Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1920 – 1925

Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1924.

4840.

Naliehavá interpellácia

poslancov Šafranka, Mondoka, dra Gátiho, Sedorjaka a súdruhov

vláde

ohľadom prevádzania pozemkovej reformy na újmu podkarpatskoruského nemajetného ľudu.

Vládna koalícia vyznačuje zákon o pozemkovej reforme za najväčšiu sociálnu vymoženosť revolúcie, ktorá vraj slúži na to, aby s rozdelenim pozemkov polepšila sociálne položenie nemajetného roľníctva.

Spôsob, ktorým sa pozemková reforma v Podkarpatskej Rusi v praksi prevádza, úplne dokazuje tvrdenie komunistov, že maďarskí a rusinskí úplne bezmajetni ľudia a želiari prevádzanim pozemkovej reformy nielen že ani na piaď zeme nedostanú, ale ztratiac doterajší prameň svojho zárobku, stanú sa vyhnancami sveta. Zákon o pozemkovej reforme s ohľadu sociálneho je najvážnejšou otázkou Podk. Rusi, lebo zo 600.000 obyvateľov je 450.000 maloroľníkov. Následkom tamojšieho rozdelenia pozemkových pomerov a jakosti zeme, rolníctvo ani predtým nemohlo zo svojej vlastnej zeme sa živiť a bolo prinútené, aby s jednej strany išlo na dolnú zem maďarskú na pôde tamojšich majitelov lacno pracovať, s druhej strany. aby v baniach a lesných podnikoch sedmohradských zarábalo pár grošov k nízkemu a biednemu živobytiu potrebných. Tento nespravedlivy stav bol maďarskymi pánmi v Podkarpatskej Rusi cieľuvedome podržiavaný, piše Václav Drahný v knihe ťPodkarpatská RusŤ (Obzor pomeru prirodnych, hosp. atd. 1923), lebo maďarský štát tak sa díval na tamojší rusinský ľud, ako na cudzí slovansky živel. Keď prijmeme toto ustálenie pána Drahného, musime preskumať, že ťbratská vláda Čsl.Ť ako sa starala zmeniť nespravedlivosti spáchané na rusinskom ľude, ako sa snažila polepšovať stav utlačenych rusinských chudiakov, na úkor utlačujúceho maďarského zemianstva.

Dnes následkom uzavretia hraníc celkom odpadá zárobková možnosť roľníckeho obyvateľstva na dolnej zemi maďarskej a v Rumunsku a tak príde v úvahu jedine tá druhá možnosť, aby rozdelením pozemkov medzi chudiakmi bola záistená ich biedna výživa. Tertium non datur, lebo industrializácia Podkarpatskej Rusi môže sa považovať len za ilúziu naivných ľudí, bo silnejší priemysel v historických zemiach úplne znivočí i terajší slabý podkarpatskoruský priemysel. Zeme je ale málo a i toto zlej jakosti a v rukách veľkostatkárov a štátu. Václav Melmuka, prednosta užhorodského S. P. U., píše v ťPozemkovej reformeŤ, že ťPozemkový úrad hneď po svojo ustanovení bol toho vedomý, že následkom nedostatku zeme ani zďaleka neni vstave ukojiť nárok chudobných uchádzačov.Ť Toto ustálenie je správne. Dľa výkazu pozemkového úradu celá výmera pozemkov Podkarpatskej Rusi činí 2,192.367 kat. jut.

tak, že na jedného roľníka pripadá asi 1 kat. j. vlastného majetku. Ale i to nemôžeme považovať za zemedeľskú pôdu a veru toto číslo sa zmení a to nepriaznive, ako to z následujúceho vysvitá:

Keď pri týchto dátach vezmeme i tú okolnosť, že z 5187 uchádzačov o pozemok v Mukačevskom okrese je 1835 úplne bezmajetných a 2661 majúc po 1-2 a len 691 má viac ako 2 k. jutrá vlastného pozemku, bárs tieto čísla ukazujú najpriaznivejšie majetkové pomery a čim ďalej ideme do Vrchoviny, stav sa stáva tým horším, tak že na Vrchovine stupňuje sa bieda dedinského obyvateľstva. Stupňuje sa táto následkom nespravodlivých majetkových pomerov až do hladovania. Pri takých pomeroch je celkom správné to ustálenie Pozemkového úradu, že celá pôda sa má tamojšej chudobe prideliť.

Terajšia vládna koalícia sľubovala všetko, že dá celú pôdu tamojšej chudobe prideliť, čo je i pri majetkových pomeroch odôvodnené. Vzdor tomu všetkému praktické prevádzanie zákona o pozemkovej reforme, stane sa proti tejto zásade a nutnosti.

Pôda v Podkarpatskej Rusi zabavená, ktorá má byť pridelená, rozdeluje sa podľa dvoch parcellačných plánov. Do I. parcellačného programu zahrnuté je 53.980 kat. jut. 203 siah a do II. programu 387.258 kat. jut. pozemkov. Viac prideliť sa majúcich pozemkov nieť.

l. parcellačný program je čiastočne prevedený, čiastočne ale je jeho prevedenie v behu. Pôdy patriace do II. parcellačného programu, poťažne spôsob rozdelenia týchto tvorí predmet denného poriadku P. U. a jeho poradného sboru, ktorý už aj učinil niekoľko zásadných usnesení v tejto záležitosti, čo z niže uvedených vysvitá.

Prevedenie I. parcellačného programu, znázornené podľa výkazu P. U. v číslach vypadá takto:

Prídelová pôda:

II. parcellačný program podľa zamýšlaného plánu pozemkového úradu vypadá takto:

Prídelová pôda:

Hore uvedené čísla jasne ukazujú, akú nespravedlivosť spáchala vláda a jej správni činitelia na tamojšej chudobe pri prevádzaní pozemkovej reformy. Nebola braná na zreteľ ani zásada hlásaná prednostom P. U. a vládou, ani nutnosť tamojšich pomerov. Kým z pozemkov patriacich do 1. parcellačného programu totiž 53.980 k. j. 203 siah bolo určené pre cca. 450.000 zemedelskych obyvateľov Podkarpatskej Rusi spoločne 14.839 k. j. 1092 siah (t. j. 27.5%), dotiaľ dostalo min. zemedelstva 18.633 k. j. 1245 siah, a tedy cca. 34.5%. To je o mnoho viac, ako všetci zemedelci celej Podkarpatskej Rusi. Ale ani tieto pozemky n prechádzajú do rúk chudoby, lebo teraz, keď ide o zaplatenie ceny pôdy, najväčšia čiasť uchádzačov nemôže zadosť učiniť tomuto záväzku. Stalo sa to tak v Goronde, v Žniatine atd. Peniaze nemajú, požičku nedostanú a tak pozbavia sa nárokov. A nielen že sa pri prevedení pozemkovej reformy pôdy nedostane, ale preto, že toto má za následok ztratu ich doteraz aspoň v árende užívanej pôdy. ktorú dostávajú ti, ktorí vládnu peniazmi a dovedú zaplatiť kupnú cenu. Ako je hore naznačené, min. zemedelstva dostalo 18.633 k. j. 1245 siah pôdy.

Z toho zostalo k účelom vzorného hospodárstva cca. 1500-2000 jutár vo vlastnej správe. Ostatných 16.000 ju ár bude kolonizované, totiž o používané k agjtačným cieľom strany agrárnej. ako to už aj dodnešná praks dokazuje. Toto naše tvrdenie opiera sa o následovné faktá:

Dosiaľ je kolonizované 3591 k. j. 1357 siah pôdy. Dľa zápisnice poradného sboru S. P. U. v Užhorode zo dňa 30. januára 1924 je vidno, že návrh člena Šafranka, aby poradný sbor zaujal stanovisko proti každému pokusu kolonizačnému a aby nesúhlasil s pridelením pozemkov ministerstvu zemedelstva, ktoré tiež slúži cieľom kolonizácie, predsedajúci prednosta P. U. rada Melmuka tento návrh k hlasovaniu vôbec nepripustil s odôvodnením, z e zákon vyhradil prednosť legionárom pri prideľovaní pozemkov.

V dedinách sa javí oproti kolonizáciam taký silný odpor, že kolonizácia je dočasne zastavená a malú časť z prevzatých statkov dali miestnemu obyvateľstvu do árendy a druhá časť leží úhorom. Pri prenájme nebrali zreteľ na záujmy chudoby, ani na predpisy zákona. Kto si chcel získať nárok na árendu, musel vstúpiť do agrárnej strany. Kto k tomu nebol ochotný, nielen že nedostal pôdy, ale aj tú, ktorú dosiaľ v prenájme užíval, mu odobrali a dali ju zámožnejšim sedliakom, ktorí sa dali zapísať do tejto strany. Menovite štátom prevzaté pozemky spravuje referát min. zemedelstva rešpektive štátne lesné riaditeľstvo. Tým účelom sriadili zvláštne oddelenie, ktoré pracuje podľa úpravy exponenta agrárnej strany pána min. radu dr. Frankenbergera. To isté robia aj politické úrady. tak že celý štátny aparát Podkarpatskej Rusii sa stáva agitačným a utlačovacim ústrojom agrárnej strany. Kto je chudobný a komunistou, alebo kto nesúhlasí so stranou agrárnou, toho zbavia aj jeho právom mu prináležajúcich nárokov. Kto však je v agrárnej strane, bárs je aj bohatý, dostane aj tú zem, ktorú vzali chudobným a preto, že takto odmenení dedinský boháči si všetko sami obrábať nestačia, dávajú zem chudobným odobranú, zase tým istým do prenájmu. Ako dôkaz uvedieme niekoľko zápisníc.

Zápisnica,

napísaná v Užhorode dňa 26. mája 1924 v záležitosti Františka Pappa, obyvateľa Veľkého Dobroňa o rozdelenie štátom prevziateho statku Sichermanového.

Štát Sichermanovi odobraný statok v chotári Veľko-Dobronskom dal do árendy cca. 300 honov zeme obci. Obecné predsedníctvo rozdelenie vykonalo po tichu a to tak, že chudobným dali len to, čo zostalo po obdarovaní boháčov.

Peter Hidi, pokladnik v obci Veľký Dobroň, ktorý viedol rozdelenie, sa vyslovil, ťže len ten môže dostať zem, kto vstúpi do štátom podporovaného gazdovského družstva (agrárnej strany).Ť Každého prinútil k plateniu 5 Kč zápisného. Na protest chudobných sa dostavil hlavný slúžny Králik, ktorý sa vyjadril, že pozemky musia dostať chudáci.

A čo sa stalo?

1. Pán notár d stal 3 jutrá lúky a 2 jutrá oračiny, 2. riaditeľ štátnej školy po 2 jutrách, 3. pokladník, ktorý má 8 jutár zeme, dal si po 2 jutrách, 4. Mikuláš Hidi a Alexander Martin Kis príbuzní pokladníka, ktorí vládnu majetkom 8-12 jutár, dostali po 2 jutrách, 5. cca 60 ľudí, ktorí majú viac ako 5 jutár zeme, tiež dostali po 2 jutrách oračiny a lúky, 6. z chudobných asi 30 dostalo po 1/2 alebo 1 jútro, 7. nakoľko sa to dávalo do prenájmu a to neprechádzalo do vlastníctva, mali zostať na základe zákona č. 68/22 užívané pozemky v rukách bývalých árendášov. Ale že sú bývali arendáši komunisti a biedni zemedelci, lúky nedostali, ale jich pridelili väčším gazdom. 8. Cca. 350 biednych v obci Veľký Dobroň nedostalo nič a lúky, ktoré užívali na základe zákona č. 68/22, im odobrali a odovzdali bohatým.

Dátum ako hore.

František Papp, žalobník.

Šafranko zápisnicu vedúci

pred nami ako svedkami:

Ludevít Olcsvári, v. r.

František Szimcsicsko, v. r.

Zápisnica,

hore vziata v Užhorode 26. mája 1924 s Ludvikom Olcsvári ohľadom pašienku Silaš.

Z pašienkov Silaš v roku 1923 60 jutár sme mali pašienky a ako držitelia dobytku za kus tohoto do 1 roku 15, vyše roka 80 Kč nájomného sme platili. Toho roku dľa pašienkového zákona na tieto pašienky právo máme, oproti tomuto pán rada Thegze na lesnom riaditeľstve, keď sme pašienky na tento čas žiadali, odpovedal, že pašienky vydal druhému, jestli sa nám neľubi, môžeme isť na ministerstvo.

26.-ho mája sme boli v tejto záležitosti na slúžnovskom úrade, kde hlavný slúžny Králik sa osvedčil, že rozkázal žandárom, že jestli niekto opovaži hnať dobytok na pašienky, aby ho predviedli. Podotykám, že chudoba iné pašienky tu nemá a že tieto plochy teraz dali bohatším gazdom a o lúky z pomedzi ktorých na pr. Balla Jozef, Simon Andrej atď. sú tak bohatí, že obdržané zeme nemôžu obrobiť sami, lebo ani svoje nestačia obrobiť, ale vydávajú dedinskej chudobe do árendy po 100 Kč tým, ktorým v Silaši odobrali pašienky.

Datum ako hore.

Šafranko, zapisovatel.

Olcsvari Ludvik, ponosca.

Szimcsicsko Jozef, v. r.

Kulisz Jan, v. r., svedkovia.

Zápisnica,

hore vziata v Užhorode dňa 26. mája 1924 s Janom Kulis, obyvateľom Dluhého Poľa, ohľadom lúky Silaš.

Silašovu lúku cca. 100 jutar od roku 1921 mali v árende od eráru. Obyvateľstvo Dluhého Poľa nemá iných lúk nikde a vzdor tomu, že árendu riadne platili. toho roku hlavný slúžny Králik povedal, že na lúky viac vstúpiť nesmieme, ba že pokiaľ on hlavným slúžnym bude, Dluhé Poľe lúky nedostane. Túto plochu dostali veľkokazdovia vo Veľkych Cejovciach, čo len tým môže byť odôvodnené, že obyvateľstvo Dluhého Poľa hlasovalo na komunistickú stranu, kdežto Veľko-Gejovskí bohatí gazdovia hlasovali na agrárnu stranu. Týmto skutkom obyvateľstvo Dluhého Poľa je odbyté od pokrmu a jeho stav dobytka je v nebezpečí.

Datum ako hore.

Šafranko, zapisovatel.

Kulisz Jan, ponosca.

Olcsvári Ludvik, v. r.,

Szimcsicsko František, v. r., svedkovia.

Po tomto všetkom je prirodzené, že prevzatím pôdy ministerstvom zemedelstva od Čopu až po rumunskú hranicu ten cieľ má slúžiť, aby agrárna strana svojim mocenským postavením vždy stála proti nemajetným a terajšou vládou nespokojným roľníckym ľuďom, čo je za jedno s vrhnutím do otroctva.

Z voľnej ruky na predaj bolo povolené 7398 k. j. 691 siah zeme statkárom, že následkom tohoto s chudobou aké neprávnosti sa robili v prospech statkárov, o tom najlepšie svedčí odpredaj z voľnej ruky Dombok Verbnickej plochy, ktorej je 5125 k. j. 499 siah a ktorá patrí majetku grófa Schönborna. Tento gróf Schönborn z vodcami agrárnej strany, ako Balog Jueko a spoločníci, dohodli sa na voľnom odpredaji hore spomenutej plochy, keďže na Podkarpatskej Rusi gróf Schönborn má 232.000 k. j. Kupná cena k. jútra bola stanovená od 15 00-3000 Kč. Pozemkový úrad toto ujednanie vzal na vedomie a schválil. Na zasedaní poradného sboru S. P. U. 14. decembra 1923, člen Šafranko protestoval proti tomuto predaju, lebo chudoba peňazí nemá a o žiadny úver nikto sa nestaral a taktiež nikto nedostal, čim je samozrejmé, že nemôžu prísť k pôde. Po tomto proteste Šafranka vyskočili naňho páni vodcovia z agrárnej strany a uviedli vec tak, že predaj z volné ruky je na žiadosť ľudu a každý pôdu dostane. Pravda je však tá, že ľud pridržiava sa k árende. ktorú ešte môže platiť, ale kupný obnos na žiaden pád nie. Majetňejši gazdovia v agrárnej strane si drhľa ruky a tým uisťujú seba, že bude zeme dosť; a žobráci nebudú môcť platiť za zem, odpadnú od nej a oni že budú môcť kupiť, koľko budú chceť.

Toto je bilancia I. parcellačného program prídelovej akcie. Z tohoto a náčrtu II. parcellačného programu konštatujeme, že ani v druhom parcellačnom programe uvedená prídelová akcia nebude inakšie vyzierať.

Dľa II. parcellačného programu z hore vziatej 387.258 k. j. plochy, 35.128 k. j. dostane ministerstvo zemedelstva. Táto plocha zhrňuje v sebe 39 veľkostatkov, ktoré rozliehajúc na oboch brehách Tisy, sú najlepšou ornou pôdou v celej Podkarpatskej Rusi. Keď sa tento plán splní, tak od Copu, s tohoto západného bodu Podk. Rusi až po rumunské hranice v dĺžke cca. 100 km, v šírke od 15 do 35 km všetky statky by prišly do rúk štátu. To znamená, že dosiaľ vedenou praksou na tomto území, bydlí cca. 150.000 nemajetných roľníkov, väčšinou maďarského jazyka, nedostanú sa k zemi a jestli nechcú hladom zhynúť, musia vyvandrovať. Keď vláda prevzaté zeme by mienila chudobe dopriať, tak neni potreby preberať ich od dnešných majiteľov, ale podľa prideľovacieho zákona bez všetkého do pachtu môže dať od doterajších majiteľov rovno chudobe. Ale ministerstvo zemedelstva a spoločne s agrárnou stranou s politického hľadiska potrebujú túto plochu a pri tom neni treba brať zreteľ na nutnosť vyvierajúcu z pomerov, ani na zákon.

Takýmto spôsobom sa zachádza i v otázke pašienkov na Podk. Rusi, kde je veľa neúrodnej a hornatej plochy, z čoho vyplýva, že väčšej čiastke obyvateľstva hlavne na Vrchovine, jediný zárobkový prameň je dochovávanie dobytku. Lúky a pastviny však v prvom rade patria štátu a Schönbornovi, proti ktorým obyvateľstvo stály boj vedie o zabezpečenie pastvín. Prednosta P. U. v Užhorode Václav Melmuka píše o Podkarpatskej Rusi, že zpomedzi uchádzačov o pôdu bolo 75%, ktorí žiadali pastviny, prečo usporiadanie pastvín v Podk. Rusi je vážnejšie ako delenie ornej pôdy.

Vláda nariadením a toho roku zákonom regulovala túto otázku, ale len na papieri, lebo dokiaľ pre chudobu zťažujúce body so slova na slovo sú dodržané, do tých čias, ktorí výhodnejšie ustanovenie dodržať žiadali, najviac do žalára prišľi, ba vo viac prípadoch i životom zaplatili túto odvážlivosť. Zemedelské obyvateľstvo na Vrchovine už od dávnejšich časov vyrúbané a vyčistené lesné plochy potrebovalo za lúky a ornú zem. A oproti tomu, že na Podk. Rusi všetkej zemi 51% sú hory, a sám prednosta pozemkového úradu piše v ťPozemkovej ReformeŤ, že tieto horné plochy, ktoré zemedelsky výhodnejšie sa môžu upotrebiť, majú sa oslobodiť od zalesňovania. Vzdor tomu na podnet zemedelského referátu žandárskou assistenciou sú zalesňované.

Václav Drahný o utlačovaní rusinského ľudu maďarskými pánmi v ťPodkarpatskej RusiiŤ píše medzi iným nasledujúce: utlačovanie rusinských roľníkov, ktorým štát vzal zeme a ich zalesňuje, totiž zalesňovanie považoval za útlak proti slavijanskej národnosti. Keď prijmeme ustálenie pána Drahného, musíme sa vysloviť, že Čsl. vláda nielen že nehľadela túto nespravedlivosť zamedziť, ale od maďarských pánov ponechanú ornú pôdu a lúky, pastviny zalesňuje..... Toto sa stalo v Ardanove, Hrušove, Dulovom, Gorende, na Poljane a inde.

Teraz keď vyšiel pastvinový zákon, Schönborn a štátne lesné riaditeľstvo na celej čiare pri žandárskej assistencii zalesňujú tie plochy, ktoré obce už roky rokov ako ornú pôdu alebo pastviny užívaly, robia to len preto, aby neboli nutení dľa zákona tejto plochy dedinám ako pastviny a ornú pôdu ďalej dať do pachtu. Len niekoľko obcí označíme: Sásovka, Nelipeno a d. (okres Svaljavsky), Sulomegovice (okres Irsavsky), Balašovice, Fedelešovce, Serenčovce atď. (Mukačevsky okres); oproti tomu sme v ich prospech viackráť intervenovali u zemedelského referátu, kde sme aj dostali pekne znejúce sľuby; zalesňovanie previedli. Ale sú aj pestrejšie veci. Obce Gát, Makkosjánosi, Berehy, Novoselo, Balažer atď. boly opravnené vo smysle nariadenia o pastvinách v roku 1922 užívať pastviny, ktoré v predošlom roku užívali a to v Močiaru Čiernom, ktorý tvorí majetok grófa Schönborna.

Pozemkový úrad dopisom číslo 1547/22 zo dňa 15. júna 1922 zaslaným pastevnému výboru v Berehove sa vyjadril, že nariadenie sa nevzťahuje na Černi Močár, ač práve tento kus zeme ani doteraz neprišiel k rozdeleniu a tým obyvateľov týchto obcí prinútili k súkromej dohode so Schönbornom, podľa ktorej dohody museli platiť na miesto v nariadeniu ustanovených 20 Kč nájomného 130 Kč za 1 kus. Samozrejmé je, že tento čin Pozemkového úradu slúži napriek zákonu čiste len v záujme grófa Schönborna.

Na upravenie tamojšich neblahých pomerov bolo učinené so strany vlády (na papieri) niekoľko pokusov. Takéto opatrenie bolo vládne nariadenie číslo 240/21 a zákon číslo 68/22 z roku 1922 o naturálnych pachtoch.

V Podkarpatskej Rusi totiž majitelia pôdy dávajú k obrábaniu najväčšiu čiasť ich rolí za polovicu alebo dve tretiny celej úrody chudobným zemedelcom, ktorí ináč sa nemôžu k zemi dostať a sú nútení za také úžerné podmienky pôdu do prenájmu vziať. Pre statkárov je tento dorábaci spôsob veľmi priaznivý, nepotrebujú žiadnych investícií a predsa majú tak horibilný dôchodok, ako nikde inde a pri žiadnom hospodárení by nemohli dosiahnúť. Tento systém mali zrušiť a na peňažitý poplatok premeniť prv vládne nariadenie číslo 240/21, pozdejšie zákon číslo 68/22.

Nehľadáme potom, z akých príčin bolo vydané toto nariadenie a zákon, konštatujeme len výsledok:

Podľa odhadnutia Pozemkového úradu činí takýmto spôsobom obrábaná zem v Podkarpatskej Rusii asi 60.000 jutár. Výsledok je, že 4521 jutár bolo premenené na peňažitý poplatok. Že tento výsledok je tak biedny, nemá príčiny snáď v tom, že by bolo výhodnejšie pre pachtiera platenie v naturáliach, alebo že by zemedelci neboli chceli premeniť to na peňažitý poplatok, ale je to čiste protizákonné jednanie politických úradov v prospech majiteľov oproti zemedelcom. Po vyhlásení nariadenia číslo 240/21 mnoho tisíc pachtierov prihlasilo svoje nároky na peňažité poplatky a tým sa stali vo smysle nariadenia peňažitými pachtiermi tak dlho, pokiaľ súd právoplatne to neodmietne. Na proti tomu úrady od viceguvernátora počinajúc až k obecnému rychtár všetky zaujaly stanovisko proti tomuto nariadeniu a ozbrojenou mocou znemožňovali ľudu užívanie im zákonom zaručených výhod. Toto tvrdenie dokazujeme v niže uvedenom.

13775/21.

Okresný pastevný výbor v Kosine.

Usnesenie.

Okresný pastevný výbor v Kosine dňa 10. októbra t. r. na svojom zasedani držanom na okre snom úrade v Kosine za prítomnosti následujúcich členov: Karel Dekan, zástupca Dezidera Beňovského, Kálman Petrakovič, Andreas Demjen, Gábor Demjén, Jozef Kolesár a dr. Otto Pavluch ako predseda tajným hlasovaním usniesli sa na následovnom:

Poneváč na spoločnom zasadnutí zástupcu referátu ministerstva zemedelstva a zástupcov všetkych županských úradov vo Veľkom Sevljúši zadržanom bolo usnesené na tom, že tie za polovicu a tretinu úrody obrábané pozemky nepadajú pod ustanovenia nariadenia č. 240/21, pašienkový výbor Kosinského okresu vyslovuje na základe tohoto usnesenía, že pozemky za polovicu a tretinu úrody obrábané a na území okresu zvyklé, majú sa považovať za pracovný pomer, následkom čoho čásť úrody má byť podľa pôvodného dohodnutia vlastníkom odovzdaná.

Dané v Kosine 10. októbra 1921.

Dr. Pavluch ako predseda pašienkového vyboru.

Miesto razitka.

Hlavnoslúžnovský úrad v Kosine.

Kosino 10. októbra 1921. Číslo 4113/1921.

Vyzývam interesovaných, aby sa k tomuto usneseníu držali a až do teraz omylom odvezenú úrodu opravneným vlastníkom bezodkladne vrátili.

Dr. Pavluch, vedúci hlavnoslúžnovského úradu.

Miesto razitka.

Pán viceguvernátor v dôsledku županskej porady dal všetkým politickym vrchnostiam generálny odkaz, aby nenechali nariadenia vo skutočnosti prevádzať, totiž prenájomnikom úrodu zvážať. Roľníci ale nechceli svojich práv sa zrieknúť a sa pokusili úrodu zkľudiť, načo četníctvo na celej čiare zakročilo a sa započalo požívanie úrody, ale pažbami. Veď je tu niekoľko zápisníc ako to jednoduchí zemedelci sami napísali:

Zápisnica,

hore vziata v miestnosti odborovej organizácie zemerobotníkov vo Veľkom Sevljuši dňa 27. septembra 1921 roku v záležitosti Ladislava Kerečanku, obyvateľa z Veľkého Sevljuša.

Ladislav Kerečanka prednáša, že 22. b. m. odpoludnia keď pomáhal Janovi Bed, obyvateľovi z Veľkého Sevljuša, kukuricu zviažať, keď posledným vozom zaviezli, dostavili sa četníci a Náthan Steiner a ho bez ďalšieho zatkli a odviedli do väznice na okresnom súde sa nachádzajúcej, kde bol 24 hod. potom vypočutí a po napísaní zápisnice prepustený s tým, aby svoj odchod hlásil.

Táto zápisnica bola pred námi prečítaná a vysvetlená.

Datum ako hore.

Melichar Eisenberger, v. r., zápisník.

Ladislav Kerečanka, v. r.

Ivan Bed, v. r.,

Michal Cubar, v. r.,

svedkovia.

Zápisnica,

hore vziata v miestnosti odborovej organizácii zemerobotníkov vo Veľkom Sevljuši dňa 22. septembra 1921 roku v záležitosti Jána Bed, obyvateľa veľko-sevljušskeho.

Ján Bed prednáša, že ponevač nariadenie, ohľadom podielovych pachtov bolo vyhlásené, som kukuricu vylámal a tam stála pár dní, keď som videl, že pašienkový výbor sabotuje a nechce v náš prospech ničoho urobiť; dňa 22. podpolodna som kukuricu na voz naložil a domov doviezol. Akonáhle som domov prišiel a kukuricu složil, dostavili sa četníci so statkárom Náthanom Šteinerom a zachádzali so mnou čo najprisnejšie odvezli celú kukuricu, mňa zatkli a odviezli do smradlavej celly, kde nemocný človek, ako som ja, za pár dní môže byť znivočený, čo dokáže i pripojený lekársky nález.

Na druhý deň večer po mojom vypočutí bola zápisnica hore vziata a ja som bol prepustený s tým, že keď chcem od. cestovať alebo odisť, musím to hlasiť.

Na druhý deň som vyšiel na pole, aby som kukuričište sviazal, na ceste stretol má Náthan Steiner a mňa ohrožoval, vytiahol revorver a hovoril, aby som dal pozor, lebo ma zastrelí ako psa. Tak silné kričal so mnou, že to i ďaleko pracujúca čeľaď počula a chcel ma i biť. Naposled mi povedal, a y som sa nepokusil k blizkosti zeme íst, lebo ma zastrelí.

Táto zápisnica bola pred námi prečítaná a vysvetlená a so ochotný túto svoju výpoveď pred súdom pod prísahou svedčiť.

Melicher Eisenberger, zápisnik.

Jan Begy, v. r., sťažovatel.

Michal Logojda, v. r.,

Ladislav Kerečenka, v. r., svedkovia.

Zápisnica,

dolu podpísani jednohlasne svedčíme a zápisnicou ustáľujeme, že slúžny Hegedüs, ako predseda pašienkového výboru pred námi sa vyjadril, že prevádzovaciu úpravu na zákon číslo 240 až do dnešného dňa nedostal.

Velky Sevljuš, dňa 29. septembra 1921 roka.

Sabo, v. r., zápisnik.

Juraj Stikun, v. r.

Ladislav Lul, v. r.

Jozef Márton, v. r.

Jozef Sáfi, v. r.

Alexander Papp, v. r.

To znamená toľko, že keď vychádzal zákon č. 68/22 veľmi málo zemedelcov sa opovážilo svoj nárok ohlásiť. Táto nedôvera, ako to z následujúcich vysvitá, bola oprávnena. Teraz už nie len politické vrchnosti ale i Pozemkový úrad a súdy zaujaly stanovisko proti nim. Tu je ku príkazu rozhodnutie okresného súdu v Berehove doslovne:

Opis č. 2273/3-992 P. k.

Výrok.

Okresný súd spojuje záležitosti čísla P. k. 22741, 2302, 2332-2361 z roku 1922 s touto záležitosťou potom nároky: 1. Pavla Bence. 2. Pavla Fedor. 3. Františka Deak. 4. Michala Bohus. 5. Jozefa Bak. 6. Jana Azari. 7. Pavla Antala. 8. Andrea Deak. 9. Jozefa Bohus. (Kis). 10. Štefana Martina Bohus. 11. Jana Martina Bohus. 12. Jana Juraja Bence. 13. Aladara Gáti. 14. Petra Bohus. 15. Andreja Juraja Pallagi. 16. Jozefa Lörinc. 17. Andrea Bálinta Orosz. 18. star. Alexandra Doka. 19. Martina Buflak. 20. Jozefa Orosz Hegedüs. 21. Štefana Danku. 22. lgnaca Kósa. 23. Johanna B ence Kacso. 24. Jozefa Deak Kacso. 25. Františka Hidi. 26. Ludwiga Szakács. 27. Andrea Miko Pallagi. 28. Alexandra Bence. 29. Štefan Juraja Bence. 30. Martina Orosz. 31. Alexandra Sido. 32. Michala Františka Orosz. 33. Andrea Bohus. 34. Andrea Kolomana Orosz. 35. Františka Balog. 36. Jazefa Balog Orosz. 37. Alex andra Deak. 38. Jana Bohus Nagy. 39. Alexandra Csákány. 40. Emericha Dóka. 41. Michala Sidó. 42. Jana Bence Király. 43. star. Alexandra Bohus. 44. Andrea Bence Király. 45. Andrea Deaka. 46. Jozefa Deak. 47. Gábora Totha. 48. Štefana Deak. 49. Štefana Pallagi. 50. Štefana Deak lstok. 51. Alexandra Sidó. 52. Juraja Kis. 53. Jozefa Demeter. 54. Jana Orosz. 55. Michala Orosz. 56. Andreja Juraja Bence. 57. Alexandra Pallagi. 58. Jana Orosz Hegedüs. 59. Alexandra Bence. 60. Michala Jozefa Orosza, obyvateľov z Žnatini proti Bedrichovi Karlovy Schönborn Bucheim na základe zákona č. 68/22 na nehnuteľnosti v Močiari Čiernej ležiace, na základe 10. odstavca § 7 cit. zák. zamieta a útraty medzi stranami obapoľne zrušuje.

Dôvody:

10. odst. § 7 zák. 68/22 ustáľuje, že prevádzanie zákona nemôže sa priečiť prevádzaniu zákonov o pozemkovej reforme č. 81/1920 a č. 329/1920 a Štatni Pozemkový úrad v Užhorode so svojim prípisom zo dňa 15. júla 1922, č. 15/47/22 uvedomil okresný súd, že prevádzanie zákona č. 68/22 o ľadom Čierneho Močiara prekazuje pozemkovú reformu a poneváč prevádzanie pozemkovej reformy patrí do oboru pôsobnosti Pozemkového úradu, rečené ustálenie uznáva súd za záväžné, následkom čoho nároky na Čierny Močar zamietol. Okresný súd upozorňuje menovaných nárokujúcich, že nakoľko ich nárok nesmeruje na pozemky v Čiernom Močiari ležiace, nech to okresnému súdu za 15 dni cieľom pokračovania v záležitosti a zároveň naznačila to, že v chotári ktorej obce a v ktorom hone lebo v tabuli akého čísla pozemok leží.

Berehovo, dňa 28. mája 1922.

Nečitateľny podpis,

vydávateľ.

Nepotrebujeme od toho lepší dokument na dokazovanie straníckosti úradov a súdov. Podotýkame, že po dlhej ťahanici a zato, lebo maloroľníci vzdorovali, Pozemkový úrad od volal svoj prípis, následkom čoho bol výrok okresného súdu dôsledkom rekurzu súdnou stolicou zmeneným a oprávneným nárokom vyhovené.

Súvaha tohoto stručného a nedostatočného nákresu je následovná:

Pozemková reforma následkom chudoby podkarpatsko-ruských maloroľníkov neni spôsobilá k tomu, aby chudiaci cestou tejže pozemky dostali. Akcia rozdelenia pozemkov Pozemkového úradu znamená rovno dostať tamojší chudobný ľud o pôdu. Pozemky dostanú cudzí kolonisti a miestni boháči a chudiaci nielen že pozemkovou reformou zem nedostanú, ale následkom rozdelenia veľkostatkov nemôžu ani nádenní u prácu dostať a stanú sa vyhnancami. Následkom zalesňovania stratia svoju maličkú úrodnú zem a pastvinu. Následkom zaniknutia zákona číslo 68/22 stratia aj drobné pachty. V dôsledku uzavretia hraníc zo zeme obraná podkarpatsko-ruská chudoba dostane sa ta, kde sa mala cestou oblažujúcej akcie rozdelenia pozemkov meštiackej vlády dostať: do úplného znivočenia.

Pýtame sa vlády:

1. Či je ochotná zákon o pozemkovej reforme ohľadom Podkarpatskej Rusi tak zmeniť, aby bolo tamojšim chudiakom umožnené, žeby dostali pozemky za uspokojúcu lacnú cenu pomocou štátneho úveru?

2. Či je vláda ochotná zákon o pozemkovej reforme tak zmeniť, žeby pre Podkarpatskú Rus paragrafy vzťahujúce sa na kolonizáciu účinnosti pozbavené boly a tým kolonizáciu raz na vždy zastaviť?

3. Či je vláda ochotná Pozemkovému úradu uložiť, aby odpredaj pozemkov z volnej ruky veľkostatkárom zakázané bolo?

4. Či je vláda ochotná dotiaľ, kým neurobí hore uvedené zmeny stávajúceho zákona o pozemkovej reforme, totiž dokiaľ ľud následkom vládneho úveru nestane sa kúpy schopným; ľudom teraz držané pozemky v prenájme ponechať a pozemky rozdeliť sa majúce do nájmu bezzemnému proletariátu dať?

5. Či je vláda ochotná zemedelskému referátu uložiť, aby ľudom za role a pastviny užívané hajné pozemky zalesnené neboli?

6. Či je vláda ochotná cieľom predĺženia zákona 68/22 na 5 rokov hneď zákonnú osnovu podať s tou zmenou, aby tí, ktorí behom lehoty horeuvedeným zákonom predpísanej svoje nároky neohlásili, mali právo toto za novšiu lehotu učiniť

7. Či je vláda ochotná zákon o pastvinách tak zmeniť, aby na lesných pastvinách pasenie kôz uvoľnené bolo?

V Prahe, dňa 15. septembra 1924.

Šafranko, Mondok, dr. Gáti, Sedorjak, J. Kríž, Blažek, Malá, Krejčí, Haken, Mikulíček, Kunst, Kučera, Koutny, Merta, Rouček, Tausik, Svetlik, Teska, Skalák, Toužil, Burian.