i tomu robotníkovi socialistovi práve tak ako ľudákovi
alebo agrárnikovi. Tedy, pánovia, nezpolitizujte
ešte aj prijímanie zamestnancov i do takýchto
nízkych služieb, dajte Slovákom chleba a bude
vo štáte poriadok a uspokojenie. Dajte, prosím,
aby, keď dane musí platiť, mal tiež z čoho.
Dajte chleba Slovákovi bez ohľadu na politické
presvedčenie a na politickú legitimáciu.
Z dotácie štátneho rozpočtu na r. 1929
danej k dišpozícii p. ministrovi železníc,
ktorý, žiaľbohu, nie je tu, veľmi, až
nápadne malá čiastka pripadá na železničné
investície Slovenska. Nákladné a krátke
železničné trati stavaly sa v posledných
dvoch-troch rokoch na západnom Slovensku, aby sa takto
tesnejší a čulejší styk vyvinul
medzi Moravou a Slovenskom. My sa skutočne z úplného
srdca tešíme tomu, veď Myjavská lokálka
nás bude spájať s našími bratmi,
moravskými Slovákmi, od ktorých sme tvrdým
osudom snáď 1000 rokov boli odtrhnutí. Ale
čože táto spojka s Moravou nám pomôže,
keď sme my na samom Slovensku po dolinách, ťahajúcich
sa pozdĺž riek spiechajúcich k Dunaju, rozmetaní,
roztrhaní? Tu západný a národne najprebudenejší
Slovák zo Záhoria, v kraji ležiacom vo vzdušnej
čiare len na niekoľko kilometrov jeden od druhého,
nemá vôbec žiadneho spojenia s údolím
Váhu. Údolie Váhu, vrchami oddelené
zasa od údolia Nitry, toto od Pohronia, ktoré zasa
shora nadol k Dunaju bežiacimi vysočinami je neprístupné
k Novohradu, a tak to ide krížom Slovenska cez Gemer
až ku Košiciam. Každú túto dolinu
obýva slovenský ľud, slovenský národ,
(Výkřiky ľudových poslanců
slovenských.) ktorý však postrádajúc
železničného spojenia, jeden s druhým
nemôže sa vôbec stýkať - každý
má svoj osobitný kroj, rozličné zvyky
a nárečie. Následkom toho nevyvinuje sa cit
spolupatričnosti a národného povedomia, ktoré
by následkom častého styku jednej doliny
s druhou muselo povstať, lebo by sa ten ľud, po týchto
dolinách roztratený, necítil osamotený,
ale vidiac tie dovedna patriace veľké rovnorodé
massy, vzmáhal by sa v nich cit spolupatričnosti
a národnej hrdosti. Pri tom lepšom železničnom
spojení vnikol by ten národne povedomý západný
Slovák "Záhorák" do národne
neuvedomelého stredného Slovenska a šíril
by národnú hrdosť a povedomie tam, kde vzhľadom
k blízkosti hraníc je ono tak prepotrebné.
Východné Slovensko, Liptov, Spiš, Zemplín
a Šariš nemajú vôbec žiadneho spojenia,
sú reťazou vysokých vrchov úplne izolované
od stredného Slovenska, Gemera, Novohradu, Zvolena, Hontu
a Tekova. Obyvatelia týchto krajov sa nikdy jedon s druhým
nestýkajú, nepoznajú sa. Následkom
nedostatku tohoto styku agitácia medzi východnými
Slovákmi, našími nepriateľmi tak šikovne
podchytená, že oni sú osobitný národ,
veľmi sa ujíma a takto trhá sa jednotnosť
nášho slovenského národa. Tieto doliny
ležiace pozdĺž naších riek k Dunaju
treba železnične spojiť tranzverzálkami
od Šaštína počnúc k Nitre, Nitru
s Leviciami, tieto krížom cez Hont s Lučencom,
Rimavskou Sobotou a Košicami, východ cez Červenú
Skalu so stredným Slovenskom, Ružomberok s Bystricou.
Takto by sa odpomohlo aj biedam ľudu, nastalým neúrodou
v jednom kraji, krátkou dopravou potravín z blízkeho
kraja, živelnou pohromou nepostiženého. Čo
by tieto tranzverzálky znamenaly pre nás strategicky,
to by nám najkompetentnejšie vedel povedať náš
generálny štáb, ktorého účinkovanie
a vojenské operácie na južnom Slovensku bez
železničných tranzverzálok je vôbec
nemysliteľné. Na tieto železničné
spojenia si pán minister železníc musí
vymôcť zo štátnych zdrojov dostatočnú
kvotu v krátkej budúcnosti, aby tieto tranzverzálky
mohly byť postavené, ak už vôbec nie je
neskoro.
Ohľadom činnosti Štátneho pozemkového
úradu v minulosti sa zmieňujúc, mám
za to, že tento úrad ešte vždy silne podlieha
- keď snáď aj vo vedení centrálnom
menej ako na Slovensku v komisariátoch - vlivom politickej
strany, ktorá by mohla už raz uznať, že
pozemkovú reformu nie je povolaná a ani nemôže
správne riešiť jedna politická strana.
Je to reforma tak ďaleko sahajúca, že musí
uspokojiť všetky vrstvy národa tak, aby miesto
požehnania pre jednu vrstvu nebola záhubou druhej.
Preto táto vlivná a celú reformu si osvojujúca
strana agrárna má pripustiť k riešeniu
tejto otázky aj iné strany, zastupujúce rovnocenné
a snáď aj početnejšie rady občanov,
roľníkov, ako ona sama, a musí pripustiť
k riešeniu a k slovu aj tie vrstvy, ktoré pozemkovou
reformou nielen získavajú, ale snáď
všetko živobytie ztratia.
Štátny pozemkový úrad rieši reformu
čiastočne miestnym parcelovaním veľkostatkov
a čiastočne kolonizovaním, t. j. presťahovaním
roľníkov z chudobnejších krajov do bohatších
oblastí. Či je toto posledné riešenie
správné, menovite presťahovaním Čechov
v prvom rade a Slovákov až potom na čisto maďarské
kraje, domnievam sa, že nie. (Tak je!)
V prvom rade má sa na týchto krajoch uspokojiť
miestné obyvateľstvo a na majery, ktoré zostávajú
po takto prevedenom miestnom parcelovaní, kolonizovať
Slovákov z horných chudobných krajov. Potom
sa táto kolonizácia môže podariť.
Tí noví, prišlí, v novom ovzduší
sa budú dobre cítiť, domácim obyvateľstvom
budú prajne prijatí, a nie ako teraz, že každý
krok nášho kolonistu sprevádza kliatba a nenávisť
miestneho maďarského obyvateľstva, na ktoré
je ten ubohý, vo financiách obyčajne slabý
kolonista mnohokrát, ba snáď aj denne odkázaný.
Tých kolonizácií nebolo by snáď
ani treba toľko previesť, keby Štátny pozemkový
úrad v chudobných krajoch Slovenska bol sa celou
vervou staral o získanie niekoľko tisíc honov
v Orave, Liptove, Turci, vo Zvolene takým spôsobom,
že by majetky tamojších statkárov - ačpráve
tieto pod zábor ani nepatrily - bol sa snažil získať
tak, že by týmto menším statkárom
na krajoch hospodársky výnosnejších
bol nabídnul zámenu. Náš národ
by doma medzi vrchami bol radšej hospodáril a bolo
by mu v Liptove 10 honov milejšie, ako 50 na maďarskom
kraji. Že sa toto nerobilo, dokazuje fakt, že najdete
v Turci, Liptove, vo Zvolene statkárov po 200, 300, 400
jutár, a ja verím, že by títo radi si
zamenili tieto slabšie zeme s dobrou zemou pri Nových
Zámkoch. (Tak je!) Komisariáty obsadené
sú ľudmi, ktorí sa neporadia s nikým,
poslúchajú väčšinou tajomníkov
jednej politickej strany a iné správné rady,
pokyny ostávajú nepovšimnuté. A tak
potom s pozemkovou reformou, poťažne s parceláciou
nie sú nikde spokojní. Kolonizujú sa na mnohých
miestach k domácemu obyvateľstvu ničím
nepodobní, žiadnou spojkou nespojení kolonisti.
Na príklad írečitá obec maďarská
- reformátska - s malou katolíckou slovenskou menšinou:
Pošlú tam kolonistov Slovákov, ale nikto sa
o to pri Štátnom pozemkovom úrade nestará,
či sú kolonisti katolíci alebo evanjelici.
A význam to má ohromný. Toto je veľmi
vážna vec, keď sa pridá k tej miestnej
menšine katolíckej kolonistov katolíckych.
Tým ich posilníme, postavia si kostol, školu
a udržia sa medzi Maďarmi. Ak pošľú
sa tam však evanjelici, budú tí katolíci
utlačovaní a evanjelici s tým nemôžu
nič robiť. Nemajú kostol a bude sa šíriť
neznabožstvo a nemravnosť a nebude sa šíriť
kultúra, ktorá je nášmu Slovensku tak
potrebná. To sú veci nie maličké,
ale ďaleko siahajúce, pre nás kultúrne
a nábožensky dôležité.
Povereníci jednotlivých strán sledovať
dozorom parceláciu a kolonizáciu iste na tieto veci
vyzvali pozornosť dotyčných pánov referentov,
ale - vyjmúc stranu pozemkovú reformu vedúcu
- bývajú nepovšimnutí ba zanedbávaní,
až to zaráža. Ak prijdú s návrhy,
znajúc miestné pomery, dostane sa im: "toto
už je rozhodnuté", "to už sme pridelili"
a "to nebudeme deliť, lebo to bude zbyťák".
Slovom vždy prijdú pozde a predbežnej informácie
sa im nikdy neujde. Parcelácia, slávna snemovňa,
má sa diať k uspokojeniu všetkých a nie
pod vlivom len jednej alebo druhej politickej strany. Upozornenie
a žiadosti ľudu, predostreté zástupcami
ľudu, majú byť komisármi povšimnuté,
či oni prijdú z tej alebo z onej strany a nie ich
bagatelizovať. Na pridelených alebo kúpených
zbytkových majetkoch mal by Štátny pozemkový
úrad zaviesť dozor ohľadom toho, aby títo
noví nabývatelia pôdy nepredávali a
nedávali nášmu chudobnému slovenskému
ľudu, ktorému takto kus chleba odtrhli od úst,
do prenájmu po 4 až 5 metrákoch pšenice
jedno jutro.
Mám tedy za to, že mnou tu prednesené nezostane
nepovšimnuté vedúcimi činiteľmi
Štátneho pozemkového úradu. Nechcem
tým kritizovať, ale dovoľujem si vyzvať
pozornosť kompetentných kruhov cieľom nápravy
chýb, ktoré sa iste nie schválne staly a
stávajú, a že malou nápravou a dobrou
vôľou získame ľud, nastane všeobecné
uspokojenie. Slovenská ľudová strana ako člen
vlády bude môcť potom s inými vládnymi
stranami a so Štátnym pozemkovým úradom
brať odpovednosť za takto prevádzanú,
ako navrhujem, pozemkovú reformu.
Nebolo by snáď treba na nedostatky rozpočtu
ohľadom slovenskej krajiny poukazovať, keby náš
štát od prvopočiatku vážnejšie
bol chápal svoju úlohu riešením autonomie
slovenskej krajiny, lebo Slovensko by si svoje potreby zo svojích
finančných prostriedkov bolo samo hradilo. Ono dlhé
roky po prevrate poukazovalo sa na politickú nespoľahlivosť
Slovenska, žiadajúceho decentralizáciu štátnej
správy. Nejdem sa teraz zaoberať otázkou, či
by sriadenie autonomie Slovensku samému v prvých
rokoch bolo osožilo a či by štátu škodilo
- domnievam sa, že snáď v prvých rokoch
s ohľadu celoštátneho bolo správné,
že autonomia hneď zavedená nebola. Pýtam
sa však, či tie príčiny a obavy, jestvujúce
vtedy, sú aj dnes? Myslím, že nie! Desaťročné
jestvovanie republiky nepreletelo nad Slovenskom bezo stopy, ale
práca našej strany medzi massami slovenskými
v ohľade národnom dokazuje, že dnes celé
Slovensko stojí neochvejne za republikou Československou,
za naším štátom, a preto nemôžeme
tieto úzkoprsé fráze o nespoľahlivosti
a podobnom dnes už v oči Slovensku používať.
Chcem spomenúť ďalej niečo o vývoji
otázky autonomie na Slovensku. Jestli sa pri prevrate slovenský
národ sväto-martinskou deklaráciou odtrhol
od bývalého Uhorska a na základe samourčovacieho
práva dobrovoľne pripojil sa k bratom Čechom,
najbližším to slovanským bratom, utvoriac
takto s ním ako rovný s rovným Československú
republiku, činil to v tom presvedčení, že
sa bude v rámci tohoto svojho nového štátu
slobodne, nikým ani ničím nehatene vyvinovať
k dosiahnutiu svojích národných a kultúrnych
ideálov a cieľov.
Kormidlo štátu a menovite Slovenska dostali v prvých
rokoch do rúk ľudia bežiaci za chimerou českoslovakizmu,
tvrdiac, že Česi a Slováci sú jeden
národ a chceli v prax uviesť československú
reč. Nielen že sa im to nepodarilo, ale jednotnú
reč dvoch národov, ktorá by sa časom
bola snáď sama uviedla úzkymi styky s bratským
spolunažívaním zabili navždy. Prvého
roku začalo sa hospodáriť na Slovensku veľmi
čudne bez nás, ba proti nám. Slovensko a
náš národ, na mnohých krajoch presiaknutý
hungarizmom, začal sa búriť, podnecovaný
cudzou propagandou, a volal, aké že je to oslobodenie.
Prišli sme z dažďa pod odkvap. Tu povstal Andrej
Hlinka a založiac slov. ľudovú stranu,
mužne povedal v oči Prahe: "Pánovia, ak
chcete mať tento štát, dajte Slovensku autonomiu,
ktorá mu podľa prírodných práv,
podľa práva sebaurčovacieho patrí."
Hlinka zachytením týchto nespokojných
živlov a založením ľudovej strany na Slovensku,
slávna snemovňa, vykonal štátu veľkú
štátotvornú službu, (Výkřiky
posl. Fedora.) štátotvornú prácu,
za ktorú republika nemôže sa mu ani dostatočne
odplatiť, lebo ratoval tento štát, lebo keďby
tie nespoľahlivé massy národa nebol silnou
rukou zachytil Andrej Hlinka, ale dáky protištátny,
z cudziny platený vodca - čo za tých okolností
sa mohlo ľahko stať - kde by bol náš štát,
čo by bolo z republiky?