Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1921.
I. volební období.
3. zasedání.
2766.
Interpellácia
poslancov Jána Bečku, Daniela Ertla, Andreja Kubála a spol.
ministru vnútra a ministru s plnou mocou pre správu Slovenska
ohľadom zrušenia povinnej kaucie pre vydavateľov novín na Slovensku, ohľadom predbežnej cenzúry a obmedzovania shromažďovacieho a spolčovacieho práva na Slovensku.
Na Slovensku je ešte vždy v platnosti zákon, podľa ktorého vydavatelia politických časopisov sú povinní složiť kauciu. Prevádzanie tohoto starého uhorského ustanovenia nesrovnáva sa s duchom ústavy našej demokratickej republiky. Preto má byť toto ustanovenie bezodkladne zrušené.
V poslednom čase cenzúra na Slovensku riadí zase spôsobom, ktorý nemožno ďalej trpeť. Pri tom je nápadné, že necenzurujú sa len články, ktoré sú ťpoliticky závadnéŤ, ale zvláštna pozornosť sa venuje vicenzurovaniu statí, ktoré obsahujú oprávnenú kritiku výčinov niektorých úradnych orgánov. Nie sú ušetrené cenzúry ani odborové časopisy. Tak na príklad v časopise ťKovorobotníkŤ boly cenzúrované zprávy o krize v kovopriemysle, o boji kovorobotníkov v Čechách, výzva k odvádzaniu mimoriadnej dane v prospech vylúčených kovorobotníkov a pod. Na dôkaz toho, ako pracuje cenzúra na Slovensku, uvádzame článok z odborového časopisu ťKovorobotník-aŤ, ktorý mal byť uverejnený v 23. čísle zo dňa 16. júla 1921 a ktorý bol v celom znení až na niekoľko riadkov vycenzúrovaný. Článok znel:
Frivolný útok na robotnictvo.
Zamestnávatelia v zúrivej nenávisti proti robotníctvu ženú sa útokem. Neschopnosť kapitalistov zaviesť po krvavej zlatej žatve svetovej vojny normalné pomery, sa majú vybíjať na súboženom robotnictve, ktoré svetovému kapitalizmu, z proletarskej krvi ztučnelému bohu Mamonny donášalo v obet životy, zdravie, biedu, krv a zúfalosť robotnických rodin. Celých 7 rokov vámpir kapitalizmu ssal krv pracujúcim vrstvám prostrednictvom vyssávačských zamestnávateľov po dielňach, fabrikách. Páni kapitalisti všetci do jedného zbohatli. Čím väčšía bola bieda proletariátu, tým lepšie sa mal zamestnavateľ-kapitalista. Revolúcia v našej republike mala doniesť robotníctvu pracujúcemu oblahčenie. Kapitalisti plazili sa od strachu pred proletariátom a sľubovali socializáciu výrobných prostriedkov.
Avšak socializácia sa sľubovala len dotial, pokial si páni a buržoazia upevnila svoju moc a postavila celé hory bajonetov na svoju obranu nám pracujúcim, ak by nám napadlo požadovať tú sľubovanú socializáciu. Konečne po dvoch rokech šialenia so socializáciou vykoktal to sekčný šéf Soušek, ktorý tú socializáciu mal proviesť, že vraj u nás sa socializovať nedá a nesmie, lebo sme prijali Versaillskú smlouvu mierovú ktorá je postavena na zásade súkromého vlastníctva a akélkolvek socializovánie, už či čiastočné alebo celkové, znamenalo by vyplnenie komunistického programu.
Páni kapitalisti myslia, že odrazili útok na socializáciu a keď odstránili mátohu ťsocializácieŤ, ktorá im nedala pokojne prežúvať hrozitánské profity, myslia, že prišiel čas, aby oni sami zahájili útok na robotníctvo.
Musíme konštatovať, že na špici tohoto vybojného kapitálu kráčá sám štát, sama republika Československá-zamestnavatel. Ministerstvo železníc chce maličkost 22.000 železničiarov prepustiť. — Štátne železiarne v Podbrezovej propúšťajú všetkých, ktorí po prevratu nastúpili prácu. Medzi týmito sú i takí, ktorí sa práve vracajú z vojančiny. Súkromný zamestnavatelia kráčajů v šlapajach zamestnavateľa republiky a od 5 mesiacov stále reštringujú výrobu. Sabotujú, úmele vytvárajú krizu. Velká čast robotníctva je v doslovnej biede a nedostatku skrz zmenšené zárobky a druhá čast je vôbec vypnuta z vyrobného procesu a tvorí armádu nezamestnaných. Na jednej strane hlásajú, že nastala lacnota a preto musia snižovať ťvysokéŤ platy robotníctva, na druhej strane sa súhlasem maffie, tajnej vlády republiky, tak zvanej pätky zvyšuje cena múky z 1 potažne z 2 korún na 9 až 12 korún za kilogram! Každý, kto zarobí mesačne ca 800 alebo týždenne 200 korún, ten musí platit drahú múku tak isto, ako kapitalista. Teda ako silne videť niekolko sto percentové zlacnenie! Pätka povolila kapitalistom, aby na miesto 96.000 vagonov obilia toho roku predali na vyživu len 40.000 vagonov a ostatok je volný nakeťasovanie! Mimo toho cena, poneváč sa zo 140 korún zvýšila na 190 korún za metrický cent pšenice. Pokial 1. sept. 1920 1 kilo chlebovej múky stálo 1 korunu, varienka 2 koruny, zatial od 1. sept. 1921 múka chlebová bude stáť každého, kto týždenne asi 220 korún zarobí, 780 korún a varienka 9 korún.
Je to kombinovaný útok na robotníctvo zdražovať ceny životných potrieb, z čoho ťažia len kapitalisti, snižiť platy, zaviesť nové dane, ktoré na oko zaplatia kapitalisti, v skutečnosti ich zaplatia proletaři, ale kapitalistom sa umožní zdražovať potrebné veci, lebo budú sa môcť odvolávať na nové vysoké dane a tak ďalej, z ktorejkolvek strany to sobereme, ide to všetko len na existenciu robotníctva a ciel kapitalistov je: zbedačiť proletárov na toľko, aby ani mysleť nevedeli a zpútať do okov otroctva.
Slovensku sa ukazujú na obzore ťažké mráčná, búrku veštiace. Voláme v dvanástej hodine, že v páde vyprovokovania móžu nastať vážne otrasy, za ktoré nemôžeme brať zodpovednosti. Nech není hlas robotníctva hlasom na púšti volajúceho. Lebo keď nepomôže prosba, potom sa pohne lavína, ktorú ťažko udržia jej vyvolávatelia kapitalisti.
Drevorobotníci pohronskej doliny stoja v stávke pre to, poneváč im chcú snižovať platy a medzi vyssávačmi na prvom mieste stojí štátna píla v Banskej Bystrici, ktorá robí pre kapitalistov šarfmachra a robotníctvo sa učí, že medzi zamestnavateľom sukromníkom a štátom není ani najmenšího rozdielu. Robotníctvo má len dve možnosti: lebo sa podriadi a pojde do zúboženého otroctva, alebo bude bojovať a vydobyje lepšiu budúcnost. Drevorobotníci už stoja ve stávke.
Nasledujúci, ktorí sú napadnuti a to na celom Slovensku, sú kovorobotníci. K súkromným vyssávačským firmám Rimamurány (podniky Krompachy, Hnušťa-Likér, Slovinky), Union (zvolenská železiareň), Coburgove podniky (v Chyžnej Vode, Trnave, Pohorelej-Válkoven), Emailovej fabriky (vo Filakove, Lučenci, v Matejoviciach) verne sa pridružujú štátne podniky baňské i hutné, pod ktoré patrí Podbrezová, Tisovec a ostatné. Kovorobotníci teda na celej čiare sú napadnutí a všade majú z platov dolu spúšťat.
Bezočivosť kapitalistov nezná hranic. Neradi ideme v boj, ale keď sa dáme do neho, potom neustaneme, potom nepoznáme zastania až do tedy, pokial všetci nepriatelia a provokateuri nébudú utišení!
V štátných podnikoch je pravda ťzaistenéŤ, že platy sa snižovať nebudú v dohľadnej dobe. Ale pytám sa, čo je to, keď robotníctvo pracuje len 4—5 dní do týždňa? To je tiež sníženie platov a velmi silné sniženie. Týmto spôsobom sa robotníctvo nesmie dať ošudit. A v prvom rade musia súdr. v štátnych podnikov požadovať 6 dňovú riadnú prácu, to tým viac, aby kapitalisti nemali priležitosť práve na štátne podniky ukazovat: Keď môže štát, môžem i já. Robotníctvo musí bojovat, protestovať proti snižovaniu platov tak iste, ako i proti zredukovaniu pracovnej doby, čo je tiež snižovanie platov!
Slovensko teda celé stojí pred ohromným bojom, v ktorom robotníctvo musí solidárne ruka v ruke pokračovat a odraziť útoky na jeho existenciu.
Robotníctvo vstupuje do obdobia nanúteného boja, za následky ktorého neberie odpovednost a v ktorom musí zdôrazniť svoju pevnú vôľu neopúšťať dosial dobytých etap, musí ukázať, že je pevné a solidárne a že keď bude treba, bude vedeť i uderiť pevne a na praví miesto kapitalistického systemu.Ť.
V tomto článku nevidíme ničoho, čo by snáď mohlo smerovať k nejakému poburovaniu alebo snáď provokovaniu robotníctva. Je v ňom konštatovaný fakt, v akom postavení je dnes robotníctvo na Slovensku.
Pokiaľ ide o porušovanie shromaždovacieho a spolčovacieho práva na Slovensku, svevoľa niektorých policajných organov siaha tak ďaleko, že nedovoľujú ani jednoduché dôvernické schôdze. Uvádzame tu pripad v Lučenci. Majitelia smaltovien v Lučenci a vo Fiľakove žiadaly v poslednej dobe na robotníctve, aby spustilo so svojej mzdy 20% (Mzda robotníkov pohybuje sa v týchto dielnách u mužských medzi 24—45 korunami, a žien obnáša najviac 16 korún.) Je samozrejmé, že dôverníci robotníctva považovali za svoju povinnosť poradiť sa o tomto požiadavku zamestnavateľov a zaujať k nemu potrebné stanovisko. Pri tom robotníctvo zachovalo úplny pokoj a poriadok. A snáď práve toto bolo trňom v oku zamestnávateľom a tuším aj robotníctvu nepriateľským štátnym úradníkom a preto do schôdze dôbernikov nečakane vnikli policajní uradníci a podrobili všetkých účastníkov schôdze najpřísnejšej osobne prehliadke. Toto násilné jednanie policajných orgánov nevykázalo ovšem žiadného výsledku, a účastníkov schôdze nebolo najdené nič závadného ani podozrivého. Preto nemožno sa diviť, že medzi robotníctvom vzniklo podezrenie, že tento násilný akt policie bol nadiktovaný zamestnávateľmi a že policajní úradníci vystupovali tu ako slepí nástroj fabrikantov.
Na základe výššie uvedeného sa pýtame:
1. Sú páni ministri ochotní porobiť potrebné kroky, aby bola zrušená bezodkladne kaucia politických časopisov na Slovensku a menovite aby táto kaucia nebola požadovaná od odborových časopisov?
2. Sú ochotní páni ministri nariadiť, aby cenzúra bola zrušená, ale v každom prípade aby nebola prevádzaná spôsobom, ako bolo vyššie naznačené, ktorý nedá sa ospravedlnit žiadnými ťvyššími štátnymi záujmamiŤ?
3. Sú páni ministri ochotní dať vyšetriť opísaný prípad v Lučenci, vinníkov potrestať a podať snemovni zprávu o tom, čo sa tejto veci stalo? Sú ochotní nariadiť, aby shromaždovacie a spolčovacie právo na Slovensku nebolo nezákonným spôsobom purušované a menovite aby dôverníci robotníctva mohli pokojne a nerušene vykonávať svoje porady o hospodárskych socialnych a iných životných záujmoch robotníctva?
V Prahe, dňa 27. Júla 1921.
Bečko, Ertl, Kubál,
Koudelka, Kříž Al., Biňovec, Kasík, dr. Markovič, Tadlánek, Zverec, Benda, Hvizdák, Jaša, Pik, Svoboda, Pocisk, Sychravová, Prokeš, R. Chalupa, Brožík, Chalupník.