Ke konci dovolím si poukázati ještě na to, že jsme podali několik návrhů. Nejprve návrh, aby v tit. 7. škrtnut byl § 3 a sice částka 7 milionů a pak ještě jednou částka 5 milionů. Věc týká se vládních novin. Že nemáme žádného zájmu na tom, podporovati tyto podniky a povolovati na to miliony, to vám asi bude pochopitelno. Dále jest zde disposiční fond, který žádáte, a tento požadavek dává se zde poprvé do rozpočtu; žádá se 8 milionů korun. Tento fond byl jinak vždycky zván disposičním fondem, ale poněvadž se ho namnoze zneužívá ke korupčním účelům, lze jej také právem nazvati korupčním fondem. V Německu byl vždy označován jakožto >Reptilienfond<. My však stojíme morálně a politicky výše, nežli staří Rakušané anebo říští Němci. U nás, myslím, nebude žádné korupce, kterou by bylo lze pěstovati a která by se dala pěstovati, a každý, komu by bylo možno tohoto fondu použíti, nenalezl by u nás v tomto státě nikoho, kdo by něco pro sebe přijal, aby se dal se svým míněním koupiti. Anebo jest tomu
snad přece tak? Pak jsme podali návrh, aby zrušen byl t. zv. >Prügelpatent< z roku 1854, tedy císařský patent. Vidíme-li, jak se snažíte na všech strážních domcích a na jiných místech vymýtiti to >c. k.<, musíme se diviti, jak zde můžete ponechati >Prügelpatent< císaře Františka Josefa. Jest to kulturní hanba, pánové. Ale tuto hanbu si dáte líbiti, domníváte se, že je to zdravé, pravíte, že politika nezná žádné morálky. Ale myslím, že opak jest pravdou, že poctivost jest nejlepší politikou. Tedy císařský patent z roku 1854 by se měl zrušiti. Také by neškodilo, kdyby se trestní zákon, jenž přece pochází z rakouské doby, z roku 1804, podrobil důkladné revisi a kdyby na jeho místě zjednán byl zákon nový. Konečně máme návrh, ve kterém se žádá, aby konečně jednou volby do obcí a do Národní rady všude tam, kde posud nebyly provedeny, pokud možno rychle byly zahájeny a provedeny, Neboť jinak by se zdálo, jako byste se těchto voleb báli, jako byste se báli Podkarpatských Rusů. Chopte se tedy zmužile věci a proveďte tyto volby vyhovujíce demokratickým požadavkům! My se nebojíme. My pravíme: Má se voliti často, neboť má býti povzneseno vědomí státních občanů, že jest rozhodujícím pro zákony. Ale tak, když je nenecháte voliti, neuvědomí si vůbec svých práv jako státní občané. To však není v zájmu moderního Státu. Tedy jen s chutí do toho a volme! To jsou moje vývody. (Potlesk na levici.)
Místopředseda dr. Soukup (zvoní): Další slovo uděluji panu sen. Roháčkovi.
Sen. Roháček: Veľavážené starešínstvo! Rád bych tuna pri dnešnej ropočtovej debate v senáte sa zaoberal niekolkými slovy s administratívnymi pomery na Slovensku, od ktorých v mnohom chlade je závislá celá jeho prosperita. Jedným z najväčších nedostatkov štátnej správy na Slovensku je dosaváď neupravená kompetencia jednotlivých našich ministerstiev pre Slovensko, ktorý nedostatek vzniknul z tej príčiny, že v bývalých Uhrách, na rozdiel od Rakúska bol v dobe od prevratu menší počet ministerstiev a následkom toho rozsah pôsobnosti uherských ministerstiev bol v podstate rozdielny od rakúskych. Zákonom čís. 2 z r. 1918 boly v Československej republike sriadené najvyššie správne úrady, ktoré prevzaly činnosť bývalých rakúskych ministerstiev v počtu 12, z ktorých úradov vzniklý najskoršie naše ministerstvá, ichž počet bol postupne rozmnožený. V Uhorsku v dobe prevratu nebolo ministerstva ver. prác, nebolo ministerstva soc. pečlivosti, nebolo ministerstva zdravotníctva, železníc a pôšt a telegrafov. Ministerstvá titeo via facti preniesly zrejme svoju pôsobnosť na Slovensko bez toho, že by tu súčasne, vzhľadom k platným uhorským zákonom a nariadeniam, trebárs i predbežne, ale pri tom zákonom v celkovom rámci, bola upraveno, pôsobnosť československých ministerstiev pre územie slovenské. Zákon č. 210 z r. 1920 o predbežnej úprave politickej správy na Slovensku túto otázku taktiež neriešil až na technickú službu, ktorá z ministerstva obchodu prešla na ministerstvo verejných prác. Až do dnes nebolo vyhovené §u 85 úst. list., dľa ktorého pôsobnosť ministerstiev má byť zákonom upravená. Následky tejto nedostatočnej úpravy štátnej správy sa, žiaľ Bohu, na Slovensku veľmi trápne pociťujú, lebo úrady tu stále bojujú o svoju kompetenciu a tieto stále rozpory sa prenášajú do verejnosti na úkor autority štátnej správy a často na škodu hospodárskeho rozvoja jak širších kruhov, tak tiež i jednotlivcov.
Ministerstvo pre správu Slovenska síce svojimi jednotlivými výnosy, majúcimi vo smysle zákona č. 64 z r. 1918 platnosť vládnych nariadení, snažilo sa upraviť predbežne, až do zákonných ustanovení, pôsobnosť jednotlivých ministerstiev alespoň do istej miery, ale napriek týmto ustanovením behom doby stále viace vystupujú sporné otázky, ktoré sa riešia dlhým únavným jednaním v príslušných úradoch a ministerstvách, v jednotlivých podobnostiach, bez toho, že by bolo celkové zásadné riešenie zákonite prevedené.
Zvlášť sú tu spory v otázke vodohospodárskej, plavebnej a iné. To je otázka, jejž riešenie je nezbytne naliehavé, a malo by k nemu dôjsť hneď po vydaní základného zákona o ústave a župnom sriadení. Môžem uviesť niekoľko veľmi charakteristických prípadov o tom, kam vedú také kompetenčné spory.
Ministerstvo zemedelstva zrušilo o svoje újme autonomiu družstva na ochranu proti zátopám so sídlom v Kráľ. Chlumci. Na Slovensku jak známo, je viace družstiev tohoto druhu, jednak údolie rieky Dunaja, Váhu a Tisy. Úkolom týchto družstiev je chrániť pozemky proti zátopám veľkými vodami stavbou hrádzí. Tieto družstva sú veľmi staré, niektoré datujú svoju pôsobnosť v rokoch štyridsiatých minulého stoletia a podľa vodného zákona uherského sú v istých smeroch úplné autonomné. Tuto autonomiu právě ministerstvo zemedelstva porušilo a to bez dohody s ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska a s ministerstvom zahraničia. So zahraničím bolo potreba dohody pre to, že družstvo rozdelené je hranicou na dve časti, z ktorých jedna zostala v Maďarsku.
Následkom tohoto protizákonného zasiahnutia dostal sa spor dokonca pred medzinárodnú komisiu pre režim vodný, kde prirodzene bola z toho pre nás len ostuda.
(Místopředseda Kadlčák převzal předsednictví.)
Iný prípad sporu medzi ministerstvom zemedelstva a verejných prác je stavba vodovodu vo Zvoleni a regulácia Hronu v Baňskej Bystrici. Tam zahájené boly prípravné práce ministerstvom verejných prác, a keď malo sa prikročiť k realizovaniu stavebných plánov, vložilo sa do toho ministerstvo zemedelstva svojimi orgány a spôsobilo medzi občianstvom pravý zmätok.
Najvýznačnejším príkladom takéhoto sporu, ktorý pre štát skončil ohromnými škodami, je otázka, komu patrí vplyv na baňskú a lesnícku akademiu v Baňskej Štiavnici, či ministerstvu školstva a či ministerstvu zemedelstva. Tieto školy jak známo, boly maďarskou vládou bohate dotované, a pokiaľ sa sbierok a učebných pomôcok týka, patrily k najlepšie vypraveným učilišťom. Báňská akademia pozostávala z troch veľkých budov: 1. zo školnej budovy baňskej akademie, v ktorej umiestená bola iež akademia lesnícka; 2. z baňskej pokusnej stanice; 3. z chemického ústavu, obidvom akademiam spoločného, a okrem toho z budovy elektrárne a internátu pre poslucháčov. Vo všetkých týchto budovách boly veľmi cenné sbierky nerastov, modely baní a ich strojného zariadenia, modely všetkých možných baníckych strojov, sbierky lesnícke, výkresy, diagramy, mapy, fotografické aparáty, chemikálie a rôzne fysikálne a chemické prístroje, k vyučovaniu potrebné.
Do polovice roku 1922 zmizla celá tretina sbierok dľa stavu z roku 1919. Poneváč nebolo žiadneho dozoru, povyhadzované boly sbierky na chodby. Veľké množstvo predmetov odnesené bolo jednak maďarskými profesormi, jednak osobami, ktoré neoprávnene do budov vnikly. Najväčšiu časť cenného nábytku rozobrali si obyvatelia v Banskej Štiavnici sami. Prístroje, ktoré bolo možno odniesť, zmizely a iné väčšie boly tak poškodené, že sa nedajú upotrebiť, ako na príklad Röntgenov aparát, a to všetko len preto, že dva resorty nemohly sa dohodnúť, aby ustanovily dozorcov nad sbierkami a energicky zaviedly poriadok.
Iným nedostatkom správy Slovenska je nesústavnosť organizácie pri sriaďovaní úradov na Slovensku v rôznych resortoch. Pôvodné vládne referáty ministra s plnou mocou pretvorily sa behom doby jednak na expositúry ministerstiev (ako ministerstvo obchodu, zdravotníctva, zemedelstva, sociálnej pečlivosti), jednak vznikly dosiaľ zákonne tiež neupravené úrady druhej stolice, ako referát verejných prác, a referát školstva s církevnými referátmi. Všetky tieto úrady sú síce v určitom, ale rôznom vzťahu k úradu ministra s plnou mocou, ich pôsobnosť je ale ináč úplne podriadená cetrálnym úradom pražským. Z tejto rôznosti vzniká, že tu chýbajú všetky smernice a ciele, vedomé vedenie, pri čom sa uplatňujú intencie jednotlivých resortov a ích vedúcich osôb bez ohľadu na prospech štátnej správy Slovenska.
Od l. januára 1923, tedy o niekoľko dní, nastáva na celom Slovensku nové župné sriadenie. Pri tom ale niet nám dosiaľ známe, jakým spôsobom a na ktorých podkladoch bude okrem politickej služby, upravená správa štátnych agend patriacich do iného resortu. Tanie mi na mysli správa verejných prác, zemedelstva, zdravotníctva, školstva atď. Tedy úprava odbornej služby, ktorá dľa §u 7 župného zákona má byť upravená zvláštnym zákonom.
Očakávali sme, že všetky zákony vyplývajúce zo župného sriadenia, budú včas predložené Národnému shromaždeniu k pojednániu a musíme bohužiaľ, s výtkou konštatovať, že vládou potrebné opatrenia dosiaľ prevedené vôbec neboly, takže teraz na Slovensku po l. januári nastávajú pomery, ktoré nijako nesľubujú správny chod úradovania v odborných záležitostiach štátnej správy, čím môže národohospodársky rozvoj neobyčajne trpieť.
Mluví sa tu dokonca o zrušení stávajúcich úradov pre Slovensko priamo nezbytných ku pr. referátu školského a referátu verejných prác, o prenesení ich pôsobnosti do Prahy, alebo o ich rozdelení na župné úrady a pod., o čom nemáme bližších známostí, aby sme mohli k zamýšľaným krokom v záujme Slovenska a jeho obyvateľstva zaujmúť v čas vecné a dôrazné stanovisko. Toľko je ale isté, že v práci smerujúcej k organizácii správy na Slovensku je, jako sa zdá, úmyselná jednostrannosť. Politická administrácia je už hotová, aspoň župným zákonom dané sú pre ňu úplne bezpečné a jednotné základy, kdežto organizácia ostatných resortov je úplne zanedbaná, nie snáď vinou dotyčných resortov, ale vinou ministerstva unifikácie, ktoré rovnomerný vývoj služby u všetkých resortov nesleduje a stáva sa vlastne ministerstvom zbytočným.
V dnešnej hospodárskej krizi bolo by dľa môjho názoru nutné, by práve resorty hospodárske bolo zorganizované, by bezvadne mohly svoju službu konať. Bez toho, že bych chcel politickej administrácii škodiť, uvádzam celkom objektívne, že ona hospodárske zjavy iba registruje a dáva ich iným resortom na vedomie, aniž by sama meritórne zakročila. Takáto zprostredkovacia služba nielen že nenie potrebná, ale naopak vecné vybavenie len zdržuje. Treba vybudovať zákonným ustanovením dľa §u 7 župného zákona službu všetkých rezortov; by ony bezprostredne vo svojich otázkach mohly zasahovať.
Slovenská verejnosť je dostatočne informovaná o tom, že sa tu deje zákulisný boj medzi úradníkmi právnymi a úradníkmi odbornými. Právni úradníci chcú si podržať za každú cenu absolútny a rozhodujúci vliv na všetky odvetvia štátnej správy bez ohľadu na vecný prospech. Tento princíp, ktorý pochádza z doby, keď hospodársky a kultúrny život štátu nebol tak mnohostranne vyvinutý tak, ako dnes, nemožno dnes ničím podoprieť, keď každodenný život žiada najkrajnejšiu špecializáciu.
Obraciam sa na predsedníctvo ministerskej rady a ministerstvo unifikácie, aby si týchto pomerov dobre všimly. Nemluvím pre ten, alebo onen rezort, ale som toho presvedčenia, že není možno beztrestne zanedbávať organizáciu jedného rezortu na úkor druhého. V otázkach hospodárskych nevyjasnený je dosiaľ problém plavby na Dunaji. Pokiaľ z novinárskych zpráv a získaných informácií je mne známe, prevádza plavbu dunajský dopravný úrad, ktorý dľa zákona sa mal premeniť na československú paroplavebnú spoločnosť, ktorá je kartelovaná s cudzozemskými spoločnosťmi, pri čom kartel, teda tieto cudzie spoločnosti rozhodujú o našej plavbe, zasahujú do našich štátnych práv, ač sú to vosmes spoločnosti vlastne konkurujúce, pracujúce prirodzene pre záujmy vlastnej zeme t.j. Viedni a Budapešti. Kartel bol uzavrený generálnym riaditeľom spoločnosti bez vedomia vlády a vláde samej nie sú podmienky kartelu známe. V našej spoločnosti samej sú väčšinou úradníci a zamestnanci dosadení od konkurujúcich spoločností, cudzí štátní príslušníci, a naši kvalifikovaní úradníci sú odmietaní a bez miesta. Činím na vládu dotaz, akým spôsobom je toto jednanie Paroplavebnej spoločnosti vzhľadom na platné zákony možné a či je pán minister obchodu o skutočnom stave a jednaní Paroplavebnej spoločnosti informovaný a ako môže tento postup pripustiť?
Rovnako nejasným je pomer hospodárstva štátnych podnikov na Slovensku. Je verejným tajomstvom, že štát dopláca na železiarne v Podbrezovej bane a huti v Banskej Štiavnici a Kremnici, v Magurce a Solnom Hrade u Prešova, dohromady 250 miliónov korún ročne, ktoré reprezentujú neslýchaný deficit týchto podnikov. Čo by sa dalo robiť každoročne za 250 miliónov! Tento pálčivý problém nutno riešiť za každú cenu. Tak je to so všetkými štátnymi podniky, zvlášte štátnymi knihtiskárnami, ktoré sú bohate subvencované, ale pracujú s deficitom. Ministerstvom financií sľubované vylúčenie hospodárskeho vydania týchto podnikov zo štátneho rozpočtu není iste žiadnym liekom na ich skutočné ozdravenie. Samostatné hospodarenie týchto podnikov má nám vlastne teprv ukázať v plnej nahote ich stálu nerentabilnosť. Známe sú intencie štátu, podľa ktorých sa majú podniky postupne zlikvidovať a zaviesť v nich iná výroba. Tu je treba zakročiť hneď a udržať krok s podniky súkromými. V súkromom podnikaní, čo bolo v danej dobe nezdravé a života neschopné, odpadlo, a čo má v sebe zárodok budúcej prosperity, prekonalo i tú najťažšiu krízu. Chceme, aby takto rozdelené boly tiež štátne podniky, aby sa videlo, ktoré možno udržať a ktoré nie. Je známe, že čím rýchlejším zelektrisovaním Kremnicka a Štiavnicka dala by sa intensita týchto podnikov zvýšiť a dal by sa štát pre najbližšiu dobu uchrániť od ztrát. Tiež je známe, že sústavnými investíciami v iných štátnych podnikoch, ktoré sú rentabilné, dalo by sa docieliť zakrytie veľkej časti týchto deficitov. Také podniky sú na príklad naftové doly vo Kbeloch, kde nič nechybí, než aby sa intenzita ťažby zvýšila a dobyté produkty zúžitkovaly. Veď sondy vo Kbeloch sú tak veľké ako sondy Pensylvánske v Amerike, kde ovšem vyberá sa do roka 80.000 kubických metrov, kdežto vo Kbeloch sotva 4-5 sto. Iste vás bude zaujímať, jak sa hospodarí vo Kbeloch s produkty najdrahocennejšími, totiž se zemnými plyny. Podľa mojich informácií prichádza ohromné množstvo plynu úplne nazmar. Podľa posledného merania vychádza z naftovej sondy za hodinu 439 kubických metrov plyn, čo činí mesačne 1,680.000 kubíkov. Z tohoto množstva zužitkuje sa pre hnatie strojov mesačne 15.900 kubických metrov, pre potrebu štátnych železníc 19.300, spolu tedy 35.200 kubických metrov. Z celkového množstva zostáva nevyužitkované 1,644.800 kubických metrov, ktoré množstvo representuje mesačne ztratu 3,251.200 korún, keď rátame jeden kubický meter za 2 koruny, jak ho platí železnica. Pri tom cena 2 koruny za l kubík je ešte veľmi nízka, poneváč dráhy platia za plyn, ktorý sa vyrobí v Hulínskej továrne, 8 až 12 korún. To by mal počuť pán minister Stříbrný, ale ako počúvam, je v Tatrách, v Štiavnici alebo Javorine.
Kalkulácia by sa objavila ešte priaznivejšia, keby sme uvažovali, za čo je pohon benzínom, ku ktorému nutno aj dnes v gbelských doloch často siahnuť vzhľadom na to, že jímacie zariadenie plynu je veľmi nedokonalé.
Keby sa všetky plyny zachytily, daly by sa nimi poháňať plynové motory o celkovej sile 5.000 HP a bolo by možno takto zelektrizovať všetok pohon dolov a dodávať elektrický prúd aj do okolia.
Štátny rozpočet udáva čistý výnos kbelských dolov ročne na 26 miliónov korún. Jak by sa mohol tento výnos zvýšiť postupným racionelným vybudovaním kbelských závodov! Ale to sa žiaľ bohu nedeje, ba dožili sme sa i takej kuriozity, že sa dodáva elektrický prúd do Kbelov z oslavanskej elektrárne, asi 90 km vzdialenej, kdežto drahocenný zemný plyn, ktorého možno bez akéhokoľvek čistenia použiť priamo k hnatiu motorov, prchá vo veľkom množstve a za veľké milióny do vzduchu. Ovšem nie je divu, keď sa vedúci personál stále mení a keď odborníci, postavení na čelo podniku, žiarlivo pozerajú jedon na druhého, aby nietko z nich nebol snáď šťastlivejší a nenašiel väčšie množstvo zemného oleja. Tak sa stalo, že asi pred poldruha rokom musel odísť z kbelských dolov prvý náš odborník v otázke zemných olejov inž. Trnobranský. Jedna haličská spoločnost naftová prijala ho ovšem s otvoreným náručím, a tak československá hrivňa prináša úžitok naším súsedom len pre nespratnosť niektorých úradníkov.
V súvislosfi s naftovými dolami vo Kbeloch zaujíma mňa otázka smluvy, ktorú uzavrel štát so spoločnosťou Standard Oil Franco-Americaine. V posledných dňoch prelietla novinami zpráva, že táto spoločnosť vrátila text smluvy, na podpísanie ktorej sa už bez mala pol druha roka čakalo, vrátila ho potom, keď jej odborníci preskúmali všetky naše olejové terény a vyjadrili sa o nich, že sú neplodné.
Neslúži nám iste ku cti, že sme sa touto spoločnosťou dali vodiť tak dlho za nos, a rozvoju nášho naftového priemyslu nerobí iste žiadnu reklamu, keď sa americkí odbornící tak málo pochvalne vyslovili o našich zásobách oleja. Je to len novým dôkazom našej neprezieravosti v otázkach hospodárskych a ja bych len dokumentoval týmto prípadom, čo som na počiatku povedal, totiž to, že nevenuje sa v našem štáte hospodárskym resortom, ich organizácii a ich činnosti patričná pozornosť.
Naftový priemysel je iste u nás týmto spôsobom na niekoľko rokov pochovaný. Niektoré cudzie spoločnosti, ale tiež spoločnosti domáce, ktoré uchádzaly sa súčasne so Standard Oil o kutacie právo, bezpochyby po tom, čo sa teraz stalo, ztratia chuť k akémukoľvek podnikaniu.
Boľavým bodom štátneho podnikania sú tiež štátne lesy a veľkostatky. V štábnom rozpočte sa sice uvádza, že toto hospodárstvo v posledných 3 rokoch skončilo s istým plus, ale tento čistý výnos je len v rozpočtoch preliminovaný. Jestli bolo tiež skutočne tohoto efektu docielené, nie je nikde dokázané, ba práve naopak - neúradne sa všade hovorí o veľkých deficitoch, s akými končí hospodárstvo štátnych lesoch a na štátnych veľkostatkoch. Nebol by to ani žiadon div. Správa lesov a veľkostatkov deje sa centrálne z Prahy a Slovensko nemá na ňu absolútne žiadneho vplyvu. Úradníctvo je tu o mnoho lepšie situované nežli v resortoch iných, vzhľadom na naturálne byty a príjmy, ktoré tu dostáva, a jeho výkon je vlastne o mnoho menší. Deficity tu vzniklé omlúvajú sa tým, že exploatačné prostriedky v štátnych lesov sú veľmi nedokonalé. Na tomto mieste nutno pripomenúť, že pred válkou, keď pomery exploatačné boly tie isté, docielené bolo v štyroch slovenských riaditeľstvách lesov, t. j. v Banskej Bystrici, Žarnoviciach, Lipt. Hrádku a Soľnom Hrade priemerne ročne dva i pol milióna korún čistého výnosu. Tento výnos nebol iba preliminovaný, nebol iba fiktívny, ale skutočný, jak rezultoval z prevedených obchodov. Je najvyšší čas, aby štátne lesy a veľkostatky prestaly byť ballastom štátneho rozpočtu a štátnej správy vôbec a aby postavené boly na riadny hospodársky základ.
Pozemková reforma je na jednej strane tak dôležitým štátnym problémom, na druhej strane ale tento problém dosiaľ je tak nešikovne a nevecne riešený, že nutno denne s ním vstávať a liehať ako s modlitbou na rtoch. To, čo bolo dosial v otázke pozemkovej reformy vykonané, nemôže sa nazvať žiadnym pozitívnym výsledkom, ba opačne - našu budúcu prácu a náš budúcu rozvoj v tejto otázke ešte zaťažuje. Len si zprítomnime, čo sa vlastne dosiaľ v pozemkovej reforme robilo a robí. Pozemkovou reformou rozumie sa u nás parcelačný výkon geometra a byrokratický prídel pôdy papierovým aktom. Do toho príde sem i tam nejaký incident, viac alebo menej príjemný s veľkostatkárom, ktorý musí pozemky prepustiť. Toto naprosto nestačí. Je smutným faktom, že sme k tomuto presvedčeniu dospeli až po tak dlhej dobe, ale mohli sme výsledok predvídať. Lebo čo chceme vlastne s pozemkovou reformou docieliť? Riadny presun majetku z rúk triedy štátu nepriateľskej do rúk ľudu slovenského, čím by sme odstránili zemedelský proletariát. Chceme ale tiež pozemkovou reformou vychovať slovenský ľud, ktorý žiaľ Bohu, nie je dosiaľ živľom dostatočne štátotvorným, a chceme vybudovať hospodársky silný stav zemedelský, a to tak v záujme ľudu samého ako aj v záujme štátu, ktorý by v ňom našiel svoju oporu. A preto treba riešiť naraz celý súhrn, celý komplex otázok, ktoré smerujú k realizovaniu horejších našich ideálov. A tu vidíme, že púhy prídel pozemkov je vlastne čiste vedľajší.
Jestliže chceme, aby pozemková reforma vyhovela všetkým hore kladeným na ňu požiadavkom, musíme mať na mysli predovšetkým jej hospodársky efekt. Všetky morálne, národné a ušlachtilé ciele stanú sa nedosažitelnými, keď prídelová a kolonizačná akcia skonči hospodárskym nezdarom.
Zásadou všetkého hospodárskeho podnikania a tedy i pozemkovej reformy je rentabilita. Môžeme docela dobre povedať, že pán Boh na nebi a rentabilita na zemi. O problém rentability pri pozemkovej reforme však sa nikto nestaral. Tento ako by neexistoval. Preto tiež dosažené výsledky najmä pri vnútornej kolonizácii sú priamo zarmucujúce, ba odstrašujúce. Celé obce kolonistov vystavené v poli za najnepriaznivejších pomerov. Stavebný materiál a iné osidlovacie pomôcky boly vtedy najdražšie, kolonisti sa v mnohých prípadoch zadlžili, a čo je najhorším, kalkulovali budúce splácanie svojich dlhov na základe cien hospodárskych plodín, aké boly pred poldruha rokom. Dnes, pri nastalom poklese cien, sú všetci kolonisti na najlepšej ceste ztroskotať. Jak komplikuje sa nám tým celý sociálny problém bezzemkov, jak posiluje sa na druhej strane pozícia veľkostatku štátu nepriateľského, koľko utrácame hospodársky aj národne, to nedá sa ani vyrátať a odhadnúť. Možno iba konštatovať, že opakuje sa ten istý zjav, ktorý sa odohral asi pred 20-25 rokmi v starom agrárnom Maďarsku, kde podľa zákona V. z roku 1894 a XXXII. z roku 1897 podobne prišli na myšlienku vnútornej kolonizácie. Sotva boly obce vystavené a započalo sa hospodáriť, dostali sa kolonisti do najkrutejšej biedy, takže boli nútení kolónie opustiť a za krátko spadlé domy hlásaly nezdarený pokus vnútornej kolonizácie.
V posiaľ nerozriešenej kardinálnej otázke hypotekárneho úveru, v tejto veci vláda dosiaľ ničoho nepodnikla, a jej posledný krok smerujúci ku stvoreniu fondu pre vnútornú kolonizáciu nesľubuje veľkých výsledkov vzhľadem na nepatrné finančné prostriedky, ktoré stoja tomuto fondu k disposícii. Mám obavu, že je vlastne neskoro volať po náprave tejto veci, a že nepriaznivé následky sa v najbližšej dobe dostavia. Preto žiadam vládu čo najrozhodnejšie, aby v záujme pozemkovej reformy podujala sa akcie podobnej alebo analogickej ako bola akcia pre podporu súkromého stavebného podnikania; jestliže sa chceme vyvarovať veľkých hospodárskych otresov, je to nezbytne a rýchle nutné.
Rešpektujem plne sudcovskú neodvislosť, chcem tiež poukázať na to, jak krute zasahujú rozsudky Najvyššieho správneho súdu do skutočného života na Slovensku. Stalo sa to pri aplikovaní zákona o zaberaní budov a pre potrebu štátu v obci Prietrži u Senice stál po 2 roky od prevratu vyrabovaný malý kaštieľ tamného statkára Brinzla. Vzhľadom na nedostatok školských miestností v obci, kde bolo 200 žiakov a len jedna trieda, chcel štát upraviť kaštieľ na školskú miestnosť. Ačkoľvek je dvojročným desinteressementom majiteľa Brinzla prokázané nado všetku pochybnosť, že kaštieľ, ktorý pred tým obsahoval nekoľko luxusných miestností, ani pre vlastný byt nepotreboval (lebo obýval v Senici), ani pre hospodársky provoz svojho statku nepotrebuje, zamietnul Najvyšší súd rekvizíciu štátu a výsledok je, že 200 detí odkázané je tlačiť sa v jednotriednej obecnej škole a zámeček zostal nepoužitý. Podobných rozsudkov vyniesol Najvyšší súd ešte viac.
Zákon o úžere, po česky >lichevní<, je potreba novellizovať, lebo na ňom je jasne vidieť, že' je to zákon poválečný a odporuje v niektorých prípadoch všetkým právnym zásadám, na príklad v tom, ktorak sa sostavujú úžerové senáty: Vynesené boly rozsudky, ktoré svojou krutosťou a hlavne nešpravedlnosťou priamo kričia. V Čechách v okrese Núselskom bolo odsúdené viac než 150 roľníkov pre tak zvanú úžeru s mliekom. Títo ľudia sa najprv tázali hospodárskej rady v Nuslích, tedy v mieste, kde mlieko odovzdávajú, po čom majú mlieko počítať, tázali sa tiež u ministerstva zásobovania a bolo im sdelené, že cena 3 koruny za l liter je úplne primerená. A pri tom všom boli odsúdení. U nás v Bratislave poslali bysme tento úrad do horúceho pekla. Tu niektorí nižší úradníci v bytovej otázke sú za bakšiš ku každej službe a nášmu človeku skoro nikdy nedostane sa prislúžehia pravdy. Proto kvitne v Bratislave bytová úžera. Za izbičku platí úradník 500-800 korún a než niekto prijde k bytu musí preísť trnistou cestou strastí a znechutení. (Sen. Thor: Měsíčně 500 korun?) Áno.