Ústavodarné Národné shromaždenie republiky Československej usnieslo sa na tomto zákone:

(1) S výhradou ustanovení §§ 2 a 3 sú ničotné rozsudky vojenských súdov tzv. Slovenského štátu, ktorými bol niekto právomocne odsúdený pre niektorý čin trestný podľa

1. II. dielu a §§ 492 až 501 vojenského trestného zákona zo dňa 15. januára 1855, č. 19 r. z.,

2. branného zákona republiky Československej zo dňa 19. marca 1920, č. 193 Sb., v znení predpisov ho meniacich a doplňujúcich,

3. branného zákona Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 1940, č. 20 Sl. z.,

4. zákona zo dňa 13. mája 1936, č. 131 Sb., o obrane štátu,

5. zákona zo dňa 19. marca 1923, č. 50 Sb., na ochranu republiky, v znení predpisov ho meniacich a doplňujúcich,

6. zákona zo dňa 26. novembra 1940, č. 320 Sl. z., o trestných činoch proti štátu,

7. zákona zo dňa 22. júla 1941, č. 166 Sl. z., o zvýšenom trestaní podvratnej činnosti za brannej pohotovosti štátu v trestnom súdnictve občianskom a vojenskom,

8. zákona zo dňa 7. októbra 1941, č. 226 Sl. z., o zvýšenom trestaní záškodníckych činov za brannej pohotovosti štátu, alebo

9. zákona zo dňa 28. mája 1942, č. 91 Sl. z., o prísnejšom trestaní neoprávnenej držby zbrane za brannej pohotovosti štátu.

(2) Ničotnosť vysloví krajský (vrchný) vojenský súd, v obvode ktorého mal sídlo vojenský (poľný) súd tzv. Slovenského štátu, a keď išlo o poľný súd, ktorého sídlo bolo mimo územia hranice tzv. Slovenského štátu, krajský (vrchný) vojenský súd v Bratislave na žiadosť odsúdeného alebo niektorej z osôb uvedených v § 389, ods. 1 vojenského trestného poriadku.

(3) O žiadosti rozhodne po prevedení potrebného šetrenia usnesením u krajského vojenského súdu jeho prezident, u vrchného vojenského súdu senát, složený z troch vojenských sudcov, z ktorých hodnosťou najvyšší (služobne najstarší) predsedá v neverejnom zasadnutí, po vypočutí verejného žalobcu.

(4) Proti usneseniu súdu, vydanému podľa predchádzajúceho odseku, možno podať sťažnosť do 8 dní odo dňa jeho doručenia k nadriadenému vojenskému súdu, ktorý rozhodne s konečnou platnosťou; sťažnosť má odkladný účinok.

Ak sa sbieha s niektorým z činov uvedených v § 1, ods. 1 iný trestný čin, pre ktorý bol žalovaný týmže rozsudkom odsúdený, určí súd, vyslovujúc ničotnosť pôvodného rozsudku podľa ustanovení § 1, ods. 2 až 4, za tento iný čin rozsudkom nový trest, opierajúc sa o výrok o vine už učinený.

Ustanovenia §§ 1 a 2 sa nevzťahujú na trestné činy, spáchané v prospech štátov, ktoré boly vo vojnovom stave s Československou republikou alebo jej spojencami.

Pokiaľ tento zákon nestanoví inak, platia pre príslušnosť a konanie vo veciach ním upravených ustanovenia vojenského trestného poriadku.

Právomocné rozsudky vojenských súdov tzv. Slovenského štátu, ktorých ničotnosť nebude vyslovená podľa § 1, zostávajú v platnosti a hľadí sa na ne ako na rozsudky československých vojenských súdov.

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho minister národnej obrany.

Na rozsudky, vynesené bývalými vojenskými súdmi tzv. Slovenského štátu, nemožno vztiahnuť nariadenie Slovenskej národnej rady č. 53/1945 Sb. n. SNR, podľa ktorého československé súdy na Slovensku vyslovia usnesením bezúčinnosť právomocných odsudzujúcich rozsudkov, vynesených za tzv. Slovenského štátu v dobe po 6. októbri 1938 pre také politické činy, ktoré teraz podľa platných predpisov a so zreteľom na súčasný štátoprávny a politický stav nie sú trestnými činmi, alebo i pre iné činy, spáchané v záujme odboja alebo k zamedzeniu (zmierneniu) krívd páchaných nepriateľmi slovenského národa, Československej republiky alebo demokracie.

Platnosť ústavneho dekrétu prezidenta republiky zo dňa 3. augusta 1944, č. 11 Úř. věst. čsl., o obnovení právneho poriadku, v znení zákona zo dňa 19. decembra 1945, č. 12 Sb. z roku 1946, je predbežne obmedzená na zeme historické a jej rozšírenie na Slovensko nebolo dosiaľ prevedené.

Účinnosť rozsudkov vojenských súdov armády tzv. Slovenského štátu bola naopak v § 2, ods. 2 nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 19/1945 Sb. n. SNR výslovne zachovaná ustanovením, že pri posudzovaní platnosti úkonov alebo opatrení už vykonaných alebo rozhodnutí už vynesených, pokiaľ ide o vojenské súdy bývalej slovenskej armády, sú rozhodujúce predpisy, platné v dobe vykonania alebo vynesenia týchto rozsudkov. Tento stav nebol zmenený ani nariadením č. 53/1945 Sb. n. SNR.

Za tohto právneho stavu možno tedy prehlásiť za ničotné a bezúčinné všetky rozsudky všetkých súdov, ktoré pôsobily v dobe neslobody na území celej obnovenej Československej republiky, vynesené pre delikty politické, s výnimkou práve rozsudkov, vynesených vojenskými súdmi tzv. Slovenského štátu, ktorých platnosť nebola žiadnou shora uvedenou normou zrušená.

A tak tu dochádza k disparite a diskriminácii medzi československými občanmi, ktorá nie je žiadúcou. Táto situácia vyvoláva pocit krivdy u osôb odsúdených vojenskými súdmi tzv. Slovenského štátu pre delikty vojenské, ktoré svojou povahou sú deliktami politickými a objektívne prospievaly nášmu oslobodzovaciemu boju, alebo odsúdených pre delikty výslovne politické, pretože tieto osoby nemôžu dostať vysvedčenie zachovalosti. Tým je im zabránené dosiahnuť miesto alebo zamestnanie, pre ktoré súdna zachovalosť je nevyhnutnou podmienkou, a sú v nevýhode proti tým, ktorí ochotne prisluhovali bývalému režimu a jeho vojenským cieľom.

Nepomáha tu ani zákon č. 115/1946 Sb., pretože obnovu trestného konania možno dosiahnuť podľa § 2 tohto zákona len u činov, ktoré vykazujú po stránke subjektívnej zvláštnu kvalifikáciu v zákone uvedenú.

Na rozsudky vojenských súdov tzv. Slovenského štátu nemožno vztiahnuť amnestiu prezidenta republiky zo dňa 29. augusta 1945, vydanú pre obor vojenského súdnictva, pretože jednak táto amnestia hovorí o rozsudkoch československých vojenských súdov a vojenské súdy tzv. Slovenského štátu nemožno považovať za československé súdy, jednak sú odsúdenia pre delikty, ktoré smerovaly proti brannej moci cudzieho a to nepriateľského štátu a nie sú teda trestné podľa československého práva s hľadiska čl. 9, ods. 2 ústavného dekrétu prezidenta republiky o obnovení právneho poriadku, v znení zákona č. 12/1946 Sb., už od počiatku ničotné a nemôžu byť vôbec predmetom amnestie.

Preto treba odstrániť tento stav cestou zákonnou, čo je účelom navrhnutej osnovy.

K jednotlivým ustanoveniam:

Pokiaľ ide o jednania uvedené v § 1, ods. 1 osnovy, pre ktoré bolo zahájené trestné konanie u vojenských súdov tzv. Slovenského štátu, je nutné rozoznávať prípady, kedy trestné konanie bolo právomocne skončené, a prípady, ktoré u vojenských súdov tzv. Slovenského štátu dosiaľ právomocne skončené neboly. Trestné konania právomocne dosiaľ neskončené prešly do právomoci československých súdov, resp. verejných žalobcov, či občianskych alebo vojenských, u ktorých k okolnosti, že ide o jednanie, ktoré nie je trestné podľa československého práva, musí byť prihliadnuté z moci úradnej v každom štádiu trestného konania.

Osnova sa proto zaoberá len právomocnými rozsudkami vojenských súdov tzv. Slovenského štátu a z týchto ovšem len tými, ktoré skončily odsúdením obžalovaného. A tu práve za dnešného stavu je disparita medzi osobami odsúdenými československými vojenskými súdmi, ktorým boly amnestiou prezidenta republiky zo dňa 29. 8. 1945 za stanovených podmienok odpustené tresty alebo zbytky trestov s účinkami § 5 zákona č. 11/1928 Sb., uložené pre niektorý trestný čin podľa II. dielu vojenského trestného zákona, pre plienenie podľa §§ 492 až 501 tohože zákona alebo podľa branného zákona, spáchaný pred 5. májom 1945, tedy pre čin spáchaný proti československej brannej moci, a medzi osobami, odsúdenými vojenckými súdmi tzv. Slovenskej republiky pre jednania, ktoré smerovaly proti brannej moci tohto štátu. Tieto činy boly totiž výrazom neloyálnosti k bývalému režimu a objektívne prospievaly nášmu boju za oslobodenie, nech už subjektívne pohnútky k ním boly vtedy akékoľvek.

Vedľa československého branného zákona treba však v osnove uviesť i branný zákon slovenský, ktorý v tzv. Slovenskom štáte nahradil v roku 1940 branný zákon československý. Ďalej je nutné pojať do osnovy i ďalšie jednania, ktoré smerovaly proti tzv. Slovenskému štátu, a to jednania trestné podľa zákona o obrane štátu, podľa zákona na ochranu republiky, ktorý bol v tzv. Slovenskom štáte nahradený zákonom č. 320/1940 Sl. z., a podľa zákona č. 91/1942 Sl. z. I keď shora uvedené normy tzv. Slovenského štátu nemožno považovať za platné predpisy československé, je predsa nutné výslovne prehlásiť za ničotné rozsudky podľa nich vynesené.

Tieto ustanovenia upravujú spôsob konania, ktorým sa prevádza prehlásenie ničotnosti. Vedľa krajského vojenského súdu je nutné uviesť i vrchný vojenský súd, ktorý podľa § 21 vojenského trestného poriadku je povolaný rozhodovať o trestných činoch, na ktoré je v zákone uložený trest ťažší než trest na slobode do 5 rokov. Složenie súdu je upravené obdobne podľa ustanovenia § 177, ods. 2 vojenského trestného poriadku, pretože rozhodovanie v složení podľa §§ 53 a 56 vojenského trestného poriadku bolo by velmi ťažkopádne vzhľadom k jednoduchosti prejednávaných prípadov.

§ 2 má zvláštne ustanovenia pre súbeh niektorého jednania uvedeného v § 1, ods. 1 s iným trestným činom.

Nemožno vylúčiť, že činov uvedených v § 1, napr. vyzvedačstva (§ 6 zákona na ochranu republiky), sa mohol dopustiť páchateľ úmyselne i v prospech štátov, ktoré boly vo vojnovom stave s Československou republikou alebo jej spojencami. Preto § 3 vylučuje z dobrodenia zákona také trestné činy, ktoré boly spáchané v prospech štátu uvedeného v predchádzajúcej vete.

Ustanovenie § 4 nepotrebuje vysvetlenia.

Toto ustanovenie je nutné, aby bolo dosiahnuté rovnakého posudzovania osôb, odsúdených československými vojenskými súdmi a osôb odsúdených vojenskými súdmi tzv. Slovenského štátu. Amnestia prezidenta republiky za dňa 29. augusta 1945 sa totiž vzťahuje len na rozsudky československých vojenských súdov. Ide tu ovšem len o právomocné rozsudky vojenských súdov tzv. Slovenského štátu, ktorými bol niekto odsúdený len pre niektorý iný trestný čin než čin uvedený v § 1, ods. 1. Ak bol totiž niekto odsúdený týmže rozsudkom pre niektorý čin uvedený v § 1, ods. 1 a zároveň pre niektorý iný trestný čin, bude pre tento zbývajúci čin určený nový trest podľa § 2 rozsudkom, na ktorý sa vzťahuje citovaná amnestia, pretože ide o rozsudok československého vojenského súdu. Pokiaľ ide o rozsudky vynesené vojenskými súdmi tzv. Slovenského štátu, u ktorých nebola vyslovená ničotnosť podľa § 1 osnovy a ktoré doteraz nenadobudly právnej moci, prešlo v týchto prípadoch trestné konanie do právomoci československých súdov, resp. verejných žalobcov či vojenských alebo občianskych a na tieto prípady sa vzťahuje amnestia prezidenta republiky zo dňa 29. 8. 1945, po prípade zo dňa 27. 8. 1946.