|
POSLANECKÁ SNĚMOVNA N. S. R. Č. 1925. |
|
|
I. volební období. |
11. zasedání |
5280.
Súrna interpellácia
poslanca Andreja Hlinku a spoločníkov
na ministerského predsedu, na ministra vnútra a na ministra pravosudia
v záležitosti zhabania sbierky básni ťStráž pri MoraveŤ, ktorú napísal mladý slovenský básnik Andrej Žarnov.
Sbierku vydala knihtlačiareň ťUniaŤ v Bratislave. Sbierka táto obsahuje básne, ktoré sú spravodlivým a úprimným prejavom slovenskej duše.
Táto spravodlivosť a úprimnosť slovenská, ale zároveň i veľké obohatenie slovenskej spisby nepáčilo sa bratislavskému cenzorovi, nakoľko 25 básni zhabal zo Sbierky obsahujúcej 40 básni.
Vo svojom všekulturnom poslaní básnici boli zavše aj v tých najzúrivejších časoch despotizmu šetrení od účinných prostriedkov tohoto, t. j. od cenzúry. Keď aj práve nechceme tvrdiť, že vyrútenie sa bratislavského cenzora na ohnivý a dojímavý prejav mladistvej duše slovenskej, je prejavom despotizmu, rozhodne musíme však tvrdiť, že je to znakom ďalekého prestúpenia hraníc nedespotizmu.
Že nakoľko siaha zášť bratislavského cenzora oproti prejavu slovenského básnika, dovoľujeme si tu uviesť zhabané básne. (Pri každej označujeme zhabanú čiastku.)
Stráž pri Morave
Ja mrzká príšera, ohavný Kerberos,
syn nízkeho rodu a prekliatej vlasti
odteraz prasknem už knihami,
opustím sny, rozkoš, lásky a mesto,
odteraz u rieky Moravy zastanem
na bdelú stráž.
Chárone zakotvi, prašť veslom, rozbi čln,
nebudeš viac slúžiť tvojím smiešným bohom!
Iď - ztrať sa, lebo ťa rozsápem,
iď - a spokojne zomri,
bez potomkov jako kameň!
zapredal si otca, matku, národ hnusne,
bratom s' oči vyklal,
sestry s' vyhnal do háremov...
Prepúšťam ťa! - Iď a zomri! -
- - -
Otec mi umiera
Neplačem, nekvílim, zuby len stískam,
nevidím, nečujem, zranený som,
jako zver divoká zmietam sa, výskam:
na srdci leží mi otcovský dom.
[Všetky tie tisíce tehál ma tlačia,
svetlo dvoch okienec vpíja sa v zrak,
viem, že to zrobila potvora dračia,
že otec umiera, - že tomu tak.
To vaše dane mu podťaly väzy,
to vaša sloboda zdŕha mu dych,
to vaša láska mu v útrobách väzí,
to vaše hriechy trčia mu z nich!
Hej, páni! zomre mi, zomre do rána,
potom však pušný prach vhodím v môj ľud,
a každý prizná, že jeho to rana,
že jeho ťarchou to zlomená hruď!
Západ sa mračí a východ už bronie,
Lúčim sa s tebou už otče, tvoj syn ...
- Otroci! - paloše! - sedlajte kone!
V borbu sa! Nech zrieť len oheň a dym!]
ťMy nie sme národ!Ť
Reč naša sprostá je. My nie sme národ.
My paraziti sme. - A odkiaľ, kto vie?
Na to náš modzog je priblblý, nízky.
To nám len ťvedátorŤ priprchlý povie!
Matičko, nehlás sa, nehlás sa ku mne! Viac ta ni reč tvoju prekliatu neznám! Nepoznám seba - a nikoho z krvi, osudu kľajem a nebeským hviezdam!
Načos' ma učila slovensky bľabtať?
Načos' ma počala slovenskou krvou?
Matičko, jak s mohla Nikoho zrodiť
(- Ty Nikto! -) bez mena, s lebkou tak blbou?!
[My nie sme národ! - ha! besného šľaka!
keď nie sme barbari krvaví, diví?
keď nie sme zbojníci, tyrani, háveď?
psohlavci, paliči krvaví, diví?
My nie sme národ? - ha! prekliata čeľaď!
tak azda z radov sme najnižších zvierat?
Hej! že sme národ - raz smútočne zviete,
až sa nám navskutku besne tra zmerať!!]
Jeruzalem
[Jeruzalem ... Jeruzalem ...
Spočítané sú dni tvojej slávy
a národa tvojho všetky kruté hlavy,
všetky krivé dane,
podvody, zbojstvá a hriechy.
Všetko je spočítané, všetko je spočítané!
Tys' zabil svojho božského proroka,
zhanobil národ v hnustve a špine
a tvojí synovia, prišlí ku nám,
učia zabíjať otrokov - otroka,
tupia im modlitbu na ústach,
necudní, podlí a nízki farizeji!
Otcovia slávneho metropolu
vedomí svojich činov - milujú Kalváriu,
tak, jak ju miloval polbožský Nero.
Milujú ju - veď tam dobre vie zabíjať pero,
tam národ dane ľahko ukrižujú
- a po nás bude veta!
My zhynieme - ak zhynúť nám je treba,
ale potom hory rodiť budú,
diabolskú chasu, chasu rudú ...
Potom i nebe sírou vzplanie!
a z teba, z teba Jeruzalem
- kameň neostane ...!
Jeruzalem ...! Jeruzalem ...!]
Mne nik oheň nevybije
Mne nik' oheň nevybije
ani z duše, ani hlavy
kým na čele môjho rodu
v žiar neprejdú krvi splavy,
[kým mi modzgy nevytečú,
pokial hruď sa nerozbije,
kým vo vlasti úbožiaka
kopú, pália, žerú zmije.]
Viem, že raz ho iste ztratím,
až porušám v čiernom koči,
aspoň iskry ostanú však:
duša, srdce, krv a oči!
Neznámy národ
Nežijeme v pralesoch, džunglách, ni na Himaláji.
Sme srdcom Europy. - Nikto nás nezná!
hoc' by nás právom znať mal svet.
No, u nás zlatým snom je Vesna,
sme národ topiaci sa v slzách tisíc liet
a preto nás nikto nezná!
Ten úkol nám daný - jako všetkým v svete,
tak ľudia sme ľudskí jako iní,
otročíme len a nie sme vinní;
cudzí ktos' vždycky nepustí ku méte,
v cestu vše padá Margita a Besná
a preto nás nikto nezná!
Sme národ tichý vraj a holubičí ...
Krv v žilách marne však po živote kričí!
Ktoby začul volať z temníc stuchlých väzňa,
ktorý v túhach po biolem dni zmiera?
Nikto!
A preto nás nikto nezná!
[Raz však nadíde osudná chvíľa
a zem, čo posial slzy a krv pila,
prinesie prazvláštne hrozná.
Za takej chvíli Herodes zhnije
a s ním i jeho psi, i jeho zmije
i jeho pijavice!
A potom každý nás spozná!]
ťMaďarónŤ
(Všetkým čechoslováckym prepiatcom.)
Pretože nárok mi na srdci leží,
nežistne žijem a bojujem zaň:
preto som ťMaďarónŤ - ťza Dunaj hľadím!Ť
tak rve mi do uší príšerná saň.
[Za voľnosť, za pravdu zatínam pästi,
za právo naše a za vlastnú zem:
preto som ťMaďarónŤ - ťza Dunaj hľadím!Ť
a preto hnusný mi každý vraj Böhm.
Pretože kričím keď bijú ma, režú,
keď musí z vlastného Slovák ísť von:
preto som ťMaďarónŤ - ťza Dunaj hľadím!Ť
na bratstvo prehnané bije môj zvon.
Pretože otec mi zmiera - i národ,
tupí a haní sa kultúra, reč:
preto, keď zriem to - som ťMaďarónŤ podlý!
Škoda slov! - Berte sa zpod očí, preč!!)
Bratovi za Oceán
Nechodže k nám! Tu je desno, psovsky, tupo.
Bľadé tvári, soschlé rety.
Duše bôľom rozorvané.
Tu je desno, Bože svätý, Bože svätý.
Dych je ťažký jak z olova, jak z olova.
S divou túhou sa tu čaká
Vesna nová,
čo by zkriala v Podtatransku úbožiaka.
- - -
Na prvého mája
Dneská je sviatok práce.
Továrne onemely a stroje zaryto mlčia
i kladivá, železá, klince i kliešte.
Čierny dym mestom sa negúľa.
Dnes slnko s výšky sladko sa zatúľa
na korzo k Dunaju,
tam, kde si veselo driemajú
ustaté svaly a ľahkoodeté dievčice
z kaviarní, barov a z nočnej ulice.
Dnes je deň robotníka.
[Postretnem sto cudzích a nášho jedneho,
bo tých sto sedí mu jeho u chlebíka,
bo tých sto vo vlastnú zem sa mu zaslalo.
A páni? Jak takí!
Robia s ním lútkové divadlo -
však pravdy váhadlo
so sedla ich raz vyhodí!
Dneská je sviatok práce.
Čo dneská? - driemať a hlivieť
u Dunaja!
cigaretka v ústach abo faja -
Ó,-
Jak plakať mi treba, jak clivieť
po našich deťoch a otcoch a devuškách,
po našich bodrých a stepilých šuhajoch
zpod Tatier, od Váhu, Nitry a Hronu
rozbehlých za chlebom po svete ...
Slováci! Načo sa deriete?!
pre koho oriete, pre koho zmierate?!
Ó, jak plakať mi treba a clivieť!
U nás? U Dunaja
človek z nenašskej krvi a z nenášho kraja
sladko si môže hlivieť!!]
Dohoda naša pošliapaná ...
[Poď ťarchou krívd a šľahu biča v líci
vystieram zmdletú ma vraha dlaň.
Podobný po krv urazenej lvici:
za rod sa rúbem - umieram zaň.
Z tisíce rán mi krv čierna syčí,
srdce si šklbem z bôlnych pŕs von,
storáz dlaň klesne - storáz sa vztýči,
storáz znie sláva! - smrteľný ston.
S vysokých stolcov, páni sa mi smejú.
Tu pod ich nohou plače nám zem.
Do rodu môjho špinu a jed lejú
a robia na ňom kmínstvo a plen!
S rozbitou lebkou do sveta kričím,
nech vidí peklo každý už zrak,
jak čerti rujú s výzorom býčim,
jak šklbe národ ohavný drak!
Dohoda naša pošliapaná leží
a ten, čo mal by ... mľkvy jak les!
nebyť nás - dávno padol by kríž s veží,
v školách i všade riadil by bes.
Dokiaľ však krôpka v žilách je krvi,
neprejde cez nás príšerný zjav:
zo svojej zeme nedáme mrvy,
ni špetku z reči, slobody, práv!
Nech sa len smejú páni naši s výše,
príjde raz, príjde škaredý deň!
z každého stromu budú lotrov kríže,
celý ich národ zaplače preň!
Pre nás už jedno, jak osud švihne!
Nech sa hoc' celá zrúti i loď,
než reč, vlasť drahú hrozná smrť stihne,
než jako červ by podľahnul rod!!]
Čo sa paprčíte?
Čo sa paprčíte? čo sa pechoríte,
úbohé vy tvory bez chrbtovej kosti?
Každý nie je zradcom - nikdy nemyslite!
nikto nehladí dnes pred seba jak sprostý.
Za judášske groše nakúpite síce,
ale iba smeti - pekné vetra hračky,
marné vám však bozky na vybledlé líce,
naša česť sa nedá zakúpiť za ťkačkyŤ.
Jestli vám je dobre u válova štekať,
nemyslite každý že zapredá národ!
že vie každý stále presvedčenie svliekať
a že v každej duši hnustva taký národ.
Prápor náš je čistý, istá cesta k méte,
darmo teda milí, - ak chcete i bite,
ale podnož z nás mať nikdy nebudete!
Čo sa paprčíte? Čo sa pechoríte?]
Faloš a maska
[My nie sme so sveta sohnaná čeľad!
čest naša čistá je a meno biele,
v prostej hoc šatôčke,
(v sovšedlých handrách snáď)
predsa však zákalu nemáme v čele!
My dosiaľ nevzali nikomu špetky,
ni svoje železá a vládu,
ani reč a pieseň večne mladú
nikomu netisneme!
My máme svoje chrámy a svojich svätých,
lžichrámy, ni Husa do daru
nechceme!
Za naše semená nechceme kúkolu
do našich polí,
pôda je našou a pánmi sme my!
cudzí pluh našu zem priveľmi bolí!
priveľmi páli a priveľmi derie!
a vy?
môžte byť radi a veľmi radi,
ze sme vám jak hosťom odomkli dvere!
Vy prišli nadšení ku nám, však skoro
stalo sa príšerným, ohavným, že ste tu hosti!
To ešte nebolo! - Pozri sa svete!
Miesto psa - hostiteľ oberá kosti!
Hľa, vaše bratstvo! a hľa vaša láska!
Faloš a faloš a maska a maska!!]
V čiernych nociach ...
V čiernych nociach čierne spevy,
v rudých, žhavých spevy rudé;
prečo by sme zamlčali,
že nám desno, bôlno v čmude?
[Ťažko nechať srdce blúdiť
poľom šťastia, lásky, krásy,
diktátorstvo keď vše zneje
cudzej vôle, cudzej rasy!]
Jaký život - také spevy;
bodľač ružou nezakvitne!
ťažko čakať smutno - sproste,
pokým nový život svitne.
Teda ohňom život kojiť,
v čiernych nociach spevom čiernym,
aby aspoň srdce ztlelo
nad bedárstvom pramizerným!
Slovenským akademikom
(17. X.-30. X. 1924. - 25. III. 1925.)
Chlapci, hore, hor' tú pieseň,
čo nám boľasť kruší,
nech zahrmí Podtatranskom,
každým srdcom zbúši!
[Napred! Hurá! - nebojacno,
dokiaľ jesto dychu,
všade rúbať podlosť, háveď,
tyranstvo a pýchu!
Od hlavy vraj ryba smrdí,
- tak od hlavy bime!
To pre našich otcov, matky,
pre reč, národ! Tnime!
To pre naše potupenie
s hrdých stolcov vlády -
to pre našich koryfejov,
zbojníctva a zrady!
Štyridsať nám v odpor stojí,
ťalma materŤ stenie,
keď ich bude tisíckráť viac:
i tak nezmľkneme!
Biť - len biť - a nech to ide,
nech to srší, práska -
v čas potreby - i nám zmizne
zo sŕdc všetka láska!
Vieme i my inakší byť,
ťNad Tatrou sa ...Ť znôtiť,
v duše, v telá doráňané
kameň, oceľ vsotiť!
Hej, hej! - diaľ to nepôjde tak
na slovenskej hrude,
vy si buďte doma - u nás
pánom Slovák bude!]
Veríme: raz príde Ráno
a s nim pravda naša,
že nám darmo každý satan
život škrtí, sháša!
Prv však, chlapci, hor' tú pieseň,
s retu na ret letí:
Štúroví sme potomkovia,
Hlinkove sme deti!
Nezrodím otroka ...
Od rána do noci v práci sa polotím,
ztrácam krv a sviežosť žil,
za prácu, za krv mdlú, stuchlý chlieb
nôž sa mi do srdca vryl.
Otec môj bedár bol - ja jeho žobrák-syn,
úhorom polia mi spia.
Otec môj bedár bol - na hrudách shasnul mi,
na hrudách shasnem i ja.
[Pán môj si hovie sťa hnilý pes v pazderí,
nečuje, neslyší nič,
dobre mať pri boku šampaňské, neviestky,
dobre mať pri ruke bič!
Nezrodím otroka, aby tak zdochnul mi,
jak zdochnem na hrudách ja!
Na pustých úhoroch i tak mi hroby sťa
v prekliatom cmiteri snia.
Synák môj jed bude, bacil a kaz divý,
synák môj nebude sniť.
on pôjde po pustých úhoroch: krvinky,
praotcov sbierať a piť!
Veľký rozsievač
(Pamiatke L. Štúra.)
Za pozdných, mlkvych i búrlivých nocí,
keď v hlave sen sa plačivý rodí,
- videli ste? - videli ste? -
Rozsievač Veľký ulicami chodí.
Ten rov neni tak krutý,
že by ho zhltnul bol v prach.
Vydá ho, vydá bo pozašlé Včera
a Semien jeho nach
z Rána zrieť klíčiť vetrom od severa.
V ľavici pochodeň, čo stíny rozbíja,
a pravou rozsieva, rozsieva:
svoju starú Pravdu, svoj starý oheň,
Právo na život, boj proti krivde -
hoc víchor zavieva ...
Ide tak ohnivo sväte
(jako raz tadiaľto chodieval!)
a veta táže kypí na prorockom rete,
tá istá kliatba i plameň srší mu z úst.
On i dnes zaplače, zakvíli,
že čo to s národom spravili, zrobili.
Plače a modlí sa a mestom rozsieva
každučkú novú noc tie isté osevá
a mrtvý borí sa za živých sen.
Keď ráno z diaľky do noci bije,
hor' k hradu krok jeho tíško sa blíži,
zastane - nad mesto hľadí a snije
o našich troch vrchoch, byzantskom kríži.
On - Veľký Rozsievač vistiera ramená,
pochodeň vztýči v hrad a žehná - Veľký syn
by ohňom klíčily na srdciach Semená,
[aby už zhorel raz slobodu vraždiaci stín,
by Slovák bol už pánom svojej dedovizne!
Svetlo zlomilo okovy tmy -]
Tu je už Ráno. -
A vtedy Rozsievač Veľký potíšku odíde, zmizne.
Za čiapou lístok dubový
[Za čiapkou lístok dubový
a plameň rudý v oku,
tak ma uvidíš pred sebou
v aréne drahý soku.
Na tebe pancier z ocele,
v ruke meč lesklý, dlhý,
ty pôjdeš na mňa - otroka,
ja budem splácať dlhy.
Na blízku bude cézar sám
s komonstvom z nachu v loži,
pri tebe bude celý štáb,
so mnou len zákon boží.
Tak veru, tak sa zmeráme
jak Goliát a Dávid
a jednoho z nás Osud už
musí a nechá sraziť.
Lebo ja padnem pre Voľnosť,
pre Právo, Pravdu svätú,
abo ty pre krívd tisíce,
tyranstvo, podlosť kliatu.
Tak - lebo tak ma uvidíš
v aréne soku milý,
radš' však nech zhyniem, než bych zrel
pretrhlé rodu žily!]
Ste prepustený ...
Som robotník z tejto zeme
a tohto rodu syn.
Dnes, keď tu cudzích je na stá a tisíce,
keď som dal práci krv a pľúca za chlieb
a v kostiach špiky mi vyschýňajú,
dneska mi hovoril pán môj:
Ste prepustený.
Moja žena je z biednych najbiednejšia.
Očú jej nevidno, soschlé má líca, prs nemá
a pre chlieb vozdajší ruku dala stroju.
Čo na tom?
Detí je šestoro a v kúte - bieda a bieda.
Matku im nechcú a otca im vyhnali ...
(pre kohos' vyhnali!)
a preto šatôčka z handár a tvár je tak stenovo-bledá.
Do očí bije mi príšerná noc
a moja žena trhá si vlasy.
Deti moje sú široko-ďaleko známe:
deti moje chodia od dvier ku dverám
a z handár šatôčka dodáva im krásy.
Čo na tom?
Zajtrá ma z chalupy vyženú!
Kto by mi zadarmo prepustil byt?
Kto by mojej žene navrátil líca a psia a ruku?
Kto by mi pľúca dal, novú krv?
a v kosti špik?
- Som prepustený! -
Ja viem. Tá večná moc príliš ma, príliš ma
miluje.
Bo deň len toho rád,
kto žitiu otrocky - veselo holduje,
kto život v slobode ženie a dobýja.
Ja však, ja robotník z tejto zeme
a tohto rodu syn,
kým sa tá večná noc do očí nevborí,
do sveta budem ryčať a
posledný pľuvať zdrap vyhnilých pľúc:
[Pre cudzích ztratila moja žena líca a prsia a ruku,
pre cudzích pľúca som a krv z žíl vypľul,
pre cudzích vyschly mi špiky a
pre cudzích zmieram!
A oko poslednú štipľavú slzu raní ...
Kochajte sa! Kochajte sa!
vy hluchí a slepí a bezbožní, tyranskí!
Kochajte sa v deťoch mojich!
Pre vás sú, pre vás sú
lazaroni!! -]
Memento
[Vy ste tu boli už - dávno a pár razy boli.
My žili v nevôli - tak jako dneská.
Ak Žižka, Jiskra sú vaší a z vašej sú krvi,
tak už tu bola raz kolóna česká.
Ten polbes popálil mestečká, dediny naše,
zbojnícky máchnul i na naše polia
a jeho údery divokých palcátov i dnes,
i dnes nás ešte tak pálčivo bolia.
Ján Jiskra z Brandýsa vladáril na cudzí účet,
na svoje svedomie priviedol voje,
z husitskej krvi a potomkov polbesa Žižku.
V šľapajách otcov tu robili zboje.
Vy ste tu boli už - dávno a pár razy boli.
My žili v nevôli - tak jako dneská.
Dnes ste tu poznovu - pod rúškom bratstva a lásky
dnes má byť znova zem tatranská česká?
S tým žitím žite tu - s jakým ste po bratsky prišli!
Už tá krv otrocká v žilách dnes páli.
Niet prsti u nás viac pre Jiskru, polbesa Žižku!
Pozor! vie pomstiť sa i národ malý!!]
Len tak ďalej!
Stavaly sa z našich daní,
našou krvou, mozoľami -
škola dnes je zapredaná!
(Ach, čo je to už len s nami?)
[Cudzia škola - cudzí páni.
A náš? O, ten čušať musí!
Jesto dnes i taký zákon,
že i právo zahrdúsi!
Keď ste školu odcudzili,
odroďte i naše deti!
vychovajte takých - jak vy
i z nich zrobte hnus a smeti!
Máte primát, voľnú ruku,
veď ste iba vy tu páni!
pošľapte tie útle kvety,
i tie školy z našich daní!
Len tak ďalej! čo vám v ceste
k nohám vaším nech sa zborí!
Len tak ďalej, len tak ďalej!
už pod vami pôda horí!!]
My mladí ...
(ven. garde od ťSlova MladýchŤ.)
Nám sa niet čo čudovať,
ani plakať, ani kliať,
my nevieme, my nevieme
čierne hroby, čierne noci,
ani zbojstvá, my otroci,
milovať!
[My sme iná krv i kosť.
Pre nás neznie nikdy: dosť!
Nemôžeme, nemôžeme
strpieť v rode pijavice,
aby zaschlo srdce, líce,
zhltla zlosť!
Pre nás iba rázny spev,
v našej krvi nič - lem lev!
Ktože strpí, ktože strpí,
aby otcov, i reč matky,
aby celý národ v jatky
vháňal červ!?
Každý z nás je Tatier syn,
v každom kroku - ostrý čin!
Hľaďte na nás, hľaďte na nás,
jak na vojsko nových časov
pre slobodu s cudzou rasou,
oheň, dym!
Nám je síce ťažko žiť,
ľahšie mrieť však, ľahšie biť!
my sme mladí, my sme mladí,
horúca krv a päsť naša
pod lžichrámy hnusné vráža
dynamit!]
Necítime znavenie,
ani chlad jak kamenie.
V nás je národ, v nás je národ
ale nový, ale žhavý,
sršia z duše, z pästi, z hlavy
plamene!
Odkaz
Vám odkazujem dneská všetkým vám,
čo nositeľmi svätých myšlienok ste Ľudstva,
i rozsievačmi Božských zrn,
čo na srdci vám leží tohto rodu chrám
a strieborná reč, pieseň,
i duše nezkalené podtatranských viesok,
i právo, sbité suchotinou,
i slobody tej zlatej v každom kroku tieseň,
i naše smutné hory, lesy, zem,
i naše krivdy, biedy, i česť zranená
a húfy našich vo Francii, - Amerike -
vám - kostiam z kostí slovenského rodu,
krv z krvi našskej, špiku z našich kostí
dnes odkazujem:
[Dvihnite z prachu zmdleté kolená,
prestaňte piť kalnú cudzstva vodu
a neberte viac na milosti
tých przniteľov nášho krbu - raja!
Zdrapte tú reťaz, čo vás s ľuďom spája,
i masky, čo vám na tvár i na duše kujú!
Od srdca k srdcu iďte s všetkým k nemu
a povedzte mu, povedzte mu
to kruté circumdederunt
i hnusnú jejich alleluju!!
Vám odkazujem dneská všetkým vám,
kým ešte nenie z našich svätýň krám
a zakiaľ na rod teprv pľujú!
teprv pľujú!!]
Zmrtvýchvstanie
Zajtrá za brieždenia na cmiter pôjdeme.
Hrobári hudú kopať hroby, všetky hroby naše.
Nie na pohrab! - na zázrak pôjdeme.
Kosti sa uvoľnia - telá z červov paše.
Modlitba veľká bude splývať s retu,
hymn svätý zavzneje na tichom poli,
na obdiv, na úžas celému svetu
povstanú k životu, čo mrtví boli.
Ktos' Veľký zavelí, na horách zaplajú ohne,
ústa sa otvoria otrocké, nemé
a veľký zástup sa s Golgaty pohne
do novej Krajiny, do novej zeme.
[Čelá sa vyjasnia, sdvihnú sa zlomené šije,
marne ten národ tisíc liet v cmiteri hnil,
tie pästi rozbijú jarmá tyranie,
rozbijú hrobárov, biče, i krivdy, i rýl.
To ráno bude krásné a zlaté!
V to ráno nebude sľz viac a vzdychu
a hlavy pľuhavé draka budú sťaté
a budeme šľapať jednu veľkú pýchu.
K životu vstaneme! - k slobode vstaneme!
až potom v srdci slasť vzplanie,
až potom zhoja sa tie duše i telá zranené
a národ oslávi: Zmrtvýchvstanie!]
K mojim veršom
O ničom nepel som, čo rod môj netlačí
a po čom netúži úbohý ľud,
ničeho nezrel, čo v tvárach sa nezračí,
nebije, nerúbe ubitú hruď.
Že drsno perom snáď niekdy som pritlačil?
Neľudský do tvári šľahol rám bič!
[Niekto sa prikradnul, nožom v hruď zavďačil,
preto snáď nemal som hovoriť nič?!
Jedno mi, jedno to - čo iní hovoria,
čo vrieska kuvik a platený pes! -
Kým sa však rozjasnia pláne a pohoria,
kým z mojej otčiny neuhne bes:
nikto nech, nikto sa nehlási za brata,
slavianské špiky a sesterskú krv,
kto národ o život, o práva okráda,
komu je heslom len: zabi a zdrv!!]
Prísaha
Prísaháme!
Na tie tri vrchy a byzantský kríž,
na lem tej biel-modro-červenej zástavy,
na náš Váh, Dunaj, Hron a Nitru,
na našu Bratislavu, Martin a Ružomberok,
na naše Krompachy, Gbely a Štiavnicu,
zvolenské fabriky a pece v Likieri,
na Košice, Námestovo a Trnavu,
na školy a univerzitu,
na naše úhory, dane a zomrelých otcov,
na krivdy, hnustva a špinu,
na našu vytieklu krv,
na robotníctvo vo Francii a v Amerike,
na všetko prísaháme - i na váš Hrad,
i na vašu Prahu,
[prísaháme -
že z našej krvi a mozoľov otroctvo robiť si
nedáme!
a bôľ, čo teraz sa nám v tvárach zračí,
že na vás svrhneme raz,
drakóni a dráči!
Prísaháme! -]
Keďže zo zhabanych básní viac ako dvatsať bolo už uverejnené v ťSlovákuŤ a cenzúra svojho času bez všetkého básne povolila a prepustila, nevysvetliteľné je pokračovanie cenzora, keďže básne bezohľadne zhabe a zakazuje veci, ktoré len pred krátkym časom povolil.
Opytujeme sa preto pp. ministrov:
1. Či majú vedomie o zhabaní básni Andreja Žarnova, mladého slovenského básnika?
2. Či schvalujú toto zhabanie?
3. Či sú ochotní pp. ministri, zabezpečiť platnosť ústavnej listiny, ktorá zabezpečuje slobodu tlače?
4. Či sú náklonní pp. ministri zakročiť, aby bratislavský cenzor bol pre svoje pokračovanie disciplinárne stíhaný?
5. Čo hodlajú robiť pp. ministri, aby sloboda tlače bola i na Slovensku zabezpečená, habanie nevinných tlačových produktov aby už raz prestalo?
V Prahe, dne 9. júna 1925.
Hlinka,
Sivák, Hancko, Tománek, Tomik, dr. Juriga, Kurťak, Füssy, dr. Buday, dr. Gažík, Onderčo, dr. Kubiš, dr. Labaj, Böhr, Schälzky, Mark, dr. Petersilka, dr. Luschka, Scharnagl, Bobek, Budig.