Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1920 – 1925

3998.

Súrna interpellácia

Poslanca Andreja Hlinku a spoločníkov na ministrov vnútra a pravosúdia

v záležitosti zhabania ťSlovákaŤ zo dňa 11. februára 1923 číslo 33.

Číslo toto bolo zhabané pre úvodník ťFaraoniti a HerodianiŤ od dr. Ferdiša Jurigu. Článok tento bol písaný ešte za maďarskej vlády. Vzťahuje sa úplne na maďarské pomery. Maďarský fiškus článok prepustil, nezhabal. Je pravda, že dr. Juriga bol pre článok riadnym trestným pokračovaním pred súd postavený a preň zažálarovaný. Dr. Juriga vydal staré svoje písma v knižke pod názvom ťKriminálne PísmaŤ, medzí ktorými sa nachádza i tento prevzatý článok. Kniha bola vydaná r. 1922. Bratislavský štátny fiškus ju nezhabal, článok ale z knižky prevzatý zkonfiškoval.

Ináče nech rozpráva článok sám:

Faraoniti a Herodiani.

Preberáme článok tento z novovydanej knihy dr. Ferdiša Jurigu: ťKriminálne písmaŤ, ktorú vydal vlastným nákladom (cena 6 kor.). Pre článok tento bol náš dr. Ferdiš Juriga dva roky väznený od maďarskej vlády. Poneváč od jeho uverejnenia už dlhý čas minul a poneváč, ako sám autor píše: články tieto, nielen že ničoho neztratily na význame, ktorí vo svojom čase maly, ba opačne, sú i teraz aktuálne, úfame že sa zavďačíme nášmu čitateľstvu, keď mu podáme obraz ubolenej slovenskej duše, ktorý predstavuje článok.

Niektoré neaktuálne poznámky s dovolením autorovým sme z článku vynechali. Redakcia.

ťFaraoŤ hnusné, hrozné je to meno. Vieme čo učinil. Vydal rozkaz, aby každé nemluvniatko izraelské potopilo sa v Nýle. Nad psa besnejší bol, lebo i ten najhorší pes dieťaťu neublíži. A vyrvali biriči plod matiek z náručia ich. Marné boly kvílenia matiek, marné škrípania otcov. Hyeny nemaly srdca. A kalné vody Nýlu pohltly mládatká. Hadi, krokodili, ryby a ropuchy maly hody. Videl to ukrutnictvo Pán a na Boží trest zakrvavil sa Nýl, rozmnožily sa žaby, že liezly do izieb, do postiel palácov tyranských. A anjel pomsty Božej pomárnil všetko prvorodené Egypta od hoviadka až po prvorodeného kráľoviča. A zaslúžili si to za krivdu do neba volajúcu.

A Herodes sa nepoučil z toho trestu. Vraždí tiež, Betlehem kvíli. Nevinná krv sa leje. Mládiatka hynú pod krutým režimom. Zahynuly mládiatka a Herodes zhnil. Za živa ho červy žraly, Zaslúžil si to.

Prišiel Pán Ježíš. On ukázal svetu, že je dieťa. Ukonaný, utrápený sedí, ale malučkých nedá odohnať od seba. Laská sa s nimi. Mojká ich. Žehná ich. Apoštolom karhavo hovorí, jestliže nebudú jako tie deti, nevojdú oni bárs sú jeho apoštolovia, do Kráľovstva Božieho. A biedu, káru Božiu volá na hlavu každého, kto jedno z malučkých pohorší.

O Ježišu náš, Ty si vedel čo je dieťa. Ano, dieťa je najväčší najdokonalejší dar Boží, duša nesmrteľná v tele, chrám ducha svätého, ktorý sa má ozdobovať. Jeho sedmorodarmi a pravdou a čnosťou i láskou. Dieťa je potechou, odmenou, podporou, radosťou, chľúbou, obličajom, od bleskom rodičov, jestli ho dobre vychovajú, ale i hanbou, potupou, zármutkom, zlodejom, žiaľom ich, jestli ten najväčší dar zanedbajú. Dieťa je budúcnosťou cirkvi a národa!

Zvony zvučia. Pohrabný pochod kráča. Čierna zem nás hltá. Zádušnice, modlitby sa poodbavujú a zo stromy cirkve a národa haluze sa odlamujú. Hynieme! A že nezhynieme, že omladneme, jak cirkev tak i rod, jedine tej dobrotivosti Božej môžeme ďakovať, že za rakvou dáva kolísku. Vedel to i Farao. A preto, že chcel vykynožiť vieru, a krv Abrahama, ľud Boží, išiel na korene viery a krve. Chcel podťať strom, znivočiť budúcnosť kynožením detí. Herodes sa bál o svoju moc, ktorou týral ľud a preto dal sa vraždiť deti.

Jako každá mať i otec cez všetky veky vrúcne prituľovali deti svoje k prsiam, tak tyrani všetkých vekov nepriatelia národov i viery vždy išli vyrvať deti z rúk rodičovských.

Faraoni, Herodesi zabíjali deti. Pán Ježíš si ich pritúlil. Z Ježíša je cirkev, z rodiča je národ. Ajhľa dve láskavé ramená, ktoré dieťa objímajú, cirkev totižto a národ. Objímajú, ľúbia, lebo ho plodia, cirkev na život nadprirodzený, rodič na život prirodzený.

Z Faraonov, z Herodesov sú zlé mocnosti tohoto sveta. Tieto temné mocnosti nenávidia vieru, ľud Boží. Chceli vykynožiť národ. Boja sa o moc svoju. A preto vyrvať by chceli dieťa z rúk cirkvi a národa a tak poďťať živý strom kríža a slovenskej lipy. Takých ľudí, či bestií, majú všetky národy. Majú ich aj Maďari až na zbyt a my Slováci tiež.

Tito balamutia čiastku Maďarov, by tančili s nimi zúrivý čardáš vlastenectva po našich chrbtoch. A kto to z pomedzi poctivých Maďarov činiť nechce, hurhajom ho chcú zastrašíť. A lietajú záprdky, stoličky, odhryzujú sa prsty a niet už poriadneho človeka v Uhorsku, ktorý by za vlastizradcu vyhlásený nebol. Už sa uskutočnilo, to skrz našich starých spomínané proroctvo, že zbojníci vyjdú celkom smelo z hôr a prebývať budú v mestách a v palácoch.

Už nielen my Slováci, ale aspoň polovica maďarstva má na čelo uderený zrak vlastizrady. Chudáci Maďari!

No taký rozkaz vydať, žeby deti železným mečom boly márnené, žeby sa do Dunaja maly hádzať, to by si azda nik netrúfal už dnes. Pušiek je už i po dedinách dosť a vojakom bol skoro každý chlap. Povedomie ľudu už není tak otrocké, žeby si to dal dokázať. Povedomie ľudu predsa trochu postúpilo, ej ale zchytreli i Faraoni a Herodiani.

Ľud je na telesné a hmotné -- peňažité -- krivdy dosť citlivý. Na dereš sa už natiahnuť nedá a groš svoj nepopustí. Ale ešte máloktorí majú pochopu o duševnom dereši, o bojišti ducha o krádeži duševnej, a ubíjaní duševnom, lebo súc telesní, premnohí nerozumia sa veciam ducha, nepocítia krivdu na duši. žijú len z chleba a neporozumiac slovám Spasiteľa: písano jest nielen z chleba žije Slovák, ale z každého slova, čo pochádza z úst Božích. A na toho pole sa vrhli Faraoniti a Herodiani naších časov! O starých Faraonitov a Herodianoch platí posmelenie Spasiteľa: nebojte sa tých, čo telo síce ubiť môžu, ale duši neuškodia, o nových ale starostlivé jeho napomenutie: bojte sa viac tých, čo dušu môžu do zatratenia uvrhnúť.

Nuž načo dieťa zabijať, keď si z neho môžu vychovať otroka, psa čo križ bude hrýzť a naň blafkať; červa, čo sa vovrtá do slovenskej lipy; odrodilca, čo schytí sekeru a rúbať bude do stromu rodu svojho, blázna, čo povie v hlúposti svojej: niet Boha, odroňa, čo nabrízga bratom svojím do smradľavých Slovákov. A to ešte k tomu dobrovoľne ešte sa bude s tým honosiť, vystavovať a bude horši poturčenec od Turka. Turci pobrali deti maďarské; slovenské, srbské, bulharské a vychovali si ich. Priviedli k zapomenutiu povedomie kresťanské a národné, vbili im do duše: ťmôj prorok je Mohamed a ja som TurekŤ. Hrozný je to spôsob mordovania cirkvi i národa. Hroznejší od spôsobu Herodesa a Faraona. Títo, keď zabili, nuž zabili, ale pre seba nič nezískali. Turci zabili v dieťaťu kresťana a Slováka a získali pre seba v ňom mohamedána a Turka. Tak jednu dušu získali pre zástavu s koňským chvostom. A šuhaj keď narastnul, schytil ju jako svoju a letel divo raňať kríže s veží, šliapat konskými kopytami po rodnej krvi, po hroboch, po mohylách otcov!

Ejhľa, to činí výchova.

Otče, možeš splodiť dieťa, mať môžeš ho porodiť vtedy ešte len telesne je tvoje. Tak plodia i iné tvory. Hodnosť otca a matky v ľudskom zmysle dá len výchova, keď je dieťa nielen krv z krvi tvojej, kosť z kosti tvojej, ale i viera z viery tvojej, kresťan katolík z kresťana katolíka, Slovák zo Slováka, duch z ducha. A zabije ti dieťa ten, kto v ňom ducha tvojho, Božieho ubije, odvráti od kríža, svedie od rodu.

A kde sa deti vychovávajú, učia? Kde vpíjajú do seba ducha otcov, učenie Krista, lásku k Bohu, prítulnosti k cirkvi, obetavosť za národ, povedomie viery a krvi vlastnej? Kdeže viac jako v škole?

Základ chrámov, budúcnosti je škola. Škola je štepnicou, odkiaľ sa majú presádzať výhonky do chrámu alebo vyhadzovať na oheň večný! Smrť kruto kosí. Čo pohltne cintorín, musí dosadiť škola. V škole sa ostrí um, kuje vôľa, sriadujú city budúcich veriarich a pracovníkov za česť rodu a chlieb ľudu. Ano v škole sa dorába radosť, potešenie, odmena, ale i žiaľ, zármutok, potupa i trest pre rodičov. Škola je najdokonalejšia dielňa. Nie že zlato a diamanty sa tu dorábajú než viac. Duša nesmrteľná, rozum, vôľa a city sú v práci a krešú sa, tlačí sa do nich zlata pravdy; diamant čností a ľúbezná krása lásky a ostatných citov. V kolíske koluje krv z krvi, leží kosť z kosti, v škole vanie duch z ducha a plodí deti dľa túžby i nádeji otcov; dľa viery Krista, dľa pobožnosti matiek, ku sláve a cti Boha i rodu.

A to je teprv pravé Božsko-ľudské plodenie dľa ducha na základe toho, že človek postáva tela, ale hodnosť ľudskú

a kresťanskú mu dáva druhá čiastka: duch. Každé dieťa, neverné duchu otcov je duševný nezdar, ktoré nevie, kto je otcom ducha jeho. Alebo jestli vie otca ducha svojho, nie kresťanského nie slovenského, slovom nie rodičovského, je ťnezduchŤ duševný. Nezduchovia, lebo nezdari duševní, tú všetci odpadlíci, odrodilci od kríža cirkvi rodnej.

A jak plodí škola deti Božie, roduverné, tak môžu dieťa i zmrzačiť na duši. Hrozný je to boj o dieťa. A bojište je škola. Na ňu sa vrhajú Faraoniti a Herodiani ubiť cirkev i národy, podťať kríž a lipu, v zárode zkynožiť ducha cirkevného a národného a porobiť zo zárodov záprdky duševné, čo smrdia odrodilcom a bezbožnosťou.

Môj ľudu milený, vieš ty a tom? Vieš? Ach, Bože, spíš! Nerozmýšľaš! Nebrániš si školy cirkevno-slovenské. A pri tebe spí mnoho pastyerov, tiež i arcipastyerov. Za misu šošovice, pre plesnivý groš odpredávame právo prvorodeného, práva na sľuby otcov, na túžby i nadeje ich. Že vraj neni peňazí -- len na víno, na tabak, na kilometre hodvábnych stužiek, na pálené, na hru - nuž duch musí zhynúť. A Faraoniti i Herodiani ani radostovia budú výskať na hradbách hradu Božieho a národného, A chichúňať sa budú: cha, cha, za trochu šošovice, pre 5-6% prirážku obecnú, dostali sme cirkevno-národné školy a v nich tak krásnzch vtáčkov jako sú deti. Budú to otroci. Budú to krmné a škubné husy. Budú to za bezbožníci! Budú to za odrodilci! Cha, cha, cha! Je to dobrý kšeft? Co?

Hah, diable, tvoj pekelný chachot srdce mi prerážal! Zúfal by, keby som neveril, že živý je Boh a Duch jeho zavanie nad vodami, nad srdciami planými a bude život a postane pohyb za školy cirkevno-národné! Verím! Vetríčku milostí, zavej! Ach, zavej vetríčku! A rozduchaj iskierku lásky k deťom v oheň horlivosti za školy naše. Mor ho! Politicky ho mor! Zmor Faraona! Červy žerte Herodianov!

Pýtame sa teda pánov ministrov vnútra a pravosúdia:

1. Či majú vedomosť o tom, že bratislavské štátne zastupiteľstvo nohami šliape najprimitívnejšie práva občianskej slobody, keď raz už uverejnený článok pri druhom vydaní zhabe?

2. Či sú si toho povedomí páni ministri, že takéto pokračovanie vzbudzuje nenávisť oproti štátnym vrchnostiam a podkopáva autoritu samého štátu?

3. Či sú ochotní páni ministri hneď sa postarať, aby takéto pády užívania úradnej moci sa neopakovaly, aby to nerozumné habanie už ráz vzalo svoj koniec a aby ti istí podriadení úradníci boli postavení na iné posobištia, ktoré lepšie zodpovedajú ich schopnostiam?

V Prahe 13. februára 1923.

A. Hlinka,

dr. Kubiš, Tománek, Tomik, dr. Buday, Bobok, dr. Labay, Hancko, Patzel, Simm, Knirsch, Najman, Horák, Anděl, Vávra, Pastyřík, Mlčoch, dr. Juriga, dr. Gažík, Onderčo, inž. Jung.