To je tyranstvo také, že
väčšieho nebolo ani vtedy, keď Husa pálili.
Ten, kdo je mimo strany, nemôže byť ani poriadným
ani čestným. Také pomery sú možné
len v prezretej hyperkultúre, ale sú ďaleko
od pravej prírody.
A táto zdravá príroda
je zachovaná v tých malých obciach, kde ľud
neide jeden druhému na hrdlo, nesiaha k nožu. Tam
je kmotor agrárnikom, švagor delníkom a keď
sa niektorý vyučil za učiteľa, je štátoprávny
demokrat. To im však nevadí, či už pri
svadbe, krsteniach, alebo akejkoľvek príležitosti
spoločenskej sa sísť na obecnom dome, priťuknúť
si s pohárom vína, tam neanatematisuje jeden druhého,
preto, že patrí k druhej strane.
Držia sa prirodzeného
hesla, je-li vlk vlkovi bratom, akoby im nemal byť človek
človekovi a nesožere-li vlk vlka, prečo by
to mal robiť človek so svojim bratom? Presvedčenie
býva často chvíľkové, jeden patrí
dnes k tej strane a zajtra k druhej, pozajtra si spraví
stranu sám, dá tomu meno filosofické, alebo
stavovské s heslom, za ktorým bežia zástupy,
ktoré anatematisujú tých, ktorí čo
len jeden bod z ich programu neveria.
Hľa, milí priatelia,
dľa mojej zkúsenosti, ktorej som nabyl za 14 rokov
v obecnom živote a parlamente tej dediny, kde sa ľudia
pre maličkosť povadia a hned aj smeria. Nikdo si viac
nespomenie, aká braterská láska je na dedine,
kde nie sú ľudia nakazení hyperkultúrou,
kde nie sú dogmaticky strannícki, ako vo vysokej
politike, na pr. maďarskej, kde jeden na druhého kričí:
"hazaáruló." Keď čítal
som v jedných novinách, čítal som,
že jedna strana je dobrá, ale druhá, to je
zradca, a keď som čítal druhé noviny,
čítal som, ako tie noviny dokazujú, že
ten prvý je zradca, naposledy by to vypadalo tak, ako by
sme boli všetcia zradcovia.
Je prehnanosť strannícka,
odpusťte, že tak hovorím, ale ráčte
uznať, že to hovorím zo skúsenosti. Mám
ten dojem, že táto prehnanosť neni oprávnená
v dedine. To my tiež priznávame a vy tiež, že
sa pre také veci v dedine neškrtia, lebo vedia, že
sú z jednej krve, z jednoho hniezda.
Keď si dnes niečo povedia,
zajtra si to odpustia a hovoria: veď to holo na obecnom dome,
to je politika, prečo by sme sa pre to vadili a škrtili?
Preto v malých obciach, kde je viac lásky a menej
stranníckosti, nie sú ľudia takí "chyť
ho", aby je-li pri druhej strane, bol čertu odovzdaný,
terrorisovaný, bojkotovaný. Preto je oprávnené,
aby v týchto menších obciach volili relatívne.
Povedia si: ako to tí pánovia spravili v tom sneme,
však tomu nerozumie ani sám pán učiteľ.
Keď ho človek prečíta 4 krát,
nerozumie tomu, aké to pomerné zastúpenie
bude. Ľud povie: "Ale kdo sa bude s tým párať,
koho chceme, toho si zvolíme a za štvrt roka uvidíme,
čo z toho bude." Iste, že to je správne
pochopenie, že v menších obciach môžú
a majú byť relatívne voľby a zvlášte
je ich treba na Slovensku, kde pomerné hlasovanie vypočítavanie
bude ťažké i pre intelligenciu, to neni pre prostý
ľud. Tam si povedia: "tam je mnoho počítania,
to je nejaký fígeľ, keby to bola pravda, bolo
by to srozumiteľné, jasné a nemusel by se na
to vziať arch papieru a spotrebovať jednu ceruzu, aby
se vypočítalo, ako bude kdo zastúpený;
pravda je srozumiteľná, jasná, každému
prístupná.
Preto v tých menších
obciach a zvlášte na Slovensku, kde ohraničenie
strán je nie tak prepiaté, dobre sa snášame
jeden s druhým i pri rôznom presvedčení.
V obci sú najnebezpečnejší ľúdia
ma obecnom dome veľkí štátni politikovia.
Nikdo tak obecnú správu nezfušuje, ako politik
veľkého štýlu. My tam potrebujeme malý
štýl, ne veľkú koncepciu. Tam treba drobnej
práce, čiernej roboty, ako povie Rus, treba pracovať,
chodiť, tam nie sú programové reči strán,
články novinárske, shromáždenie
ľudu, tam je láska a priateľstvo, dobrorečiť,
dobre myslieť a dobre robiť. Kdo dobre hovorí,
dobre myslí a dobre robí, nehľadí na
to, nech si ten druhý robí vo štáte
politiku akú chce, nech patrí k akejkoľvek
strane, doma je dobrým človekom, lebo prislúcha
k tej obci patriotický i lokálne.
Doma si oni pri svojom stolečku,
pri svojom krbe robia svoju politiku a skrývajú
sa pred svetom, aby na nich nedošlo, aby im bolo doma dobre
a aby pánovia na nich nesiahali. Žijú životom
svojim, múdrym, ako u domáceho krbu, ako v rodinnom
živote, do ktorého neradi vpúšťajú
štátnu politiku.
Preto prosím, aby ste prijali
to, aby to relatívne zastupovanie na Slovensku bolo prijaté
v tej forme, lebo 1000 duší, to znamená toľko,
že na Slovensku neni natoľko vyvinuté stranníctvo,
fanatismus, dogmatisovanie, ako v týchto krajoch a preto
im môžeme v širšom kruhu dať tú
rodinnú, priateľskú politiku domácu,
ktorá v mnohých ohľadoch je lepšia než
tá štátna. Aspoň je láska a priateľstvo
v tej dedine.
Urobil by som ešte niekoľko
poznámok ohľadne viazaných stranníckych
listín. Isté je, že celá táto
predloha predstavuje ohromný pokrok k tomu, aby volebný
zákon opravdu tomu cieľu slúžil, aby sme
vyzvedali vôľu prírody, vôľu ľudu.
Lebo zákon je len vtedy mravný,
pochádza-li z ľudskej prírody, lebo len príroda
vo svojej podstate, dokonalosti a plnosti môže byť
pravidlom mravnosti, a je-li pravidlom mravnosti, je i pravidlom
práva. Žiadný zákon, nepochádzajúci
z tejto prírody, nezaväzuje svedomie.
Predloha predstavuje ohromný
pokrok, lebo dáva právo mužským i ženským,
ale tú veľkú otázku, slávne shromáždenie,
otázku človečenstva, usiluje sa síce
riešiť, ale po mojom skromnom presvedčení,
je ešte ďaleko od toho ideálu, aby sa ľudstvo
priviedlo k tomu, že by rovnoprávnosti rozumelo tak,
ako se jej rozumeť má. Lebo niektorí rozumia
rovnoprávnosti tak, že každý človek
je technicky rovnoprávny. Keby bol každý človek
technický, mechanický rovnoprávnym, mali
by sme všetcia mať boty jednoho strihu. Této
by však jednoho tlačili, druhému by boly voľné.
Museli by sme nosiť i kabáty, kravaty a širáky
jednoho vzoru. Jednomu stál by širák na vrcholi
hlavy, druhému by siahal až na uši.
Iste je to veľký problém,
vyjadriť túto rovnoprávnosť, ktorá
se vyjadruje nie technickou, nie mechanickou rovnosťou človeka
akoby z dreva vystrúhaného, ale rovnosťou takou,
že každý má byť rovný vo svojej
kvalite, vo svojej podstatnej a základnej jakosti.
To je ten veľký problém
universalismu a individualismu v celom svete a človečenstvo
dľa mojej skromnej mienky nebude mať pokoja a nepríde
k uspokojeniu, kým všetky jeho kvality neprídu
k výrazu cestou volebného zákona. Pravda,
tento volebný zákon a tento spôsob priemerného
zastupiteľstva je ohromný krok do predu a preto prijal
ho v republike každý s radosťou, hoc uvádza,
a na to chcem upozorniť, istú tyranniu strán,
lebo viazané lístky do istej miery uvádzajú
na členstvo tyranniu strán. Preto priemerné
menšinové ustanovenie na tomto podklade hoc sa i prijíma
za dobré a za ohromný pokrok považuje, predsa
len má jednu vadu, tú, že občan nevolí
priamo.
Všeobecné hlasovanie
musí dať človeku možnosť, aby volil
priamo, to jest, aby hlasoval na toho človeka, ktorého
chce mať zvoleného. Ale tu nehlasuje priamo, lebo
strana popredu ustáli, ktorý človek na listinu
patrí a len potom sa môže volič cestou
strany uplatniť a hlasovať na tých, ktorých
strana ustálila, takže človek nemá voľnosti,
aby mohol voliť, ako on chce, ale podlieha ortieľu strany
a preto nevolí priamo, ale cestou a pomocou strany. Zrejmé
je i to, že hlasovanie není už preto tajné,
lebo sa vie, ku ktorej strane kdo patrí, na koho bude hlasovať.
Kdo je v organisácii, musí prijať tú
a tú listinu viazanú, ktorú mu dajú.
Do istej miery uškodí to tedy tajnosti.
Preto dľa mojej skromnej mienky,
nehlasuje-li se dostatečne tajno a priamo, není
to už ceľkom a dokonalé demokratické,
dokonalé ľudové. Ten prameň prírody
nemá bezprostredného vzvierania pri tejto voľbe.
Ale na dnešek a pri dnešných pomeroch iste že
si neni možno predstaviť inakší spôsob,
lebo náš dosavádny pojem o ľudskej spoločnosti
nemá ešte vykrystalisované organické
chápanie ľudskej spoločnosti. My ešte
aj v tejto novej dobe chápeme ľudstvo staroliberálnym
spôsobom, totiž považujeme človeka jediného
každého vo svojej absolútnosti, vo svojej neodvislej
osobnosti.
To je stará kliatba a pretiahne-li
sa táto do budúceho veku sociálneho, kde
sa musí chápať človek nie ako osoba,
ako individuum neodvislé od iných, ale ako organický
celok, ako spoločenský tvor, ktorý podstatne
je sjednotený, sviazaný s akousi organisáciou,
do ktorej patrí, nikdy nebudeme v stave uplatniť a
vyjádriť pravú vôľu človečenstva
a vôľu pravej záujmy pri voľbách.
Tu by som si dovolil na to skromne upozorniť, lebo dobre
viem, že v tomto ohľade veci dnes ešte nie sú
na toľko dozreté. Ale som toho presvedčenia,
že dozreť musia a dozrejú, som toho presvedčenia,
že je to otázka budúcnosti, veľká
otázka, vyjadriť kvalitu človeka ako organisovanú
jednotku na základoch prirodzených a nie na základoch
stranníckych. Miesto organisovaných strán
mali by byť smerodatnými vo veku sociálneho
pokroku nie jednotlivci, ako samostatné jednotky, ale jednotlivé
stavy. Ako sa vyjadria, pánovia, pri tomto spôsobe
volebného práva zájmy stavov? Nijako! Zájmy
stavov budú zasa predmetom tvorby jednotlivých stran.
Zájmy stavov, kvalita človeka, čím
je on, patrí-li k intelligencii, či je to remeselník,
úradník, či je to roľník, jeho
povolanie, jeho stav není vyjadrený týmto
spôsobom, lebo jeho výdelečná, živnostnícka
kvalita je hodená do davu, ako labda pri hre footballu,
kde do toho každý kope a kdo ho vykope, ten to vyhrá.
Majú-li strany hlasovať
dľa viazaných listín, sú možné
len 2 vážne strany: strana, ktorá je dogmatický
organisovaná na živnosťníckom podklade,
strana demokratická, ktorá zakláda svoj katechismus,
na 3 hlavných zásadách marxistických
a dľa toho verí a je presvedčená o pravosti
príkazov, z ktorých disciplína táto
vyrôstla, a táto strana, ktorá má autoritu
a disciplínu, má rozhodne budúcnosť
pri takomto spôsobe volieb - a druhá strana podobne
dogmatická, ktorá tiež má svoju disciplínu
a své "Verím v Boha". Tieto katechismuse,
jeden ako druhý, majú svoju istú budúcnosť,
takže rôznosť stavovská bude predmetom
stranníckych bojov. Ani u samých sociálnych
demokratov, ani u klerikálov, ač toto slovo patrí
po mojom presvedčení už do starých časov
- neprídu často ich stavovské zájmy
v platnosť pre prepiatosť strannícku, lebo neni
možno vyjadriť zájmov stavovských v každej
obci. Môže sa stať, že v niektorej obci budú
len samí sociálni demokrati, alebo len samí
klerikáli. A pán učiteľ, alebo remeselník
musí sa pripojiť k zájmom stavovským
niektorej strany proti svojmu presvedčeniu. Ale i títo
chcú žiť, i títo sú čiastkou
verejnej mienky v obci, vo štáte. A to je možné
vyjadriť len tým spôsobom, že miesto strán
boli by nositeľmi práva viazaných listín
stavovskej organisácie. Je isté, že u delníkov
je odborová organisácia, ktorá si svojou
vôľou, svojou obetavosťou a svojou húževnatosťou
vydobyla česť a chválu. A potom za politickou
stranou iste stoja odborové organisácie, ktoré
vyjadrujú ich zájmy a vôľu.
Druhé stavy budú odkázané
na milosť a nemilosť niektorých hlavných,
mocných stavov. Keď by sme za základ volebnej
orgnisácie ustálili organisácie stavovské,
či už roľnícke, delnícke, remeselnícke,
vôbec akékoľvek organisácie stavovské,
keď jeden, druhý i tretí stav, hoc i v menšom
počte by prišiel k svojmu zastupiteľstvu pravému,
stavovskému, lebo jednotlivec by bol chápaný
a predstavovaný v tom volebnom systéme nie ako individium
neodvislé, ale ako jednotka v organickom celku stavovskom.
To je iste len hudba budúcnosti,
ale považoval som to za svoju povinnosť to predniesť,
že by som nebral úplne zodpovednosť pred mojim
ľudom a národom za tú vojnu, ktorá povstane
následkom toho, že sú viazané tieto
listiny ku stranám, a že tým sa napomáha
tyranstvo jednotlivých strán. Tú pochybnosť
mám veľkú. Je treba strannícku organisáciu
nahradiť zmenenými stavovskými organisáciami.
Dnes doba k tomu ešte neprišla, tá sa vyvine,
až robotníctvo a roľníctvo si vydobude
svoje stavovské zákonité zastupiteľstvo;
preto prijímam to pomerné zastúpenie tak,
ako to pan dr. Meissner vysvetlil, ako nejakú odpomoc oproti
tyranstvu strán, lebo individualismus sa predsa len môže
uplatniť, musí-li kandidátna listina byť
v obciach do 500 obyvateľov podpísaná aspoň
10 voličmi, v obciach do 2000 obyvatelov 20 voličmi.
S tým môžú byť ľudia dočasne
spokojení, lebo nie sú-li spokojení, môžu
sa sjednotiť a ustanoviť si svoju listinu a hájiť
tým svoju vôľu. To je iste odpomoc proti tyranstvu
strán, lebo nie v každej strane sú vodcovia
tí najcennejší ľudia v obecnej politike.
Môžu byť dobrí politici, žurnalisti,
výborní rečníci, ale odborní
robotníci a ľudia drobnej práce nemusia byť.
Myslím, že toto ustanovenie
ako spôsob osvobodenia prozatím dostačí
do istej miery, kým sa nevyvine stavovské zastupiteľstvo
v obciach, krajoch a štáte i celej ríši
a že ako expediens bude tento spôsob na krátku
dobu dostatečný, je isté, že je lepší
než druhý spôsob, kde by každý mohol
jednoho škrtnúť, vynechať alebo druhého
si napísať, lebo by z toho vzešlo ešte väčšie
rátanie a počítanie, než pri tomto spôsobe.
Já by som konečne chcel
pripojiť sa k návrhu predešlého rečníka
p. Dyk, a, aby tento zákon platil na dobu čo možná
najkratšiu. Pánovia, uvedomme si, že sem nie
sme poslaní žiadnými zvláštnymi
zákony, voľbami, že naša funkcia není
doložená každodennou životnou potrebou -
my sme revolucionárskymi samozvanci - my tu nie sme riadne,
správne zvolenými poslanci. Môže-li sa
kdo toho dovolávať, som to iste ja, lebo po dobu 12letého
svojho mandátu som na uherskom sneme svedomite slovenský
národ zastával a hájil jeho zájmy
až po hrdlo a život, a ľud môj i v boji proti
žandárom, vojakom, peniazom a alkoholu, dva razy mňa
poveril veľkou väčšinou s ďalším
zastupovaním svojich zájmov v uherskom parlamente,
po prevrate prestúpil som len z jednoho domu do druhého,
zastávajúc vtedy ešte 3 dni zájmy nášho
ľudu v uherskom parlamente. Ale popri tom všetkom necítim
sa vo svojom svedomí oprávneným k tomu, aby
som donášal zákony, dlhotrvanlivé zákony,
týkajúce sa bohvie akých životných
zájmov bez novej volby a bez nového poverenia. (Výborne!)
My sme všetcia revolucionári
samozvanci a preto také zákony, ktoré donášame,
majú byť donášané na dobu čo
možná nejkratšiu. Preto i tento zákon
dostačí, budú-li na 2 roky patriční
ľudia volení. Za 2 roky bude snáď iný,
lepší poriadok a potom nech ľud, ktorý
svoju krv precedil a ktorý chce si zariadiť sám
svoj vlastný život, rozhodne. My musíme usilovať,
abysme to vykonali čo najskôr. Vytvoriť zákon
o štátnych voľbách pro československú
republiku, potom každý iď, daj sa voliť
a spýtaj sa ľudu, ako chce si zariadiť svoj budúci
život. Ale revolucionárskí samozvanci nie sú
oprávnení k tomu, aby zaväzovali občanstvo
na desaťročie snáď i na päťdesiatročie
zákonmi, ktoré hlboko zasahujú do života.
Nechcem nikomu naháňať vodu na mlýn,
taktiež nechcem posudzovať otázku so stanoviska
navržených reformov manželstva alebo školského
vyučovania. Preto utvorme zákon dľa možnosti
na najkratšiu dobu a preto prihováram sa za návrh
pana predrečníka.
Prijatie zákona na 2 roky
dostačí a keď prijmeme tento zákon,
hľaďme urobiť zákon o štátnych
československých voľbách, nechajme stranou
agitácie či už s kazatelní, či
z ľudových shromáždení odborových,
alebo agitáciu novinársku, majme len úprimnú
vôľu, pri tom zákone objektívne vyzkúmať
vôľu ľudu, neškriepiť sa, ale v láske
a priateľstve hľadať cestu k právu ľudu
a všetko ostatné nechať stranou a potom ísť
a spýtať sa ľudu, ako chce v budúcnosti
svoj život zariadiť. To je hlavný kameň
základný a na tom základnom kameni musíme
založiť všeobecné tajné hlasovacie
právo. A potom choďte a pýtajte sa ľudu
v šírej Československej republike a povedzte
mu: Nechceme ti byť samozvanými vládci, ale
chceli sme ťa zachrániť a v hrozných dobách
sa ťa zastať, ale nechceli sme bez tvojej vôle
stavať tvoj dom; nechceli sme presadiť vôľu
svoju, ale podrobíme sa vôli tvojej. (Výborně!
Hlučný potlesk.)
Předseda:
Přerušuji jednání o prvém odstavci
dnešního denního pořádku, o radu
volení do obcí republiky Československé
a, nebude-li proti tomu námitek, přistoupil bych
k odstavci třetímu a pátému dnešního
denního pořádku a sice ke zprávě
sociálně-politického výboru o návrhu
dra Engliše s osnovou zákona o organisaci statistické
služby a ke zprávě školského výboru
o zřízení university s českou řečí
vyučovací v Brně.
Jsou snad proti tomu námitky?
Ne. Přistoupíme tedy k třetímu
odstavci denního pořádku a žádám
p. zpravodaje dra Engliše, aby se ujal slova.
Zpravodaj posl. dr. Engliš:
Slavné Národní shromáždění!
Jest mi především
odůvodniti pilnost tohoto návrhu. Statistika jest
předpokladem správy a potřebujeme ji jako
předpoklad veškeré legislativy. Ve všech
státech moderních organisace statistické
služby (Předseda zvoní) záleží
v tom, že sestává jednak z poradního
a usnášejícího sboru, jednak z úřadu
výkonného. Tak tomu bylo ve Vídni u centrální
statistické komise, tak tomu jest v Praze až do dneška
a tak to navrhujeme i my. Statistický úřad
nepodrobujeme žádnému resortnímu ministerstvu.
Ve Vídni statistika byla podřízena ministerstvu
vyučování, ale ne z důvodů
věcných, nýbrž z důvodů
historických. V Uhrách je podrobena statistická
komise ministerstvu obchodu, v Dánsku ministerstvu vnitra
a tak bychom mohli pokračovati. (Předseda zvoní.)
Obsahem svým spadá
statistika vlastně do rámce kteréhokoliv
ministerstva, ale poněvadž záleží
na tom, aby byla pravdivá a souměrná, tedy
vlastně nemá býti žádnému
resortu ministerskému podřízena, a z té
příčiny již podřizujeme ministerskému
předsedovi přímo.
Složení úřadu
statistického - rady i úřadů - do
podrobností uzákoniti dnes není možno,
poněvadž takovéto vybudování
celé organisace bude záležeti na organisaci
správy, jak bude vybudována, a nového poradního
sboru. Záleží na tom, jaké budou zájmové
organisace, neboť jistě v této radě
bude přihlíženo k zemědělství,
průmyslu, obchodu, administrativě a pod. Z té
příčiny jest nutno, ponechati tyto podrobnosti
cestě nařizovací. Stejně nelze dnes
zákonem trvale petrifikovati organisaci státní
statistické rady.