Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1920 – 1925

4690.

Návrh

poslancov dra Gátiho, Mondoka, Darulu, dra Šmerala a súdruhov

na zmenu a modifikáciu zákona zo dňa 9. apríla 1920, čís. 236 Sb. z. a n. o štátnej príslušností a domovskom práve.

Podpísaní navrhujú:

Poslanecká snemovňa nech sa ráči usniesť:

Zákon

zo dňa.........

ktorým sa zmeňuje a modifikuje zákon zo dňa 9. apríla 1920, čís. 236 Sb. z. a n. o štátnej príslušností a domovskom práve.

Národné shromaždenie Československej republiky usnieslo sa na tomto zákone:

Bod 1. §u 1 zák. zo dňa 9. apríla 1920, čís. 236 zmeňuje sa takto:

ť Odo dňa 28. októbra 1918 osoby, ktoré na takom území bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktoré teraz patrí k Československej republike alebo v budúcnosti budú k nej pričlenené, maly dňa 16. júla 1920 bydlisko alebo domovské právo, predpokládajúc, že od tých čias v inej krajine štátneho občianstva nenadobudly.

Bod 3, §u 1 citovaného zákona zmeňuje sa takto:

ťOsoby, ktoré sa narodily v území Československej republiky ako deti bývalých štátnych občanov nemeckých, rakúskych a uhorských, i vtedy, keď v dobe nastúpenia platnosti tohoto zákona nemajú bydliska alebo štátnej príslušnosti v Československej republike predpokládajúc, že v inej krajine štátneho občianstva nenadobudly.Ť

Bod 4, §u 1 citovaného zákona zmeňuje sa takto:

ťOdo dňa 28. októbra 1918 tí, ktorí pred týmto dňom mali bydlisko alebo domovské právo v niektorej obci bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie mimo územia Československej republiky a boli alebo stali sa dočasnými alebo definitívnymi úradníkmi alebo sriadencami Československej republiky, niektorého štátneho ústavu alebo podniku československého alebo súkromého podniku soštátneného, municipia, mesta alebo obce a složili prísahu vernosti.Ť

§ 1 citovaného zákona doplňuje sa týmito body:

ť5. Odo dňa 28. októbra 1918 tí, ktorí konali alebo konajú aktívnu službu vo vojsku alebo vojenskom ústave Československej republiky alebo boli k tomu vyzvaní, hoci boli pozdejšie uznaní za nespôsobilých vykonávať službu vojenskú.Ť

ť6. Tí, ktorí majú právo štátneho občianstva a to i vtedy, boli-li odo dňa 16. júla 1920 z územia republiky vypovedaní alebo územie to dobrovoľne opustili, predpokládajúc, že v inej krajine štátneho občianstva nenadobudli.Ť

§ 2. doplňuje sa týmto:

ťŽe niekto v prípadoch uvedených v bodoch 1, 3 a 6 §u 1 nadobudol štátneho občianstva v cudzej krajine, to musí dokazovať osoba alebo úrad, ktorý o štátnom občianstve pochybuje. Dokiaľ to nebude dokázané, pokladá sa za plnoprávneho štátneho občana československého každý, o jehož štátnom občanstve sa pochybuje.Ť

§ 4-12 sa zrušujú a zmeňujú sa takto:

§ 4. Cudzozemci, ktorí odo dňa 16. júla 1920 stále bydlia v území Československej republiky, podajú-li žiadosť o štátne občianstvo, musia byť až do vyriešenia ich žiadosti pokladaní za štátnych občanov a požívajú všetky práva štátnych občanov.Ť

ť§ 5. Československé štátne občianstvo pozbývajú:

1. ktorí nadobudli štátneho občianstva v štáte cudzom,

2. ktorí sa dobrovoľne vzdajú štátneho občianstva československého pred ktorýmkoľvek tuzemským alebo cudzozemským úradom československým,

3. ktorí po dobu 10 rokov nepretržite v cudzozemsku sa zdržujú, nakoľko tam pred ktorýmkoľvek československým úradom neprehlásia, že si chcejú československé štátne občianstvo podržať.Ť

§ 13 sa čísluje: ť§ 6.Ť

§ 14 sa čísluje: ť§ 7.Ť

§ 15 sa čísluje: ť§ 8.Ť

§ 18 sa čísluje: ť§ 9.Ť

§ 19 sa čísluje: ť§ 10.Ť

§ 20 sa čísluje: ť§ 11.Ť

Body 2 a 3 §u 20 sa zrušujú.

Po §e 20 (správne ť§ 11Ť) následuje:

ť§ 12. Všetky veci štátneho občianstva a domovskej príslušnosti buďte riešené v smysle tohoto zákona a platností pozbývajú všetky nariadenia, rozhodnutia a úradne opatrenia, ktoré boly učinené po dni 16. júla 1920 a odporujú tomuto zákonu.Ť

Dôvody.

Zákon zo dňa 9. apríla 1920, čís. 236 Sb. z. a n. o štátnom občianstve a domovskej príslušnosti pôvodí z troch prameňov, a to: zo svrchovanosti Československej republiky, zo závazku zakladajúcom sa na medzinárodnej smluve a z uhorských zákonov a právnej praxe, platných ešte dnes v území mimohistorickom.

Tieto tri pramene nie sú obzvlášte dnes v súlade v území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, čím boly vyvolané také kusé pomery, že zákon vyžaduje si nezbytné naliehavých zmien, bo ináče státisíce občanov octnú sa v tej najväčšej právnej neistote. Avšak zákon zmenený musí byť aj preto, lebo nevyhovuje mierovej smluve uzavrenej a podpísanej spojenými a sdruženými mocnosťami a Československou republikou dňa 10. septembra 1919 v St. Germaine- en Laye.

Je bez pochyby, že Československá republika, keď sa utvorila, prevzala na seba dobrovoľne v medzinárodnej smluve záväzky dotyčne práv obyvateľstva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.

Článok 57 slmuvy uzavrenej medzi mocnosťami a Rakúskom v St. Germain-u zreteľne poukazuje na to, že čo do práv národnostných a štátneho občianstva berie na seba Československo záväzky vo smluve zvláštnej. Táto zvláštna smluva už vo svojom úvode obsahuje tento prejav:

ť... Československo je vedené prianim, aby svoje inštitúcie uviedlo v súlad so základnými zásadami voľnosti a spravedlnosti a aby tieto zabezpečilo celému obyvateľstvu územia, nad ktorým prevzalo štátnu svrchovanosť.Ť

Tento principielný prejav znamená pozitivum a negatívum i čo do práv štátneho občianstva. Pozitívum: celé obyvateľstvo, a tedy bydlisko jako kriterium, a negatívum: naprosté nepovšimnutie hľadiska príslušnosti.

Článok 1 hlavy I. St. Germainskej smluvy znie takto:

ťČeskoslovensko sa zaväzuje, že ustanovenia obsažené v článkoch 2 až 8 tejto hlavy budú uznané za základné zákony, že žiadny zákon, žiadne nariadenie ani žiadny výkon úradný nebude v odpore alebo v nesúhlase s týmito ustanoveniami a že žiadny zákon, žiadne nariadenie ani žiadny úradný úkon proti nim nebude mať moci.Ť

Keďže o otázke štátneho občianstva pojednáva článok 3, hlavy I., je bez pochyby, že zákon vynesený dňa 9. apríla 1920 - tedy pozdejšie - čís. 236 o štátnom občianstve nesmie odporovať ustanoveniam smluvy St. Germainskej, a odporuje-li, nemá účinnosti.

Podľa čl. 3, mierovej smluvy:

ťČeskoslovensko uznáva za československých príslušníkov právoplatne a bez akejkoľvek formality príslušníkov nemeckých, rakúskych a uhorských, ktorí v deň, kedy nadobudne pôsobnosti táto smluva, majú podľa okolností bydlisko (domicile) alebo právo domovské (pertinenza, idigénat) na území, ktoré je alebo bude uznané za čiasť Československa podľa mierových smluv s Nemeckom, s Rakúskom a Maďarskom, alebo podľa jakýchkoľvek smlúv uzavrených k usporiadaniu terajších pomerov.Ť

V území dnešnej republiky náleží tedy štátne občianstvo bývalým nemeckým, rakúskym (poľským) a uhorským štátnym občanom na základe bydliska alebo prílušnosti. Z týchto dvoch kriterií však berie zákon čís. 236 z r. 1920 bydlisko na zreteľ len u bývalých nemeckých štátnych občanov; u ostatných riadil sa domovskou príslušnosťou z r. 1910.

Je bezpochybné, že pri dnešnom spoločenskom poriadku požíva jednotlivec ako štátny občan rovnoprávnosť na určitom území a že veľká časť súkromých a verejných práv závisí od štátneho občianstva. Štátotvorná medzinárodná smluva však, ktorú Beneš a Kramář v zastúpení štátu československého dňa 10. septembra 1919 podpísali, je bez pochyby platná, lebo podľa posledných slov úvodu zmocnenci pri uzavrení smluvy predložili a vymenili svoje plné moci, ktoré boly shľadané za platné a správné. Podľa uzáverky smluvy St. Germainskej bola v smysle usnesenía Národného shromaždenia zo dňa 7. novembra 1919 ratifikačná listina dňa 10. novembra 1919 schválená a prezidentom Masarykom podpísaná. Táto smluva je tedy nado všetku pochybnosť platná a pre Československú republiku záväzná.

Neobstojí ani stanovisko, hlásané tiež správnym súdom, že ustanovenia St. Germainskej smluvy, upravujúce otázku štátneho občianstva, neplatia, lebo vraj zákonodárstvo československé upravilo štátne občianstvo tomu opačne zvláštnym zákonom a že tá klauzula smluvy, dľa ktorej zákon tomu odporujúci neplatí; uráža svrchovanosť štátu. Toto neobstojí, bo štát uzavrel smluvu a zaviazal sa vôľou svrchovanou a aj táto zdánlivá reštrikcia svrchovanosti stala sa z vôle svrchovanej. Nehľadiac na slabé ešte dnes garancie medzinárodnej smluvy, - je dodržovanie až do posledného bodu základnej medzinárodnej smluvy prijatej, vyhlásenej a platnosti nepozbavenej základným predpokladom medzinárodnej morálky, bo ináče by bola nezáväzná i pre druhú smluvnú stranu, ba čo viac neviazala by ani obyvateľstvo nových území v smluvu pojatých, ktoré majú byť pojaté aj v rámec štátu, čím by 3,917.621 duší v štáte ztratilo dôveru vôči štátu.

Nemožno sa tu odvolávať ani na Trianonskú smluvu zo dňa 4. júna 1920, jejž článok 62 viaže štátne občianstvo na príslušnosť domovskú zo dňa 1. januára 1910, ba smluva táto zaväzuje voči mocnostiam len Maďarsko a nie Československo, ktoré v smluve shora uvedenej už prv uzavrenej prevzalo na seba samostatný záväzok. V tomto ohľade smerodatným výkladom je nota daná mocnosťami ako odpoveď na sťažnosti mierovej delegácie maďarskej, dľa ktorej noty príčinou toho, prečo ustanovenia St. Germainskej smluvy o ochrane práv menšín neboly pojaté vo smluvu Trianonskú, je jedine to, že podmienky tieto nastúpily platnosť smluvou St. Germainskou, ktorá bola uzavrená medzi Československom a mocnosťami a bezpodmienečnou platnosťou poskytujú istotu národnostiam v Československu. Otázku štátneho občianstva nemožno riešiť šovinistickými tendenciami, ani s toho stanoviska, že určité vrstvy obyvateľstva sú štátu nepriateľské, ichž vypovedanie je vyšším záujmom štátu. Práva pozbavené a nespokojné masy môžu iba v požitku svojich práv prilnúť k štátu, ktorý ich vzal po svoje imeperium.

Keďže je tedy povinnosťou štátu Československého, aby záväzky, v ktoré sa riadne uviazal, plnil a poneváč bolo to vôľou Československej republiky, aby zákony, nariadenia a úradné úkony, ktoré odporujú ustanoveniam St. Germainskej smluvy o štátnom občianstve, boly neplatné, avšak keďže ani ináče nemožno predpokladať, že by republika nadobudla štátneho územia, jehož značnú časť obyvateľstva by zamýšľala vyštvať za hranice, je bezodkladnou našou povinnosťou zmeniť zákon čís. 236 z r. 1920 v smysle bodov St. Germainskej smluvy.

Bod 1, §u 1 nášho návrhu pozmeňovacieho zákona pridržiava sa prísne podmienok St. Germainskej smluvy, a tedy krem domovskej príslušnosti viazali sme štátne občianstvo tiež na bydlisko na území dňom nastúpenia platnosti mierovej smluvy (16. júla 1920). Tie isté zásady sa uplatňujú aj v pozmenenom texte bodov 3. a 4. §u 1.

Ku štyrom bodom §u 1 o štátnom občianstve pridali sme ešte body 5. a 6., lebo je oprávnené a slušné, aby ten, kto je vzatý do sväzku vojska československého alebo vôbec musí ísť k odvodu, uznaný bol za občana československého i vtedy, keď nespadá pod kategorie smluvy St. Germainskej, a práve tak prirodzeným je aj to, že kto bol zo štátneho územia vyštvaný v dôsledku úradných opatrení, ktoré odporujú St. Germainskej smluve a sú tedy neplatné, uvedený bol zpäť vo svoje práva.

Dôvodom dodatku k §u 2 je prirodzený požiadavok, aby v prípade pochybnom pokladaný bol ktokoľvek za štátneho občana až do konečného rozhodnutia a ťarchu dokazovania aby niesol ten, kto popiera platnosť práva, nech už je to štát, úrad alebo súkromá osoba.

Predným prvkom návrhu na zmenu zákona o štátnom občianstve je tedy, aby, - rozlúčiac sa s jedinou podmienkou, t. j. príslušnosťou z r. 1910 - postavili sme do popredia podmienku bydliska jako fakt, na ktorý sa má brať zreteľ v prvom rade. V nasledujúcom dokážeme, že v území, kde ešte dnes uplatňuje sa právo uhorské, tedy na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, stáva sa právna prax, zavedená v otázke práva príslušnosti stále nejasnejšou a neistejšou a dľa najnovšieho záväzného právneho výkladu ohromné vrstvy tamojšieho obyvateľstva vôbec nemaly domovského práva v r. 1910.

V území bývalého Uhorska valná časť obyvateľstva stále menila bydlisko. Robotníci pracovali tam, kde prácu dostali a nič im neprekážalo, aby v medziach hraníc krajinských svoje bydlisko a miesto pobytu menili. Úradníkov prekladali, a ani lekári, profesori a vzdelanci voľného povolania sa nezdržovali stále na jednom mieste, ba ešte i statkárska trieda predávala a kupovala nemovitosti v rôznych vidiekoch krajiny. Nikto nemohol mať ani potuchy, že územie toto bude raz rozkúskované a nové krajinské hranice vytýčené.

Čo do práva domovského platia zák. čl. XVIII, z r. 1871, zák. čl. V. z r. 1876 a zák. čl. X. z r. 18$3, ktoré sa vystriedaly a navzájom doplňovaly.

§ 6, zák. čl. V. z r. 1876 znie takto:

ťKto z obci, v jejž sväzku bol, presťahuje sa do obcí inej, tým ešte nevystúpi zo sväzku obce starej, bydlí-li však v novej obci nepretržite 4 roky a k obecným bremenám tejto obce prispieva, pokladá sa za takého, ktorý patrí do sväzku tejto obce a ktorý zo sväzku predošlej obce vystúpil, vynímajúc prípad, že by k bremenám obce, z ktorej sa presťahoval, i po túto dobu nepretržite prispieval.Ť

Tento § pojatý bol do §u 10 zák. čl. XXII, z r. 1886 v tomto znení:

ťKto z obce, v jejž sväzku bol, presťahuje sa do obce inej, tým ešte nevystupuje zo sväzku obce starej, bydlí-li však v novej obcí nepretržite 4 roky a prispieva k bremenám tejto obce a po túto dobu obec neuplatňuje proti nemu námietok ustálených v lit. a), b) a c) §u 9, pokladá sa za príslušníka tejto obce a za vystúpivšieho z obce predošlej i vtedy, keď svoj úmysel usadiť sa neoznámil, vynímajúc prípad, keď k obecným bremenám obce, z ktorej sa presťahoval, i po túto dobu nepretržite prispieval, alebo i keď neprispieval, avšak chce podržať domovské právo v predošlej obci so súhlasom tejže obce.Ť

Podľa §u 8 toho istého zákona ťdomovského práva lzä nadobudnúť tým, že sa v nej niekto usadí alebo i bez toho tým, že bude niekto do obecného sväzku výslovne prijatý.Ť

Podľa uhorského práva tedy domovskej príslušnosti nadobudnúť možno dvoma spôsoby: vedome a automaticky. Podľa prvého bolo treba o prijatie do sväzku obecného požiadať, ohlásiť vystúpenie zo sväzku obce prvej, podľa druhého, častejšieho a automatického spôsobu nebolo k tomu treba žiadnej formality, jedine 4ročné nepretržité bydlenie na mieste novej príslušnosti a prispievanie k obecným bremenám.

Podľa jasného textu zákona a s ním spojenej 31 rokov starej právnej praxe, ktorá v tých územiach ešte aj dnes bezpodmienečne platí, nabývali ľudia príslušnosti v území bývalého Uhorska väčšinou automaticky a len v zriedkavých prípadoch obracali sa formálne na úrady o udelenie príslušnosti. Podľa právnej praxe len 4ročný nepretržitý pobyt sa vyžadoval, nie však každoročné prispievanie k obecný bremenám, stačilo preukázať čo len príspevok niekoľko halierov v týchto štyroch rokoch, ba je prípad, že práca vykonaná bez odmeny pri požiare alebo povodní pokladala sa za príspevok k obecným bremenám.

Je tedy bezpochybné, že zákon o prílušnosti bol liberálny a kapitalistická tendencia platenia dane uplatňovala sa len minimálne.

Voči robotníkom bola podmienka prispievania k obecným bremenám postupne zatlačovaná do pozadia a poneváč vymáhanie daní od robotníkov, ktorí miesto pobytu menili, stalo sa nemožným, vynesený bol zákon o daňovom sprostení robotníkov.

Podľa §u 2 zák. čl. X. z r. 1883 ťzárobok nádenníkov nepodlieha dani.Ť Podľa §u 3 ťnádenníci majú byť z rádu poplatníkov vynechaní.Ť Podľa nariadení uh. ministra financií čís. 40,390 z r. 1897; čís. 76;785 z r. 1898 a 23286 z r. 1899 boli robotníci s týždennou mzdou (tedy 80 všetkých robotníkov) povinností platiť dane sprostení a tým zúčastnili sa výhod zák. čl. X. z r. 1883. Je síce pravda, že prevážná väčšina robotníctva následkom toho vôbec neprispievala k bremenám obecným, a tedy domovskej príslušnosti nenadobudla automaticky, avšak na tom ani nezáležalo, bo robotníkovi a vôbec obyvateľstvu nebolo potreba domovskej príslušnosti; nikto nikoho preto nesužoval a nikomu sa pre domovskú príslušnosť nekrivdilo.

Pozdejšími nariadeniami boli a úradníci a členovia brannej moci oslobodení od dane, bez toho však, že by boli v domovskom práve obmedzovaní.

Kto mal tedy v roku 1910 domovské právo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi? Len tí obchodníci, domácí páni, statkári, árendátori a prevadzovatelia volných povolaní, ktorí platili dane a náhodou štyri roky, od r. 1906, v tomto území nepretržite bydleli. Domovské právo riadilo sa tedy majetkom a náhodou; kto bol proletárom, alebo nevedel, že od r. 1906 do r. 1910 musí tu bydlieť, bo v r. 1918 bude štátny prevrat, ten podľa platného zákona nie je štátnym občanom a môže byť v ktorejkoľvek minute za hranice vykázaný i vtedy, keď sa ináč aj na tomto území narodil. Môže byť vypovedaný ta; kde nikdy nebol, kde nemá žiadneho výdelku; snáď preto, že jeho otec bol aj tam, ač vo väčšine prípadov jeho otec ani v územiach dnešného Maďarska, Rumunska alebo Juhoslávie nenadobudol domovského práva podľa výšuvedených a totižto žiaden štát nie je povinný vypovedaného prijať. Skutkový stav je v pravde ten, že státisíce ľudu nemajú dnes nikde domovského práva podľa neúprosných slov zákona.

Štatistika Slovenska a Podkarpatskej Rusi nie je ešte úplne zpracovaná, avšak zo zpracovanej materie úradného sčítania ľudu možno konštatovať, že zpomedzi tamojších 3,607,438 obyvateľov, poťažne zpomedzi približne 2;500,000 duší v roku 1910 tam bydlivších; ku ktorým sú počítaní aj členovia rodiny, nanajvýš 400.000 ľudí mohlo platiť dane a 100.000 ľudí, ktorí tam ešte aj dnes bydlia, nemalo riadneho domovského práva bez toho, že by o tom boli mali čo najmenšej vedomostí.

Táto číslica však nestačí tým, ktorí pomýšľajú na ochranu a konsolidáciu republiky divným pojímaním vecí, totiž vyštvaním tunajšieho obyvateľstva. Najvyšší správny súd svojimi rozhodnutiami nevdojak a zaiste bez úmyslu stupňoval dôsledne počet tých, ktorí sa ocitajú v právnej neistote.

V celom rade rozhodnutí zaujal správny súd stanovisko, že k nabývaniu domovského práva podľa uhorských zákonov nepožaduje sa len 4ročné nepretržité bydlenie v jednej obci, ale aj 4ročné nepretržité prispievanie k bremenám tejže obce a totiž platenie dane.

Nepomýšľame naviazať diskusiu na tieto rozhodnutia, avšak konštatujeme, že zákon nikde nepožaduje 4ročné nepretržité platenie dane, právnej praxi však, ktorou je i správny súd viazaný (zásadné rozhodnutie uh. správneho súdu čís. 19 z r. 1897), stačí, zaplatí-li niekto raz pre vždy akýkoľvek malý príspevok k bremenám. Toto rozhodnutie najv. správneho súdu, ktoré právnym normám odporuje, pozbavilo zase desaťtisíc ľudí domovského práva, bo dane platili nepretržite len boháči a v starom Uhorsku bolo veľmi ľahké zanedbať príspevky k obecným bremenám. Tieto rozhodnutia tedy, poneváč nemajú opory v zákonoch a právnej praxi, nemožno pokladať za doplňky zákonov, kdežto úkolom najyyššieho správneho súdu je jedine výklad zákonov.

Právna neistota vyvrcholila v zásadnom rozhodnutí najvyššieho správneho súdu zo dňa 28. decembra 1923, čís. 16,445, jehož účinok je priamo katastrofálny a je dnes každému úradu vítaným a sledovaným merítkom a smernicou pri posudzovaní práva domovského. Rozhodnutie toto vyžaduje nielen 4ročný nepretržitý pobyt a nepretržité platenie dane na jednom a tom istom mieste, ale kladie za záväznú podmienku nabývania domovského práva ešte aj podanie žiadosti o prijatie do sväzku obce a konstitutívne prijatie, tedy neuznáva automatického nabývania domovského práva oproti §u 10 zák. čl. XXII, z r. 1886.

Odôvodnenie tohoto rozsudku najvyššieho správneho súdu odvoláva sa práve na uhorské zákonodárstvo, na § 6 zák. čl. V, z r. 1876 na znenie tohito §u v §e 10 zák. čl. XXII, z r. 1886 a na srovnanie s ostatnými §§y, a tedy hlavne na intenciu zákonodárcovu.

Čo bolo intenciou zákonodárcovou, dokazujú ministerské dôvodové zprávy. Citujem dôvodovú zprávu k zák. čl. V, z r. 1876 (spisy posl. snemovne krajinského snemu svolaného na deň 28. augusta 1875, sv. I., str. 301-302):

ťNepokladám však za dostatočné to ustanovenie zák. čl. XVIII, z r. 1871, dľa ktorého usadenie sa zruší predošlý obecný sväzok len vtedy, keď presídlená osoba aj formálne bola prijatá do sväzku obce, do ktorej presídlila.Ť

ťDľa môjho názoru odpovedá požiadavkom spravedlivosti a slušnosti najmä to ustanovenie mnou navrhované (§ 6), dľa ktorého štátny občan, ktorý v novej obci 4 roky nepretržite bydlel a prispieval k bremenám tejto obce, pokladá sa za takého, ktorý zo sväzku starej obce vystúpil a k sväzku novej obce pristúpil, neboly-li proti nemu uplatňované námietky označené v lit. a) a b) §u 5. Netreba zovrubnejšie vykladať, že týmto ustanovením u 6 značne sa usnadní konštatovanie domovského práva jednotlivcov, ktorí sa často sťahujú.Ť

Dôvodová zpráva zák. čl. XXII, z roku 1886 uvádza však v tomto smere tieto body:

ťPripomínajúc, že dosavádne používanie §u 6 zák. čl. V, z r. 1876 sa v praxi dobre osvedčilo, navrhujem, aby bolo i naďalej ponechané v platnosti zákonité ustanovenie o možnosti nabývania domovského práva mlčky a týmto spôsobomŤ (spisy posl. snemovne krajinského snemu, svolaného dňa 25. septembra 1884, sv. IX., str. 275.).

Text zákona a jeho autentický doslovne uvedený výklad ako aj 31 rokov stará prax tedy priamo odporuje názoru najvyššieho správneho súdu, ktorý si vyžaduje korekcie a bude korigovaný, lebo i československí právnici nevšednej povesti prehlašujú rozhodnutie správneho súdu za mýlne a zastupiteľské sbory mest, v prvom rade hlavné mesto Užhorod, potom Komárno a pravdepodobne takmer všetky municipiá na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi budú žiadať o svolanie plenárneho zasedania správneho súdu a o to, aby jeho stanovisko podrobené bolo revizii.

Dosiaľ však úrady rozhodujú na základe rozhodnutia najvyššieho správneho súdu čís. 16455/923 a tedy neuznávajú automatického nabývania práva domovského, ač nadobudnutie domovských práv pred r. 1910 stalo sa z prevážnej väčšiny na základe §u 10 zák. čl. XXII, z r. 1886 tedy auomaticky a len v tých najzriedkavejších prípadoch boly obce požiadané o prijatie do ich sväzku. Tým shora uvedené číslo 100,000 obyvateľov bez domovského práva zväčšuje sa dľa priemerného výpočtu o nových 179,000, a tedy viac ako štvrť miliona duší možno podľa zákona čís. 236 z roku 1920 a podľa novej mýlnej právnej praxe z republiky vypovedať, jestliže tento náš návrh zákona nebude prijatý.

Dnes ešte nie sme vstave poslúžiť presnými dátami štatistickými, avšak približne, počítajúc radšej menej, môžeme dokázať tieto číslice.

Už podľa starej právnej praxe je na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi najmenej 100,000 duší, ktorých domovské právo je pochybné a toto číslo odpovedá 2,86% celého obyvateľstva a tedy je naozaj tá najnižšia možnosť, s ktorou lzä počítať.

Podľa novej krivdivej praxe utvára sa táto číslica so zreteľom na národnostné údaje úradnej štatistiky takto:

Odveké obyvateľstvo Slovenska činí 3,000,870 duší (z toho je 42,313 cudzincov).

Z týchto je:

Čechoslovákov 2,013,792, z ktorých majú pochybné domovské právo najmenej 50.000.

Rusov 85,644, z ktorých majú pochybné domovské právo najmenej 8,000.

Nemcov 139,900, z ktorých majú pochybné právo 10.000.

Maďarov 637;183, z ktorých majú pochybné domovské právo 60,000.

Židov 70,529, z ktorých majú pochybné domovské právo 5,000.

Poliakov 2,536, z ktorých majú pochybné domovské právo 500.

Rôznych národností 8,973, z ktorých majú pochybné domovské právo 1,000.

Úhrnom 134,500 duší.

Odveké obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi činí 606,568 duší (z toho je 6,760 cudzincov).

Z týchto je:

Čechov 19,737, z ktorých majú pochybné domovské právo najmenej -.

Rusinov 372,884, z ktorých majú pochybné domovské právo najmenej 4,000.

Nemcov 10,460, z ktorých majú pochybné domovské právo najmenej 3,000,

Maďarov 102,144, z ktorých majú pochybné právo domovské 25,00,

Poliakov 297, z ktorých majú pochybné právo domovské 100.

Židov 80,059, z ktorých majú pochybné právo domovské 10.000,

Juhoslovanov 118, z ktorých majú pochybné právo domovské 20,

Rumunov 13,610, z ktorých majú pochybné práva domovské 2,500,

Cigáňov 418, z ktorých majú pochybné práva domovské 300,

Rôznych národností 81, z ktorých majú pochybné domovské právo 50,

Úhrnom 44,970,

Berieme-li v zreteľ, že určitá časť obyvateľov, ktorých počítame medzi cudzincov, nie je cudzia, že údaje sčítania ľudu nekryjú sa dokonale s faktickým rozdelením národností, že číslice sú predstierané škrupulózne a minimálne a že v Tešíne a okolí prevádzajú sa úradné štvanice kol otázky štátneho občianstva, môžeme len s hrôzou hľadieť na útrapy 300,000 ľudí, ktorí iného hriechu sa nedopustili, leda toho, že svetová vojna nezostala bez následkov.

Najťažšou vinou dnešného stavu je, že hlavne robotníctvo, proletariát je učinený štvanou zverou a boháči pod tým netrpia. Robotníci priemysloví, železničiari, poštári, profesori, učitelia ztratili alebo ztratia svoju prácu, chleba, príbytok, válečné vdovy a invalidi nie sú vstave sa dostať ku svojim podporám, nevínné maloleté deti trpia, bo všade sa požaduje od nich domovské vysvedčenie, ani len noviny nemsejú predávať, ani pracovnej knižky, živnostenského preukazu nie sú vstave si opatriť. Kto mal domovské vysvedčenie, tomu ho dľa novej právnej praxe zhabali, ba priamo humor vzbudzujú pomery na pr. v Užhorode, kde ten istý župan, ktorý predtým ako vládny komisár v Užhorode vystavoval a podpisoval domovské listy, dnes za neplatné vyhlašuje svoje vlastné verejné listiny a tedy hodnoverne vystaveným listinám odníma sa platnosť a nadobudnuté práva sa zrušujú dodatočne. Takejto právnej neistoty a takéhoto oberania o práva nieto v celej Europe nikde.

Kalváriu borby o domovské právo proletriátu v Košiciach máme v rukách a citujeme len niekoľko údajov:

Dvaatridsať poľských a tedy slovanských proletárov, ktorých otcovia, ba snáď i dedovia sa tuná narodili a z ktorých niektorí už od r. 1894 zdržujú sa v Košiciach, žiadalo o priznanie štátneho občianstva a domovského práva. K týmto 32 poľským proletárom, z ktorých devatenásti sú robotníci v továrni na tehle a tedy svojou prácou prispievajú k výstavbe mesta Košíc, patrí mimo toho 92 rodinných členov. Z týchto získal len jeden štátne občianstvo, žiadosti ostatných boly zamietnuté. Oproti tomu však Abraham Krausz, obchodník vínom, Emanuel Krausz, obchodník vínom, Moric Krauszman, obchodník vínom a Jozef Weltner, obchodník, ktorí sú tiež poľského pôvodu, obdržali právo štátneho občianstva. Tedy podľa praxe sú kapitalistické elementy vítanejšie ako robotníci a demokracia praje len zámožným.

Známy je nám tiež dosud žiadostí o štátne občianstvo 96 robotníkov inej národnosti, ktorí bydlia v Košiciach. Z týchto získali štátne občianstvo len traja, ostatní boli zamietnutí. Všetcia sú proletári. To všetko sa však stalo ešte za starej, prajnejšej právnej praxe.

Štatistický úrad sdelil dáta robotníkov tabákových továrieň. Dľa nich pracuje v 17 tabákových továrniach Československej republiky priemerne 17,000 robotníkov. Z týchto sú vedení, hoci mnohí z nich už od 30 rokov pracujú v tovární, ako cudzinci:

v Košiciach......... 24

v Bratislave.......... 31

v Smolníku......... 21

v Sp. Belej.......... 59

V Munkačeve........ 37

v Čechách a na Morave 82

Úhrnom.... 254

Títo ťcudzinciŤ môžu následkom panujúcich neistých pomerov kedykoľvek byť chleba pozbavení a po 30ročnej práci ani jeden z nich by nedostal penzie.

K dokazovaniu neudržiteľných pomerov mohli by sme posvietiť na celú hromadu údajov a poukázať na tie najdivnejšie úradné opatrenia. Z predneseného však vysvítá, že domovské právo v r. 1910 nemôže byť jediným podkladom štátneho občianstva a tedy zákon čís. 236 z r. 1920, aspoň podľa mierovej smluvy St. Germainskej vyžaduje si opravy.

Není možné, aby štát, ktorý na území získal, obral obyvateľstvo, ktoré tam našiel, o jeho najelementárnejšie práva, o štátne občianstvo a domovskú príslušnosť a aby štátne občianstvo urobil odvislým od čiste nacionalistických, šovinistických, imperialistických alebo policajných ohľadov. Štáť, v ktorom štvrť miliona obyvateľov musí sa obávať vykázania za hranice, ktoré môže nastať kedykoľvek, štát, v ktorom kľud štvrť miliona obyvateľov závisí od samovôle úradov, sa neudrží.

Ďalšie zmeny obsažené v našom návrhu zákona, sú horejším hľadiskám prispôsobené.

§§y 4 až 12, ako dnes už zbytočné, možno zrušiť, lebo lehota vytýčená k uplatňovaniu práva opačného už vypršala, avšak aj ináče uplatňovanie práva opačného má prezpríliš veľa byrokratických následkov a preto obzvlášte robotníctvo fyzické nemôže tohoto práva používať. V dôsledku zrušenia §§ov 4 až 12 bolo nutné zmeniť aj číslovanie §§ov ostatných.

Pozmenený text §u 4 umožňuje tým, ktorí sú i po zmene zákona cudzinci a dlhšiu dobu už tu bydlia, aby, podajú-li žiadosť o štátne občianstvo, bolo s nimi až do vyriešenia ich žiadosti výhodnejšie nakladané.

Keďže získanie alebo priznanie štátneho občianstva môže byť položené na základy spravedlivejšie, museli sme presne uviesť v §e 5 aj prípady ztraty štátneho občianstva.

§ 12 obsahuje konečne odčinenie nespravedlivých a bezprávnych ustanovení, rozsudkov a úradných úkonov, ktoré odporujú tomuto návrhu zákona.

Vzhľadom na právo domovskej príslušností chceme udržať v platnosť dosiaľ platné zákona právnu praxu. Nezmeňujeme tedy v tomto smere ustanovenia zákona čís. 236 z r. 1920, lebo pokiaľ štátne občianstva veľkej časti obyvateľstva môže byť zabezpečené, stačí ku stanoveniu domovskej príslušností stará právna prax, ktorej sa musí aj najvyšší správny súd pridržiavať.

V Prahe, dňa 23. mája 1924.

Dr Gáti, Mondok, Darula, dr Šmeral,

Tausig, Bubník, Blažek, Haken, Burian, Mikulíček, Krejčí, Houser, Šafranko; Kříž, J. Malá, Kučera, Kreibich, Kunst, Koutný, Sedorjak, Rouček, Merta, Toužil, Skalák, Svetlík, Warmbrunn, Teska.