Pri kritike rozpočtu musím ohlásiť riadne
svoj protest proti tomu protiústavnému faktu, že
v rozpočte pojaté sú položky, týkajúce
sa administratívnych kultúrnych, náboženských
a iných autonomných otázok Podkarpatskej
Rusi, ako územia autonomného, lebo ústavný
zákon zreteľne vyslovuje, že pražský
parlament nie je kompetentný rozhodovať v týchto
otázkach; ďalej vyslovuje i to, že pokiaľ
by sa predsa zákony s takýmito vzťahy a tedy
príslušné položky rozpočtového
zákona v parlamente pojednávaly, nemôžu
v ich pojednávaní podľa ústavného
zákona brať účasť poslanci Podkarpatskej
Rusi. Po ohlásení tohoto svojho protestu pripomeniem,
ani nie tak ako kritiku, ale jedine ako kuriózum, že
i rozpočet týchto je vedený rovnakými
smernicami zásadnými ako celý rozpočet
Podkarpatskej Rusi. Táto zásadná smernica
je však jedine tá, aby v Podkarpatskej Rusi umiestené
bolo čo najviac českých úradníkov;
tým dostane sa celému nadbytku úradníkov
chleba a vykáže sa každého roku vždy
väčší deficit na účet Podkarpatskej
Rusi. Tak na pr. v pomere k ostatným zemiam republiky malo
by sa na administratívu vynaložiť asi 7,000.000
Kč, ale miesto toho vynakladajú takmer 13 1/2
milionov Kč. Na četníctvo bolo by treba vynaložiť
asi 9 mil. Kč, ale miesto toho vynakladajú 15 mil.
Kč. Policia by mala stáť asi 5 1/2
miliona, avšak miesto toho stojí 8 milionov, a to
o 1,300.000 Kč viac ako v rozpočte minulom. No,
všetko márne, oslobodené národy nutno
spravovať v kľude a poriadku dvojnásobným
počtom četníctva a policie.
V dôsledku svojho predchodzieho protestu zmieňujem
sa ešte - tiež nie na spôsob kritiky, ale jedine
ako o absurdume o tom, že z nákladu 2,800.000 Kč,
venovaného stredným školám Podkarpatskej
Rusi, pripadlo by podľa ciferného pomeru Maďarom
360.000 Kč, naproti tomu dali im len 276.000 Kč,
kdežto nakolonizovaným Čechom, ktorí
netvoria ani 1/4 obyvateľstva
čo Maďari, dali 346.000 Kč. Tomuto nestydatému
odnárodňovaniu možno pričítať
tú ukrutnú prácu, ktorú vykonáva
rusínska školská politika pomocou zterorizovaných
rodičov pri ohlupovaní dnešnej maďarskej
detskej generácie. Je smutné, že ku väčšej
sláve národnej rovnoprávnosti, inaugurovanej
min. predsedom Švehlom, nedostane sa Maďarom
nazpäť ani haliera z tých 900.000 Kč,
zaradených do rusínskeho rozpočtu na učiteľské
ústavy a pokračovacie kurzy živnostenské,
a ďalej že z tých 1,800.000 Kč, preliminovaných
v rubrike odborných škôl, z ktorých pripadá
Maďarom 350.000 Kč, vynaložené je na maďarské
účele len 210.000 Kč. Je prízračné,
že z obnosu 1,900.000 Kč, zaradených v prospech
Rusínska k sociálnej podpore študentov, ďalej
zo 460.000 Kč, zaradených k podpore divadelníctva
a z obnosov zaradených pre podporu hudby, výtvarných
umení, nedostane sa maďarskému študentovi,
maďarskému divadlu, maďarskej hudbe a maďarskému
výtvarnému umeniu zhola nič, ako keby také
niečo vôbec nejestvovalo, alebo ako keby Maďari
neplatili ani dane. Ostatne je nápadným i to, že
vládny režím nechce vôbec brať na
vedomie podkarpato-ruskú hudbu a výtvarné
umenie, lebo veď ináč by nepostupoval tak nápadne,
že by na miesto 500.000 Kč, ktoré pod týmto
titulom Podkarpatskej Rusi patria, udelil jej 90.000 Kč.
Kým u cirkevných položiek možno s určitým
uspokojením zistiť, že u reformátskych
cirkví na Slovensku je v rozpočte pojatá
- i keď nepatrným obnosom - administratívna
štátna podpora a totiž konštatovať
možno to, že zásada je prelomená, dotiaľ
chová sa vládny režím ešte vždy
nepriateľsky proti reformátskemu Maďarstvu v
Podkarpatskej Rusi a nepojal preň do rozpočtu administratívnu
štátnu podporu.
Nedovediem si predstaviť, zkadiaľ zamýšľa
pán dr Milan Hodža, vyhlašujúci
kulturálnu autonomiu, nahradiť maďarský
účiteľský dorast. Alebo či chce
naozaj uskutočniť ten svoj opravdu vznešený
kultúrny program, ktorý svojho času pri svojej
jednej návšteve v Užhorode pred deputáciou
užhorodského maďarského súkromného
gymnázia tak brutálne, avšak alespoň
uprimne vyložil, keď sa tázal: "či
maďarská kultúra už poklesla na tu úroveň,
na ktorej je kultúra rusínska". Zdá
sa, že ešte i v ôsmom roku je naplnený
pomstichtivosťou tento najvyšší správca
kultúry, ktorý sa ostatne zdá byť Europanom.
Nemal som príležitosť presne nahliadnuť
do detailov lesného hospodárstva a soľnej správy,
ktoré sú prírodnými poklady Podkarpatskej
Rusi, avšak sú taktiež v centralistickej správe.
Môžem však s poľutovaním konštatovať,
že centralistická správa je i tu planým
hospodárom alebo snáď, správnejšie
rečeno, zachádza s márnostratnosťou
nesvedomitého nájomníka. (Výkřiky.).
Tieto dva obrovské poklady sotva vynášajú
nejaký čistý dôchodok, lebo všetko
sožerie režijné hospodárenie, zaťažené
obrovskými osobnými náklady, v ktorom "prirodzene"
pôsobia len tiež ich prebytoční ľudia
s pomíjaním odvekého obyvateľstva; naproti
tomu zmeňujú spôsob hospodárenia, takže
na pr. plavenie lesného dreva bolo jediným zárobkovým
zdrojom celého okolia a všetkých Rumunov, zostalých
na území Podkarpatskej Rusi, tento zdroj však
zaniknul, čím asi 10.000 ľudí zostalo
bez chleba. Márné boly všetky náreky
ľudu a márné moje intervencie; viac ako sľub
sme nedostali.
Avšak podívajme sa na práce verejné.
Bol by to rezort, ktorý bol zároveň povolaný
učiniť niečo v záujme možnosti
živobytia ľudu. Tento rezort je zaradený do rozpočtu
príslušne podľa ciferného pomeru obyvateľstva.
Ak pozorujeme však, ako bude nakladané s tými
26,000.000 Kč, zaradenými pod týmto titulom
k ťarche Podkarpatskej Rusi, vtedy so zimničným
trasením vidíme, že z tohoto obnosu je asi
7,000.000 Kč preliminované na četnícke
a policajné budovy, asi 3,000.000 Kč na justičné
a čiastočne väzničné budovy,
asi 10,000.000 Kč na úradné budovy, slúžiace
centralizmu a na činžáky, ktoré majú
napomáhať českej invázii. Jestliže
súdiac podľa dosavádnych zkúseností
prihliadame k tomu, že tieto verejné práce
- proti vysloveným intenciám zákona - nebudú
prevádzané miestnymi podnikateľmi a tamojšími
drobnými živnostníkmi, môžeme tiež
so žiaľom konštatovať, že i na tomto
poli zachádza sa s Podkarpatskou Rusou a jeho ľudom
ako koloniou, ktorý ľud môže mať právny
titul iba ku prácam nádenníckym, leda že
by i týchto nádenníkov priviezli so sebou
českí podnikatelia zo zemí historických.
Neviem, akým spôsobom budete v stave vymáhať
na tamojších drobných živnostníkoch
a podnikateľoch dane a menovite tiež daňové
nedoplatky?
Pri položke mostov zase len nevidím zaradené
náklady mostu u Višky, opominutím čoho
bude pracovitý a poctivý ľud obce Višky
od sveta izolovaný, lebo s jednej strany hranice rumunské
a s druhej strany bezmostná Tisa odnímajú
mu voľný vzduch.
Nepomerne maličký, ba povedal by som ničotný
je obnos, ktorý sa v rozpočte preliminuje k odvádzaniu
vôd a k regulovaniu riek. Zdá sa, že z tých
1,600.000 Kč ani započať nechcú vodnú
reguláciu, povodňami stále ohrožovaných
území obcí Tekeháza, Gödényháza,
Tiszabökény, Nevetlenfalu, Barkaszó a Nagygejöc,
a že i naďalej chcú nechať po dobu 6 mesiacov
každého roku neprístupnými obce Nagypalád,
Felsöalmás a Batár.
Zdá sa mi, že i na poli kolonizácie chce vláda
pokračovať vo svojej doterajšej činnosti,
a veru, dámy a pánovia, nebezpečná
je tá cesta, ktorou vláda v tomto smere kráča,
lebo do neba volajúcou nespravodlivosťou je to, čo
ste urobili s pohraničnými obcami Bátyu,
Botrágy, Szalóka, Eszeny a inými, avšak
najkrikľavejším je to, čo ste urobili
v Dercene, kde ste pridelili kolonistom viac ako 1000 jutár,
avšak proti tomu dostalo sa 180 rodinám, naprostým
bezzemkom v Dercene, nanajvýš po 1/2
jutre. Obyvateľstvo tejto obce chcelo sa vydať pešo
na cestu do Prahy a hromadne dostaviť sa k pánu prezidentovi
republiky, aby prednieslo svoje šťažnosti a keď
im v tom bolo zabránené, vymlátilo v nočnej
dobe kolonistov z obce. Dámy a pánovia! V tejto
veci rozhorčený ľud už neprijíma
žiadnej rady, ale činí sám. Nuž
a veru, keď sa pohne ľud zeme, vtedy sa pohne i zem
sama. Dámy a pánovia! Tu treba rýchle, veľmi
rýchle niečo učiniť. Tu nestačí
demokratické heslo, tu nestačí sľubovať
pôdu, tu treba pôdu prideliť. Tu sa nesmie v
kolonizácii pokračovať, ale odčiniť
ešte i to, čo bolo vykonané proti vôli
ľudu.
Dámy a pánovia! K vládnemu režímu,
ktorý spravedlnosť len prehlašuje pokrytecky
a len za hranice, ináč však koná opak
toho, a ktorý nechce nikdy vyplatiť zmenku autonomie,
žirovanú celou Europou, a nechce dostáť
svojej ústavnej povinnosti, lebo zrušuje ešte
i samosprávu obecnú a župnú, nemám
naprosto žiadnej dôvery a budem hlasovať proti
rozpočtu.
Místopředseda Stivín (zvoní):
Dále má slovo pan posl. dr Holota.
Posl. dr Holota (maďarsky): Ctená snemovňa!
Pred nami leží rozpočet ôsmeho roku Československého
štátu. Ak pohliadame naň s hľadiska tunajších
Maďarov, musíme so žiaľom a poľutovaním
konštatovať, že pre nás je tento ôsmy
štátny rozpočet práve tak nespravodlivý
a krivdivý ako rozpočty predošlých 7
rokov. Medzi milionovými cifernými kolonami príjmovej
časti štátneho rozpočtu sú tiež
v značných číslach vyjadrené
daňové haliere maďarských zemedelcov,
živnostníkov, obchodníkov, statkárov,
duševných a fyzických pracovníkov, krvopotne
zaslúžené a bezcitnými bernými
úrady alebo nemilosrdnými exekútory vymáhané.
Zo znášaní bremien nikdy sme neboli vylúčení.
Oproti tomu vo výdajoch rozpočtu darmo hľadáme
položky, ktoré vynakladá štát na
maďarskú menšinu napriek tomu, že v pomere
k nášmu úmernému číslu
máme rovnaké právo zúčastniť
sa štátnej pečlivosti ako občani republiky
inej národnosti.
Tak medzi iným darmo hľadám v rozpočte
úhrady k odčineniu najväčšej krivdy
maďarskej menšiny, totiž k usporiadaniu macošskej
veci býv. maďarských verejných zamestnancov,
prepustených z miest po prevrate, a bývalých
maďarských staropenzistov. A predsa úprava
tejto otázky je ako pre nás, tak pre štát
jedným z najsúrnejších úkolov,
lebo bez riešenia tejto otázky nebude možno dovŕšiť
konsolidáciu štátu. Dosavádné
vlády zaujímaly so záľubou vo veci prepustených
vždy stanovisko, že otázka táto je zkoncovaným
faktom a že jej riešenie je veľmi ťažké.
Pre nás však nebude táto otázka nikdy
zkoncovaným faktom dotiaľ, kým si jej riešenie
nevynútime. Nevzdávame sa a nemôžeme
sa vzdať toho, že túto boľavú krivdu
budeme mať v ústach v našej zemi dotiaľ,
dokiaľ nebudeme na kompetentných miestach vyslyšaní.
Je všeobecne známe, že československý
štát prezatýmne v mieste ponechal len určitú
časť maďarských verejných úradníkov
a zamestnancov, najdených po štátnom prevrate
v úradoch, ústavoch a verejných závodoch
na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Ich väčšinu
však bez akéhokoľvek predbežného
a riadneho pokračovania alebo právoplatného
rozsudku pod rôznymi vymyslenými zámienkami
z miesta prepustil bez akejkoľvek penzie alebo odbytného.
Počet týchto nešťastníkov išiel
do tisícov a poneváč po svojom prepustení
nemohli jednak pre plané hospodárske pomery a jednak
pre veľkú nezamestnanosť dostať zamestnanie,
boli spolu so svojimi rodinami vydaní neuveriteľnej
biede, takže nie sú v stave pre seba a svoje deti
zadovážiť si v pravom slova smysle ani kus toho
suchého každodenného chleba. Veľký
ich počet chytil sa vandrovnej palice a vysťahoval
sa a tí, čo zostali doma, bedačie a vo svojom
zúfalom položení útočia na ministerstvá
so svojimi žiadosťmi, aby boli vzatí zpäť
alebo aby im bola daná penzia či odbytné.
Po dobu posledných rokov daly im jednotlivé ministerstvá
aspoň z určitej malej časti penzie; avšak
vec cirka 2000 prepustených býv. uhorských
zamestnancov ešte ani dnes nie je vyriešená.
Riešenie problému týchto zamestnancov vyriastlo
zo stanoviska konsolidácie štátu každopádne
v neodkladný a súrny úkol. Právo,
ľudská humanita, demokratický ráz a
prestiž štátu ako aj neuveriteľná
bieda prepustených zamestnancov a duch prejavu pána
ministerského predsedu vyžadujú si rovnako
rýchle a spravodlivé riešenie tejto otázky.
Možno tedy rozumieť tomu, prečo maďarská
národná strana naliehala i dosiaľ neprestajne
a i nabudúce bude vždy bojovať za riešenie
otázky prepustených. S otázkou touto zabýva
sa čo najzovrubnejšie, aby ju mohla v jej úplnom
rozsahu predostrieť politickej verejnej mienke republiky.
Bolo tedy nutno z toho dôvodu presne zistiť dnešný
počet prepustených. Dali sme po tejto stránke
výzvu do novín, na ktorú prišlo veľa
sto slzami zmáčaných dopisov a plných
srdcervúcich žalôb zo všetkých častí
zeme.
Úhrnom 1899 prepustených bývalých
uhorských verejných zamestnancov zaslalo svoje prihlášky;
z týchto je 1140 železničiarov, 248 poštárov,
48 notárov, 44 učiteľov, 34 učiteľky,
14 profesorov, 12 detských opatrovateliek, 4 učiteľky
občianskych škôl, 48 finančných
zamestnancov, 85 súdnych zamestnancov, 85 župných
zamestnancov, 18 zamestnancov polepšovacieho ústavu,
5 mestských zamestnancov, 46 četníkov, 15
vojakov, 19 lesníckych a baníckych zamestnancov,
15 rôznych technických zamestnancov, 7 zamestnancov
tabakovej továrne, 8 zverolekárov, 1 škôldozorca,
1 okresný a obvodný lekár. Z osôb tu
uvedených sú všetky také, ktoré
boly prepustené po službe viac ako 15ročnej
a ktorí po túto dlhú služobnú
dobu platili penzijné príspevky. Mimo týchto
prihlásilo sa ešte asi 1500 takých prepustených
bývalých zamestnancov, ktorí neboli členmi
žiadneho penzijného ústavu alebo pokladne pre
penzijnú mzdu, ktorí však boli prepustením
zbavení existencie.
Dôvody prepustenia boly rôzné. Tak u najväčšej
časti stávka, u iných nesloženie sľubu,
neznalosť jazyka štátneho atď. Úrady
ešte i dnes spatrujú v každom prepustenom vodcu
stávky alebo hlavného vinníka, kdežto
verejne je známe, že organizátori stávky
a vodcovia medzi tým odišli všetci do Maďarska
a tí, ktorí zostali tuná, sú len nevinným
stádom.
Vážená snemovňa! Z tých, ktorí
boli vodcami alebo poriadateľmi stávky, nemohol ani
jeden zostať tuná, lebo tam, kde obyvateľstvo
zmenilo trikrát až štyrikrát pána,
nemohli sa títo cítiť v istote. (Posl. Onderčo:
Židia sedia doma!) O tých ja nehovorím.
Neviem, aké majú náboženstvo. Hovorím
o tých, ktorí sú Maďari a Slováci.
Čo sa však týče odoprenia sľubu,
už sme opätovne vyjadrili našu mienku, že
verejný úradníci a zamestnanci, ktorí
v deň 28. októbra 1918 slúžili v území
dnešného československého štátu
a boli vyzvaní ku složeniu sľubu pred ratifikáciou
mierovej smluvy saint-germainskej, uzavretej dňa 10. septembra
1919, a mierovej smluvy trianonskej, uzavretej dňa 4. júna
1920, a sľub odopreli preto, že neboli štátom,
jehož boli zamestnanci, svojho sľubu ešte zprostení,
avšak prez to boli ochotní konať službu
a neboli odsúdení za čin proti integrite
štátu - nemožno pokladať za takých,
ako keby boli nepriateľmi štátu a ako keby sa
boli dobrovoľne vzdali miesta, pokiaľ nevstúpili
do služieb štátu iného a bydlia a majú
príslušnosť v území Československej
republiky.
V záujme úpravy otázky prepustených
podala naša strana ešte vo februári tohoto roku
návrh zákona, ktorý bol aj rozdelený
pod č. 177. Podľa toho sme navrhovali, že všetci
štátni a župní úradníci
a zamestnanci ako aj úradníci a zamestnanci miest
so sriadeným magistrátom, ďalej vojenskí
gážisti bývalej rakúskej, maďarskej
a spoločnej brannej moci, taktiež obecní a
obvodní notári, ktorí boli nariadením
ministra s plnou mocou pre Slovensko alebo ktorýmkoľvek
jeho úradom právoplatne prepustení, rešp.
miesta zprostení s neporušeným nárokom
na penziu, rešp. odbytné, alebo bez toho, pokiaľ
sú československými štátnymi
občanmi, bez ohľadu na príslušné
ustanovenia zákonov č. 269/1920, č. 233/1920
a 210/1920, a nariadenia č. 514/1920, rešp. zákona
211/1920, sú do 3 rokov, počítaných
od nastúpenia platnosti tohoto zákona, oprávnení
uplatňovať pred úradom Československej
republiky svoje nároky na penziu alebo odbytné a
s týmito svojimi nároky nemôžu byť
zamietnutí z toho dôvodu, že ak opominú
požiadať, rešp. prihlásiť sa do služby
v lehotách predpísaných vo výšuvedených
zákonoch, rešp. v ich prevádzacích nariadeniach.
Žiaľbohu, tento náš návrh zákona
nedostal sa ani k pojednávaniu výborovému.
Čerpajúc z toho poučenie, rozhodli sme sa
pred nedávnom, že sosbierame materiál, vzťahujúci
sa na prepustených, zpracujeme ho vo forme memoranda a
predložíme ho zúčastneným odborným
ministrom, ba i samému predsedovi vlády. I to sa
stalo. Podľa tohoto n ho memoranda žiadame:
1. Aby bývalí maďarskí verejní
zamestnanci, ktorí boli československou vládnou
mocou po štátnom prevrate zo svojho miesta prepustení
bez predbežného, riadne konaného a zkoncovaného
disciplinárneho vyšetrovania alebo právoplatného
sudcovského rozsudku, boli obecnými predstavenstvami
vyzvaní, aby sa prihlásili a aby boli úradne
spísaní do dňa 31. decembra 1926 podľa
vhodných prihlašovacích lístkov.
2. Aby horejší súpisový materiál
bol podrobený revízii a aby bolo zistené,
kto mal v dobe svojho prepustenia nároky na penzijné
pôžitky podľa penzijných predpisov v tej
dobe platných. Takto zistení penzijní oprávnenci
majú obdržať so zpätnou platnosťou,
počítanou odo dňa ich prepustenia, penzijné
pôžitky, stanovené teraz platnými penzijnými
zákony, vzťahujúcimi sa na penzistov rovnakej
kategorie.
To samé platí i pre vdovy a siroty oprávnencov
event. už zomrelých.
Všetkým tým prepusteným bývalým
uhorským verejným zamestnancom, o ktorých
sa v revízii zistí, že v deň svojho
prepustenia ešte nemali nároky na penziu, v to počítajúc
tiež členov železničnej penzijnej pokladne,
majú byť ako odbytné vrátené
spolu s úroky všetky sumy, zaplatené nimi po
dobu ich služobných rokov, ako príspevky na
penzie.
Keďže však riešeniu tejto otázky najviacej
prekážala vždy tá námietka pána
ministra financií, že nemá úhrady nutnej
k úprave, navrhujem, aby k úhrade úpravy
veci prepustených zamestnancov slúžil ten 20
milionový prebytok štátneho rozpočtu
na rok 1927.
Dotiaľ však, kým revízia nebude zkoncovaná,
nutno prepusteným poukázať pred vianočnými
sviatky rýchlu podporu.
Zákon čís. 269/1920 však pozbavený
buď platnosti.
Nenachádzam v rozpočte ani sumu náhrady,
nutnú v dôsledku všeobecného penzijného
zákona a v dôsledku zrovnoprávnenia uhorských
staropenzistov. Vieme, že pán minister financií
podľa rezolúcie, vynesenej v zasedaní parlamentu
dňa 17. júna, uznal, že pokladá za nutné,
aby staropenzisti a novopenzisti boli zrovnoprávnení,
a pokiaľ som bol informovaný, tiež chce túto
zásadu uplatniť pri návrhu všeobecného
penzijného zákona, ktorý sa teraz chystá.
Nemôžem opominúť vyzvať pána
ministra financií, aby návrh všeobecného
penzijného zákona čo najskôr vydal
k parlamentnému pojednávaniu a aby v ňom
odčinil tú krivdu na penzistoch spáchanú,
že by im neboly srážané z penzijných
príspevkov príjmy z vedľajšieho zamestnania
a aby pôsobil k tomu, aby vláda čo najskôr
ujednala a ratifikovala úmluvu s Maďarskom, predpísanú
mierovou smlouvou a týkajúcu sa rozdelenia bývalého
zemského uhorského fondu penzijného.
Vzhľadom k tomu, že parlamentné pojednávania,
ktoré sa započaly v duchu smieru, nestačila
k tomu, aby som ja vo vlastnom mene odhlasoval rozpočet
vládou predložený, avšak ani neposkytujú
základ k tomu, aby som hlasoval proti rozpočtu,
zaujmem vyčkávacie stanovisko dotiaľ, dokiaľ
sa nepresvedčím, že vláda zmenila svoje
dosavádné politické stanovisko k maďarskej
menšine. (Posl. Kubicsko [maďarsky]: Či odhlasujete
rozpočet?) Povedal som, že zaujmem vyčkávacie
stanovisko.
Místopředseda Stivín (zvoní):
Dále má slovo pan posl. Szent-Iványi.
(Hlasy: Není přítomen!)
Jelikož není přítomen, ztrácí
slovo.
K této části rozpravy podrobné není
již nikdo přihlášen, skončena je
tudíž podrobná rozprava o této čtvrté,
finanční části a tím i rozprava
o státním rozpočtu vůbec.
Byly podány pozměňovací návrhy
a resoluce. Žádám o přečtení.
Zástupce sněm. tajemníka dr Záděra
(čte):
Ke kap. 1. President republiky a kancelář presidenta
republiky.
1. Pozměňovací návrh posl. Kreibicha
a soudr. ke kap. 1, tit. 2, § 2:
Výdaje na vojenské oddělení kanceláře
presidenta republiky v úhrnné částce
320.144 Kč buďtež škrtnuty.
Ke kap. 2. Zákonodárné sbory.
2. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 2, tit. 3, pol. 15:
Položka "Udržování a doplnění
knihovny" budiž zvýšena na 500.000 Kč,
čímž bude lze napraviti zvlášť
citelný nedostatek německých knih. O úhradu
budiž postaráno zrušením parlamentní
stráže, takže úhrn kap. 2 zůstane
beze změny.
3. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 2, tit. 3:
Na německé překlady všech návrhů
podaných v obou sněmovnách i s důvodovými
zprávami budiž zařazeno 200.000 Kč.
Ke kap. 3. Předsednictvo min. rady.
4. Pozměňovací návrh posl. Kreibicha
a soudr. ke kap. 3, tit. 1, § 2:
Částka 8,000.000 Kč řádných
výdajů na fond na nepředvídané
výlohy vlády podle §u 5, odst. 2 zák.
č. 175/1919, jenž je disposičním fondem
vlády, budiž škrtnuta.
5. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 3, tit. 1, § 2:
Položka 8 milionů Kč budiž škrtnuta.
6. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 3, tit. 2, pol. 12 b):
V položce 12 b) budiž škrtnut peníz 400.000
Kč, určený na tiskovou a obrázkovou
propagandu, a tím budiž tato položka snížena
na 235.000 Kč.
7. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 3, tit. 2, pol. 15 a 16:
Položky 15 a 16 "Subvence" a "Vnitropolitická
informační služba" buďtež škrtnuty.
Ke kap. 4. Ministerstvo zahraničních věcí.
8. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 4, tit. 1, pol. 14:
"Náklady politicko-hospodářské
služby informační" 4,000.000 Kč
buďtež škrtnuty.
9. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 4, tit. 1, pol. 21:
Částka 150.000 Kč budiž škrtnuta.
10. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 4, tit. 1, pol. 31:
"Další náklad na zařízení
representačních místností, úřadoven
a archivu" 400.000 Kč budiž škrtnut.
11. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 4, tit. 2, § 1:
Položka "vyslanectva" budiž omezením
počtu vyslanectev snížena na 30 milionů
Kč.
Ke kap. 5. Ministerstvo nár. obrany.
12. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 5, tit. 2, § 12:
Položka "Letectví" 61,274.280 Kč
budiž škrtnuta.
13. Pozměňovací návrh posl. Kreibicha
a soudr. ke kap. 5, tit. 2, § 12, pol. 2 až 24:
Věcné výdaje na letectví v pol. 2
až 24 v úhrnné částce 48,950.730
buďtež škrtnuty.
14. Pozměňovací návrh posl. Kreibicha
a soudr. ke kap. 5, tit. 2, § 21:
Věcné výdaje na střelivo a výbušniny
v úhrnné částce 75,460.500 Kč
buďtež škrtnuty..
15. Pozměňovací návrh posl. Kreibicha
a soudr. ke kap. 5, tit. 2, § 30:
Výdaje na výcvik záložníků
a cvičení vojsk v úhrnné částce
47,994.140 Kč buďtež škrtnuty.
16. Pozměňovací návrh posl. Hackenberga
a druhů ke kap. 5, tit. 2, § 30:
Položka "Výcvik záložníků
a cvičení vojsk" 47,994.140 Kč budiž
škrtnuta.