Pátek 4. prosince 1936

Přítomni:

Místopředsedové: Taub, Langr, Košek, Mlčoch.

Zapisovatelé: Dubický, R. Böhm.

196 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: předseda vlády dr. Hodža; ministři dr. Czech, dr. Černý, dr. Dérer, inž. Dostálek, dr. Franke, dr. Kalfus, dr. Krofta, Najman, inž. Nečas, dr. Spina, dr. Šrámek, Tučný, dr. Zadina, Zajiček.

Předseda nejvyššího účetního kontrolního úřadu dr. Horák.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr. Říha; jeho zástupci Nebuška, dr. Mikyška.

Místopředseda Langr zahájil schůzi v 9 hod. 22 min. dopol. a konstatoval, že sněmovna je způsobilá jednati.

Sdělení předsednictva.

Dovolené

podle §u 2, odst. 4 jedn. řádu obdrželi na dnešní den ministr posl. Machník a posl. dr. Dominik, dr. Wolf, Topoli, Schlusche, Machačová a Nepomucký.

Místopředseda Langr (zvoní): Přistoupíme k projednávání pořadu, na němž jest:

Zpráva výboru rozpočtového o vládním návrhu (tisk 640) státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1937 (tisk 685) a rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném v 63. schůzi posl. sněmovny dne 16. října 1936.

Zpravodajem jest p. posl. Remeš.

Budeme pokračovati v podrobné rozpravě o státním rozpočtu na rok 1937, a to o třetí části, to jest o části hospodářské, dopravní a finanční, započaté ve včerejší, 70. schůzi sněmovny.

K této části přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. Danihel, J. Sedláček, dr. Rosche, Fuščič, dr. Sokol, Knebort; na straně "pro" pp. posl. Mikuláš, Kočandrle, Němec (čsl. soc. dem.), Mlčoch, Rechcígl, Jar. Kučera, Révay.

Dávám slovo prvému řečníku "proti", p. posl. Danihelovi.

Posl. Danihel: Slávna snemovňa!

Asi pred 3 týždňami povedal pán predseda vlády dr. Milan Hodža v rozpočtovom výbore poslaneckej snemovne vežkú politickú reč a zapodieval sa v nej so všetkými aktuálnymi otázkami nášho verejného života. Mňa ako rožníka a rožníckeho pracovníka najviac upútal ten pasus jeho reči, v ktorom poukazuje na rozdielnosť príjmov slovenského a českého rožníka a ktorý podža zprávy "Venkova" znie takto (čte): "Do r. 1930 bol priemerný príjem slovenského rožníka 3000 Kč a v českých krajinách okolo 7000 Kč. Túto disparitu treba odstrániť, ak chceme pracovať k hospodárskej rovnosti východu a západu republiky. Posledné roky, menovite úpravou obilného trhu, znamenajú ohromný pokrok smerom práve k tomuto hospodárskemu vyrovnaniu medzi českými krajinami, Slovenskom a Podkarpatskou Rusou."

Tri krátke, ale výstižné vety. Menovite tá prvá, v ktorej pán predseda vlády číselne dokazuje, že v prvých 12 rokoch trvania republiky mal český rožník oproti slovenskému rožníkovi viac než dvojnásobný ročný príjem. Nie je to vlastne žiaden nový objav. Vie a hovorí sa o tom už dávno. Ale tá okolnosť, že to povedal šéf vlády, a to pred parlamentným fórom, dodáva tomu mimoriadny význam. Tým je to, ako sa povie, úradne overené. Keď to pánu predsedovi vlády verejne kvitujeme, súčasne ho uisťujeme, že na ten jeho výrok tak žahko nezabudneme a nielen že nezabudneme, ale sa všemožne postaráme, aby sa o ňom dozvedel na Slovensku každý rožník, nevynímajúc ani tých, ktorí patria do politického tábora pána dr. Hodžu.

Ako si už potom otázku zodpovednosti za tento krikžavý rozdiel vyriešia medzi sebou centralistické strany, ktoré od počiatku držia všetku moc vo svojich rukách, a aka o si to potom ešte vybavia agrárni voličia na Slovensku so svojou stranou, ktorá podža našej mienky ten stav najviac zavinila, to je už ich vecou a ich starosťou.

Jedno je však isté, čo potvrdzuje nielen odznelý výrok pána predsedu vlády, ale i ďalší a celkový vývoj našich hospodárskych pomerov, že čím ďalej, tým viac nám slovenssým autonomistom dáva za pravdu i čas. Dokazuje sa, že neboly to žiadne bájky alebo štvanice, keď sme o ukrivdení Slovenska hovorili.

A ako je nepodvratné toto zistenie, tak sme aj presvedčení, že odstránenie spomínanej disparity nedá sa ináč previesť, ako keď sa Slovensku zákonite zabezpečí všetko to, čo mu patrí, alebo inými slovami, keď sa Slovensku dá nami požadovaná autonomia.

Bez autonomie to nepôjde. Darmo bude volať dr. Hodža, dr. Dérer a ostatní reprezentanti centralistických strán na Slovensku, aby bola odstránená príjmová disparita medzi slovenským a českým rožníkom, alebo aby sa pracovalo na plnom vyrovnaní medzi západom a východom republiky, nebude to ničím iným, než zbožným želaním alebo predvolebným trikom na pomýlenie žahkoverných Slovákov.

Slávna snemovňa! Pán predseda vlády dr. Hodža v tretej vete citovaného výroku tvrdí, že v posledných rokoch a menovite úpravou obilného trhu vlastne k tomu vyrovnaniu, a to ohromným tempom, už spejeme.

Nech mi prepáči pán predseda vlády, že pochybujem nielen o pravdivosti tohoto tvrdenia, ale i o tom, že by to i on tak vážne myslel, ako to povedal. Lebo ráčte si uvážiť, vežavážení páni, že podža pána predsedu vlády priemerný ročný príjem českého a slovenského rožníka javil sa do r. 1930 v pomere 7000:3000. To bolo v dobe všeobecnej konjunktúry, keď sme mali i my miesto dnešného vežkého kádru nezamestnaných značný počet dobrých konzumentov, keď nášho Záhoráka ešte obživovala Viedeň a kus Rakúska, keď malo naše drevo dobrý odbyt do Maďarska a do Rakúska, pri čom si i desaťtisíce rožníckych rodín našlo zlepšenú výživu. Či môže zodpovedať pravde, že by sa ten pomer, a či, lepšie rečené, nepomer v posledných rokoch krízových vyrovnával? Ja myslím, že nie, ba že to rozpätie je stále ešte tak vežké, ako bolo do r. 1930, keď nie väčšie.

Preto sa nazdávam, že pán predseda vlády tým výrokom ani nemyslel natožko vyzdvihnúť ten údajne ohromný pokrok, vedúci k hospodárskemu vyrovnaniu medzi východom a západom, ale skôr pochváliť si svoje dieťa, obilný monopol.

To by však bola už iná vec. A tejto sa tiež nechceme vyhýbať, ba za potrebné považujeme zaoberať sa s ňou čím ďalej tým viac. Naše stanovisko k obilnému monopolu je známe i vláde, i príslušným odborným kruhom. Formužovali sme ho presne i na poslednom sjazde našej strany v Piešťanoch. Nevyhýbali sme sa tej palčivej otázke ani tu v parlamente a pri každej príležitosti sme poukázali na mnohé nedostatky československej obilnej spoločnosti a na všetky ťažkosti a nevýhody, ktoré z obilného monopolu nášmu rožníctvu plynú. Ale, žiažbohu, naši vládni činitelia ani čo by boli slepí a hluchí, ani čo by bolo všetko v najlepšom poriadku, idú svojou cestou ďalej bez povšimnutia si našich dobre myslených upozornení. Následkom toho už značná čiastka rožníctva hodne kriticky hžadí na obilný monopol, lebo vidí, že jeho výhody splaskly už na minimum a nevýhody, rôzne záväzky rastú do neočakávaných rozmerov. Preto nieraz počuť, že kde sú tie pevné ceny obilia? Ktorý komisionár platí za kukuricu plnú cenu? Čo je s burzovou a monopolnou cenou sladovníckeho jačmeňa, kde sa ukazuje rozdiel 40 až 50 Kč?

Ďalej, že čo je so zásadou pána predsedu vlády dr. Hodžu o rovnocennosti a rovnoprávnosti rožníckej práce v celom štáte, keď i tohoto roku sú ešte vežmi značné cenové diferencie obilia medzi východnou a západnou časťou republiky? A prečo sa ešte stále dováža ročite tisíce vagónov pšenice? Veď pán dr. Hodža ešte ako minister orby v r. 1933 v rozpočtovom výbore prehlásil, že sa už nič dovážať nebude. A prečo musí i ukrátený slovenský rožník na ten obchod doplácať svojimi príspevkami?

Rádi by sme počuli na tieto otázky otvorenú a jasnú odpoveď. A nie menej by nás tešilo, keby si vláda náležite zrevidovala svoju doterajšiu hospodársku politiku, menovite o t. zv. riadenom hospodárstve, a prispôsobila ju záujmom širokých vrstiev obyvatežstva. Menovite, aby už raz prestala s tak nešťastlivými experimentami, akých sa dopustila pri obmedzovaní osevných plôch obilia. Zo začiatku robilo sa to bez potrebnej prípravy a proti stanovisku odborných kruhov, a dnes sa to robí až proti prírode a zdravému rozumu.

Nechcem sa pustiť do podrobného rozboru tej otázky. Povedal som už svoju mienku o tom i s tohoto miesta, ale poukážem teraz len na absurdnosť a neudržatežnosť nariadenia ministerstva orby, vydaného o úprave osevu pšenice, žita, jačmeňa a ovsa v hospodárskom roku 1936/37.

Slávna snemovňa! Všetky veci usilujem sa posudzovať zo zorného úhlu objektivity. Nie som priatežom demagogie. Preto i pri posudzovaní tejto veci nielen pripúšťam, ale som aj pevne presvedčený, že v ministerstve orby je mnoho dobrých odborníkov, ktorí i po stránke praktickej si vedia dobre uvážiť, čo je dobré a čo nie, a ktorí dobre vedia, že pri rožníckej výrobe sa vežmi často nedá uplatniť ani vôža samého rožníka, lebo o výsledku jeho práce rozhoduje rad rôznych vyšších činitežov, které sú však mocnejšie ako všetky úrady na svete. A že napriek tomu sa to nariadenie preca objavilo, neviem si to ináč vysvetliť než tým, že pri ministerstve orby musí byť skupina žudí, ktorá za každú cenu chce zaviesť riadené hospodárstvo. Keby to robili postupne, opatrne a ciežuprimerane, nič by sme proti tomu nemali, ba podporili by sme také snahy. Ale robiť to bez ladu a skladu, bez povšimnutia i najzáväznejších prírodných a vyrobných podmienok, bez ohžadu na spotrebné, odbytové a finančné pomery nášho rožníctva, je už viac než gixer, ktorý sa môže prihodiť i úradom. Je to priamo teror a vnášanie anarchie do prvovýroby.

Aby to bolo jasné každému, i kto sa s rožníckymi vecmi nezapodieva, uvediem len tieto strucné faktá: (Posl. Rechcígl: Uveďte, jak by se to mělo dělat!) Až budeme na to povolaní, isteže to spravíme. (Posl. Rechcígl: To je velmi pohodlné! - Výkřiky posl. Mikuláše.) To nie je pohodlné stanovisko.

Slávna snemovňa, začiatkom hospodárskeho roku 1935/1936 vydalo ministerstvo orby nariadenie, že nikto nesmie viac obilnín pestovať, než na akej ploche ich ten onen dorábal v hospodárskom roku 1934/1935. Pri tom bola ďalšia podmienka, že každý obmedzí osevnú plochu pšenice o 8 %. Neskôr táto úprava bola doplnená tým, že pre každý politický okres bola stanovená maximálna výška osevu pšenice. Toto obmedzenie však našim vládnym pánom nestačilo, hoci podža úradného odhadu bola tohoročná úroda u žita menšia o 15 % a u pšenice o 13 % než vlani, a dobrého jačmeňa bolo vôbec tak málo, že sa musí pomýšžať na jeho dovoz z cudziny.

Pustili sa do ďalšej regulácie a obmedzovania osevných plôch. Vyhláškou ministerstva orby zo dňa 10. augusta 1936, čís. 81.366, bolo už osobitne pre každú obec stanovené, aké procento ornej pôdy môže byť pre obilniny vôbec a pre pšenicu zvlášť použité. Ilustrujem to príkladom zo svojej obce Sološnice. Vlani nám bolo dovolené mimo osemprocentovej srážky u pšenice tožkú plochu obsiať ako predvlani, pri čom maximálna výška osevu pšenice činila 22.6 % z výmery ornej pôdy. Naproti tomu tohoto roku len 58 % ornej pôdy smie obsiať každý Sološničan, pri čom psenice nie viac ako 9 %. Kvôli pravde musím však poznamenať i to, že Sološnica náhodou v relácii k ostatným obciam okresu malackého nie je na tom najhoršie. Sú obce, ktorým sa nedostáva ani 50 % osevu, tak Moravský Sv. Ján 44 %, Borský Svätý Jur 45 %, Bílkove Humence 46 % atď. A u pšenice už to vôbec tak vyzerá, ako by okres malacký pšenicu azda ani nikdy nebol videl. Jeho minuloročný 22 % priemer bol totiž srazený na 4 a niekožko desatín procenta a sú obce, kde podža nariadenia i kvetinové zahrady by postačily na jej osev. Že nepreháňam a že je to tak, uvediem z nich aspoň niektoré: Hasprunka, Bílkove Humence, Borský Svätý Jur a Lakšárska Nová Ves dostaly pol procenta, Niklašov, Kuklov 1 %, Kuchyňa, Jablonové 2 %, Závod 3 % a tak ďalej a Lozorno vôbec nic.

Slávna snemovňa! Po tomto si dovolím položiť otázku na všetkých tých "odborníkov", ktorí ten návrh vypracovali, ale najmä na pána ministra orby dr. Zadinu, ktorý je za toto nariadenie v prvom rade zodpovedný, že keď rožník z hociktorej tej obce smie priemerne len asi polovicu svojej ornej pôdy obsiať, čo má dať na tú druhú polovičku? Poviete, že okopaniny a krmoviny! Áno, ale nie v pomere k obilninám 1:1. Od takéhoto pomeru v osevnom postupe sme ešte vežmi ďaleko, a ak vláda nevyrieši mnohé naše hospodárske problémy, najmä otázku repných kontingentov, výroby liehu a škrobu v prospech Slovenska, nikdy sa k tomu pomeru ani nedostaneme.

Ďalej sa pýtam, ako si to predstavuje pán minister dr. Zadina s tým radikálnym obmedzovaním osevných plôch pšenice a ako si dovolil siahnuť nielen na našu tradičnú, ale i takú plodinu, ktorá sa na mnohých krajoch Slovenska nedá ničím iným nahradiť? A či si pán minister vážne myslí, že náš rožník, ktorému sa jej pestovanie zakazuje i pre jeho domácu spotrebu, pôjde si ju kúpiť k obilnej spoločnosti, alebo pre pšeničnú múku si pôjde do obchodu? Nie, páni, takú ešte nikdy nehrali na Slovensku, ani ju nikdy hrať nebudú. Lebo ak si neviete dať rady so zásobami pšenice, zastavte najsamprv jej dovoz z cudziny a keď ani to nepomôže, klepnite na prsty tým, ktorí sa dopustili špekulácie, ale slovenskému rožníkovi dajte po tejto stránke svätý pokoj. (Výkřiky.) Tých špekulantov, netajím, najdete niekožkých i na Slovensku, ale hlavný káder bude dozaista medzi vašimi chytrákmi.

Slávna snemovňa! Keď som o tomto nariadení trocha hlbšie uvažoval, nemohol som sa zbaviť týchto troch vynorujúcich sa otázok: Či chce tým len vláda vyskúšať trpezlivosť nášho rožníka? Či chce pokus spraviť, kto to poslúchne a kto nie? Alebo konečne, či to chce previesť do všetkých dôsledkov? Ak len to prvé hžadala, poviem, že dnešná doba a ťažké položenie rožníctva nie je ani trocha vhodné na takú nepeknú zábavu niektorých pánov. Ak chce vyskúšať poslušnosť rožníctva, radím, aby takéto experimenty nerobila, lebo potom i tí najpoctivejší môžu stratiť úctu k zákonom a nariadeniam. A konečne - o čom by som však najviac pochyboval - ak to mieni previesť v plnom rozsahu a na celej čiare i so všetkými sankciami, vtedy by som musel za naše rožníctvo čo najrozhodnejšie prehlásiť, že sa tomu nariadeniu nepodrobíme. (Tak je!) Áno, slávna snemovňa, som si plne vedomý, čo hovorím a aké následky to môže mať. Ale nemôžeme a za žiadnych okolností nesmieme svoliť k takému opatreniu, ktorým by mohol niekto i ten posledný a krvopotne zarobený krajec vyraziť z úst tomu, kto ho dáva celému žudstvu. A aby pán minister videl, že nežartujem a že nie je mojím úmysžom štvať iných, prehlašujem tu pred slávnou snemovňou, že som to nariadenie sám neposlúchol už pri oseve pšenice a pri oseve ostatných obilnín ho tiež neposlúchnem. A bez toho, že by som sa chcel ospravedlňovať, prehlašujem na čestné slovo, že som to neurobil ani zo ziskuchtivosti ani z renitencie, ako sa to dokáže i v tisícoch iných prípadoch, ale jedine len preto, že to vyžadoval, ako páni agrárnici hovoria, "zákon pôdy". (Tak je!) Teda čakáme na následky z tejto neposlušnosti. Po tohoročnej neúrode môžu prísť zasa perzekúcie.

Slávna snemovňa! Prednesenými poznámkami chcel som len upozorniť slávnu vládu, aby rožníctvu na Slovensku, ktoré tvorí prevážnu časť jeho obyvatežstva, bola už raz venovaná tá pozornosť a pečlivosť, ktorú si ten žud zasluhuje a nevyhnutežne potrebuje. Nech sa to však nerobí rečami, rečičkami, ale výdatnými skutkami. V tom sa prejaví ozajstná štátotvorná politika vlády a len takáto politika upevní štát a jeho základy. Nech neomešká nahradiť to, čo predošlé režimy zameškaly, a nech sa aj postará, aby to, čo sa Slovensku či v rámci rozpočtu alebo na základe mimoriadnych opatrení poskytne, prišlo aj ta, kam to patrí, najmä aby sa prestali privilegovať príslušníci vládnych strán na úkor ostatných občanov, ktorí sú tak synmi tejto vlasti a poplatníkmi štátu ako aj tí.

Že sa ani jedno, ani druhé doteraz nedialo, mohli by sme na to uviesť stá a stá príkladov. Uvediem predbežne len jeden, ktorý sa i toho roku zopakoval. Je to podpora a udelenie pomoci živelnými pohromami poškodeným rožníkom. Tejto podpory sa Slovensku doteraz tak málo ušlo, že hanba o tom hovoriť. Naproti tomu po sedemročnej poslaneckej skúsenosti musím konštatovať, že keď sa v zamoravských krajinách vyskytla taká menšia väčšia škoda, že vláda sa hneď ponáhžala dať im čo najvýdatnejšiu pomoc. Tak bolo i roku minulého. V zemedelskom výbore som ostro vytýkal to meranie dvojakého lakta a žiadal som, aby v páde potreby i Slovensku bola preukázaná taká pečlivosť. Nestalo sa, hoci sa zistilo, že i toho roku boly mnohé kraje Slovenska poškodené na obilninách, ako r. 1931. Slovenské rožníctvo a požnohospodárske robotníctvo čakalo pomoc. Žiadalo sa len to najnútnejšie: chlieb a osivo. Chleba sa mu vôbec nedostalo a osiva kde áno a kde nie. Nebolo vraj prostriedkov. I vládni činitelia prehlásili, že rádi by dali, ale nemajú z čoho.

Prídel osiva zemedelskou radou nepostačoval a ani postačiť nemohol. Jej prostriedky boly skromné, nestačily na to. Táto akcia nebola však ani spôsobom prevádzania dosť vhodná, lebo pri prevádzaní súpisu osiva požadovaly sa tak vysoké ceny, ktoré si mnohí rožníci netrúfali zaopatriť. Následok toho bol teda ten, že museli siať, čo sa im urodilo, keď to aj akokožvek zlé bolo. Že potom, keď cena bola neskôr snížená, mnohí v tom videli podfuk a upodozrievali naše úrady zo straníckych úmyslov, a myslim nie celkom neodôvodnene. Lebo kedykožvek a akákožvek pomocná akcia sa na Slovensku prevádzala, vždy to vedeli naši agrárnici náležite využiť a na mnohých miestach priamo zneužiť. Na pr. r. 1935 boly ťažko postihnuté krupobitím niektoré obce trnavského a piešťanského okresu na čiare Nádaš - Šterusy. Postihnutí rožníci žiadali preto na jeseň minulého a na jar tohoto roku prídel lacného osiva od zemedelskej rady. Niečo aj dostali, ale úrady už sa potom nepostaraly, aby dodané osivo bolo spravodlive rozdelené medzi postihnutých rožníkov. Konkrétne: Šterusy dostaly na jar tohoto roku 100 q jačmeňa. Tento jačmeň skutočne i došiel na adresu starostu obce, aby to uchádzačom rozdelil. Avšak osivo zo stanice neprevzal starosta obce, ale predseda miestnej organizácie republikánskej strany Štefan Lacko a rozdelil ho len tým, ktorí zaplatili členské príspevky do agrárnej strany. Tí, ktorí odopreli platiť tieto členské príspevky a mali nárok na osivo, prirodzene protestovali proti takémuto pokračovaniu a podali si aj na príslušné miesta sťažnosť. No, márne sa obracali na okresný úrad i na zemedelskú radu, nápravy sa nedočkali.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP