Úterý 1. července 1947

V mnohých prípadoch nebola konfiškácia ani de jure vykonaná a preto je bezpodmienečné potrebné novelizovať nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/46, predĺžiť činnosť konfiškačných komisií tak, aby ihneď mohli pokračovať v konfiškovaní. Na osvetlenie môžem uviesť, že bolo podané trestné oznámenie na Maďarov v 24.000 prípadoch, obžaloba bola podaná v 17.000 prípadoch, ale konfiškácia bola vykonaná len v 4.500 prípadoch a v ostatných prípadoch ešte možno konfiškáciu vykonať.

Ďalšou možnosťou úspešného osídlenia remigrantov na Slovensku je konfiškovanie maďarských cirkevných veľkostatkov na Slovensku. Na vykonanie konfiškácie chýba len deklaratorný akt.

Majetky, ktoré prichádzajú do úvahy sú tieto: ostrihomské arcibiskupstvo 50.791 kat. j., (len pre zaujímavosť uvádzam, že aj v Maďarsku bol majetok ostrihomského arcibiskupstva už dávno konfiškovaný a rozparcelovaný); kapitula jágerská 263 kat. j., kapitula ostrihomská 13.366 kat. j., seminár ostrihomský 1.744 kat. j., rád premonstrátov v Jasove 5.147 kat. j., ústredný seminár v Budapešti 525 kat. j., opátstvo panonhalmské 2.794 kat. j.

Okrem toho má štát vo vlastníctve (okrem lesov) asi 100.000 kat. j. pôdy; bude treba v osídlovacom priestore revidovať potreby štátnych majetkov a podľa potreby uvoľniť z nich pre remigrantov.

V okresoch určených pre presídlencov chce mnoho doterajších vlastníkov pôdy odpredať svoj majetok, poťažne zameniť za nehospodársky majetok. Bude potrebné týmto osobám čím viac umožniť odpredaj, respektíve remigrantom umožniť výkup tejto pôdy.

Ďalej je treba nových normatívnych opatrení, z ktorých na prvom mieste menujem revíziu prvej pozemkovej reformy. Avšak aby táto pozemková reforma bola skutočne úspešná a slúžila taktiež záujmom reemigrácie, treba aby osnova predložená vládou bola podstatne zlepšená a aby bola prijatá v takej forme, ako to vyžaduje skutočný záujem drobného roľníckeho ľudu a našich presídlencov.

Predpokladom úplného vyriešenia maďarskej otázky a veľkorysého riešenia umiesťovania remigrantov je výstavba miest južného pohraničia Slovenska, a to najmä v priestore Dunajskej Stredy, Nových Zámkov, Starej Ďaly, Komárna a Parkanu, a to tak, aby s výstavbou bolo spojené aj vybudovanie priemyslu týchto krajov.

Všetko to predpokladá však predovšetkým existenciu skutočného plánu presídlenia; výstavba priemyslu a výstavba pôdohospodárskych a ostatných obytných domov musí zapadať do celkového plánu osídlenia južného pohraničia.

Pre veľkorysé riešenie celkovej organizácie reemigrácie postrádame predovšetkým generálny plán Povereníctva pre pôdohospodárstvo, ktoré nielenže nemá doteraz celkový perspektívny plán konfiškácie a použitia konfiškovanej pôdy, utvorenia štátnych majetkov, ale pokračuje príliš liberálne voči veľkým maďarským a zradcovským držiteľom pôdy. V tomto ohľade práve minulý týždeň bol náš klub nútený podať podrobnú interpeláciu s vymenovaním jednotlivých najkrikľavejších prípadov.

Taktiež je potrebné, aby Povereníctvo techniky pripravilo návrh na normatívnu prípravu, aby kompetentné úrady a orgány, len čo sa s vojnou zničený majetok z titulu konfiškácie dostane do držby Slováka, mohli by začať s opravami týchto majetkov na ťarchu vojnových škôd. Kompetentné úrady nech začnú v rámci a kde je treba aj mimo rámca dvojročnice s výstavbou domov tam, kde si to pôdohospodárske osídlenie vyžaduje a najmä na cirkevných veľkostatkoch, ktoré budú konfiškované.

Plán spriemyselnenia nech bude doplnený a vypracovaný s ohľadom na osídlenie. Odborné inštitúcie nech urobia prieskum okresov Komárno, Stará Ďala, Parkan, či uhoľná a bauxitová oblasť Taty a Pilišských hôr z Maďarska nepresahuje k nám.

Pri tejto príležitosti aspoň v krátkosti niekoľko pripomienok k vnútornému presídleniu. Bolo by žiadúce, aby boly čim skôr vydané smernice pre ocenenie živého a mŕtveho inventára. V tomto ohľade môžeme tiež poukázať na vzornú prácu dotyčných činiteľov v Čechách. Kým Ministerstvo pôdohospodárstva a pozemkový fond už vydali smernice pre také ocenenie mŕtveho a živého inventára, ako aj pôdy, a vieme napríklad, že 10 ha, budovy ako aj potrebný inventár dohromady budú stáť nejakých 85.000 Kčs, zatiaľ u nás Povereníctvo pre pôdohospodárstvo nepovažovalo za potrebné takéto smernice vydávať a presídlenci sú udržovaní v pocite najväčšej neistoty; ba čo viac, presídlenci sú úradníkmi povereníctva stále plašení a strašení, že to na Slovensku bude stáť 400.000-500.000 Kčs. Komu prospeje taká politika umelého znepokojenia presídlencov? Je isté, že v tejto otázke musí nastať čo najrýchlejšie náprava. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Petr.)

Okrem týchto opatrení, ktoré predovšetkým majú zaistiť plynulosť presídlenia v najbližšej budúcnosti, treba sa zapodievať s životom a s potrebami týchto presídlencov, ktorí sú už doma. V tejto súvislosti musím čo najrozhodnejšie odmietnuť vymyslené senzácie a šeptanú propagandu, ktorá sa snaží oklebetiť dielo presídlenia. Hovorieva sa, že presídlenci väčšinou nie sú Slovákmi. Prešiel som desiatky obcí, kde sú naši bratia z Rumunska a z Maďarska a musím povedať, že títo statoční zemerobotníci a pracujúci roľníci, ktorí aj v obkľúčení maďarského mora nezabudli na svoj jazyk, na svoj národa zostali verní kolíske svojich rodičov, svojej vlasti. Súčasne však vidíme, že presídlenie je skutočne záchranou v poslednej hodine, že násilná maďarizácia u najmladších pokolení vykazovala a vykazuje určité úspechy. Všeobecne sú to ľudia tvrdopracujúci, pre ktorých slová ako vernosť k národu a práca pre republiku nie sú planou frázou, ale ktorí aj za tých nie vždy vyhovujúcich podmienok, do ktorých prišli, sú spokojní a sú radi, že sú zasa doma medzi svojimi. Tým viac treba však aj s tejto tribúny čo najdôraznejšie poukázať na veľké nedostatky v ich živote a treba zariadiť, aby skutočne mali všetko potrebné pre ľudské a slušné živobytie.

Sám som bol svedkom veľkej skromnosti presídlencov; napríklad v Trgini pýtam sa zemerobotníka, stojaceho pred chalupou, ako sa mu vedie. Odpoveď znela: "Dobre". Ja som však predsa zašiel k nemu, aby som sa na vlastné oči presvedčil, ako vyzerá ten jeho dobrý život. Našiel som štyri koly zastrčené do zeme a na nich dosky namiesto stola. Jednoducho žiadny nábytok, žiadny poľnohospodársky inventár, žiadne šatstvo. A títo ľudia hovoria, že sa majú dobre. Lúdia skutočne majú len to, čo si mohli odniesť z Maďarska - prázdne pracovité ruky. Zdravotný stav týchto dedín tiež nie je vyhovujúci. Vo väčšine dedín nie je dobrých studní, takže stále hrozí vypuknutie nákazlivých nemoci. Treba apelovať na Povereníctvo techniky a Povereníctvo zdravotníctva, aby v týchto obciach vybudovalo čim skôr artézske studne.

Pri tejto príležitosti chcem len poukázať, že sa hovorí a robí propaganda v súvislosti s presídlencami z Rumunska, ktorí boli nútení niekoľko mesiacov bývať v Bratislave v hotely Centrál, pokiaľ im Osídlovací úrad nenašiel v Čechách zamestnanie. Títo ľudia v skutočnosti s láskou pracovali ako na pastvinárskych družstvách, tak na niektorých majetkoch, ktoré im boly pridelené, ale boli zlákaní sľubmi, že dostanú na Slovensku lepšie majetky, avšak sú veľmi sklamaní, lebo ešte dodnes sú na Slovensku ako deputátnici na maďarských veľkostatkoch.

Obišiel som niekoľko kolonistov, aby som zistil, ako sú vôbec vybavení, či majú všetko, čo potrebujú. Napríklad v Trgini má 35 rodín, t. j. 150 osôb, dohromady len 3 kravy, 2 kone, 2 vozy, 43 ošípaných, 1 sejačku, 5 pluhov a 7 vozov; v Novém Tekove má 30 rodín, 112 osôb, dohromady 7 kráv, 2 kone, 31 ošípaných, 2 sejačky a 6 pluhov; v Marošovej 22 rodín, 80 osôb, dohromady 3 kravy, 3 kone, 1 sejačku a 3 pluhy.

Tu je treba rýchlej a účinnej pomoci. Treba koordinovaného úsilia všetkých činiteľov, aby presídlenci dostali najpotrebnejší živý a mŕtvy hospodársky inventár, aby mohli tohtoročnú úrodu úspešne zachrániť, ba, aby sa mohli pripraviť aj na jesenné práce. Treba zaistiť najelementárnejšie zdravotnícke opatrenia, ako lekársku pomoc, a - ako som spomenul - artézske studne.

Bolo by žiadúce, aby v dedinách, kde sú presídlenci, už teraz bolo uskutočnené sceľovanie, lebo v tomto štádiu sa dá oveľa jednoduchšie a účinnejšie previesť, než až vtedy, keď presídlenci už budú definitívne usadení.

V spojitosti s tým môžeme s určitým pocitom závisti poukázať na veľké dielo osídlenia v českých kraj och, kde naši českí bratia zvládli skutočne nadľudské dielo.

Naša strana bude nielen hlasovať pre tento zákon, ale napne všetky svoje síly, aby sa zákon stal radostnou skutočnosťou. Urobíme všetko, aby po tomto zákone nasledovali ďalšie zákonité opatrenia, ale aj činy, ktoré majú zaistiť, aby jedno z najvážnejších diel našej generácie, sústredenie Slovákov vo vlasti, bolo korunované úspechom. (Potlesk.)

Místopředseda Petr: Ke slovu je ještě přihlášen p. posl. Baláž. Uděluji mu slovo.

Posl. Baláž: Slávne ústavodarné Národné shromaždenie!

Jedným z najväčších výsledkov našej borby s Nemcami a Maďarmi v druhej svetovej vojne je možnosť urobiť z nášho štátu národný štát Čechov a Slovákov, štát v skutočnosti slovanský, bez nepríjemných deštruktívnych a štátu nespoľahlivých menšín, akými boly menšina nemecká a maďarská. Slovák a Čech, verný občan nášho štátu, díva sa na odsun Nemcov a Maďarov ako na veľkú dejinnú nutnosť v záujme upevnenia základov nášho národného štátu.

Keď pokladám za morálnu povinnosť národa pred svetom a vlastným svedomím prevádzať odsun nemeckej a maďarskej menšiny spôsobmi ľudskými, slušnými, nepripúšťam žiadnu sentimentálnosť alebo predstieraný súcit s Nemcami a Maďarmi. Nemecké a maďarské menšiny napriek tomu, že mali u nás v prvom dvadsaťročí republiky také práva kultúrne, hospodárske a sociálne pre najširší rozvoj, aké práva a podmienky nemali žiadne menšiny na svete, v najširšom jadre stali sa otvorenými nepriateľmi Československej republiky. Boly piatou kolónou maďarských šovinistických iredentistiev, snažiacich sa obnoviť svätoštefanský Nagymagyarországh, lebo vrahmi našej národnej a štátnej slobody, aby nad Slovanmi vládol nemecký nadutý Herrenvolk.

Zatiaľ problém Nemcov pomohli nám vyriešiť víťazné mocnosti uznesením, že nemeckú menšinu vysťahujeme, problém Maďarov rieši sa na základe medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva. Nemienim spomínať ťažkosti, na ktoré táto dohoda pri praktickom prevádzaní naráža. Bolo už o tom povedané i napísané dosť. Všetci pozorujeme, že Maďari sa nič nenaučili a ani porážkou vo vojne sa nepolepšili. Všetkými prefíkanými spôsobmi hatia priebeh výmeny a strpčujú posledné chvíle Slovákom, ktorí sa rozhodli vrátiť do svojej vlasti Československej republiky.

Po odsune Nemcov a Maďarov ostali a ostanú nám prázdne priestory, ktoré len v tom prípade stanú sa zdravými súčiastkami nášho hospodárskeho života, ak na prázdne miesta umiestime ľudí zodpovedných, ľudí našich. A takými ľuďmi sú naši Slováci a Česi roztratení po šírom svete, ktorí ako remigranti sa vracajú domov. Aké prospešné by bolo pre náš národný štát, keby sme všetkých našich bratov a sestry mohli zhromaždiť vo vlastnom domove. V cudzine sa nám strácajú, pre národ odumierajú. Svojimi mozoľmi a umením prispievajú k zveľadeniu iných národov. Bezmála tretina Slovákov a Čechov žije mimo úmezie nášho štátu a je len prirodzené, že si želáme, aby sa nám z nich čo najviac vrátilo domov. Teraz je dejinný najvhodnejší čas priviesť Slovákov i Čechov z Maďarska, Rumunska, Jugoslávie, Francúzska, Ameriky, proste z celého sveta. Potrebujeme ich. Pravda, aj pri najlepších domácích predpokladoch neprivezieme domov toľko Slovákov a Čechov, koľko sme odsunuli alebo odsunieme Nemcov a Maďarov. Bohužiaľ, rozhodujúce sú tu nielen momenty národné, ale v nemalej miere i hospodárske a sociálne. Česi i Slováci, hnaní žitia nevôľou, odišli do cudziny s holými rukami, s dôverou v Boha a s pevnou vôľou uplatniť sa v živote. V cudzine sa napospol dobre uplatnili. V Amerike, vo Francúzsku, v Maďarsku, Rakúsku a na celom šírom svete vypracovali sa k takým hospodárskym a sociálnym pozíciám, že dnes, keď ich srdce volá domov, ťažko im je opustiť krvopotne vybudovanú dobrú hmotnú postať.

Ani nie je div, keď pri návrate našich krajanov stretávame sa so skutočnosťou, že sa nám vracajú vedľa slušného počtu bohatých, národne povedomých Slovákov a Čechov v značnom počte rodáci chudobní, ktorých majetkom sú usilovné pracovité ruky a dobrá vôľa uplatniť sa vo vlastnom štáte. Vrátili sa nám volyňskí Česi, remigranti z Francúzska, Belgicka, Nemecka a Rakúska a okrem došlých asi 30 tisíc čakáme ešte 70 alebo až 270 tisíc Slovákov a Čechov z Maďarska. Ich počet bude závisieť od ďalšej dohody o výmene obyvateľstva podľa mierovej konferencie v Paríži.

Nemýlia nás náklady, iste vysoké, vynaložené na presídlenie. Ide o našu rodnú krv a musíme pochopiť, že naše bratstvo voči nim nemôžeme predstierať len slovami, ale dokazovať skutkami a keď treba, hmotnými obeťami. Každého Slováka a Čecha v cudzine možno prirovnať k onému biblickému podobenstvu o stratenom peniazy. Vďačne by som išiel každého hľadať a pozvať i doviesť domov, do našej Československej rodiny.

Nemýlia nás ani ich rečové nedostatky, najmä nedokonalá znalosť slovenčiny a češtiny u navracajúcej sa mládeže. Máme živé pochopenie pre ich národné utrpenie a pre prirodzenú asimiláciu, ktorá ich ohrozovala v koreňoch národného života. Máme ich radi aj s rečovými chybami, lebo sme pevne presvedčení, že sa medzi nami, privinutí našou láskou a pod zvýšenou starostlivosťou, stanú úprimnými vlastencami a rodoľúbmi. Zamilujú si náš štát, však bude naším spoločným štátom. Pretrhnú všetky spojivá v cudzine, rozum, srdce i vôľu venujú svojeti.

A tu je otázka, či sa dostatočne staráme o našich prinavrátených bratov z cudziny a či im venujeme náležitú starostlivosť. Samá okolnosť, že zákonom zabezpečujeme prednostné práva presídlených Slovákov a Čechov z cudziny a vyslovujeme potrebu zvláštnej starostlivosti o nich, nasvedčuje, že doteraz nevykonalo sa pre našich prinavrátených rodákov toľko, koľko si zaslúžia a koľko sme im prostredníctvom našich presídľovacích komisii prisľúbili a koľko je treba, aby sa čo najrýchlejšie vpravili do našich národných, hospodárskych a spoločenských pomerov.

Známe sú mi prípady, keď Osídlovací úrad v Bratislave viac vecí nepripravil, nepostaral sa o náležité umiestenie pre presídlencov, nezaistil im domy, hospodárstva a zamestnanie. Mnohí remigranti dlhé dni živorili v hoteli Centrál v Bratislave bez výhľadov na existenciu. Povereníctva nezamestnali presídlených úradníkov a železničiarov, hoci presídlencom bolo prisľúbené, že v Československu budú mať také zamestnanie, aké mali v cudzom štáte, napríklad v Maďarsku. Rovnako nie je dostatočne postarané o penzistov a poistencov, ktorí majú nárok na odpočivné platy a starobné dôchodky, živoria nám tí ľudia, ktorí v dobrej nádeji presídlili k nám, že v rodnej domovine strávia tichý a spokojný večer svojho života.

Niekoľko tisíc presídlených Slovákov umiestilo sa v českých továrňach a na pastvinárskych družstvách. Presídlenci na pastvinárskych družstvách sa veľmi ponosujú na nízke zárobky a biedu. Všetko povedané sú dobre mienené slová, ktoré vyjadrujú túžbu po náprave tam, kde sa urobili chyby. Chápem skutočnosť, že presídlenie našich Slovákov robíme v dejinách na masovom základe prvý raz. Nemáme skúsenosti, preto sa vyskytujú aj nedostatky. Spojenými silami, ujasneným programom, plánovité a dobrou vôľou chyby odstraňujme. Musí nám predovšetkým v tomto zákonodarnom zbore ležať na srdci, aby sa naši navrátení Slováci a Česi medzi nami cítili dobre, aby mali všetky podmienky pre spokojný a šťastný život. Ani jeden nesmie mať pocit krivdy, každý prinavrátený Slovák a Čech musí mať presvedčenie, že sa vrátil domov k matke a nie k macoche.

Ale aj navrátených bratov zo zahraničia prosím, aby sa nedali zmiasť prípadnými ťažkosťami, lebo život je tvrdý a v nových pomeroch za ťažko zvyká, ale ťažkosti nie sú neprekonateľné. Nazdávam sa, že možno každého remigranta ubezpečiť o dobrej vôli vlády, parlamentu a všetkého českého a slovenského občianstva. Potrebná je trpezlivosť na obidvoch stranách. Je tu len treba sa uskromniť v požiadavkách, lebo o tom niet pochybnosti, že hospodársky a sociálny život v našej republike je oveľa lepší ako v štátoch, z ktorých sa naši rodáci mäsové vracajú.

Demokratická strana nemá žiadnych výhrad proti navrhovanej osnove, len želanie, aby sa týmto zákonom našim prisťahovalcom podstatne pomohlo, nech si našu republiku úprimne zamilujú a ako spokojní a verní občania nech jej venujú všetky svoje sily pre svoju i našu spoločnú šťastnú budúcnosť. (Potlesk.)

Místopředseda Petr: Ke slovu není již nikdo přihlášen, rozprava je skončena.

Dávám slovo k doslovu zpravodaji za výbor soc.-politický, p. posl. Fr. Jarošovi

Zpravodaj posl. Fr. Jaroš: vzdávám se slova.

Místopředseda Petr: Dávám slovo k doslovu zpravodaji za výbor osídlovací , p. posl. Lavičkovi.

Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP