Předseda (zvoní):
Slovo má pan kolega
Juriga. - Prosím, aby řečník nebyl vyrušován.
Poslanec dr. Juriga: Slovenčina
bude úradným jazykom v škole, úrade a verejnom živote vôbec.
Československý štát bude republikou, jeho konštitúcia bude demokratická
organizácia spolupráce Čechov a Slovákov bude (Výkřiky: Bravo!
Sehr richtig! So ist es!) podľa potreby a situácie pri spoločnom
dorozumení prehĺbená a upravená. - Podrobné ustanovenia o úprave
československého štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom.
Smluvu v Pittsburku pokladáme za vyjádrenie svojich snáh v rámci
Československej republiky a privlastňujeme jej poctivosť a svátosť
daného slova (Bravo!) a jej jasný výklad obchádzať považujeme
za neoprávnené. Právo slovenskej reči školy, náboženstva, ustanovenie
cirkevnej samosprávy, slovenskej administratívy našich hospodárskych
vecí, súdy a slovenského snemu považujeme za podstatné národné
právo slovenského ľudu. (Hluk.)
Předseda (zvoní):
Prosím pány o klid.
Posl. dr. Juriga (pokračuje):
Voľby zo dňa 18. a 25. apríla 1920 neuznávame za slobodný
prejav slovenského ľudu. (Souhlas něm. poslanců.) Neslovenské
vojsko, neslovenské úradníctvo a všetci činitelia boli neslovenskí.
Ukrutná cenzúra, nemilosrdné zatváranie ľudí a vodcov našich znemožnilo
slobodu tohoto prejavu. Čo žiadame pre naše Slovensko, to žiadame
pre všetky ostatné zeme Československej republiky, pre Moravu,
Sliezsko, pre Čechy, aby tak na základe ľudovej vlády potreby
a túžby ľudové došly lepšieho pochopenia, uskutočnenia, lepšieho,
než sa stáva pri terajšej centralistickej a byrokratickej správe
štátu, ktorá sa dnes proti našej vôli v Československej republike
uplatňuje. To je vôľa naša, za jejž uskutočnenie chceme pracovať
v tomto Národnom shromaždení, až podľa programu jednotnej ľudovej
strany dobudeme svojej slovenskej vlasti a ostatným zemiam československým
v jej rámci plnú samosprávu. Aby všetky jej národné složky dľa
svojho rázu sa mohly vyviňovať a dľa svojích síl prispeť k všeobecnému
rozvoju človečenstva. (Výborně!) Tak žije v nás, žije,
žije duch slovanský, bude žíť na věky, hrom a peklo, marné vaše
proti nám jsou vzteky. (Potlesk poslanců lidové strany a poslanců
německých.) Dovoľte nám, slávna snemovňa, aby som poukázal
na zmenšený odlesk tej pôvodnej Pittsburskej dohody, na ktorej
je podpis pána prezidenta Masaryka. To je ta základná listina
československej republiky a jestliže táto základná listina v tomto
základnom kameni nebude, nebude medzi nami pravej lásky a pravej
dohody. Otisk tento predkladám slávnemu snemu. (Hlas: Co s
tím budeme dělat?) Robte si s tým čo chcete. (Hluk.)
Předseda (zvoní):
Prosím, aby pan řečník
nebyl vyrušován.
Poslanec dr. Juriga (pokračuje): Ráčte mi dovoliť, aby som s tohoto hľadiska pohovoril k programu vlády a v prvej rade s tohoto hľadiska osvetlil pomery na Slovensku. My stojíme na tom stanovisku, že sme z milosti Čechov nič nedostali, čo je našim, vydobyli sme si to všetci rovnocenne a rovnoprávne. (Souhlas.) Milosti od Čechov nežiadame. Sme úplne rovnocenní s Čechmi a myslíme, že naša reč, náš nárok má byť vo všetkom s nimi rovnocenný. Toľko raz to bolo povedané a predsa tu musím poukázať na jedno, pozrite sa na poverovaciu listinu našu a vidíte, že je písaná na jednej strane česky a na druhej strane nemecky. Nám Slovákom ste to po slovensky nedali. (Hluk.) Vy si myslíte, Slovensko, to je brat, toho môžeme zanedbávať, o toho sa nemusíme starať.
Na Slovensku je slovenčina, a predsa prinášajú tú čechoslovenčinu, akej reči na svete nenie. Na takých základoch sa dohoda nestavia. Je len slovenčina a nie čechoslovenčina. Počujte slová slávneho básnika Adolfa Heyduka, ktorý hovorí: "Ach ta slovenština, svatá to řeč." Úradnou rečou na Slovensku dľa zákona zo dňa 10. decembra 1918 je slovenčina, a poďte na Slovensko, akou rečou sa vydávajú všetky nariadenia? (Dlouho trvající hluk.)
Buď česť a chvála všetkým Čechom, ktorí z lásky slovanskej, skutočne z pravej slovanskej lásky, naučili sa slovensky a milujú tú slovenčinu. Takých Čechov vskutku zo srdca milujeme a ctíme, ale ktorí prijdú na Slovensko a hovoria, že načo by sa tu "blbú" slovenčinu učili, tých milovať nebudeme. (Dlouho trvající hluk.) Jestliže sme chceli u maďarských úradníkov, aby sa naučili slovensky, tak sa môžu i českí úradníci na Slovensku aspoň do roka slovensky naučiť.
Pozrite sa, koľko sa vytlačilo
v českej reči. Pozrite sa na naše slovenské školy, ako nám krivdíte,
pozrite sa koľko čítaniek ste dali tlačiť v slovenčine a koľko
v češtine. (Hluk.)
Předseda (zvoní):
Prosím znovu o klid.
Posl. dr. Juriga (pokračuje): My si právo našej slovenčiny ani od Čechov nedáme vziať. (Potlesk poslanců německých.) Ako sme bojovali proti Maďarom, keď nás chceli maďarizovať, tak budeme bojovať proti Čechom, jestliže nás budú chceť čechizovať.
Nedali sme sa Maďarom, ja som
trpel za slovenčinu. (Hluk.) Právo slovenčiny nikomu vziať
nedám. (Hlas: V Bratislave jsi zapřel slovenčinu!) Z tej
duše vrúcnej, ktorá je daná Slovákom a Slovanom a ako brat Čechov
úprimne vás varujeme: "Nečeštite nás, to si páčiť nedáme!"
Tvrdíte, že sme s vami rovnoprávni, ja vám dokážem, že ste nám
ukrivdili v rovnoprávnosti: dali ste nás po 15 rokov pod české
tútorstvo. Sami ste si dali v Čechách a na Morave na kandidátne
listiny len 100 podpisov potrebných a nám ste ich dali tisíc.
Prečo? Aby ste nás dali pod kuratelu, (Hluk.) Nemcom ste
tu právo dali, nám ste ho nedali. (Hluk. Výkřiky.)
Předseda (zvoní):
Prosím znovu o klid.
Pane kol. dre Hanreichu, prosím znovu o klid. Pana kol.
dra. Jurigu prosím, aby pokračoval.
Posl. dr. Juriga (pokračuje): To je rovnoprávnosť. A opatrnosti nezbýva. V politike nenie viery a u Čechov najmenej. Musíme byť opatrní a na prvý krok musíme zavolať: Nie ďalej, bratia! Ale buďme vskutku bratmi. Bratia musia mať všetko právo v tejto republike. Čo vy Česi máte od A do Z, chceme mať všetko my Slováci doma. (Hluk. Výkřiky. Předseda zvoní.)
Poďme teraz k rovnoprávnosti hospodárskej. (Hlasy: Slyšme!) My sa cítime byť rovnoprávnymi, a aká tá rovnoprávnosť je, počúvajte! Českí učitelia na Slovensku majú takéto platy: Sylvester Koustrovský má na jedon mesiac 2.373 koruny 50 hal.; Karel Pavelka - účinkuje len 2 roky 2 roky ako náhradný učiteľ - má 1.380 korún; Karel Pokorný, účinkuje 1 rok, má 1.092 korún. Mladí ľudia; jedon účinkuje 6 rokov, druhý 2 roky, tretí 1 rok; úhrnom majú na mesiac 4.846 korún. Slovenskí učitelia majú pri tom takto platy: Valocký, Novák, Zapko Jan, Holbík, Porupský: účinkuje 16, druhý 15 a třetí 12, čtvrtý 2 roky, potom šesť rokov a 14 rokov a majú mesačne tento plat: 349 korún, 283 K, 258 K, 208 K, 233 K, 258 K, dohromady týchto šesť učiteľov slovenských má platu 1.589 K, to jest toľiko, čo ten jedon Čech, ktorý len dva roky účinkuje. To je tá kultúrna rovnoprávnosť. (Hluk.) Vidíte, prečo mi žiadame autonómiu, aby sme boli každého groša pánmi a, aby sme na celom Slovensku rozhodovali, aby také platy neboly. Preto žiadame samosprávu, aby bola pravá demokratická správa. (Hluk. Předseda zvoní.)
Pozrite sa, župan Okánik sám sa mi žaloval, že ani jediného sluhu v kancelárii nemôže vymenovať, ale že ešte i sluhov im posielajú z Prahy. Ten pán minister, ktorého ste ako na posmech pomenovali s plnou mocou, má takú planú moc, že nemôže ani úradníka vymenovať na Slovensku. Všetko sa deje z Prahy, a minister častokrát sám sa musí ohradzovať, aby jeho moc nebola aspoň planou, keď už je nie plnou. To je administrácia, aké veci z toho vykvitnú, že všetko tak centralisticky z Prahy sa spravuje o tom vám môžem povedať jedon prípad. Mám ich mnoho. Jeden človek, ktorý bol pred tým notárom, utiekol do Maďarska, kde bol notárom a kde ho maďarská vláda odsúdila na jeden rok do väzenia. Keď prišiel z Maďarska, pekne prestúpil na evanjelickú vieru, kde bol pred tým. (Hlas: Do rolnické strany!) Vymenovali ho hneď, urobili ho čestným slúžnym a ako bývalému dobrému, už trestanému človekovi preto, že byl odsúdzený od Maďarov, pridelili mu trestné veci, aby mohol terorisovať. Je to Martin Corba. Takých prípadov mám na stá a na tisíce. Poviem na príklad, že sám notár bratislavský sa žaloval, že dostal úradníka a pýta sa ho: "Čo ste bol pred tým?" Byl jsem v desátém pluku při hudbě. Na co ste hral? Na klarinet. Myslíte, že je pero klarinet? Takých ľudí posielate z Prahy na Slovensko, ktorí myslia, že je pero klarinet. Preto žiadame opravu. Druhý prípad by sme mohli tiež menovať. Vy nám pošlete takých ľudí, ktorými doma nevládnete, ako sú bývalí černožltí Rakušáci, nech idú na Slovensko. Postavíte ich na pole vašich bývalých policajtov, ktorí vás tu škrtili, ako Leo Hirsch škrtí teraz nás celkom tým spôsobom, ako to robili tu podľa starorakúskeho systému. Administratívne, verte mi priatelia, prožívame bachovský systém. Ako vaši otcovia, keď prišli roku 1849 na Slovensko, také methody máte vy teraz. I ten úradný Šimlík prišiel do Prahy, hodili ste naň teraz červenobiely koberec, trochu ste ho okantárovali a potom dorajtoval až na slávne Slovensko a tam poskočil výš. Postavíte nám v čelo správy človeka, ktorý nemôže ničomu rozumeť, človeka, inak čestného, prívetivého a milého, ale odchýlnym slovenským pomerom nerozumie. Takýmto bachovským systémom vidíte v každom kúte Maďaróna preto, aby lúdia ktorí tam prijdú, bývali černožltí rakušáci, mohli si robiť vlastenecké zásluhy, aby boli povýšení o jednu triedu vyššie. Skúmajte a iste uvidíte, že väčšina týchto úradníkov nám hovorí, že sme oktobráci. Ale pýtajme sa ich "tak kde si ty bol pred októbrom?"
Ja by som nechal zistiť, čím boli oni. Preto si žiadame samosprávu, lebo Praha je ďaleko a Praha má svoje legracie (Smích.), rôzne manifestácie, ľahko chápe všetko do istej miery, ale Slovensku ona nerozumie, ona myslí, že je to taká legrace na Slovensku. Tam je treba rozumeť veci a poznať uhorskú administráciu. Aká je to administrácia, prosím vás pekne, charakterizujem nie ja, páni moji, ale Čech, ktorý vedie bratislavský denník, to predsa nenie žiadny Slovák, ale je to z inteligencie českej na Slovensku. Denník ten robí o bratislavskej centrálnej administrácii tieto verše:
"Kdo neviděl, neuvěří.
V půl deváté velcí páni,
jedou v autu na snídani,
o desáté utřou bradu,
auto fičí do ouřadu.
K jedenácté auto hvízdá,
na komisi vede jízda,
chodce pritiskne to ke zdi.
O dvanácté v plné míse,
jede auto od komise.
Odpoledne šofer troubí,
panstvo jede v lesa hloubi.
Večer ruto znovu heká,
komise u vínka čeká,
auto drnčí, auto frká,
až to kolem lidmi strká.
Auto hvízdá, auto ječí,
každý krok je nebezpečí.
Ulice se v dýmu dusí,
(jednou nás přec zaject musí),
nad ubohou Bratislavou
benzinová mračna plavou.
Kež by aspoň v jejich stínu,
nebylo zřít naši špínu!
Auto jezdí, jezdí pořád,
(pěšky chodit - jaký zlořád!).
Auto jezdí do divadla,
aby kola nevychladla;
k banketu a ke koncerru,
ať jde všechen benzin k čertu,
k holiči i na nádraží,
ať se trochu guma zdraží!
Na procházku do ulice,
všechno z lásky k republice."
Bolo by dobre najsť toho, kdo tie verše robil. Ten iste tie pomery znal, a jestliže je to tak v Bratislave, ako to teprv vypadá v Trenčiansku. Preto my žiadame svoju administráciu, vlastnú samosprávu a náš minister nesmie byť s planou mocou, leč skutočne s plnou mocou, aby on mal právo rozhodovať o veciach slovenských.
To je niekoľko príkladov; sú ešte i smutnejšie, ale nechceme tým ztrácať čas. Pôjdeme ďalej. Na rovnoprávnosť v zásobovaní. Podívajte sa. Náš minister a naša správa nedišponuje ani vagónom otrúb, všetko je koncentrované v Prahe. A keď prišli k ministerstvu tázať sa a prosili ho o hrstku múky, aby hladový ľud nezahynul, musel si zavolať úradníka zásobovania a prosiť ho, aby telefonoval do Prahy, aby pre Boha poslali niečo múky hladovému ľudu. V Prahe pravda majú toľko rozumu, že múka neprišla. Mali málo, tedy si nechali pre seba. Zásobovanie má byť v rukách našich. Slovák chce byť pánom svojho chleba a nie, aby mu jeho pečeň v Prahe v rukách držali.
Podívajme sa ďalej na vývoz. Či nenie to pravda, že sa zo Slovenska vyvážalo, čo by potreboval ľud doma? (Výkřik: Musíme živit vaše společníky, ti mají hlad!) Ani zrno by sa nemalo vyviezť z toho, čo nenie zbytočné. (Hluk.) My Česi a Slováci sme bratia, ale predsa najskôr ja a potom prijde môj brat. Náš žaludok je prednejší ako český žaludok, o tom sme presvedčení. Dívajte sa na tú rovnoprávnosť s hľadiska priemyslového. Sám vládny referent Janšák žaloval verejne v novinách, že na Slovensko neprijde toľko uhlia, koľko Slovensku patrí a preto továrňe nemôžu pracovať. Robotníci si nemôžu zaslúžiť chlieb a pražskí kapitalisti vyvážajú uhlie do viedenských podnikov. Pražskému kapitalistovi je milejší jeho podnik, než ľud na Slovensku.
Poviem vám ešte jeden charakteristický príklad. Pred veľkonočnými sviatky stálo to v "Bratislavskom Denníku".
Ministerstvom obchodu bola konaná
anketa, kde sa maximovaly zápalky. A ako sa maximovaly tie ceny?
Tak, že bude v Čechách stáť 100 krabíc 12 K a na Slovensku 14
K. Jak my k tomu prijdeme. U nás rastie drevo, sem ho dovezieme,
a my máme ešte potom platiť viac než sa platí v Čechách. To sú
také príznaky, proti ktorým sa zavčasu musíme ohradiť. Nemyslite,
drahí Česi, že by to bolo z nelásky proti vám, naopak my chceme,
aby ste to napravili, aby sme vás mohli vrúcne a zo srdca milovať.
(Smích u německých a maďarských poslanců.) Spoluobčania
maďarskí a nemeckí, vy si nemyslíte, že keď my Česi a Slováci
si medzi sebou niečo povieme, že je to voda na váš mlyn. (Hlučný
potlesk. Výborně! Hluk.) To my sme bratia a keď sa medzi nás
zamiešate, dostanete od oboch. My sme bratia... (Německý výkřik:
Ale nepřátelští bratři!) Nie, to vemte na vedomie, že keď
na to prijde, že proti Maďarom a proti Nemcom žijeme a umierame
s Čechmi spoločne. (Hluk. Předseda zvoní.) Ja to tu preto
hovorím, že tieto pravdy ubila v nás ukrutná cenzúra, akej snáď
ani pod Maďarmi nebolo. (Hluk.)
Předseda (zvoní):
Prosím pana poslance dra. Hanreicha a Toužila, aby
nevyrušovali pana řečníka.
Poslanec dr. Juriga (pokračuje): Kebyste nám neboli tak cenzurovali noviny a zavierali nás pre pravdu do žalára, nemuseli byste to tu počúvať. (Hlas: A což to, co píše Jehlička?) Čo Jehlička píše, som zatracoval už vtedy a zatracujem to teda i dnes, lebo Jehlička nenie charakter. Jehlička má ísť nazpäť domov a má si to odsedeť. (Hlas: Má jíti na šibenici!) To stavajte ešte české šibenice pre nás, to si vyprosíme, nám budete stavať šibenice? Pre Slovákov? To je duch maďarónsky, beťársky, také slovo, stavať pre Slovákov šibenice. (Hluk. Předseda zvoní.) Ubili ste nášho ducha cenzúrou, noviny ste nám zastavili; podívajte sa ešte dnes, ako vypadajú naše noviny. Po 1 1/2 roku slobody, po 1 1/2 roku slobodienky, ako to pán minister Šrobár rečnieva. Kým neprišli páni odtiaľto k nám, dotiaľ sme mali svoju slobodu bez cenzúry. Ale ako prišli, zaviedla sa diktatúra a cenzúra a po dnes trpíme v tom jarme duševnom, a to je hanbou vo XX. století. V republike tú slobodienku cenzúrovať. (Dlouho trvající hluk.) Na príklad: každý môže si predstaviť, ako nemile bol prijatý chýr, že naše úradníctvo bude preložené do Čiech a Moravy a jich miesta, že zaujme úradníctvo české. Takéto pokračovanie neposlúži našej spoločnej veci, ale nás len rozhádže a dráždi. (Předseda zvoní.)
Nie preto sa pripojil Slovák k bratskému národu, aby bol časom vytisknutý zo svojho hniezda. A to sa nesmie napísať. (Dlouho trvající hluk.)
Počujte ďalej: Naši slovenskí výpomocní úradníci pri súdoch mali právo na 4 týždne dovolenej za rok. Českí exponovaní úradníci v podobnom postavení mali dovolenú na 3 týždne, a teraz čo sa stalo? Vraj rovnosť a spravedlivosť. Vydalo sa nariadenie, aby sa dovolená slovenským úradníkom snížila na tri týždne. S druhej strany ale máme vedomosť o tom, že hlavný štátny zástupca dal poukázať každému exponovanému českému súdcovi a úradníkovi z leopoldovskej trestnice 10 kg slaniny po 30 korunách. Na slovenských súdcov sa pri tom zabudlo. (Výkřik: Ti nedostali špek?) Českí ľudia majú svoju menzu za 15 K v Trenčíne a slovenskí sa nemôžu zúčastniť. (Výkřik: Jak je to staré?) Posledné číslo z 5. júna za vlády sociálne-demokratického ministra spravedlnosti. Ten sa nenaučil chodiť do kancelárie. To mali zrušiť najprv, ako zrušili diktatúru.
Ďalej by sa mala zrušiť cenzúra, lebo taková cenzúra je - ako to dobre pomenoval posl. Stivín - katanstvo, je tyranie, je duchovražda, je to na posmech celého ľudstva. Poštovný úradník napíše na noviny "zpäť!" Na železniciach konduktéri prenasledujú naše noviny a ako zachodí s našimi novinami slávna cenzúra, o tom svedčí, že nám chceli prekaziť číslo, keď sme napísali slovo "autonómia", čo dosvedčí pán dr. Markovič, ktorý sám musel zakročiť, aby cenzor neškrtnul všetko. My sme to pomenovali, že škrká, škrkúnstvo - musel sám zakročiť, lebo uznal, že keď sa jedná o autonómiu, nesmie sa politický program tyranizovať. Čo sa týka pána dra Šrobára, ten vyhlásil každého autonomistu za vlastizradcu.
Keď nás chcete vyhlasovať za vlastizradcov, adresujte to slovo vyše, na toho, kdo podpísal pittsburskú smluvu, lebo my chceme to, čo chce prof. Masaryk. Je to hlúposť každého Slováka menovať Maďarónom, keď sa nekorí modle centralistickej a pražskej. V Budapešti tam robili vlastizradu každý deň, aby si získali lásku, tam úradník robil vlastizradcov, aby si zjednal zásluhu pred svetom. Najväčší darebáci robili vlastizradcov, a to je hanba Českoslov. republiky pred svetom! Ako môže byť niekto politicky tak sprostý, že pomenuje niekoho vlastizradcom, že povie: Juriga je vlastizradca, musí byť zlé toto Slovensko. Hlinka je vlastizradca. Trpeli sme dva roky väzenia, tisícové pokuty sme zaplatili. Vy ste ešte prevrat nerobili. A ja som bol v Budapešti 18. októbra v snemovni v nebezpečí života, keď som chcel štátne samostatné právo slovenského národa, a dnes predsa nazývate ma Maďarónom. To sú detské, nepolitické strašidla pre malé deti. Je známe, že kto chcel kryť svoje darebáctvo, svoju hlúposť alebo malichernosť, vrhol slovo vlastizradca. To je mentalita viedeňská a budapeštská. Tak sme to mali v Pešti a tomu sme sa museli klaňať ako molochu. To iste robíte vy dnes. Podívajte sa do vašich českých novin, kto nenie na Slovensku vlastizradcom? Tak vidíte, ako vážna je samospráva a prečo tak vrúcne žiadame pre slovenský národ, čo nám je zabezpečené. Keď bolo zle, to ste nám to mohli sľúbiť a keď ste sa vyškriabali ako mucha z omáčky, to už ty Slováčku ubohý, však ti bude dosti... Podívajte sa na tisk, všade ste dávali "československý - čs.", dnes je tam "č. - český". Tak si musíme v čas každú písmenu chrániť, lebo pamätáme si heslo Masarykovo, ktoré on dal národu: "Nekrasť a nebáť sa. (Hlas: Jen kdybyste se toho vždycky drželi!) Jen se toho vy držte! Vigilanti bus iura. Musíme vždy na to hľadeť a hneď na počiatku sa vzoprieť. Brat sem, brat tam, ale svoje právo si od teba vziať nedám! (Hluk. Předseda zvoní.)
Prečo dali tam naši zástupcovia, milí priatelia, nad o všetko tí americkí bratia naši, že svoju zem a "svoju samosprávu?" Ja som tiež vášnivým a smelým autonomistom od tej doby, čo americkí legionári odchádzali do Ameriky. Vtedy nás prosili: Vy ste smelí, nebojíte sa, pre boha vás prosíme, bite do toho a bráňte to, čo sme my krvou kropili a čo americkí delníci po tom svojim pečatili. Čo sme my zkúsili, americkí legionári! Kde je Čech hajtman, tam je Moravan poručík a tam je Slovák pucer. To mi hovorili naši legionári. Musíme si právo naše chrániť, lebo ako som to Milanu Hodžovi povedal; keď som v predošlom sneme hovoril o autonomii slovenskej a Milan Hodža tak trochu posmešne mi gratuloval, až som mu po vedel: Milánku! Keď nebude slovenského práva a nebudem bojovať za slovenskú autonomiu, to by si nebol ministrom unifikačným, ale nejakým písárom niektorého úradu. Takto musíte hľadeť na Slovensko. Nebudeme spokojeni, kým nám všetky práva nedáte. Na pr. v tejto vláde dve miesta dať Slovákom. Čo je to? Aspoň tri by mali mať Slováci, aby mohli všetko tu pri vláde kontrolovať a naše práva hájiť. Chceli sme, aby pri každom ministerstve bol zvláštny slovenský odbor, - a i z toho nič. (Hluk. Výkřiky. Předseda zvoní.)
Milí priatelia! To je otázka nielen rečová, ale to je otázka nášho slovenského chleba; lebo keď vy nám na pr. v Brne zriadite trimesačný kurz pre bývalé žehliarky a potom ich pošlete na Slovensko za učiteľky... (Hluk. Výkřiky. Předseda zvoní.) Roku 1919 menovali ste u nás - osobu nebudem menovať, musíme byť gavaliermi - menovali ste za učiteľku po trímesačnom kurze žehliarku; česť a chváľa jej remeslu - žehliarstvo je iste čestné remeslo, nijak bych som ju preto nechcel snižovať, môže byť inteligentnejšia než učiteľka, ale, prosím, o to beží, že ste ju poslali na Slovensko za učiteľku. Je to odstrkovanie našich učiteľok a k tomu diéty a veľké platy, to predsa len nejde. A tak je to nielen pri učiteľkách, ale i pri iných úradoch. (Hluk. Výkřiky: Jmenovat! - Předseda zvoní.) Súkromne to dám k dispozícii, ale verejne ju nepomenujem. (Hluk. Různé výkřiky. Nepokoj. Předseda zvoní.)
Teraz som spomenul učiteľov, musím isť ďalej, nehovoril som ešte o školách. (Výkřiky.) Nemali ste nám dušu v tele zabíjať. Počnem zatým s vašou cenzúrou. Je to ešte málo a keď sa nebudete porádne chovať, bude toho ešte 10 raz toľko. Keď sa budete móresne a slušne chovať, já budem tiež šetrný, lebo nehovorím z nepriateľstva, ale z lásky, aby ste sa napravili, aby sme vás skutočne mohli milovať. (Nepokoj a různé výkřiky.)
Čo sa týka škôl, tu sa hovorí, že prijdú bolševici. Bolševici sú už tu, len že sedia na vysokých miestach. Tam je jednoduchý školský rabunk. Jednoducho sa zo školy, ktorá je katolícka, smaže nápis a napíše sa tam československé štátne gymnázium a už je svätokrádež v mene republiky hotová. Pánovia moji, tak sa veci nerobia; že snáď myslíte, že keď je to klerikálne, tak sa to môže ukradnúť. Ale ani to sa nesmie ukradnúť a keď, tak si aspoň nájdite slušný právnický titul, ako niečo niekomu sobrať. (Hlas: Na to není času!) Tak vidíte. Podobne tak arogantne nesmie zasahovať štátna školská vrchnosť do náboženských škôl, že len ona môže dávať dovolenú učiteľom a zrušovať diplomy. Na príklad: Sám minister odpísal jednomu ústavu v Trnave, že to verejné právo, ktoré mu patrí, zákonom sa podržuje ďálej, a školský referent jednoducho napíše, že všetci tí, ktorí v roku 1918 a 1919 složili učiteľský diplom, všetky tie slečny učiteľky nemôžu byť prijímané za učiteľky. Čo budú teraz robiť? Ony neboly v Brne na tom trojmesačnom kurze.
Páni moji, to týranie učiteľstva a rabovanie církevných škôl presahuje hranice každej trpelivosti, takže skutočne učiteľstvo je rozhorčené, a tú ranu vy tak skoro nezahojíte. Je pravda, že sa to už napravilo, ale museli sme sa s vami vadiť a vytľucť to z vás. A bolo toho potreba, že sme sa museli s vami vadiť, hnevať sa na vás? Takú politiku nerobte. Napred človeka rok po roku naťahujete na škripec a teprv potom popustíte. Múdre je dať každému, čo mu patrí. Neuplatňujme v republike princíp, že v republike má každý človek toľko práva, koľko si ho uchytí. Áno, tak to vypadá. (Maďarské výkřiky poslance dra Jabloniczkého.)
O pomeru církve k štátu, o tom si povieme až pri rozluke církvi a štátu. Však sa my veľmi radi rozlúčime s takým štátom, ale jestliže tú rozluku začnete a v takom duchu ju budete chceť robiť, ako je urobený návrh, potom si sami pripísajte, to vám úprimne poviem, jakú hymnu budú spievať Slováci. (Výkřik: Počujeme!) Vy sa veľmi mýlite, že národ slovenský je bezbožnícky a nechce vyučovania náboženstva, že chce nechať olúpiť cirkev o kostoly a o všetok majetok, to dobre vedia sociálni demokrati. Snáď i medzi nimi sú pobožní ľudia, sú veru, a i do kostola rádi si zajdú, keď ich svedomie tlačí, lebo neuznávajú bezbožníctva za podstatnú časť, a ja myslím, že nenie bezbožníctvo a nenávisť proti náboženstvu podstatnou vlastnosťou sociálnej demokracie. To je systém hospodársky, ktorý sa nemá týkať duševných otázok náboženských. O tom ani nechcem hovoriť. To poznamenávam, že pomery sú smutné. My si žiadame cirkevnú samosprávu a nebudeme sa v našich cirkevných veciach spravovať českým právom. To si zapamätajte. My si od vás diktovať na naše svedomie nedáme. My sme suverénní v našom svedomí. (Výborně!) Priatelia, to sme my potrebovali, aby nám Husiti robili církevné právo? Našim heslom nenie Husinec ani Tábor, našim heslom je Bratislava, Devín, Velehrad. (Potlesk.) A jestliže ste ešte neprišli na mužov, ktorí sa vás neľaknú, nájdete ich na Slovensku. Budeme vám spievať piesne, pri nichž sa bude blýskať a hrmeť, tak, ako to Bartošek spieva: Veď sa Česi ztratia, Slováci ožijú. (Hlasy: Hanba! To je po Bartošovsku!)
Ešte niečo z toho Slovenska. 22. apríla 1920 večer na ceste z Radošoviec čtyry žandári zajali slovenského občana Mateja Ujhelyho, hnali ho k obecnému domu a zavreli ho tam nevinne za to, že pozdravoval ktoréhosi Čecha "Pochválen buď Ježiš Kristus" miesto "Dobrý deň". A potom ho chceli odviesť do Nitry. Jedna žena zase hovorila, že výsledkom týchto volieb sú vinní českí kluci. Žandári ju chytili ako vlastizrádkyňu a chceli ju ako zrádkyňu súdiť. Odsudili ju na dva roky do žalára. Ovšem, že dva roky nesedela. Keď jej vyhlásili rozsudok, chudera myslela, že je už po nej a triasla sa, ale druhá ostrejšia sa tam našla, ktorá prehlásila, že apeluje. Ale predsa bola zatvorená. Celkom system bachovský je na Slovensku.
Pripomínam, aká je naša shromažďovacia sloboda a poviem vám, akú odpoveď dal župan v Prešove na žiadosť ľúdovej strany o povolenie môcť konať poradu. Župan v Prešove odpovedá takto: Pripojená originálna prosba je formálne tak divne vystrojená, že máme oprávnenú pochybnosť, či táto prosba je od vás, lebo nenie na nej predpísaný kolok, nenie udané, či slovenská ľudová strana úradne dakoho poverila s vydržiavaním porady a už aj z toho dôvodu máme oprávnenú pochybnosť, či je prípis skutočne autentický, že meno všeobecne známe ako slovenské "Sopko" s posledným krátkým "o" je písané maďarsky s dlhým "ó", čo koliduje s úvodom žiadosti, že to nie maďarónska ale slovenská ľudová strana žiada.
Ó slobodo moja, kam si sa podela, pane dre Šrobáre! (Hluk. Předseda zvoní.) vezmite bratia Česi na vedomie, že nehovorím proti vám, ako Čechom, ako národu. My milujeme Čecha dobrého a vieme skutočne, že je mnoho idealistov, šľachetných ľudí na Slovensku, ktorí sa prišli obetovať a pracovať, dať svoj život za právo a slobodu československej republiky. To vieme, to cítime a cítiť budeme. (Výborně! Potlesk.) Keď sa v Dunaji utopil jeden legionár, sám som ho pochovával a nad jeho hrobom som hovoril všetkým prítomným: Tento hrob budiž nám svätým, lebo z týchto hrobov povstala naša sloboda a hrob legionára bude vždy posviatnym v onej obci. Ja hovorím proti tým lenivým a ľahkomyseľným Slovákom, ktorí sa chcejú pred vami robiť peknými a chcú to, čo ani Česi sami nechcú. Som presvedčený, že na pr. v ľudovej strane sú všetci pre autonómiu, ktorú žiadame, národní demokrati, národní socialisti i iní (Hluk. Předseda zvoní.) a budete museť dať túto autonómiu, lebo vás prinútia k tomu Nemci. (Hlas: Jawohl!) Lebo sociálni demokrati sa budú chceť spriahnuť s nemeckými sociálnymi demokraty a potom ako sa vyrovnajú? Rieknu: "Aby sme mohli spoločne bojovať triedny boj, nemajme medzi sebou národných treníc, my vám dáme vašu samosprávu a vy prijďte s nami biť buržoaziu. To povedia českí sociálni demokrati. To je správna logika sociálne demokratická. Prirodzená vec: súdruh je bližší než nationálny brat.
Tak vidíte, vy nám to budete museť dať. Prečo sa máme za to biť. Ľahko by sa to dalo urobiť. Dovoľte zvoleným poslancom zo Slovenska utvoriť slovenský snem, povedzte im, choďte si do Bratislavy zasedať a spravujte Slovensko. Poslali sme vám tam ministra s plnou mocou, vy si to spravte medzi sebou v tej vašej svätej Bratislave, na tom svätom Slovensku, na tej zemi Svätopluka, tam si robte vaše veci a nerobte nám tu ostudu v Prahe, lebo s takou otázkou prijdú sem i Nemci i Maďari. (Posl. dr. Jabloniczky [maďarsky]: Pro sebe žádáte autonomii a pro nás ne?)
My sme nie proti rečovému právu
Maďarov, iste že dobre vieme, čo Uhorsko priviedlo do hrobu, mi
vieme, čo zabilo rakúsko-uhorskú monarchiu: to bola maďarizácia
a germanizácia. My nikdy nebudeme, ako nie sme za čechizáciu,
nebudeme ani za slovakizáciu. Maďar nech si ostane Maďarom vo
svojej krásnej forme a vo svojom podobenstve. Na tej ceste my
nebudeme následovať, lebo my dobre vieme, že keby sme tak robili
v nasej republike, bolo by nám to na škodu. My budeme vždy pre
právo každej reči. Dr. Kramář je trochu šovinista, ale
nemá už takých zubov, ako sa zdá, ale agrárníci a českí socialisti
i ľudovci stoja na kultúrnom stanovisku, vo svojej väčšine. Tak
hovorím v tom ohľade, že čo žiada škola a národné práva, že čestný
človek im to dá. (Hluk. Výkřiky.) Vy a Maďari jednomu ste
sa mohli naučiť, že nie sme na Felsőmagyarországu, čo je abeceda
politiky, lebo kto chce politiku robiť, musí vedeť, čo tá politika
je. My nie sme Tóti, ale Slováci. To môžete očakávať od našej
kresťanskej príslušnosti, nikdy vám nebudeme krivdiť, pokiaľ to
neohrožuje Československú republiku a nesmeruje k integrite bývalých
Uhor. Každý poctivý Čech a Slovák zamietne šovinizmus, i ten český,
ktorý sa javí dosiaľ. (Hluk.)