Pro nás neexistuje ani hymna, ani prapor, ani autonomie,
my existujeme jen tehdy, kdy jest nutno nás odírati,
pak nás najdete na té ubohé Podkarpatské
Rusi. Víme, že jsme vám velice nepříjemni,
když svou bídu chceme kategoricky odhaliti zde před
plenem sněmovny. Ale prosím vás, chcete-li,
aby takových případů nebylo, učiňte
přítrž případům lidu na
Podkarpatské Rusi nepříjemným.
Odvolejte ty úředníky, dejte nám správu
té Podkarpatské Rusi do našich rukou. A uvidíte-li,
že jste dali ten ostrý meč nezralým,
nedospělým lidem, vezměte jej zpět,
máte vojsko - vždyť ten moloch vytáhl
právě 2 miliardy z našich kapes - vezměte
si zpět svobodu, kterou jste nám dali na zkoušku.
Pan ministr pro věci zahraniční ať nerozdává
naše zájmy Rumunům. On nakreslil červenou
tužkou hranici na mapě na naši škodu. A
i nyní nemáme stálých hranic. Rumunské
bandy přecházejí na naše území
a dosud uloupily 40 kusů dobytka a koní. Četníci
chodí na hony, ale nekonají svou službu.
Tento národ jest vám poddaný na základě
svého připojení, na základě
autonomie, jako svobodný národ a nikoliv jako otrocký.
Nejsou dobří pro nás vaši úředníci,
to víte, nejsou dobří pro nás vaši
četníci, to vidíte. Kolik obětí
utrpěl náš ruský lid vašimi puškami,
kulemi.
Napomínám vás předem, že bude
pozdě napravovati vaši nespravedlivou práci,
ve které pokračujete již 8 let na naší
Podkarpatské Rusi.
V tomto rozpočtu nevidím, že by byla zabezpečena
naše kulturní práva, neboť naše úřady,
naše školy jsou počeštěny, nejsou
v něm zajištěny naše národohospodářské
věci, neboť pozemková reforma se dostala do
takových rukou, které jsou pro ni nepříslušné,
kolonisuje se, rozdává se cizím lidem naše
půda po praotcích, kterou oni ztratili, když
bojovali za svobodu pod vůdcovstvím Rákóczyho
II.
Vyvážíte od nás dřevo, rozbíjíte
sůl, takže se v celém světě neslyší
o podobném barbarství, jdete do toho dolu a rozbíjíte
jej dynamitem, tak že se podkopává celá
obec.
Pro vás to není nic, že ničíte
ten chudý lid, vy si chcete vzíti své příjmy
a nás odříti.
Poněvadž vidím, že žádné
naše dobro není zajištěn o v tomto rozpočtu
na rok 1927, budu hlasovati proti tomuto rozpočtu.
Předseda (zvoní): Dalším
řečníkem je p. posl. dr Tiso. Uděluji
mu slovo.
Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa! Konštatovania
hodné je, že prejednávanie štátneho
rozpočtu, čo je predsa vždy a všade vrcholom
činnosti každého parlamentu, u nás v
tomto roku neshľadáva sa s takým záujmom,
s akým by sa malo. Konštatovanie toto platí
tak pre našu širokú verejnosť, ako i pre
samotný parlament. Prejednáva sa rozpočet
a široká verejnosť, ktorá predsa má
byť rozpočtom týmto obťažená,
neprejavuje záujem o rozpočet. Prejednáva
sa rozpočet, ktorý na jeden rok zase dáva
vliv a moc štátnu do rúk vlády a frakcie
parlamentárné držia sa dosť chladne voči
nemu.
Niet divu! V takej politickej situácii sa rozpočet
prejednáva, že ani široká verejnosť
a ani parlament nemá ani času, ani dosť aperceptúrnej
sily, aby rozpočtu potrebnú pozornosť venovala.
A nie poslednou složkou tejto politickej situácie
sú novšie a novšie aféry, ktoré
rozvadení spoločníci nielen nedávne
koalície, lež i samých týchto afér
vynášajú na svetlo. Kto by vedel povedať,
koľkáta je toto už aféra v tom dlhom rade
väčších-menších afér,
ktoré sa od vzniknutia tejto republiky odhalily? A kto
by sa odvážil tvrdiť, že toto sú
už posledné aféry, ktoré majú
byť a boly do teraz odhalené? Dosavádny režím
z aféry do aféry prechádzal, z afér
tak rečeno žil, a preto niet divu, že sa v republike
ozývajú hlasy, volajúce po zmene režímu,
po režíme bez afér, s občianskou statočnosťou
a štátotvornou sociálnou spravodlivosťou.
Táto složka politickej atmosféry, v akej sa
rozpočet prejednáva, týka sa slovenskej strany
ľudovej, v mene ktorej mám česť hovoriť,
v prvom rade. Volanie po režíme čistej ruky,
po režíme bez afér našlo u nás
živú ozvenu. Čomu sa nesmie nikto diviť,
veď komu záleží na štáte,
nemôže sa ľahostajne dívať na to,
ako sa štátna moc využíva k osobnému
obohacovaniu sa na úkor celku a na obťaženie
daňujúceho obecenstva. Strana naša nad všetkú
pochybnosť prejavila ochotu svoju prispieť k nastoleniu
tohoto nového režímu, nie je ale jej vinou,
že ochota jej nestretla sa s patričným porozumením.
My na toto boli sme prichystaní, lebo dobre nám
je známe, že doterajšie politické ovzdušie
príliš silno vplývalo na politických
činiteľov našej republiky, než by chceli
- či vedome a či nevedome, neviem - bez afér
žiť. Stranu ľudovú usilovali sa zapriahnuť
do vozu nového režímu bez programu, aby jej
potom - ak chce žiť nič inšie nepozostávalo,
než chytiť sa tiež afér, pôdy a politických
methôd, z ktorých vyrastajú aféry.
Lebo kto nemá programu alebo sa nedrží svojho
programu, musí mať aféry. Ľudová
strana ale má program a drží sa svojho programu,
nepotrebuje teda a nesmie mať aféry. Ochotná
bola a je ísť do vlády nového režímu,
ale nie pre aféry, lež preto, aby si tam prevádzala
svoj program autonomie Slovenska! Darmo sa už radovaly nielen
kruhy nepriateľské - lež i kruhy s nami vyjednávajúce
- že ľudová strana ide do vlády za ministerské
kreslá a že zamenila autonomiu za automobilizsmus.
Dnešná situácia je jasným dôkazom,
že falošné boly tieto zprávy a predčasná
radosť z afér nevychádzajúcich jej protivníkov.
Veď vyjednávať sme začali na podklade
tom, že nám bude umožnené aspoň
jadro autonomie Slovenska položiť vo vybudovaní
ministerstva s plnou mocou pre Slovensko. (Výkřiky
posl. Kollárikové.) Ani neviete, čo je
to!
Vyjednávali sme s krajným sebazaprením, aby
sme preukázali pochopenie vážnosti a nutnosti
nového režímu v záujme štátu.
A vyjednávali sme na takej výške, že k
vôli vyšším záujmom jasne a srozumiteľne
dali sme patričným na vedomie, že hotoví
sme uspokojiť sa s minimálnymi výdobytky osobnými,
nakoľko zriekame sa centrálnych ministerstiev, aby
sme len umožnili pokojné riešenie slovenskej
otázky, čo si väčšina do programu
vzala. Výsledok je známy: Mám to tušenie,
že do vyjednávania boly vnášané
snahy mať ľudovú stranu, ale bez programu, aby
ona nútená bola chytať sa tiež afér,
a tak aby sa oslobodili od jediného neohroženého
kritika afér, ktorý nemá afér. Že
ľudová strana do tohoto nastrojeného osídla
neskočila, je nielen samozrejmé, ale stretáva
sa so živým súhlasom celého Slovenska.
Všeobecné vydýchnutie sa javí po Slovensku
po napnutom očakávaní, či obstojí
ľudová strana na výške svojho programu,
i v tej najposlednejšej dedinke s hrdosťou sa konštatuje,
že v ľudovej strane sme sa nezklamali. Program autonomie
Slovenska je u ľudovej strany nie volebným heslom
a vystrčeným majákom, je to dušou a
srdcom jej, ktorý si za žiadné osobné
záujmy alebo stavovské výhody nezapredá
a preto všetko svoje počínanie len smerom k
autonomii podujíma. (Výkřiky konunistických
poslanců.) Vyjednáva len preto, aby autonomiu
uskutočniť mohla. (Posl. Kubicsko: To nemyslíte
vážne!) O tom, pane kolego, vy nebudete rozhodovať,
čo si ja vážne myslím, vy si môžete
myslieť o tom, čo chcete, jestli myslíte čo.
V tejto politickej situácii slovenská ľudová
strana prejednávajúc rozpočet, určuje
svoje stanovisko k nemu, a to vo smysle kladnom. Plynie to samozrejme
zo stanoviska autonomistického. Lebo však stát
je tu a štát musí byť, potrebuje teda
rozpočet. Diktuje nám stanovisko toto autonomný
náš program, ktorý štát nepopiera,
lež naopak ho predpokladá. Práve tak ako náš
autonomistický smer z hlbších prameňov
prirodzeného zákona čerpajúci nepýta
sa na formu štátu, ktorá mu je opravdu ľahostajná,
ale záleží mu len na tom, aby ten štát
bol podľa spravodlivosti riadený. A spravodlivosť
táto vyžaduje, aby sa uplatnila zásada, že
kto platí, nech i rozkazuje. A Slovensko platí,
žiaľ ale, že sa mu nedáva možnosti,
aby si i rozkazovať mohlo v rámci rozpočtu
na svojom území a vo svojich veciach. Preto je Slovensko
tiež povedomé svojej autonomie v tomto štáte,
lebo si je povedomé toho, že na ten štát
platí a ani najmenej neobstojí tá námietka
českých kruhov, že štát na Slovensko
dopláca. Musím konštatovať, že tomu
nie je tak a že niet človeka na Slovensku, ktorý
pozoruje tam život a vidí, čo Slovensko mimo
ohromného úradníckeho aparátu z historických
zemí dostáva, aby uveril tomu, že sa na Slovensko
dopláca. Ale nechceme sa uspokojiť len takýmto
povrchným konštatovaním, preto si žiadala
strana naša cestou svojho delegáta v rozpočtovom
výbore, aby ministerstvo financií sostavilo pre
Slovensko zvláštny rozpočet, a nech číselne
preukáže, že zo Slovenska štátny
rozpočet koľko dostáva a koľko na Slovensko
vydá. My chceme vidieť v tomto ohľade čisto
a chceme vedieť pravdu i vtedy, keď by ona proti nám
sa osvedčila.
Že sa ministerstvo financií na tento krok doteraz
ešte neodhodlalo, potvrdzuje u nás to presvedčenie,
že sa na Slovensko nedopláca, ba opačne. Slovensko
nemá na štátnych rozpočtových
investíciach takú účasť, akoby
podľa svojho platenia do štátnej pokladnice malo
mať. A nemá tejto účasti nielen v ohľade
hospodárskom, ale ani v ohľade politickom. Slovensko
platí, právo jeho na autonomiu ale ani po 8ročnom
spolunažívaní uznať sa nechce. Veď
za týchto 8 rokov každý sa mohol presvedčiť
o tom, že snaha po autonomii nie je snahou odtrhnutia od
Československej republiky. Autonomia nie je otázkou
jestvovania alebo uznania štátu, lež je otázkou
nazierania na spôsob užívania a prevádzania
štátnej moci.
Autonomia je otázka, či sa má štát
riadiť centralisticky a či sa má uplatniť
decentralizácia, ktorá je obecenstvu prístupnejšia
a tak v nákladoch lacnejšia. A preto centralisti nielen
že nemajú práva schovávať sa za
štát, akoby len oni zastávali sa štátu,
ale je to i veľmi nebezpečná vec, aby tak mohútny
pohyb, ako je dnes autonomizmus, nielen na Slovensku, ale po celom
svete, staviali do svetla protištátneho; lebo však
či osožia týmto samému štátu?
Zástupci centralizmu nemajú práva tak absolútnou
suverenitou zatracovať autonomistický decentralizmus,
lebo však už i v živote našej republiky prejavuje
sa v tomto ohľade dosť veľká nerozhodnosť
a nedôslednosť, odkloňujúc sa tiež
k istej decentralizácii. Veď sa pamätáme,
že na pr. ešte do nedávna cestovný pas
mohol človek iba na ministerstve dostať, kdežto
dnes už je to, pravda, prekonané stanovisko, a nahliada
každý, že takéto maličkosti predsa
nemôže centralizmus v rukách držať.
Daná je táto moc okresným úradom.
A v iných prípadoch bolo by treba tiež ukázať
na to, že odkloňuje sa i v našej republike od
toho ustrnulého centralizmu pomaly síce a v maličkostiach,
ale stačí, aby si centralisti pripomínali,
že centralizmus nie je a nesmie byť u nich dogmou, teda
môže sa, lebo musí sa na ňom v záujme
štátu meniť.
Máme istú decentralizáciu alebo autonomiu
prevedenú v našom verejnom živote už i doteraz
a nemôže veru nikto tvrdiť, že je to na škodu
štátu. Veď istú autonomiu má na
pr. cirkev, a nápadné je, že práve zástupci
tej cirkvi, ktorá najväčšiu autonomiu
požíva, najviac sa stavajú proti autonomii
Slovákom patriacej; majú istú autonomiu rôzné
stavy, ako na pr. pravotárska komora, obchodná a
priemyselná komora, nemocenské pokladnice, má
svoju autonomiu univerzita, má ju v istom smysle vojsko,
a div divúci, tá štátna moc je nie obchádzaná,
ba z autonomie tejto má štát ten prospech,
že svoje predpisy nemusí v podrobnostiach sám
vypracovať, lež ponecháva ich na tých,
ktorí bližšie stoja tomu kruhu, na ktorý
sa ten štátny predpis vzťahuje. Autonomia v tom
smysle znamená obľahčenie ústrednému
aparátu a zabezpečuje presnejšie prevedenie
daného predpisu. Báť sa autonomie je teda obávanie
sa nie o štát, báť sa autonomie je toľko,
ako báť sa o svoju prestyž, aby nikto nemusel
uznať, že doteraz zastupované stanovisko je časom
prekonané a čas nad ním vypovedá svoj
výrok. Báť sa autonomie znamená toľko,
ako báť sa o svoju mocenskú pozíciu,
ktorú niekto drží len preto, že udržuje
neprirodzený, protičasový a protipotrebný
centralizmus. Záujem štátu ale nijako nie je
lepšie zastávaný centralizmom, než je
autonomizmom. Vidieť to i z toho, že myšlienka
autonomie prevádzaná bola doteraz i v takých
štátoch, ktoré neboly vzorom vnútornej
rozháranosti, ba práve naopak. Veď nechoďme
ďaleko pre príklady, zostaňme len u súsedov.
Veľká nemecká ríša na základe
autonomie jednotlivých zemí je zorganizovaná
a uzná každý, že jednota ríše
bola a je predsa tak silná, že ani veľmi nákladné
snahy spojencov v nedávnej minulosti neboly v stave jednotu
tu naštrbiť. (Předsednictví převzal
místopředseda Stivín.) A ako ďaleko
ide Nemecko v autonomizácii jednotlivých krajov,
vidieť z toho, že Bavorsko na príklad má
svoju vládu, svoj snem, svoje zvláštné
vojsko, svoju poštu, ba ešte i zvláštneho
vyslanca si posielajú do Berlína a Berlín
zase do Bavorska, a autonomia táto najmenej prekáža
v tom Bavorsku, aby sa nedržalo za Nemecko a počas
války aby nepostavilo svoju brannú moc, svojich
vojakov, svojich synov, pod jednotné najvyššie
velenie ríšské. Autonomia nie je prekážkou
v tomto. (Hlas: Irsko!) Irsko taktiež.
A pozrime do nedávnej ešte minulosti českého
politického života. Bratia Česi tak radi sa
chlúbia s tým, že sú vyspelejší
než my Slováci, že majú viac inteligencie
než my Slováci, že sú pokročilejší
v obchode a priemysle než my. Pýtame sa ich: čomu
môžu ďakovať za túto svoju väčšiu
vyspelosť? Či nie tej svojej zemskej autonomii, ktorá
ich nielen chránila pred ponemčením, lež
i zabezpečovala zdravý vývin vlastných
síl? A či je to potom bratské jednanie, keď
sa tomu menej vyspelému Slovákovi nechce dopriať
tej autonomie, aby sa on tiež zmáhal a aby tiež
vyvinoval svoje sily? Nedivíme sa tomu, že naše
autonomistické snahy majú toľko nepriateľov,
lebo však zlosť ľudská obyčajne prevláda
v počínaní ľudskom, zvlášte
v politike, ale divíme sa tomu, že tak málo
je zastancov tej autonomie, ktorá je predsa kolískou
štátnej samostatnosti našej. Keď ale na
konkrétnych príkladoch vidíme, že možnosť
jednoty štátu pri prevedenej najširšej autonomii
nie je ohrožená, keď ďalej vidíme,
že autonomia ako blahodarne pôsobí na zdravý
vývin síl národa, nikto nás nevie
o tom presvedčiť, že požadovanie autonomie
pre Slovensko je nemiestnym, je nečasovým, ba že
by to bolo protištátnym. Súčasne ale
v záujme štátu a bratského spolunažívania
Čechov a Slovákov musí prestať to nepriateľské
posudzovanie, s ktorým sa doteraz autonomistický
pohyb stretával.
Kto Slovensko miluje a kto Slovákom prajným je,
ten dopraje Slovensku autonomie jednoducho i z tej príčiny,
že nemožno Slovensko jednou mierou spravovať s
ostatnými zemiami. Z národnej samobytnosti vyplývajúce
rozdielné psychologické momenty a rozdielny historický
vývin v tak dlhej minulosti sú to v prvom rade,
čo takéto zvláštné, autonomné
spravovanie Slovenska bezpodmienečne vyžadujú.
Ale kto by popieral pri týchto abstraktných teoretických
veciach i jestvovanie zvláštnych potrieb Slovenska,
potrieb každodenných, potrieb praktických,
ktorým vyhovieť treba, čo sa ale zase nemôže
stať iba so zvláštnym postupom pre Slovensko?
Kto by nevidel na príklad ohromný rozdiel medzi
pokrokovým smerom Čiech a konzervatívnym
kresťanským smerom Slovákov? Či možno
obom smerom vyhovieť v jednej správe bez stálych
srážok? Kto by nevidel protichôdné záujmy
duševných i telesných robotníkov Česka
a Slovenska? Či možno ich bez naštrbenia srovnať
v jednej správe? Kto by nepočul čím
ďalej tým hlasnejšie ozývajúce
sa slovo po ochrane priemyslu a obchodu slovenského? Kto
by to vedel previesť v rámci jednotného zariadenia?
Starosť o umiestenie našej študujúcej mládeže,
či nenaráža na jednostranný postup doterajší,
v ktorom sa slovenskej mládeži tak ťažko
vyhovuje? A či by neprospelo žiadanej vzájomnosti,
keby Slovák ochranu bezpečnosti života a majetku
svojho videl sverenú na Slovákov, ktorí by
boli lepšie uplatňovaní v radách četníkov,
poddôstojníkov a dôstojníkov našej
brannej moci?
Úkolom týmto nie je v stave vyhovieť nové
župné sriadenie, na Slovensku síce už
prevedené, ktoré ešte dosiaľ nie je prevedené,
a to nám je najrukolapnejším dôkazom,
české zeme ako smýšľajú
o tomto župnom sriadení, že to pokladajú
za neprevediteľné... (Posl. Hlinka: Nechcú!)
Alebo nechcú ho previesť, a preto musím
sa zmieniť i o tomto.
V tomto župnom sriadení mnohí chcú vidieť
už i riešenie slovenskej autonomie. (Výkřiky
posl. Hlinky.) Nakoľko sa o župnom sriadení
pri pojednávaní rozpočtu v rozpočtovom
výbore na 4. novembra t. r. sám p. minister vnútra
Černý zmieňoval, a to pochvalne -
ovšem že viac z ohladov úsporných, o čom
ináč tiež by sa dalo mnoho hovoriť a nakoľko
sa najnovšie mnoho o tom debatuje, či má byť
župný zákon prevedený i v Čechách
a na Morave alebo či má byť novelizovaný
i pre Slovensko, zaujať musíme k nemu svoje stanovisko.
Župný zákon zo dňa 29. februára
1920, č. 126, uvedený do života vládnym
nariadením zo dňa 29. októbra 1922, č.
310, počnúc od 1. januára 1923, nevyhovuje,
a to ako z ohľadu kompetencie, tak i z ohľadu organizačného.
Čo do kompetencie: aká je to úzkoprsosť,
čo sa §om 31 cit. zákona kompetencii župnej
vyhradzuje. Oproti právomoci žúp z doby uhorskej,
keď župa mala volený svoj úradnícky
aparát (Posl. dr Slávik: A virilizmus!) - toho
sa nedovolávam - keď mala právo zastaviť
prevádzanie zákonov, právo odoprieť
nováčkov - ako úzkoprse je to vymerané
s tými, humanitnými, zdravotnými, sociálnymi,
hospodárskymi, dopravnými a kultúrnymi záujmami"!
V tomto ohľade rozšírenie právomoci župnej
bolo by prvým požiadavkom, aby sme v nej videli akú-takú
autonomiu.
Neobstojí ale zákon tento ani z ohľadu organizačného,
lebo úplne je preseknutý ten organizačný
postup, podľa ktorého sa riadil pri obci, pri okrese
a pri župe, keď došiel k vrcholu sriadenia, k župnému
sväzu. Kým obec, okres a župa má svoje
zastupiteľstvo volené priamo obecenstvom, dotiaľ
zem má už len výbor alebo komisiu volenú
z členov a len členmi župného zastupiteľstva
a nie samým obecenstvom, a ešte i do tej krásnej
chyby je upadané, že tiež majú právo
menovať 4 úradníkov, a nie ako v župných
okresných zastupiteľstvách, ale s iným
právom, s iným zastúpením. Kým
obec, okres a župa na prevádzanie svojho úkolu
oprávnené sú sostavovať svoj vlastný
rozpočet, na zaokrytie ktorého majú právo
prirážky vyrubovať a tie sebe na svojom území
vyberať, dotiaľ župný sväz takéhoto
práva nemá, lež § 65 cit. zákona
odkázaný je na jednotlivé župné
zastupiteľstvá, ktoré ale nielen prispieť
majú k zaokrytiu rozpočtu, lež sú i
oprávnené pripomienky činiť proti rozpočtu,
tedy robiť s nimi to, čo im ich záujem diktuje.
A ako úzkoprse, ba až ironicky je vyhradená
kompetencia župného sväzu! § 31 cit. zákona
dosť macošsky ju vyhradzuje pre župu, no predsa
koľko-toľko konkrétneho sa pre župy predsa
len ustáľuje, pre župný sväz ale
niet určeného nič konkrétneho. §
63 cit. zákona totižto hovorí: "Zemské
župné sväzy sú povolané prevádzať
jednotlivé úkoly v §e 31 župným
zastupiteľstvám sverené - totiž humanitné,
sociálné atď. - jestliže a pokiaľ
úkoly tie významom svojim presahujú rozsah
a potreby jednotlivých žúp, dotýkajú
sa záujmu väčšej časti územia
zemského, župného sväzu a nemajú
dôležitosti celoštátnej." Každý
súdny človek bol by od tohoto paragrafu očakával,
že keď už bol ten župný sväz sriadený,
dá župnému sväzu širšiu kompetenciu,
než má fórum nižšie, aby sa tak župný
sväz stal administratívnou inštančnou
jednotkou, ale spolu i všeobecným administratívnym
orgánom, majúc k dispozícii aspoň
tie isté prostriedky, ako všetky ostatné nižšie
jednotky.
Že sa zákonom týmto chcelo ukázať,
že sa aspoň na oko niečo autonomii podobného
robí, ale pri tom aby sa kŕčovite držala
obruč centralistická neporušená, ešte
lepšie sa vyjaví, keď pripomenieme, že §
65 cit. zákona určí, že ešte i
jednací poriadok tak pre zemský výboz sväzový,
ako i pre sväzový dozorčí výbor
vydá vláda.
Aby sme konkrétne hovorili, sme za novelizovanie župného
zákona v tom smysle, aby bola rozšírená
právomoc okresných výborov presunutím
niektorých záležitostí nateraz župnej
inštancii vyhradených. Pre rozšírenie
toto hovorí tá okolnosť, že tieto veci
vyskytujú sa dosť často a preto zvlášť
vzdialenejšiemu obecenstvu vyhradenie toto župnej kompetencii
znamená ztratu času i peňazí.
Pri župnom sriadení žiadame revíziu geografickú,
terajších veľžúp v prvom rade, lebo
nemožné je v niektorých pádoch určenie
sídelného mesta pre župu, ako na pr. Turč.
Sv. Martin alebo Zvolen alebo Lipt. Sv. Mikuláš, pre
obce obvodu tomu na teraz pridelené, a žiadame, aby
dopravné pomery tak do okresných ako i župných
sídiel boly lepšie upravené, lebo je predsa
len nemožnosťou, aby sa stránka nemohla behom
jedného dňa dostať do župného sídla,
tak aby si sama záležitosť vybavila i ešte
v ten deň domov sa dostala. Tiež rozšírenie
župnej právomoci je kardinálny m bodom našej
požiadavky.
Župný zákon treba novelizovať zvlášte
pre jeho nešťastné paragrafy o župnom sväze,
ktoré sú úplne prázdné a bezvýznamné.
Slovensko ako celok potrebuje svojho reprezentanta a vyžaduje
si orgán, pomocou ktorého by sa mohla prejavovať
svrchovanosť slovenského národa na území
Slovenskej Krajiny. Reprezentantom týmto je doteraz minister
pre správu Slovenska a hoci sa so stránky doterajších
držiteľov ministerstva tohoto nikdy vážne
neodrážaly tie útoky a pokusy centralizmu,
s ktorými konečne ministerstvo toto pozbavil všetkej
moci, slovenská ľudová strana v záujme
prestyže národa slovenského nemôže
privoliť, aby toto ministerstvo bolo zrušené,
prv než reprezentácia a právomoc slovenskému
národu prislúchajúca iným spôsobom
zabezpečená a do života uvedená nie
je. (Potlesk ľudových poslanců slovenských.)
Nie sme nominalisti a právo slovenského národa
na svoju právomoc držíme za silnejšie,
než by sme pripustili, že s jedným ministrom
stojí alebo padá toto právo, ale dotiaľ,
kým reprezentácia a právomoc Slovenska ináč
konkretizovaná nie je, národ slovenský sa
svojho ministra nezrieka. V blahovoľnom prevedení
tejto novelizácie videli by sme konkrétnu záruku
toho, že nový režím chce prikročiť
k riešeniu slovenskej otázky a že by v tomto
boly položené aspoň prvopočiatočné
zárodky autonomie Slovenska.
Pán minister zmienil sa tiež v označenej svojej
reči o námietkach proti četníctvu,
ktorého vraj zneužíva k službám
politickým a že to je vraj mnoho, až priveľa.
V odpovedi svojej pán minister povedal, že divné
je, že četníctva je mnoho a v Čechách
sa predsa páli, lúpi a vraždí na všetkých
stranách. Nevmiešujem sa do pomerov českých,
ale ohľadom Slovenska trúfam si poznamenať, že
na Slovensku nie preto sa nevraždí, nelúpi
a nepáli, lebo četníctvo stojí na
výške svojho povolania. Nechcem generalizovať
z jednotlivých až prinápadných prípadov
na četníctvo vôbec, ale dovolím si
poznamenať: Dajte nám, pane minister, četníkov
neviazaných ženou a rodinou, dajte nám četníkov
odborne vzdelaných a nielen príslušníkov
privilegovanej národnosti a politickej strany a četníctvo
lepšie zodpovie svojmu povolaniu! Na Slovensku je četníkov
skutočne mnoho, takže sa to už podobá
stálemu vojenskému obleženiu. A na Slovensku
četníctvo politizuje zjavne (Výkřiky
poslanců komunistických a ľudových poslanců
slovenských.) a i potajne, namiesto toho, aby zlodejov
chytalo. V časopisoch sú také prípady
uvedené, kde sa takáto téza praktickými
dôkazy dokazuje, že četníctvo politizuje
na miesto toho, aby zlodejov chytalo. Nedávno mi jeden
čelný muž zo Slovenska povedal, že sa
mu ztratilo z hory 40 kusov dreva, učinil oznámenie
četníctvu, četníctvo vyšetrilo
najmenšieho zlodeja, ktorý len 2 stromy ukradol, toho
odovzdalo súdu a o ostatných sa nestaralo. Potom
poškodený majiteľ dostal od súdu napísaný
dopis: Ráčte si ostatných zlodejov vyšetriť,
nám ich dodať a my zavedieme proti ním pokračovanie.
Četníctvo zostáva stranou pri takýchto
veciach.
Podpíšem správnosť poukazu pána
ministra, že na Slovensku, keď je ponechaná dávno
u nás vžitá inštitúcia okresných
notárov, nemalo by byť podávanie informatívnych
zpráv ani natoľko používaná, ako
v historických zemiach. Nemalo by tak byť, a predsa
je tomu tak, lebo mimo četníctva sú na Slovensku
i exponovaní okresní náčelníci,
ktorí buďto sa nevedia nijako vžiť do slovenských
zvláštnych pomerov a preto obchádzajú
notárov, alebo nedôverujú tomuto notárovi,
keďže je to Slovák hoci niet viac zotročeného
a v existencii svojej odvislejšieho elementu, ako sú
títo notári. A nielen tu je chyba: chyba je tam,
že stávajú sa prípady, že nadriadenými
úrady ešte i zprávy okresného náčelníka
bývajú postúpené četníkom,
aby títo zkontrolovali pravdivosť informácie
náčelníka. (Výkřiky poslanců
slovenské strany ľudové.) Zásada
je pekná, čo pán minister povedal, že
perhoreskuje každé zneužívanie četníctva
k iným službám než je služba bezpečnostná,
s radosťou kvitujeme i osvedčenie, že úrady
boly upravené, aby četníctva sa používalo
len ku službe bezpečnostnej, dokiaľ ale nebudú
prísne trestaní tak četníci politizujúci,
ako i politickí úradníci, četníctvo
do politických služieb zapriahajúci, nemôžeme
sa uspokojiť s takýmito prejavy, ktorých si
aspoň na Slovensku taký všemohúci a
do všetkého sa miešajúci strážmajstri
málo všímajú. Keďže máme
na Slovensku vžitú inštitúciu, nech že
pán minister nepripustí, aby do nej bol vnášaný
starý duch rakušácky. Je tiež nápadné,
čo rozpočet preukazuje, že administrácia
Slovenska je drahšia než v historických zemiach
a že sú politické úrady viac obťažené
agendou než úrady iné. Aby sme príčinu
tohoto našli, stačí poukázať na
konkrétny prípad. Ako poslanec bol som svojimi voličmi
požiadaný o intervenciu na expozitúre finančného
riaditeľstva cieľom pojednávania daní
v okresnom meste a o vybavovanie apelácií. Po intervenciach
treba bolo voličom sdeliť výsledok, ktorý
bol i v záujme samého finančného riaditeľstva
prajný. Na môj súkromý ohlas sišlo
sa daňujúce obecenstvo bez rozdielu politickej príslušnosti
do miestnosti spolkovej. Či sa s touto každodennou
a opravdu banálnou vecou musely obťažovať
úrady? A to ešte toľké. Od okresného
úradu začnúc až po plenum parlamentu
zaoberali sa týmto prípadom všetky tieto úrady,
lebo četnícky strážmajster, dostavivší
sa do miestnosti, konštatoval, a to písomne podal
- v imunitnej záležitosti sám hlásil
- že sme o žiadnej politike nehovorili a že sa
schôdza bez všetkého incidentu skončila,
ale pri tom všetkom podal proti mne oznámenie pre
vydržiavanie nepovolenej schôdze a oznamom svojím
pohnul celý aparát úradnícky až
po parlament, ktorý to konečne čo imunitný
prípad zakončil. Či sa divíme potom,
že naše politické úrady sú obťažené
agendou, keď na takéto individuá četníckych
strážmajstrov je sverené, aby zamestnávali
úrady a keď takíto strážmajstri
majú toľkú moc, že sa ich bojí
ten okresný náčelník, že ho oznámia,
jestli oznam jeho, ktorý hneď sám za sprostosť
drží, nepojedná podľa platných
paragrafov? Nech sa pripustí do našich úradov
viac osobnej rozvahy a nedá sa všade a vo všetkom
prednosť rakušáckemu byrokratismu a vieme, že
administrácia naša bude i lepšia a lacinejšia.