(Schôdza prerušená o 13. hodine 47 min. znovu otvorená dňa 22. februára o 15. hodine 15 min.)

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram znovu druhú prerušenú schôdzku Snemu Slovenskej krajiny a zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Prikročujeme k 2. bodu programu, ktorým je:

2. Rozprava o vládnom vyhlásení.

Prihlásili sa ako rečníci dr. Buday, Liška ing. Karmasin, dr. Körper, Eszterházy, dr. Huťka, Turček, Drobný, Moravčík, Šimko, Horňák, Čarnogurský, ing. Zaťko, dr. Lukáč, Čavojský, Morháč, Mach, Florek, dr. Rehák a Maguth.

Navrhujem v smysle usnesenia predsedníctva Snemu, aby rečnícka lehota určená bola najviac na 30 minút. Sú proti tomu námietky? (Námietky neboly.)

Námietok niet, navrhnutá lehota je schválená.

Udeľujem slovo prvému rečníkovi pánu poslancovi dr. Budayovi.

Poslanec dr. Buday: Slávny Snem! Klub poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Strany slovenskej národnej jednoty má česť k vyhláseniu vlády zaujať toto stanovisko: Klub vyhlásenie vlády a menovite politickú časť tohože vyhlásenia v celom rozsahu prijíma a schvaľuje. Schvaľuje ho nielen preto, že k slovenskej vláde prechováva dôveru, ale ma k tomu i vecné dôvody. Naša politická situácia je daná a vybudovaná na výdobytkoch 6. októbra, dočasne sankcionovaných ústavným zákonom o autonomii Slovenskej krajiny. Stojíme na základe tomto, to však neznamená, že by sme stav tento pokladali za zkostnatelý, nezmeniteľný. Nie, mi na zákone tomto chceme ďalej budovať. Vyvíjať sa, a naše vnútropolitické veci v budúcnosti tak zariadiť, ako to potreby slovenského národa vyžadovať budú. A keďže vládne vyhlásenie v celku prizvukuje to stanovisko, ako jedine možné, aby budúcnosť slovenského národa, ktorý je nám nadovšetko, zabezpečená bola, preto ho prijímame. Vyslovujeme svoj jednomyselný súhlas i s tou čiastkou vládneho vyhlásenia, ktorá ubezpečuje inorečové národy Slovenskej krajiny o úprimnej a lojálnej spolupráci na povznesenie celého Slovenska. Klub poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Strany slovenskej národnej jednoty v duchu tohoto vyhlásenia bude podporovať slovenskú vládu a s ňou spolupracovať. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Ďalej má slovo pán poslanec Liška.

Poslanec Liška: Slávny Snem! Programové vyhlásenia vlád bývajú očakávané s napnutou pozornosťou. Obzvlášť za takých čias, aké prežívame dnes, je vyhlásenie zodpovedného činiteľa vlády skutkom tak významným, že jeho dosah si môžeme ťažko doceniť.

Programové vyhlásenie slovenskej vlády ústami jej predsedu zverejnené je konkrétnym priznaním k plánu, ktorý narysováva jej pracovnú líniu, a je teda považovaný nielen za sľub, ale aj za záväzok, a ako taký je aj hodnotený, lebo sa vie, že vláda aspoň v hlavných rysoch bude sa ho pridržiavať.

Programové vyhlásenie predsedu slovenskej vlády svojím vyčerpávajúcim obsahom tak po stránke politickej, ako i vecnej, je tým významnejším aktom, že sa jedná o vyhlásenie v prvom slovenskom Sneme. A že ním Slovenská vláda za mimoriadnych dôb a pomerov zverejňuje svoje predstavy, ako treba položiť základy hmotného, kultúrneho i sociálneho blaha Slovenskej krajiny.

Náš ľud a najmä jeho výrobné složky bez rozdielu očakávaly od dnešného vyhlásenia predsedu vlády, že v ňom dostanú záruky takých vývojových a pracovných možností, za ktorých sa bude môcť pri úplnom udržaní právneho poriadku nerušene rozvíjať a uplatniť všetky svoje tradicionálne kvality k prospechu celej našej pospolitosti. Iste sa im očakávania splnily a dajú sa s chuťou do práce, ktorá má ukázať, do akej miery sme schopní viesť samostatný štátny život, a upraviť ho tak, aby náš národ a štát dosiahol plnej spokojnosti so sebou samým. A o to nám vlastne ide: zabezpečiť pokojný vývoj národa po každej stránke. Musí byť nad všetky pochybnosti jasno, že náš vývoj musí spočívať na tých základoch, ktoré si národ sám vynútil a položil dňa 6. októbra 1938 v Žiline a vo všetkých týchto snahách musí byť parlament oporou vlády.

Záleží len na nás, aby sme si zariadili beh udalostí tak, aby národ videl, že mohutná a jednotná jeho vôľa prejavená dňa 18. decembra 1938 uplatní sa cestou zvolených parlamentných zástupcov výlučne k prospechu slovenského národa.

Musí prestať vzájomné obviňovanie a upodozrievanie. Duch žilinskej dohody musí priniesť svoje zdravé plody, pre všetky národy, udržujúce Česko-Slovenskú republiku, ale v prvom rade pre náš slovenský národ.

V duchu žilinskej dohody zabudneme na všetky škriepky a na to, či ten alebo onen politický smer vykonal pre náš národ väčšiu službu, alebo či tá, alebo oná cirkev má väčšie právo zasahovať do verejného života. My evanjelici sme si vedomí toho, že väčšina príslušníkov nášho národa patrí k cirkvi rímskokatolíckej. (Výkriky: Tak je!)

Ale vieme i to, že len opravdové bratské spolunažívanie príslušníkov oboch cirkví v duchu kresťanskej lásky a shody môže zaručiť šťastlivý vývoj našej národnej budúcnosti. Nedáme preto nikdy podnet k nejakému náboženskému boju (potlesk) a budeme sa vždy brániť proti tomu, aby ho vyvolával ktokoľvek iný. Veríme tiež, že touto snahou sa bude riadiť i naša vláda a preto nemáme obáv o budúcnosť národa. (Tak je!)

Túžby slovenského národa boly splnené a teraz stojíme vo svete ako samostatný národ. Nie sme početným národom. Ale veľkou svojou mravnou zachovalosťou a vekovitými tradíciami práce a skromnosti chceme dosiahnuť všetko, čo nám na poli hospodárskom a kultúrnom ešte chybí.

Máme jednu stranu. To znamená mať a i jednotnú vôľu k dosiahnutiu jednotného diela. To pravda neznamená, aby sme zostali nekritickí ku všetkému, čo sa bude okolo nás diať. Naopak. Ku každej otázke, ktorú budeme chcieť riešiť, budeme museť mať svoj kritický postoj. V lone strany musíme si so všetkou otvorenosťou vyjasniť každú vec, aby sme potom mohli zaujať na jej vybavenie jednotné stanovisko, očistené od všetkej nepripravenosti a prípadných omylov.

Musíme nasadiť celú svoju energiu k zvyšovaniu a stálemu stupňovaniu výrobných možností a snažiť sa s plným úsilím dosiahnuť čím vyššej životnej úrovne nášho obyvateľstva.

Musíme dbať o zvýšenie podnikateľskej odvahy u roľníctva na strane jednej, u investorov priemyselných, remeselných a obchodných na strane druhej. Čím dosiahneme, že sa kúpna sila nášho ľudu zvýši a položí sa bezpečný základ našej hospodárskej prosperity.

A na tej nám musí najviac záležať. Neistota uplynulých mesiacov a prevratné deje, ktoré sme zažili, sú niekoľkého druhu: Politické a národné dôsledky spomenutých dejov môžu nás naplniť uspokojením i radosťou. Ale nemožno už to isté považovať o hospodárskych dôsledkoch posledných udalostí. Tie nás práve nabádajú, aby sme neboli bezstarostní, ale aby sme jednali s rozmyslom, opatrne a pri tom rýchle, lebo u nás, ako u národa malého a chudobného, ktorý nemá žiadnych rezerv, ale ktorý žije - aby som sa obrazne vyjadril - z ruky do úst, znamená zbytočná strata čo aj len jediného dňa stratu nenahraditeľnú. Smele môžem povedať, že náš národ nežije z nahromaždených majetkov. Tie sa nestratia a nesú úžitok aj pri dočasnom časovom váhaní a prešlapovaní na mieste. Bohaté národy môžu si preto dovoliť prepychu vyčkávania, ale nie národy chudobné, akým sme my, ktorí žijeme z práce a pre ktorých omeškanie a prešlapovanie na mieste môže znamenať stratu príležitosti, ktorá sa už nevráti a ktorá je preto škodou nenahraditeľnou.

Z tejto príčiny venujme otázke rozšírenia pracovných príležitostí u nás pozornosť najväčšiu.

Naše zemedelstvo je do tej miery saturované ľudskými pracovnými silami, že absorbovať ďalšie prebytky našej populácie už nemôže.

Zostávajú nám teda len ostatné obory práce a podnikania. Kde môžeme vytvoriť pracovné možnosti, to je priemysel, remeslá a obchod. Tu musíme hľadať pre náš ľud zárobkové možnosti a musíme sa vynasnažiť usporiadať svoje pomery tak, aby záujemníci z priemyslu, remesiel a obchodu cítili, že k ich podnikateľskej činnosti v Slovenskej krajine sú dané hlavne tie záruky, ktoré sme schopní dať v medziach ľudských možností.

O tomto všetkom má naša vláda pripravený program. Ten sa v jej dnešnom vyhlásení pána predsedu vlády zreteľne prejavuje a myslím, že sa stretne s plným porozumením, keď poviem - po vypočutí vyhlásenia pána ministerského predsedu - že pracovná línia vlády bude sa uberať smerom k úplnému zabezpečeniu právneho poriadku, kľudu a konštruktívnej práce.

Prechádzame z údobia revolučného a máme všetci spoločnú snahu započať dobu evolučne-budovateľskú. Každá revolučná doba má svoje jasné, ale aj tienne stránky. Jasnou stránkou našej revolúcie je fakt, že zmenou politickej štruktúry, získaním všetkých atribútov slobodného národa znemožnili sme škodlivé stránnícké boje a sjednotili národ, ktorý nás vyslal do boja o lepšiu budúcnosť a je ochotný priniesť tejto budúcnosti potrebné obete. Nevýhodou našej ako každej revolúcie naproti tomu je, že nový politický život vynáša na povrch vo svojom revolučnom vrení mnohé škodlivé heslá a nesplniteľné sľuby, ktoré síce masám imponujú, ale v jadre poškodzujú hospodársky život a sťažujú pracovný výkon vlády.

Zaistenie Slovenska musí nám byť všetkým, ktorí máme svoju otčinu radi, prvým príkazom. A preto naše úsilie v jednotnej strane musí byť naplnené výlučne duchom tohoto príkazu. Národ sjednotený, majúci možnosť samostatného vývoja v rámci Česko-slovenskej republiky, nesmie trpieť vo svojom lone rozkolníkov. Ten, kto nevie stavať, nech nebúra. Musíme venovať všetko svoje úsilie k výstavbe našej okyptenej domoviny. Musíme budovať organicky na tom, čo už máme, a bolo by chybou slávna snemovňa, keby sme zavrhovali všetko, čo sa vykonalo v minulosti len preto, že to robil režim -centralistický; Budovali sme Slovensko za pomoci Čechov a dnes, keď prešla správa slovenských vecí do našich rúk, vyhýbajme sa rekrimináciam a paušálnemu obviňovaniu. Chráňme sa však chýb, ktoré sa vyskytly v minulosti na škodu Slovenska.

Naším úsilím nech je dnes: riadiť sa vo svojom počínaní výlučne prospechom Slovenska, jeho národa a celej Česko-slovenskej republiky. Nech je každému občanovi daná príležitosť slobodne pracovať a len tam, kde je to úplne nezbytne treba, nech zasiahne štátna správa.

Treba sa úzkostlive vyhýbať každému odvážnemu experimentovaniu, lebo vieme, že je to drahý luxus a my nie sme tak bohatí, slávny Snem, aby sme si mohli dovoliť pokusy, o kladnom výsledku ktorých nie sme si vopred istí.

Potrebujeme hlavne: právnej bezpečnosti a voľnosti podnikania. Otázka lepšej našej budúcnosti je problémom výlučne hospodárskym a aby mohlo hospodárstvo prekvitať, treba aby bol u nás okrem právnej istoty poriadok, kľud a aby bola aj záruka, že investor nájde u nás predpoklady rentabilného podnikania.

Priemysel môže za oddanej spolupráce nás všetkých - a pri úplnej dôvere nášho ľudu iste aj bude - najúčelnejším prostriedkom nášho hospodárskeho vzostupu. Snažme sa teda vytvoriť pre jeho budovanie priaznivé prostredie a podmienky. Musíme na jeho vybudovanie zmobilizovať slovenský kapitál. A za taký považujem všetok kapitál, ktorý sa na Slovensku nachádza. Pri čom je nerozhodné, vážný Snem, v čích rukách je.

Buďme si však na čistom, že kapitálová potencia Slovenska ani zďaleka nepostačuje k tomu, aby mohla v plnej miere vyhovieť všetkým úlohám, splnenie ktorých na Slovensku pri budovaní priemyslu očakávame. Nemôže preto nikto namietať, aby český kapitál nebol tým najbližším spolupracovníkom a pomocníkom pri budovaní nového Slovenska. Bolo by na škodu tak Slovákov, ako aj Čechov, keby sme nenašli takú základňu spolunažívania, ktorá by zabezpečovala trvalú budúcnosť oboch národov v bratskej a vzájomnej shode, budovať ťažkým osudom postihnutú spoločnú našu vlasť.

Nemôže byť pochybnosti o tom, že politickú samostatnosť Slovenska a hospodársky blahobyt jeho obyvateľstva nemožno zvýšiť ani zaistiť bez zvýšenia podnikateľskej činnosti a pomocou takého kapitálu, ktorý je ochotný dať sa bezvýhradne do služieb nášho národa. Niet ani pochybnosti o tom, že príťažlivosť Slovenska pre takýto podnikateľský kapitál možno značne stupňovať rozumnou politikou vlády, ktorá zaručuje podnikateľom právnu istotu a rentabilitu investovaného kapitálu. Je v našom záujme, slávny Snem, aby i cudzí kapitál nám pomáhal budovať nové Slovensko a musíme preto všetci bez rozdielu podporovať vládu v tejto činnosti. Verím, že vláda bude potrebovať našej pomoci menovite v boji proti záškodníkom, ktorí z nerozumnej vášne alebo pre nedostatočne vyvinutý pocit zodpovednosti, z nevedomosti alebo snáď aj zo zločinných úmyslov šíria o Slovensku zprávy, že na ňom nie je zaručený právny poriadok, alebo že je nutná zmena režimu. Želáme si všetci, aby vláda proti takýmto záškodníkom zakročila so všetkou bezohľadnosťou.

Áno, na Slovensku potrebujeme i cudzí kapitál a preto treba nielen odstrániť všetky príčiny, ktoré by mohly podporovať útek kapitálu zo Slovenska, ale pôsobiť aj k tomu, aby nastal jeho príliv. Rozhodne však sa budeme brániť proti prílivu takého kapitálu, ktorý nechce rešpektovať naše národné a štátne záujmy.

Bude treba, aby sme upreli svoje zraky do budúcnosti, rozhliadli sa dookola a ujasnili si cestu pred sebou a boli si vedomí všetkých tých prekážok, ktoré sa pred nás budú stavať.

V budúcnosti, slávny Snem, budeme môcť z neúspechov a nezdarov obviňovať už len samých seba, ale aj úspech padne výlučne nám, buďme si preto vedomí svojich úkolov a dajme sa do práce. Hovorí sa, že skúsení ľudia majú byť pri kormidle a mladí pri veslách. Uplatnime toto heslo u nás; skúsení nech vedú a dajme sa uplatniť mocnému rozmachu utajených síl mladej generácie!

Za najvážnejší úkol hospodárskej politiky považujem teda podporu priemyselného a remeselného podnikania. K jej úspechu je však okrem dôvodov už uvedených treba zdraví ch pomerov finančných a základom týchto je vyrovnaný rozpočet s únosným daňovým bremenom ako aj nepredimenzovaná ale riadne fungujúca administratíva. Toto sú predpoklady, na ktorých spočíva zdar alebo neúspech našej hospodárskej politiky.

Ako člen parlamentného kontrolného a úsporného výboru mal som možnosť nazrieť do celého štátneho organizmu a do všetkých jeho podrobností. Poznám štruktúru všetkých odvetví štátnej správy. Zúčastnil som sa revízií a kontroly tak štátnej správy, ako aj štátnych podnikov a konečne aj správy vojenskej. Moje povolanie umožňuje mi tiež výdatne, aby som poznal požiadavky a potreby hospodárskeho života po stránke jeho únosnosti. Toto uvádzam len preto, aby som upozornil, že budovanie štátu vyžaduje najväčšej rozvažitosti, aby vytýčený cieľ dosiahnutý bol bez porúch a otrasov.

Za potrebné považujem už teraz zdôrazniť, že bude treba zaviesť čím prv aj kontrolnú službu, ktorá by starostlive sledovala naše verejné hospodárenie v rámci schváleného rozpočtu, lebo kontrola je prvým príkazom pre toho, kto žiada dôveru. Slovensko je majetkom nás všetkých a preto úprimne súhlasím s vyhlásením pána predsedu vlády, že musíme dbať, aby naše hospodárenie bolo vedené v duchu sporivosti. Musíme hospodáriť čo najúzkostlivejšie s vybranými daniami, lebo tieto sú časťou zárobku a práce, často veľmi ťažkej práce nášho občianstva.

Podpora priemyselného podnikania a usnadňovanie vývozu a zahraničného obchodu vôbec, môže v podstatnej miere prispieť k úspechu nášho boja a vôbec našich snáh po zdolaní nezamestnanosti a o zapojenie všetkých našich pracovných síl do výrobného procesu. Nesmieme však ustrnúť len na týchto veciach. Priemyselný rozmach bude pomalý a tak ešte dlho budeme musieť pomýšľať aj na iné hospodárske prostriedky, ktorými môžeme už v prítomnej dobe uľaviť nášmu pracovnému trhu a odviesť z neho prebytky našej nezamestnanosti. Sú to v prvom rade naším okyptením prerušené silničné a železničné spojenia, ktoré musíme vybudovať, a ďalej je u nás v najvyššej miere aktuálny problém elektrizačný.

Plne sa pripojujem k názoru pána predsedu vlády, že nespútanú energiu našich riek musíme zapriahnuť do služieb nášho hospodárstva. Len pred niekoľkými rokmi vybudovali sme hydroelektráreň v Ladcoch s takou výkonnosťou. že niektorí naší pesimisti mali vážne starosti, čo a ako sa zužitkuje elektrická energia, v tejto hydrocentrále získaná. Týchto starostí, slávny Snem, dnes niet, a hoci elektráreň pracuje s plnou výkonnosťou, nestačí splniť všetky nároky na ňu kladené. A keby sa vybudovaly ešte ďalšie hydrocentrály, ani vtedy nemusíme mať za dnešných čias starosti s odberom lacno vyrobeného prúdu.

Nezinteresovanej verejnosti nezdá sa táto otázka nijak páľčivou, ale napriek tomu je nesporné, že okamžitým a cieľuvedomým budovaním stredísk, zachycujúcich energiu našich riek, učiníme vážny konštruktívny čin, ktorým: 1) dáme našim snahám a túžbam o budovanie priemyslu a remesiel na Slovensku pevný podklad: 2) prevedieme rentabilnú investíciu nielen pre prítomnosť, ale aj pre početné naše pokolenia budúce: 3) uchránime naše zemedelstvo povodňových nebezpečí a škôd a konečne: 4) prispejeme podstatne k využitiu nateraz nezamestnaných pracovných síl.

Odborníci tvrdia, že nebezpečie povodní na Váhu zvýšované je skutočnosťou, že veľké prívaly vôd horného Váhu a Oravy spajajú sa súčasne v jeden dravý prúd. Tomuto spájaniu sa dvoch veľkých vôd je treba za každých okolností zabrániť tým, že by sa previedol v podstate už vypracovaný projekt údolnej prehrady na Orave. Získala by sa tak vo veľkom množstve lacná elektrická energia v kraji, kde vznik priemyslu je najpotrebnejší, a celé Považie by bolo uchránené pred povodňami, lebo polovičku veľkých vôd bola by v stave údolná prehrada zadržať o tých niekoľko dní, ktoré sú najkritickejšie.

Apelujem preto na našu vládu a žiadam, aby urýchlene prikročila k tomuto dielu a aby pripravila i stavbu ďalšieho stupňa vodného diela na Váhu poniže Ladcov, kde sa dá ďalšia hydrocentrála postaviť už o mnoho lacnejšie než koľko stála predošlá, keďže odpadne stavba stavu (jezu). Stačí totiž postaviť kanál a samotnú hydrocentrálu.

Vážny a vďačný úkol mohla by tu previesť inštitúcia pracovných táborov, ktorá by sa týmto dielom, kde je nádennícka práca hlavným problémom, zapísať mohla vo vďačnú pamäť celej budúcnosti zásluhami nehynúcimi. Aj tu prosím našu vládu, aby tento podnet preskúmala čím prv a bedlive uvážila možnosti, ktoré sú dnes dané a ktoré podľa môjho názoru treba využiť, aby sme nestrácali drahocenný čas, ale naopak, aby sme si voči iným získali dobrý náskok.

Hospodárska politika slovenská musí byť vedená pod zorným uhlom dosiahnutia najlepšej možnej výrobnej prosperity, ale musí mať stále na zreteli našu finančnú únosnosť. O finančných možnostiach je dnes, slávny Snem, ešte ťažko hovoriť, tie sú závislé od výsledkov hospodárskeho podnikania. Finančná správa a naša verejná správa musia si byť vedomé, že nie je možné daňové bremeno predimenzovať. Odaňovať nikdy nesmieme majetkovú podstatu, ale vždy len výnos majetkový alebo podnikový, či už pochádza z podnikania výrobného, alebo zo služieb iným preukázaných. Otázka táto má ohromný význam pre malých a stredných podnikateľov, hlavne remeselníckych a obchodníckych, pre nich bol a je doterajší náš daňový systém vyrubovací aj inkasný tak drastický, že úplne znemožnil rozmach týchto podnikov.

Náš daňový systém sledoval niekoľko smerníc. Z nich najškodlivejšou ukázala sa snaha vytĺcť z nášho poplatníctva čím viac daní. Finančná správa aby odčerpala z poplatníkov čím viac príjmov na nezbytné, ale často veru aj na zbytné potreby štátu, používala pri vyrubovaní daní všelijakých prostriedkov, aby dosiahla vysokého daňového predpisu. Stavala sa na stanovisko, že každý poplatník už v daňovom priznaní prejavuje úmysel, aby daňový príjem štátu skrátil a upravovala daňové priznania poplatníkov tým spôsobom, že pôvodné priznanie zvyšovala o čiastky, prevyšujúce pôvodné priznanie o 50-100, ba až viac %. Veľkí poplatníci, vedúci riadne účtovné knihy, mohli sa proti týmto praktikám finančnej správy brániť, lebo mali k tomu dôkazný materiál účtovný a mohli si dovoliť použiť aj obranných služieb advokátov a daňových odborníkov. Tlak daňovej šrauby postihol preto veľkých poplatníkov len potiaľ, pokiaľ daňový tlak mohol sa odôvodniť ustanovením zákona. Nadmerného tlaku a šikanovania boli veľkí poplatníci uchránení.

Ináč tomu bolo u poplatníkov malých s výnimkou drobných poplatníkov roľníckych, kde výmera pozemkov je bezpečným merítkom pre zistenie daňovej povinnosti. To isté je pri úradníctve, kde je snadné výšku platu bezpečne zistiť. U ostatných drobných poplatníkov, teda výlučne u remeselníctva a obchodníctva, sú pomery celkom iné. Títo podnikatelia nevedú účtovných kníh, ani takých záznamov, ktoré by poskytovaly verný obraz ich hospodárskej činnosti. A keď aj potrebné doklady a záznamy títo poplatníci mali, vtedy im dôkaznú moc finančná správa jednoducho odoprela.

Pomery sa preto vyvinuly tak, že drobní a strední poplatníci remeselnícki a obchodnícki vystavení boli ľubovôli finančnej správy a kladené boly na nich požiadavky, ktoré boly naprosto neúnosné a ohrozovaly týchto poplatníkov v základoch ich existencie. Títo poplatníci boli odaňovaní nie podľa výnosu podnikov, ale finančná správa siahala priamo na podstatu ich majetkov. Najhorším zjavom pri tom bolo, že títo poplatníci nevedeli sa a nemali ani možnosti hájiť a brániť sa proti daňovému tlaku. Pretože sa nevedeli hájiť, zamotali sa do nejakej formálnosti a tak sa stávaly abnormálne vysoké a preto protizákonné daňové predpisy právoplatnými a ako také boly aj vymáhané.

Koľko oprávnených sťažností vzniklo z tejto praxe finančnej správy, koľko trpkého rozhorčenia a nespokojnosti bolo takto vyvolané, to sa ani vysloviť nedá a čo je najhlavnejšie: drobné a stredné remeselníctvo, ktoré je z najspoľahlivejších pilierov spoločenského poriadku, dostávalo sa do úplnej negácie myšlienky štátnosti. Mravné hodnoty, ktoré boly týmto spôsobom narušené, sú o mnoho väčšie, než finančný efekt, docielený neúmerným odanením týchto poplatníkov a ja apelujem na vládu, aby učinila v tomto smere nápravu bez meškania. Snáď nikde sa nedopúšťal predošlý režim tak veľkej chyby, ako v daňovej praxi a myslím, že aj úspech nového Slovenska a jeho administratívy bude v značnej miere závislý na porozumení, ktoré bude môcť naša finančná správa prejaviť rozumným a ľudským spôsobom vyrubovania a vymáhania daní u drobného a stredného poplatníctva remeselníckeho a obchodníckeho.

Živnostníci a obchodníci nikdy nepatrili k tej skupine obyvateľstva, ktorá nechcela preberať primerané verejné bremená, ale vždy sa dožadovali toho, aby toto bremeno bolo rovnomerne rozložené na všetky složky hospodárskeho života. Márny bol jeho boj za rovnomerné odanenie družstiev. Priznajme si, že zásluhou niektorých politických strán v starom režime vznikly z družstiev kapitálove silné a výnosné stranícke podniky, slúžiace z najväčšej časti záujmom a politike strany, a ja s vďakou musím konštatovať včerajšie prehlásenie pána predsedu vlády, že tento režim v tomto ohrade zmiznul po stránke straníctva. Tieto družstvá ubíjaly a následkom mnohých výhod, ktoré im boly priznané, z konkurenčného procesu vytláčaly našich drobných živnostníkov. Dnes je skutočne svrchovaný čas urobiť koniec tomuto nemožnému stavu. Nová úprava nášho daňového systému nech nielen odstráni do všetkých dôsledkov terajšiu nerovnoprávnosť, ale nech pamätá tiež na to, že je v záujme štátu, aby daňový systém podporoval vznik nových daňových subjektov. Áno, daňový systém treba vybudovať tak, aby nebol hamovkou podnikateľskej činnosti, ale aby jej rozvoj umožňoval. (Vrava.)

Remeselnícka a obchodnícka složka nášho obyvateľstva zaslúži si zvláštnej pozornosti aj z iných, veľmi závažných príčin štátne-politického významu. Rozhodli sme sa budovať nové Slovensko na zmenenej základne a chceme dosiahnuť, aby sa národne živé a kresťanské složky nášho ľudu mohly lepšie uplatniť, než dosiaľ. Je naším ideálom, aby sme umožnili tvorenie hodnôt a chceme dosiahnuť zvýšenie úrovne všetkých složiek nášho ľudu. Je nesporné, že doterajší vývoj bol priaznivejší roľníc_tvu, ktorému bola vhodnými opatreniami zaistená rentabilita podnikania v takej miere, ako snáď v žiadnom štáte z celej Európy. Slovenská vláda pokračuje v opatreniach, sledujúcich zabezpečenie roľníctva a rád uznávam, že je to snaha chvályhodná a dobrá. Akciu o zaistenie rentability zemedelského podnikania treba pozorne sledovať a skončiť ju tak, aby bolo naše roľníctvo nie len všestranne zabezpečené, ale naše snahy musia sledovať - a na to kladiem zvláštny dôraz, - hlavne tendenciu, aby sme z našej pôdy dosiahli mysliteľne najväčší výnos. Ale zemedelstvo nie je u nás všetko. Musíme sa starať aj o ostatné složky nášho obyvateľstva a musíme dbať, aby sme urobili čo je možné a prevediteľné aj v prospech iných.

S vďakou kvitujem slová pána predsedu vlády o remeselníctve a obchodníctve. Považujem jeho vývody za prísľub, že vláda Slovenskej krajiny bude sledovať požiadavky slovenského remeselníctva a obchodníctva so starostlivou pozornosťou, a že sa línia jej hospodárskej politiky bude uberať takým smerom, ktorý bude znamenať pre remeselníctvo a obchodníctvo vzostup hospodársky, kultúrny a sociálny.

Remeselníctvo a obchodníctvo bolo vždy významnou, tvorivou a pokrokovou složkou obyvateľstva. Dalo mnoho impulzov hospodárskemu a technickému rozvoju a keď sa vhlbime pohľadom do minulosti, zistíme, že prekvitajúce remeslá a obchod boly základom blahobytu mnohých štátov a pilierom, na ktorom spočívala vysoká hospodárska i kultúrna úroveň týchto krajín. Preto musíme oceniť a doceniť význam remeselníctva a obchodníctva aj u nás, lebo ľudstvo stále ešte nedospelo ani my nedospejeme k takému vývojovému stupňu, aby sme sa obišli bez práce a služieb remeselníctva a obchodníctva. Naopak, sme svedkami zjavu, že miesto remesiel zaniknuvších vznikajú remeslá nové, ako si to technický a hospodársky život sám žiada.

Na novom Slovensku, slávny Snem, je význam remesiel a obchodu snáď ešte väčší, než bol predtým. Nijak nepodceňujem význam voľného podnikania u kapitálu v našej krajine a zdôraznil som už, že je veľmi treba, aby sa preň tvorily právne i hospodárske predpoklady, aby mohol exploatovať skryté, alebo ľadom ležiace hodnoty našej zeme a nášho ľudu. Ale zdôrazňujem, že keď sa budeme chcieť vyvarovať nebezpečiam veľkých konjunkturálnych výkyvov, nesmieme budovať svoje hospodárstvo jednostranne. Musíme svoje hospodárske sily rozdeliť dľa možnosti rovnomerne na čím väčší počet hospodársky činných a produktívnych podnikov, lebo len takáto štruktúra nášho hospodárstva ako celku zaistí nás najlepšie za akéhokoľvek vývoja proti možným a ničivým otrasom krízovým.

Novodobé učenie a chápanie hospodárskej a sociálnej skladby štátu kladie veľký dôraz na potrebu, aby štruktúra štátu ako po hospodárskej, tak aj sociálnej stránke bola vyváženým a organicky zdravým celkom. Štát podľa tohoto učenia nesmie pripustiť, aby v jeho skladbe objavily sa ostro vyhranené skupiny. Aby som sa konkrétne vyjadril: je nežiadúce, aby líniu hospodárskej politiky ovládaly alebo snažily sa ovládnuť buď len kapitál, alebo len pracujúce masy, poneváč to je stav, za ktorého triedne protivy môžu viesť až k ničivým sociálnym bojom v štáte. Štát musí byť preto, aby k triednym bojom nedošlo, organicky a zdravo vyvážený hospodársky a sociálny celok, ktorý musí líniu svojej hospodárskej politiky viesť tak, aby ona zodpovedala - ako to pán predseda vlády krásne zdôraznil - požiadavkom kapitálu, prvovýroby, stredným vrstvám remeselnícko-obchodníckym a masám pracujúceho ľudu.

Remeselníctvo a obchodníctvo bolo tou složkou nášho obyvateľstva, ktorej sa v celkovej línii doterajšej česko-slovenskej štátnej hospodárskej politiky venovalo najmenej pozornosti. Dosiaľ hlavnú časť starostí vlád predošlého režimu zaberaly snahy o zaistenie záujmov roľníckych a riešenie záujmov kapitálu a práce. Remeselníctvo a obchodníctvo bolo zanedbávané ako stav určený k zániku. Ba v mnohom ohľade bolo aj poškodzované. Tento nezáujem musí byť zmenený v krajnú starostlivosť, poneváč je mnoho problémov, ktoré musia byť riešené, aby náš zdravý hospodársky vývoj nebol hatený a netrpel medzerou, ktorá by sa v ňom mohla prejaviť zanedbávaním požiadaviek a potrieb remeselníctva a obchodníctva.

Vyriešiť treba v prvom rade problém výchovy remeselníctva a obchodníctva - s vďakou kvitujem prehlásenie pána predsedu vlády, že vyššie triedy ľudových a meštianskych škôl budú svojou učebnou osnovou reformované tak, aby pripravovaly mládež k praktickým povolaniam remeselníckym, obchodníckym a roľníckym. Radosťou ma naplňuje aj sľub vlády, že odteraz bude sa zvláštna pozornosť venovať hlavne školám odborným, poneváč z vlastnej skúsenosti a z dlhého pozorovania som sa presvedčil, že nášmu remeselníctvu a obchodníctvu je najväčšou prekážkou na ceste k úspechu nedostatok odborného vzdelania. Naše remeselníctvo je známe ako solídny a odborne zdatný výrobca. Ale chýba mu schopnosť, aby pre svoje výrobky našiel odbyt, chýba mu cit, ktorý by ho viedol k poznaniu, čo je predajné a kde je to predajné. Tieto schopnosti môže remeselníctvo a obchodníctvo získať len vyššou úrovňou svojho teoretického vzdelania odborného a obchodného a túto môže získať jedine na odborných školách.

Len mládež lepšie vzdelaná, k podnikavosti a obchodnej priebojnosti vychovaná, bude schopná využiť všetky možnosti, skryte v remeslách a v obchode a túto mládež musíme vychovávať v láske k samostatným povolaniam a odviesť jej pozornosť z cesty, ktorá vedie k zdanlive pohodlnému a istému zamestnaniu úradníckemu.

Nekonečnou radosťou ma naplnila vôľa našej vlády, prejavená vyhlásením pána ministerského predsedu tak zreteľne a jednoznačne, že sa nesmieme stať národom zamestnaneckým. Je žiaduce, aby sa táto vôľa stala aj skutkom a aby úmyseľ vlády za pomoci nás všetkých dostal konkrétnu a pevnú náplň jednak v tom, že by sme prúd našej mládeže zámerne a sústavne viedli k zakladaniu podnikov a na druhej strane pôsobili k tomu, aby sa samostatnému podnikaniu odstránily z cesty všetky prekážky a malicherné opatrenia, ktoré od samostatného podnikania dnes odrádzajú. Daňové starosti samostatných podnikateľov som už spomenul. Tie sú veľké a nie menej významné sú aj ťažkosti, ktoré samostatnému podnikaniu zapríčiňuje naša administratíva, ako aj vrchnosti iné. Všetky tieto ťažkosti musia byť eliminované čím prv.

Ďalším významným požiadavkom pre zlepšenie pomerov v remeslách a v obchode je úprava cenových a konkurenčných bojov. Zásada, že cenotvorným činiteľom môže byť len voľná hra ponuky a popytu, nemá už v poslednej dobe platnosti z toho dôvodu, že priemysel má kartely a syndikáty, roľníctvo obilný monopol a robotníctvo kolektívne smluvy. To sú všetko opatrenia, ktoré voľnú hru ponuky a popytu, ako cenotvorného činiteľa znemožnily. Práve preto, že v tak rozsiahlom sektore nášho hospodárstva je prirodzené tvorenie cien len voľnou hrou ponuky a popytu nemožné, treba, aby aj v podnikaní remeseľníckom a obchodníckom bol cenový problém vhodne vyriešený.

Remeselníctvo a obchodníctvo treba vychovať, aby žiadalo za svoje výrobky a práce primerané ceny. (Predsedanie prevzal podpredseda Stano.) Dnes konkurenčný boj zabieha často tak ďaleko, že ohrozuje rentabilitu podnikania remeslám. Tým sa vysvetľuje zjav, že hoci sme prežili niekoľko konjunktúr, remeseľníctvo práve pre nevyriešenú cenovú otázku a pretože o práce bojovalo výlučne len cenovou súťažou, hmotne nijak nepokročilo, ba v mnohých prípadoch upadlo. Týmto pomerom bude treba učiniť koniec. Práca musí priniesť aj hmotný výsledok. Riešenie bude treba nájsť v zásahu vrchnostenskom, lebo remeselníctvo samo nie je schopné zjednať si zlepšenie samo a nemá k tomu ani právneho podkladu.

Ďalej bude treba prebudovať náš zadávací systém, vzťahujúci sa na verejné dodávky a práce. Je známe, že zadávanie verejných dodávok a prác prinášalo Slovensku za predošlej éry podnety k vážnym a trpkým sťažnostiam. Nápravu si zjednáme ľahko v tom smere, aby naše verejné dodávky a práce zadávané boly tunajším výrobcom. Ale naše snahy nesmú sa omedziť len na túto vec. Náš zadávací systém musí byť zdravší než bol dosiaľ a prvé, čo budeme musieť odstrániť, je platnosť zásady, že najlacnejšia ponuka je hospodársky najzdravšia a pre štát a jeho poplatníctvo najvýhodnejšia. Striktné uplatňovanie zásady akceptovania najlacnejšej ponuky zapríčinilo mnoho hospodárskych škôd, a preto bude naším úkolom, aby sme našli vhodnú úpravu tohoto problému. Inou vecou, ktorá vyžaduje riešenie, je rýchle poukazovanie výplat zárobkových výkazov, urýchlené prevádzanie kolaudácii verejných prác a vyrovnanie konečných účtov za prevedené dodávky a práce. Náš štát, okrem rezortu vojenského, železničného a poštového, teda hlavne rezort verejných prác, mal povesť najhoršieho platiteľa. Táto povesť musí byť za každých okolností zlepšená a prípady, že podnikateľ čaká na výplatu zbytku svojej pohľadávky i niekoľko rokov, musia úplne prestať.

Vybudovanie a zveľaďovanie živnostenského svojpomocného úverníctva je tiež požiadavok a povinnosť, ktorá čaká na riešenie. Remeselník je dnes viac než predtým aj financierom svojho zákazníctva. Preto temer žiadny remeselník a tiež mnohé obory obchodné, neobídu sa dnes bez používania úveru. Obchodné banky nevenujú remeselníckym a obchodníckym úverom mnoho pozornosti, a nejavia o ne patričný záujem, poneváč je dostatok popytu po úveroch obchodným bankám lepšie konvenujúcich. Aby však nedostatok úveru nespôsobil stagnáciu v remeslách, a aby sa zdatným jednotlivcom umožnil hospodársky rozmach, treba aby bolo živnostenské svojpomocné úverníctvo vo svojej funkcii a poslaní náležite podopreté a podporované účinnými a vhodnými opatreniami vlády.

Konečne bude nezbytne treba, aby sa prebudoval aj organizačný život remeselníctva a obchodníctva. Hájenie záujmov remeseľníctva a obchodníctva pohybuje sa dosiaľ na troch koľajách. Je tu v prvom rade inštitúcia komôr, potom inštitúcia živnostenských spoločenstiev a obchodných gremií a konečne je tu celý rad spolkových dobrovoľných organizácií, ako postupom času vznikaly a udržované boly záujemníkmi k plneniu určitých úkolov.

Kým inštitúcia priemyselných a obchodných komôr, ako aj živnostenských spoločenských a obchodných gremií a ich sväzov majú zákonom presne vymedzený obor pôsobnosti a určené svoje poslanie, kým členstvo v týchto korporáciach je pre príslušných záujemníkov povinné, zatiaľ ostatné živnostenské organizácie jestvujú bez žiadúceho rozčlenenia svojich úkolov a prác. To je nedostatok, ktorý silne obmedzuje úspešnosť hájenia odborných a stavovských záujmov remeseľníctva a obchodníctva a náprava tu musí byť zjednaná. Remeseľníctvo a obchodníctvo je si týchto nedostatkov vedomé a očakáva od vlády, aby bola jeho snaha o nápravu, ktorá sa pripravuje, podopretá vhodným zásahom vrchnostenským.

Je ešte mnoho úkolov, ktoré musia byť vybavené, ale pri tejto príležitosti nehodlám ich bližšie rozvádzať.

Remeseľníctvo a obchodníctvo má však záujem aj na tom, aby nielen jeho čisto záujmové organizácie boly vybudované tak, aby vyhovovaly svojim úkolom, ale sleduje tiež otázku reorganizácie našej verejnej správy vôbec. Má záujem, aby verejná správa nebola drahým a pri tom neproduktívnym aparátom, ktorý by chcel byť pre svoje vlastné pohodlie samoúčelným. Očakáva preto, že reforma našej verejnej správy pôjde smerom, ktorý spôsobí jej zjednodušenie, odbyrokratizovanie a zrýchlenie jej práce, s náležitým uplatnením osobnej zodpovednosti.

Shrnujúc svoje vývody v záver a v súhlas s tým, čo včera vyhlásil pán ministerský predseda, vyslovujem očakávanie, že sa vláda Slovenskej krajiny vynasnaží, aby boly aj vývojové možnosti pre remeslá a obchod citeľne zlepšené a že potom nastane doba, v ktorej bude náš hospodársky vzrast prirodzený, stály a organicky zdravý. Prosperujúce roľníctvo, priemysel a obchod s remeslami sú piliere, na ktorých musia spočívať pevné základy nášho štátneho bytia. Keď budú tieto piliere pevné a nerušené otrasmi ťažkostí finančných a sociálnych, vtedy bude automaticky postarané aj o záujmy nášho úradníctva a robotníctva. U našich podnikateľov je vyvinutý cit pre sociálnu povinnosť voči pracujúcim zamestnancom a naša vláda je iste odhodlaná žiadnu krivdu v týchto vrstvách nášho ľudu nestrpieť.

Na druhej strane máme však právo očakávať, že aj naše zamestnanecké triedy dajú sa s celou oddanosťou do služieb myšlienky hospodárskeho, kultúrneho i sociálneho vybudovania nového Slovenska bez výhrad a s celou lojálnosťou. Priamo príkladné služby musíme v tejto práci očakávať od našej inteligencie, ktorá si musí byť vedomá, že jej práca má dnes význam priamo dejinný a pre národ osudový. Vo všetkom svojom konaní, vo všetkých svojich snahách sledujme úzkostlive záujmy nášho národa a príkaz svedomia ako aj zákony kresťanskej lásky. Spoliehajme sa len na svoju prácu a len na svoje možnosti. Podporujme snahy našej vlády pevne a odhodlane a v istej nádeji, že odveké tradície pracovitosti a hlavne trpezlivosti nášho ľudu prenesú nás cez všetky ťažkosti k lepšej našej budúcnoti. (Potlesk.)

Podpredseda Stano (zvoní): Slovo má pán poslanec ing. Karmasin.

Poslanec ing. Karmasin (nemecky):

Poslanec ing. Karmasin: Vo svojom včerajšom vládnom vyhlásení predložil pán ministerský predseda svoj program o výstavbe, prevedenie ktorého je vstave budúcnosť štátu v plnej miere zabezpečiť. Rád by som k meritornej časti tohoto programu pripojil niekoľko poznámok. Je pochopiteľné, keď sa v prvom pracovnom zasadnutí zisťuje v prvom rade význam štátu a význam aký má program výstavby pre slovenský národ. My Nemci na Slovensku vyhlasujeme ale, že tento program i nás zaväzuje. I my chceme spolupracovať na výstavbe krajiny. Áno, vyhlasujeme dokonca, že máme právo pokladať tento štát za svoju domovinu. (Potlesk.) Treba nám len prelistovať niekoľko listov v dejinách. Naši nemeckí predkovia nevnikli sem pred 800 rokmi s mečom v ruke, aby si svoj životný priestor násilím stvorili, ale prišli s tou pevnou vôľou, aby pomáhali na výstavbe. Treba nám iba precestovať Slovensko, aby sme mohli konštatovať, že áno, naši prarodičia vykonali tu krásny kus práce na výstavbe. Aj my, ktorí tu s vami dnes spolunažívame, chceme v tejto výstavbe pokračovať, chceme byť pritom ale rovnoprávnymi partnermi. Veď sme v posledných rokoch s vami, predovšetkým ale s činiteľmi Slovenskej ľudovej strany, ruka v ruke spolubojovali proti krivdám starého režimu. (Tak je!). Víťazstvo sudetských Nemcov stalo sa súčasne víťazstvom vaším. A vaše víťazstvo pánovia, bolo i naším víťazstvom, veď 6. októbra nerozhodlo sa len o osude Slovákov, ale dostalo sa i nemeckej národnej skupine možnosti bez výhrad priznávať sa k národne-socialistickému svetonázoru a bolo nám dovolené nový náš život osobitným spôsobom si zariadiť. 6. októbra prihlásilo sa Nemectvo k spoločnej spolupráci s tým Slovenskom, ktoré zápolí o svoju slobodu. (Potlesk.) Dnes chcem toto tehdajšie prihlásenie zopakovať. Musíme ale žiadať, aby pojem menšiny bol z debaty vylúčený. Bol to práve tento pojem, čo v minulých 20 rokoch spolunažívanie národov znemožňoval. Tento pojem ako taký nestavia totiž k sebe rovnoprávnych, ale pripúšťa určitú nadriadenosť. Nechceme byť nijakou menšinou, ale rovnoprávnymi partnermi. Zo života tohoto štátu musia byť vylúčené snahy po odnárodňovaní a národné boje. Odnárodňovacie snahy vyvolávajú práve pocit minority. Veď nepotrebujete ani vy cítiť vo vzťahu k nám vedomie minority a nechceme byť ani my zavalení pocitom menšiny.

Pán ministerský predseda citoval včera porekadlo: "Clara pacta, boni amici". Keď sme sa sišli v noci so 6. na 7. októbra a prísľubom, že budeme môcť a smeť vybudovať si tu našu samosprávu, dovolili ste nám slobodné vyznávanie národného socializmu, vtedy nijaké clara pacta medzi nami neboly ešte uzavreté, ale v plnej dôvere v našu spoločnú budúcnosť a s uvedomením si, že posledný kus cesty našej minulosti šli sme s Vami spoločne, že sme spolu snášali a zdolali ten samý údel osudu, vytvorili sme a to bez akýchkoľvek písomných záruk tento pomer vzájomnej dôvery, pri čom chcem konštatovať, že nebola to smluva ani vtedy, keď sa nám koncom novembra dostalo od pána ministerského predsedu tohoto vyhlásenia, alebo povedzme novšieho zdôraznenia prejavu zo 6. októbra, pri čom opätovne podtrhol, že nebolo ani to smluvou, ale bolo taktiež ujednanie, spočívajúce na obapolnej dôvere. Veď i smluvy, zákony vedú ľahko k prehmatom a ich prekročeniu. A tvrdím, že nemali sme v tomto smere vzornejších zákonov, ako zákon jazykový, alebo povedzme o práve výstavby kultúrneho života v predošlom Česko-Slovensku a predsa museli sme si neustále sťažovať, lebo zákony sú v skutku len kusom popísaného papieru a môžu byť v rukách zlomyseľnej administrácie vykladané podľa ľubovôle tejto administrácie. Chcem poukázať na článok časopisu Neue Freie Presse, vyšlý - aby som tak povedal - po uzavretí mieru s pánom ministerským predsedom, v ktorom článku sa uvádza, že bratislavský mier nie je mierovou úmluvou medzi dvoma partnermi, oprávnenými uzavierať smluvy, ale je niečim úplne novým, je mierom medzi národom a národom a práve preto je o mnoho cennejší a významnejší, ako mnoho iných smlúv a dohôd, uzavretých v minulosti. My teda nechceme mať smluvy, ale chceme skutočne jasný pomer medzi oboma našimi národmi, čiže medzi slovenským národom s jednej strany a nemeckou národnou skupinou so strany druhej. Predpokladom takéhoto vyjasneného pomeru je, aby tie rôzne nedorozumenia, aké ešte i dnes v skutočnosti sú, boly eliminované. A v prvom rade musí byť eliminované všetko, čo sa stavia medzi slovenský národ a nemeckú národnú skupinu. Predovšetkým treba nám takto vylúčiť židov, lebo, pánovia, ono je to tak, že je to práve židovská tlač, ktorá má živý záujem na tom, aby sa žiadúce vyjasnenie pomerov medzi Slovákmi a Nemcami neuskutočnilo. Je to židovská tlač, ktorá neustále nedorozumenia umele vyrába a ktorá v skutočnosti jestvujúce a ľahko pochopiteľné diverzie nadúva. Teda chceme sa bez prostredníctva so strany židov shovárať a medzi sebou jednať. Musia byť ale ďalej z vyjednávania medzi Slovákmi a Nemcami vylúčení i Česi. Tu postačí mi uviesť iba malý príklad z minulých dní. Museli sme si trpko sťažovať, že v januári prepustený bol celý rad našich robotníkov a zamestnancov v Bratislave, ako aj na širšom Slovensku. Pri bližšom zisťovaní alebo skúmaní veci vyšlo na javo, že títo robotníci a zamestnanci prepustení boli nie slovenskými faktormi, ale že skutočnú vinu na ich prepustení nesú pražské ústredne. A tak mohlo sa stať, že Prahou prevedené a z Prahy dirigované tieto opatrenia mohly prispeť k tomu, aby sa pomer náš, ten dobrý pomer medzi Slovákmi a Nemcami, zakalil. A preto prajeme si a chceme, aby sme sami bez sprostredkovania zjednali si vyjasnenie pomerov medzi nemeckou národnou skupinou a slovenským národom. A ďalej, naša administratíva i sám pán ministerský predseda včera zdôraznil, že naša administratíva vyžaduje určitých reforiem, že je ona ešte i dnes v silnom vleku minulého 20ročného režimu. Je to aj pochopiteľné. Vládna forma môže byť cez noc zmenená, nie je ale možné cez jedinú noc previesť zmenu ducha v jednom veľkom úradníckom aparáte, preorientovať ho na nové možnosti a nový spôsob výkonu. A tak vyvolané boly i v týchto málo mesiacoch nového Slovenska nedorozumenia, ktoré pramenia, povedzme, že predovšetkým pramenia z toho, že táto administratíva ešte nepochopila ducha novej doby, že táto administratíva si ešte i teraz myslí, že najlepšie slúži štátni vtedy, keď oproti tej-ktorej národnej skupine brutálnou mocou a brutálnym násilím vystupuje. A i tu dovolil by som si uviesť niekoľko málo príkladov, nie snáď s úmyslom držať opozičnú reč, alebo veslovať v prúde toho pekného starého opozičníctva, ale len aby som na nich dokázal, že zle fungujúca administratíva je vstave rozbiť i veľkú koncepciu. (Čujme!) Chcem poukázať na to, že rôzne úrady práce a podriadené orgány používajú dokonca i pri opatrovaní práce dvojakého merítka. Mnohí sa nazdávajú, že za nových našich pomerov a z nových konštelácií vyvodené majú byť tie isté konzekvencie aké vyvodil v roku 1918 Česi voči Nemcom, keď našich robotníkov povyhadzovali na ulicu, pozatvárali nám školy atď. atď. A tak museli sme konštatovať, že v mnohých prípadoch, ktoré mohly byť aspoň čiastočne eliminované, že v častých prípadoch skutočne stačila i holá skutočnosť, že jednalo sa o príslušníka nemeckej národnej skupiny, aby bol dotyčný nemecký robotník, nemecký zamestnanec pozbavený svojho pracovného miesta. Chcem konštatovať, a ešte raz podtrhnúť, že to boly prehmaty zle fungujúcej administratívy. Alebo pokladal som za zbytočné - a pokladám i dnes - metódy, akými nás prekvapilo sčítanie ľudu 31. decembra. Veď je vylúčené, a musí to priznať každý, čo len trocha pozná pomery, aby na príklad tu v Bratislave vykazoval výsledok sčítania 27.000 Nemcov. Skutočná cifra nemeckej národnej skupiny v Bratislave prevyšuje značne pri sčítaní dosiahnutú cifru. Už z tohoto príkladu musíte nahliadnuť, že tento výsledok sčítania ľudu nemôže byť smerodatný pri ďalšej výstavbe, rozhodne ale nemôže tvoriť podklad riešenie menšinovej otázky, alebo povedzme, teraz som i sám použil toho výrazu (smiech), riešenia aj otázky pomeru nemeckej národnej skupiny k národu slovenskému, a preto boli sme pánu ministerskému predsedovi veľmi vďační, keď na našu adresu prehlásil, že jednalo sa v danom prípade iba o formálny administratívny akt. Sám som ale toho názoru, že i takéto formálne administratívne opatrenia je možné prevádzať takým spôsobom, aby ony bezvadne fungovaly a nechovaly v sebe zárodok, z ktorého by sa mohly spory takéhoto druhu zrodiť. Veď tak veľká idea nového spolunažívania národov (potlesk) nesmie stroskotať práve na takýchto technických ťažkostiach. Ďalej chcem uviesť, že sa už mesiace snažíme, aby sme prisľúbenú nám školskú samosprávu dostali konečne do správnej formy a v správnej forme ju užívať mohli. Ťažkostí takýchto počiatkov som si plne a cele vedomý. Pri tom sa ale nazdám, že keby naša administratíva mala dosť ochoty, povedzme srdečnej ochoty, bolo by bývalo možné dostať sa ďalej i na tomto poli, na tomto tak chúlostivom poli. Musíte pánovia chápať, že sme práve v tomto ohľade zvlášť citliví, ráčte sa len rozpamätať prosím, že cez 20 rokov museli sme viesť neslýchane urputný boj k vôli každému jednému dieťaťu, spomeňte si na to, akými prostriedkami sa pokúšali vtlačiť nemecké deti do českých škôl, a pochopíte našu mimoriadnu citlivosť práve na tomto poli, kde bolo by úlohou administratívy, naplnenej novým duchom a dbalej tejto našej citlivosti, aby strmším tempom previedla veci a urobila opatrenia, ktoré i tak skôr-neskôr prevedené byť musia. Musím ale znovu konštatovať, že shora bolo dostatok dobrej vôle, ba boly urobené aj vhodné opatrenia, ťažkosti ležaly len dolu v nezabehanej ešte administratíve. Uvediem ešte len dva príklady: málo sa prispeje k vytvoreniu vyjasnených pomerov vydávaním dôverných výnosov, v ktorých sa výslovne poukazuje na to, že § 2. vzájomnej úmluvy nemecko-česko-slovenskej má byť, alebo môže byť využitý k tomu, aby Nemci, ktorí sa sem prisťahovali až po roku 1910, boli z krajiny vypudení, aby sa tak dostaly rôzne podniky do slovenského majetku. Keď sme my už prejavili úmysel a v tomto ohľade prehovorili za nás i naše skutky, že chceme spolupracovať, spolupracovať poctive, nazdám sa, že vtedy opatrenia takéhoto druhu nie sú dobre spôsobilé k tomu, aby našu chuť k spolupráci nejako zvlášť povzbudily. Najmä chcel by som poukázať na to, že pán ministerský predseda v svojom včerajšom vyhlásení sa vyjadril o tom, že i v obecnej samospráve prevedená musí byť reforma tak, aby pri sostavení obecných sborov predstavenstva obce rozhodoval nielen púhy demokratický početný princíp, ale aby vzatý bol zreteľ aj na skutočné hospodárske a iné pomery. Bolo by žiadúce, aby sa týmto správnym zásadám dostalo použitia už teraz, na príklad pri ustanovení vládnych komisárov. Považujeme za nepochopiteľné a pôsobí na náš vzájomný pomer veľmi rušive, keď sa v niektorých obciach vyjadrujú prihorliví jednotlivci, že je pre sebavedomie slovenského národa neznesiteľné, aby v tej alebo onej nemeckej obci, pred niekoľko rokmi azda čisto nemeckej, postavený bol v čelo obce Nemec, hoci složenie obyvateľstva, alebo povedzme vlastníctvo pôdy, vlastníctvo budov, živnosti je ešte dnes vonkoncom v rukách Nemcov a boli sme len podľa čisto demokratického početného princípu a početného systému zatlačení o málo do pozadia. Zastávam preto stanovisko, že zo všetkých týchto príkladov je zjavné, že zle fungujúcou administratívou môže byť náš dobrý, plánovite dobrý pomer medzi slovenským národom a medzi nemeckou skupinou narušený, a z vývodov pána ministerského predsedu podtrhujem jeho úmyseľ naplniť našu administratívu novým duchom, zreformovať ju a nádejem sa, že práve s touto reformou bude v prvom rade započaté. Len potom, až bude naša administratíva týmto novým duchom ovládaná, budeme môcť uzavreť clara pacta, o ktorých sa pán ministerský predseda zmieňoval. Lebo nepomôžu nám, a to chcem ešte raz zdôrazniť, sebelepšie pakty, sebelepšie smluvy, ani sebe lepšie zákony, keď chýbať nám bude aparát, ktorý by tieto zákony vykladal a prevádzal v duchu, ako ony boly vynesené a akým sú ony naplnené. (Tak je!)

Jednou z najzávažnejších úloh Snemu má byť, ako sme to včera počuli, vytvorenie vzornej ústavy. Vyslovujem svoju nádej, že v ústave tejto zakotví právo národných skupín, že tomuto právu sa dostane takého zvýraznenia, aké bude skutočne vzorné. Nech je ona vzorom nielen pre túto krajinu, nielen pre túto našu spoločnú vlasť, ale i pre tie národné skupiny, ktoré dnes ešte nútené sú žiť v pomeroch nie takých, v akých dnes môžeme žiť. Za týchto predpokladov a s týmito pripomienkami berieme vyhlásenie vlády na vedomie a dúfame, že prevedenie tohoto programu výstavby umožní vytvorenie takého slobodného Slovenska, ktoré by sa stalo základným kameňom šťastnejšej, na súčinnosti národov spočívajúcej, Europy. (Živý potlesk.)

Podpredseda Stano (zvoní): Slovo má pán poslanec Drobný.

Poslanec Drobný: Slávny Snem slovenský! V prvom rade nech je dovolené, aby som vyslovil neobyčajnú radosť všetkých štátnych a verejných zamestnancov Slovákov nad tou skutočnosťou, že ich budúcnosť a lepšie žitie sa dostalo do rúk svojských, do rúk slovenských. V ich existenčných otázkach bude rozhodovať slovenská svojská vláda a slovenský Snem, za ktorého uskutočnenie nejeden z nich prinášal obete a žertvoval. Vládne vyhlásenie, prednesené pánom ministerským predsedom, dáva nám nádeje, že pomery štátnych a verejných zamestnancov sa zľepšia po stránke existenčnej.

Štátni a verejní zamestnanci hľadia preto s dôverou k vláde Slovenskej krajiny a na inštitúciu Slovenského zákonodarného snemu, lebo dúfajú, že vláda a snem sa budú držať slov Kristových: "Hoden je robotník mzdy svojej".

Slovenské štátne a verejné zamestnanectvo - i keď niektorí chodili po blúdnych cestách - v prevažnej väčšine sa plnou vervou zapojilo do práce, aby splnilo odkaz svojich otcov a vodcov, menovite odkaz vznešeného nášho vodcu nebohého Andreja Hlinku, ktorý celý svoj život venoval na povznesenie slovenského národa. Armáda slovenských štátnych a verejných zamestnancov nepozná dnes oddychu a odpočinku, ale obetuje sa a chce aj prinášať obete a brať účasť na novom prebudovaní svojho štátu, svojho slobodného Slovenska. (Potlesk.) Za túto prácu neotŕča dlaň za odmenou, len si želá, aby jej bolo zaistené slušné žitie, a bolo s ňou spravodlive zaobchádzané. Preto bude veľká zodpovednosť na vedúcich vládnych činiteľoch, aby nepripúšťali prekotný karierizmus nezaslúžených jednotlivcov, ktorí sa tlačia do popredia. Spomínam to preto, lebo som informovaný, že podobné prípady sa už objavujú.

Slávny Snem! Veľký český politik nebohý Anton Švehla zastával názor pri pripravovaní platových zákonov číslo 103 a 104 z roku 1926, aby štát mal skôr menej, ale dobre platených zamestnancov. Tieto jeho slová neznamenaly len to, aby sa platy zamestnancov len zvyšovaly, ale aj to, aby sa neuplatňovaly pri prijímaní zamestnancov politické protekcie. Vieme, že od prevratu sa prijímalo, - ovšem na úkor Slovákov - prekotne. Stačilo niekoľko politických legitimácií a každý mohol byť štátnym, alebo verejným zamestnancom, i keď nemal na to kvalifikáciu. Kvalifikáciou bola legitimácia jednej, alebo viacerých politických strán. Remeselníci zanechávali svoje remeslá, obchodníci svoje obchody, mysliac si, že v štátnych a verejných službách sa bude pohodlne a bezstarostne žiť. Nikto sa nestaral o to, odkiaľ sa vezmú peniaze na udržovanie zamestnaneckého aparátu. Štátne úrady boly preplnené zamestnancami, z ktorých si tvorily vtedajšie vládne strany politické državy. Vymýšľalo sa skomplikovanie manipulácie, len aby čím viac zamestnancov bolo, až to dospelo tak ďaleko, že aj pri veľkom množstve zamestnancov na mnohých štátnych úradoch nebolo možné dodržať ani osemhodinovú zákonitú pracovnú dobu, ale muselo sa pracovať viac.

Slovensko sa osamostatnilo, a aby mohlo v rámci rozpočtových možností hospodáriť, muselo pomýšľať na sníženie počtu zamestnancov v štátnych úradoch. Zmenšenie počtu zamestnancov si vyžiadala i tá okolnosť, že postúpením južných krajov Slovenska a tým stratou štátnych úradov mnohí zamestnanci stali sa prebytočnými.

Samozrejme, že medzi prebytočných sme nemohli zarátať svojich rodných bratov a tak došlo k riešeniu otázky českých zamestnancov na Slovensku. Do konca marca t. r. odíde ich 9000 zo všetkých rezortov štátnych strán. Uznávame, že boli medzi nimi i takí, ktorí si zasluhujú vďaku slovenského národa za ich prácu. Ale je isté, že boly to miesta, ktoré maly byť už dávno obsadené Slovákmi. Slovák sa darmo uchádzal o službu štátnu, nedostal ju, ale s boľavým srdcom musel pozerať, ako štátne úrady zaplňujú uchádzačmi zpoza Moravy. Školená a menej školená slovenská mládež, ak sa aj dostávala k zamestnaniu, dostávala sa vo veľmi skromnom počte.

Nemá sa česká verejnosť čo búriť nad dohodou o odchode českých zamestnancov zo Slovenska, ktorá bola ujednaná medzi slovenskou a pražskou vládou. Bratské objatie vždy prijímame s pocitom lásky, ale to objatie nesmie byť také, že nás zadusí. A keby sme boli ponechali na Slovensku všetkých českých zamestnancov, bolo by nás to veru poriadne udusilo a to finančne. Keď priemerne len 10.000 K ročne rátame na jedného zamestnanca, bolo by ponechanie 9000 českých zamestnancov stálo našu Slovenskú krajinu 90 mil. K každý rok. Iste úctyhodná suma! Z chýrov o nálade v Čechách a z listov, ktoré dostávame len preto, že 9000 českých zamestnancov má ísť zo Slovenska, vidíme, že medzi tým počtom bolo mnoho nežiaducich elementov. Nie je od nás nebratské, keď sa chceme odbremeniť zbytočnej záťaže, veď každý nepredpojatý človek musí si uvedomiť, že povinnosťou našich vedúcich činiteľov nášho slovenského štátu je: uviesť do rovnováhy únosnosť národných hodnôt.

Česká vláda by mala urobiť prísne opatrenia, aby sa neštvalo v Čechách a na Morave proti Slovákom a slovenskej vláde. Štvú tí Česi, ktorí si nezaslúžili, aby jedli slovenský chlieb. Česť výnimkám, ale na Slovensku sme mali hodne českých zamestnancov, ktorí prišli sem za karierou a túto aj obsiahli na úkor Slovákov. V Čechách pre ich povahu nemali miesta, no tak samozrejme poslali ich na Slovensko. A ako štvali u nás proti nám, tak zase to isté robia proti nám v Čechách a na Morave. Práve som sa dozvedel, že do obce Slaný pri Prahe bol preložený istý učiteľ Čech zo Slovenska v tejto grupe 9000-ovej. Tam na poštovom úrade slúži Slovák, tajomník. S kolegami v úrade veľmi slušne vychádza, nemal a nemá s nimi nedorozumenie. Ale tento k dispozícii daný český učiteľ štve proti nemu českú verejnosť, ba aj v novinách ho vyzýva, kedy už konečne prepustí svoje miesto Čechovi. Nehovorím už ani o vyháňaní z Čiech našich chudobných drotárov a sklenárov a robotníkov z kysuckých a považských kopaníc. Ukazuje sa reciprocita aj so strany pražských ministerstiev. Ministerstvo dopravy v Prahe dalo k dispozícii do 30 poštových zamestnancov slovenskej vláde, ktorí konali službu v Čechách, medzi inými aj takých, ktorí majú Češku za ženu. Pred niekoľkými dňami pražská vláda sa dohodla so Slovenskou vládou, že vzájomne dajú k dispozícii teraz už len tých zamestnancov, ktorí o to požiadajú. Počínanie pražského ministerstva dopravy považujem za provokáciu. Miesto frázovitého hlásania bratstva so strany pražských kruhov, chceme videť bratské skutky. A toto veru nie je bratský skutok vtedy, keď nechávame na Slovensku ešte hodne tisíc českých zamestnancov. Slovensko a Slováci nemôžu za nepremyslené činy predoktóbrových českých vlád, ktoré prepchávaly úrady na Slovensku českými zamestnancami. Dúfame ale, že sú ešte Česi, ktorí naše spolužitie úprimne si želajú a povinnosťou týchto je a bude, aby znemožnili výčiny všelijakých rozvratníkov, lebo len takto prestanú zbytočné škriepky a hádky. Držme sa hesla: Svornosťou sa dá mnoho spraviť, ale nesvornosťou všetko pokaziť. (Potlesk).

Na štátnych úradoch leží na tisíce žiadostí o službu. Treba sa postarať o slovenský dorast. Pri prijímaní uchádzačov ale bude sa treba držať zásady: tomu dať skôr chleba, kto to skutočne potrebuje, kto je naň najviacej utisnutý. I v súkromných podnikoch je dosť možností najsť zamestnanie. Vychovávajme sa k samostatnosti a nehľaďme, že len v štátnej službe môžeme si zaistiť každodenný krajec chleba.

Dnes už slovenský roľník, remeseľník, robotník vie, že nie štátnezamestnanecký chlebík je najsladší. Veď mnohí z nich majú tam svojich synov a dcéry a napriek tomu, že ich deti majú svoje zamestnanie, musia ich ešte vždy podporovať.

Slávny Snem! Porovnajme si príjmy štátnych zamestnancov pred tým a za posledných 20 rokov, a vidíme, že pri hlásení hesiel sociálnej spravodlivosti je ohromný rozdiel. Každý štátny zamestnanec pred svetovou vojnou bol platený tak, aby mohol slušne žiť. Či by aj dnes nebolo možné pozdvihnúť ich sociálne položenie? Som presvedčený, keď sa budú hľadať cesty, najdú sa. V tomto môžu byť našej vláde nápomocné vo veľkej miere štátnezamestnanecké komory, ktoré by bolo treba zriadiť. Nebáť sa tejto inštitúcie. Tu pri výmene názorov zástupcov zamestnancov a zamestnávateľa, t. j. štátu, iste sa najde mnoho možností k vyriešeniu štátnezamestnaneckého problému.

Na zákony a vládne nariadenia, ktorými sú upravené platy a služebný pomer zamestnancov, sa stále šomre. A plným právom. Menovite mladá generácia je nespokojná. Aby sa platové rozdiele v platových pomeroch zmenily, bolo by treba pripraviť nový platový zákon, alebo zmenu terajších platových zákonov. Nový platový zákon by bolo treba upraviť tak, aby zamestnanec v stredných rokoch, keď chce si založiť rodinný krb, dostal lepšieho platového postupu a po dosiahnutí určitej platovej stupnice, nech sú jeho platové postupy zmierňované. Je to aj pochopiteľné, veď zamestnanec v stredných rokoch svojho veku má najviac rodinných starostí, vychovávať a školovať deti, čo v staršom veku odpadne. Bolo by žiadúcne pri tom určiť aj primeranú minimálnu a maximálnu výšku platov.

V otázke priznania výchovného by sa tiež žiadala náprava. Na jednej strane sa narieka, že populácia klesá, ale na druhej strane štát priznáva zamestnancovi výchovné len na dve deti. Vyzerá to ako predpis, že viac detí nesmie mať. Tu je potrebná náprava, ale nie taká, ako sa rozchyruje, že na prvé dve deti by nemalo byť priznané výchovné, ale až na tretie dieťa. Ráčte odpustiť, ale z tohoto sa nemôžu spraviť žiadne preteky. Pri dnešných slabých platoch, menovite u mladých zamestnancov sa s takýmito plánmi operovať nedá a nemôže. Vezmime si príklad z Nemecka, Francúzska, Belgicka, Talianska a iných štátov. Keď populácia, tak výchovné na všetky deti, a to rovnako tak pre úradníka, ako aj zriadenca. Všetky deti majú rovnaké žalúdky a rovnako pýtajú jesť. Chudobný človek práve tak má výlohy so školovaním a výchovou dieťaťa, ako bohatý. Dnešná systemizácia nevyhovuje. Slúži, bohužiaľ, často k tomu, aby sa medzi zamestnancami rozmáhal karierizmus, ktorý vidíme dnes na každom kroku. Systemizácia nech je zrušená a zavedený automatický postup. Výkonnosť a snaha zamestnancov by mohla byť honorovaná funkčnými prídavkami, ustálenými podľa povahy, významu a zodpovednosti služby. (Potlesk.)

Ako to vyzerá so systemizáciou, vidíme to u notárov. Starí ľudia sedia dnes v siedmej platovej stupnici. Vtedy svojho času, keď sa systemizácia robila, povedalo sa: vy notári máte hodne vedľajších dôchodkov, vy žiadne povyšovanie nepotrebujete. Ale dnes sa všade tie ich práva, ktoré majú, obstrihávajú. Prosím, aby po tejto stránke tiež bola učinená náprava a bolo konečne už zastavené takéto odberanie práv starých, už vybojovaných.

V otázke zamestnávania vydatých žien v štátnych službách je veľmi zdravé stanovisko a to: ženu vrátiť rodine. 99% vydatých žien nie preto bere na seba bremeno štátnej služby, aby z týchto príjmov holdovala luxusnému životu. Príjem manželky je len doplnenie obyčajne malého príjmu manžela, aby rodina aspoň takto mohla skromne žiť. Na zamestnávanie vydatých žien v štátnych službách koniec koncov doplatí nielen žena, ale i štát. Slúžiť aj rodine aj štátu sa nedá, to ide nielen na úkor zdravia ženy, ale i na úkor služby. Najlepšie východisko by bolo priznať manželovi rodinný prídavok, korý by mohol byť vyplácaný po určitú výšku jeho platu. Vyrieši sa takto pomerne lacno otázka zamestnávania vydatých žien v štátnych službách. V poslednom čase sa mnohé ženy uchádzajú o odbytné, žiadosti ležia na úradoch, lebo nevedia čo s nimi. Vládne nariadenie o odchode vydatých štátnych zamestnankýň pre Slovensko neplatí. Bolo by treba túto časť vládneho nariadenia aplikovať i pre Slovensko pre také prípady, keď zamestnankyňa o odbytné dobrovoľne žiada. V poslednom čase sa staly zase prekvapujúce prípady, že vydatým zamestnankyniam penzistkám boly zastavené penzie. V mnohých rodinách jedine táto penzia bola jediným zdrojom príjmu. Poznám niekoľko prípadov, kde skutočne manžel nebol vôbec práce schopný, rodina žila z penzie, dnes im to odobrali, z čoho má tá rodina žiť ďalej? Prosil by som, aby revízia penzií po tejto stránke bola čím skorej prevedená.

V otázke zarátania prezenčnej vojenskej služby do poradia a postupu stále je ešte chaos. Je niekoľko zákonov a nariadení, z ktorých každý inak hodnotí vojenskú službu. Nesmieme zabúdať ani na uznanie vojenskej služby slovenských dobrovoľníkov. Žiada sa tu spraviť poriadok. (Potlesk.)

Po tomto úvode o štátnezamestnaneckých bolestiach nech mi je dovolené spomenúť aj špeciálne bolesti a položenie poštových zamestnancov. Zamestnanci poštového podniku konajú ťažkú, zodpovednú ba i dôvernú prácu. Na nich je sverená doprava často významného majetku a hodnôt. Je pravda, že v poštovom rozpočte značnou položkou sú platy poštových zamestnancov, ale netreba zabúdať, že zamestnanci sami si zarobia na tieto platy. Príjmy pošty by mohly byť zvýšené zrušením neprimeraných výhod obchodným a priemy selným kruhom, ktoré konzument pri nákupe nikdy nepocíti. Tu máme na príklad t. zv. letákové zásielky a balíky, označované ako poštový tovar. Ťažké státisíce stráca poštová správa na tarifných rozdieloch t. zv. poštového tovaru. Ako som si zistil, na výhodách, ktoré poskytuje poštová správa pri zásielkach poštového tovaru, na dopravnom a doručnom len u hlavného poštového úradu v Bratislave činí rozdiel na príjmoch okolo pol miliona za rok 1938. Kolko je toho na ostatných poštových úradoch? Bolo by tiež na čase urobiť zdravú dohodu medzi poštou a železnicou ohľadom dopravy poštových balíkových zásielok. Nech dopravuje pošta balíkové zásielky do 25 kg a nad túto váhu železnica. Z konkurenčného boja pošt a železníc majú osoh len súkromné, nenašské dopravné firmy, ktoré prijímajú na doručenie zásielky malých rozmerov a váhy na celé vagóny a dopravujú ich do väčších miest. Takisto bude treba zrušiť oslobodenie od poštovného. Poštová správa na jednej strane dáva výhody, ale na druhej strane musí počúvať náreky železničných kruhov, že neplatí jej za prevoz poštových vozňov po železnici a tým sa zvyšuje deficit železníc. Zrušením výhod oslobodenia od poštovného by mala poštová správa dosť finančných prostriedkov, aby sa mohla so železnicou vyrovnať. Zrušením oslobodenia by sa tiež znemožnilo zneužívanie výhody nepovolanými. Pošta by mohla mať pekné príjmy aj z rozšírenie reklamy súkromných firiem na poštových tlačivách, ako sú na pr. dopisnice, telegrafné blankety, zálepky a zariadenia, poštou dodávané súkromníkom. Tu by sa dalo hodne vyzískať aspoň na čiastočné úhrady nákladov. Sú aj iné možnosti, ktoré by iste vyniesly poštovej správe slušne zisky po stránke obchodnej. Zamestnanecký problém je veľmi dôležitý u poštového rezortu. Dosiaľ sa problém zamestnanecký vyvíjal u pošty v dvoch smeroch. Prvý by sa mohol pomenovať snahou o čím širšiu službu verejnosti, druhý zase smerom k sproletarizovaniu poštových zamestnancov. Následkom stále stúpajúceho provozu pociťuje sa väčší a väčší nedostatok personálu, ktorý ani dovolené nemôže v riadnom čase absolvovať, ale často sa stáva, že absolvovanie dovolených musí byť presunuté až na nasledujúci rok. Samozrejme tým úplná vyčerpanosť zamestnancov dosahuje vrcholu. Poštová správa predoktóbrová veľmi úzkostlive hľadela na príkazy úsporných opatrení, a čím ďalej, tým viac povinností kládla na zamestnancov, ba išla tak ďaleko, že používajúc pre ňu výhodný § 210 platového zákona 103/1926 zaviedla pomocou vládnych nariadení číslo 15, 16 a 17 z roku 1927 kategorie lacných smluvných zamestnancov, ktorí mali medzery nedostatku personálu zaplňovať. Ale tieto kategorie maly byť len dočasné, ako to odsek 1. spomenutého § hovorí: že so zreteľom k zvláštnym pomerom a potrebám týchto podnikov mali byť prijímaní, čo znamená, že poštoví pomocníci a posli mali byť len na miestach prechodnej potreby. Doterajšia prax však ukazuje, že smluvní zamestnanci sú zamestnávaní na miestach trvalej potreby. A keďže sú na miestach trvalej potreby zamestnávaní smluvní zamestnanci úradníckej a zriadeneckej kategorie, tak by bolo spravodlivé, aby počet normalizovaných pragmatikálnych miest bol zvýšený. Ako sa tento stav ukazuje v praxi, dovoľujem si uviesť, že z celkového počtu 3841 úradníkov u pošty, je 1122 smluvných a z 2961 zriadencov je 1356 v smluvnom pomere. Títo zamestnanci slúžia u pošty 8 až 15 rokov za nezmenený malý plat od 125 do 700 K mesačne, kým ťažko horko sa uvoľní pre nich miesto čakateľské.

U pomocných zriadencov, ustanovených v smysle vládneho nariadenia č. 114/1926 je to ešte horšie, lebo najprv musia si vyslúžiť vo vlastnosti poštových poslov 10-15 rokov a potom ďalších 7 rokov, kým sa dožijú definitívy, ale i to len vtedy, ak je také systemizované miesto voľné. Pri tom majú tú nevýhodu, že len po 5 ročnej službe vo vlastnosti pomocného zriadenca majú nárok na penziu. Do päť rokov služby - služba posolská sa do toho neráta - môže im byť priznaný nejaký dar z milosti miesto penzie, ale i to závisí od blahovôle poštovej správy. Žiada sa tu konečne zaviesť kategóriu zriadeneckých čakateľov v smysle § 25. platového zákona č. 103/1926.

U technických zamestnancov sa ukazuje následkom šporenia na pošte pragmatikálnych miest zaujímavá okolnosť. Miest pomocných montérov a mechanikov je málo systemizované, preto dozorecké miesta musia byť sverené na telegrafných robotníkov, ktorým sa vypláca mesačne na hodinovej mzde od 822 až 1365 K mesačne; naproti tomu pomocný montér alebo mechanik by stál poštovú správu len 588 až 700 K mesačne. Z toho vidíme, že pošt. správa dopláca tu na mzdách priemerne 40% nákladu len preto, že nesystemizuje potrebný počet miest.

V rozpočte poštového podniku som si všimnul zaujímavú vec. Každý rozpočet pamätal dosiaľ na tých zamestnancov, ktorí bez vlastnej viny upadli do biedy následkom ťažkej choroby, pohrebu v rodine, alebo z iných príčin. Bola to vždy istá suma na t. zv. výpomoce. Prekvapujúce je, že práve v dnešných ťažkých časoch na dotovanie spomenutej rubriky v poštovom rezorte sa nepamätá, ale pamätá sa na pr. na remunerácie a honoráre. Zlozvyk protekčných remunerácií by mal už raz prestať. Nech sú všetci poštoví zamestnanci rovnako odmeňovaní podľa výsledku hospodárenia a to podľa výkonu, významu a zodpovednosti služby. Tak to bolo do prevratu r. 1918 a tak by štát, ako aj zamestnaci vyšli na svoje, lebo zamestnanci by sami hľadeli v podniku čím väčší zisk prácou a úšporami docieliť, aby im potom tá ich odmena bola aj významnejšia a väčšia.

Dovoľujem si ďalej upozorniť na tú okolnosť, že na čas vojenského cvičenia poštovým pomocníkom a poslom sa plat nepriznáva. Malo by sa tak stať v plnej miere aspoň u ženatých a u tých, ktorí živia svojich rodičov, alebo súrodencov. Podpory, vyplácané z verejných prostriedkov sú veru malé. U zamestnancov zriadeneckej kategórie treba snížiť služebnú dobu zo 40 na 35 rokov pre výmer plnej penzie. Sú v tej nevýhode, že o päť rokov dlhšie platia penzijné príspevky, ako úradníci. Služebný oblek zriadencov je tiež boľavou otázkou. Pri úsporných opatreniach došlo ku skráteniu naturálnych požitkov našich zriadencov. Bolo by treba riadne ošatiť aj poslov. Veď oblek z toho svojho veru skoro hladového platu kúpiť si nemôže. Potrebná je čím skôr náprava, lebo je to v záujme poštového podniku. Úspora na služebnom obleku nevyváži tie škody, ktoré vznikajú nedostatočným ošatením poštových zriadencov. Dnešná látka služebného obleku je chatrná, bolo by treba sa vrátiť k predošlej akosti látok. Miesto terajších látkových plášteniek doručovateľom bolo by praktickejšie zaviesť pláštenky z nepremokavého plátna, ako si to sami doručovatelia želajú. Tiež by bolo žiaduce prideľovať vo väčšom počte zimné čiapky pre doručovateľov a všetkých tých zamestnancov zriadeneckej kategórie, ktorí konajú vonkajšiu službu.

Paušál na kolo pre doručovateľov, ktorý činil 45 K mesačne, následkom úsporných opatrení bol asi pred tromi rokmi snížený na 30 K mesačne s odôvodnením, že súčiastky a materiál na udržovanie kola zlacnely. Dnes ale je zase všetko v cene, ba ceny potrieb so dňa na deň stúpajú a je celkom odôvodnené, aby bol priznaný paušál v pôvodnej výške 45 K mesačne. Takiste by bolo spravodlivé vrátiť zamestnancom vedľajšie požitky, ako na pr. nocľažné, sprievodné v nezmenšenej výške a priznať tantiémy.

V otázke kvalifikácií by mala nastať náprava a to tým spôsobom, aby do kvalifikovania zamestnancov mali slovo aj ich odboroví zástupcovia.

Aby sme mali technický dorast, treba na nižších a vyšších priemyselných školách v Bratislave i na slovenskej vysokej škole technickej zaviesť elektrotechniku ako riadny vyučovací predmet. Jediná priemyselná škola v Banskej Bystrici na to nestačí. V Bratislave na priemyselnej škole je zavedený elektrotechnický kurz, ale tento nie je uznávaný ako plnohodnotná kvalifikácia pre štátnu službu. (Potlesk.)

Slávny Snem! Spomenul som, že náš slovenský štát nebude môcť udržať tak veľký zamestnanecký aparát. Aby sme po tejto stránke vedeli sa zapojiť do práce za blaho národa, musíme ísť zo zásady, že u nás sa nebude úradovať, ale bude sa pracovať. Preto hľadme sa striasť zastaralých rakúskych šimlov, aby sme mohli pracovať, úspešne a dobre. Treba dbať o to, aby úradovanie bolo zjednodušené, nech je každý zodpovedný za svoju prácu, aby prestalo zbytočné šibovanie spisov. Úrady nižšieho stupňa treba vybaviť väčšou pravomocou, aby vyššie inštancie boly odbremenené a mohly sa venovať dôležitejším organizačným, legislatívnym a kontrolným prácam. I keď sú hádam nesympatické myšlienky, ktoré diktujú zriadenie t. zv. "komisii", treba sa pokúsiť, či by nebolo dobré tieto aspoň pokusne zriadiť. Lenže tieto komisie, ktoré budú mať za cieľ zjednodušiť úradovnie, nesmú byť sostavené len z radov byrokracie, ale nech sú v nich aj praktikovia, odborníci, ktorí veciam rozumejú. Som presvedčený, že prídeme k praktickým výsledkom.

Verím, že naša slovenská vláda má porozumenie pre všetky otázky, ktoré som si dovolil predniesť, preto skladám v nej úplnú dôveru a schvaľujem jej pracovný program, uvedený vo vyhlásení, ktoré nám predniesol pán predseda vlády. (Potlesk.)

Podpredseda Stano (zvoní): Ďalej má slovo pán poslanec Eszterházy.

Poslanec Eszterházy (maďarsky): Slávny Snem! Keď ako jediný zástupca Maďarov zo Slovenska ujímam sa svojho miesta v novom parlamente Slovenska, ktorého utvorenie ťažkou borbou 20 rokov podporilo i Maďarstvo, pokladám za prvú svoju povinnosť vyhlásiť, že práva svojho národa aj naďalej budem práve tak žiarlive strážiť, ako doteraz. Z programu pána ministerského predsedu domnievam sa vyčítať to, že on i jeho vláda okrem národnej suverenity ľudu slovenského usiluje sa aj o vybudovanie štátnej suverenity slovenskej. Z toho nasleduje, že sa chce rozísť so všetkým, čo nás Maďarov upomínalo na toľme zatracovaný čechoslovakizmus uplynulých 20 rokov a preto vládne vyhlásenie vo všeobecnosti prijímam. Skutočnosť, že program pána ministerského predsedu vo všeobecnosti prijímam, nech však nepomýli nikoho, ani členov slovenskej vlády, ani verejnú mienku slovenskú, ale ani tu žijúcich Maďarov, lebo moje stanovisko vôbec neznamená ešte to, že by Maďari nemali sťažností i oprávnených požiadaviek, volajúcich po súrnej náprave. Predsa však, keď prvý ministerský predseda Slovenska za jeden z hlavných bodov svojho programu určí úplnú samostatnosť svojej krajiny, so strany Maďarstva môže byť jediným správnym vytýčením politického cieľa, aby túto snahu vlády v najplnšej miere podporovalo. My, ktorí sme pred 20 rokmi boli svedkami a trpnými účastníkmi utvorenia československého štátu, sme teraz svedkami novej tvorby štátu, ale dúfam, nebudeme i jej trpnými účastníkmi.

To, čo sme skúsili pred 20 rokmi, je pre nás bohatým poučením, z ktorého sa musí poučiť každý, kto preberá zodpovednosť za tvorenie nového štátu. Prvé Československo počnúc od svojho založenia pre svoje dedičné hriechy nemohlo, ale ani nechcelo riešiť otázku národnostnú. Toto bolo potom príčinou jeho skazy. Terajší nový režim nech to má vždy pred očami, ak nechce riskovať existenciu a úspech nového štátneho útvaru. Za bývalej vlády Česko-Slovenska v každom odvetví verejného života, v úradnom živote, v hospodárskom a spoločenskom živote vyrástla celá generácia, ku ktorej náležia i takí Slováci, ktorí sa teraz dostali k vedúcemu zástoju. Táto generácia sa musí očistiť od každého vlivu ducha benešovského.

Svojho času mali sme možnosť skúsiť, že akokoľvek aj hlásala Praha, že odstráni rakušiacke názory, táto snaha stroskotala, lebo Praha prevzala všetko, čo v rakúskom systéme bolo nedobré, ale nevedela konzervovať to, čo bolo v ňom dobré. Clara pacta - boni amici, povedal včera pán ministerský predseda. Z toho vychádzam i ja a ako zákonodarca maďarský poukazujem v prvom rade prirodzene na to, že riešenie otázky národnostnej je úlohou tak prvotriednou, že jej odtaktizovanie mohlo by mať osudné následky. Zisťujúc to nechcem rušiť slávnosť okamihu, ale naopak chcem, aby dosiahla výsledkov tá budovateľská práca, ktorá sa začína. Pražská vláda milion Maďarov chcela vždy pokladať za quantité negligeable. Že nakoľko nesprávne, toho dôkazom je vývoj v roku 1938. Ak teraz na Slovensku počet Maďarov aj dôkladne poklesol, ich morálna, duševná a kultúrna hodnota nijako sa nesnížila. Ich národné povedomie je tiež podnes tak nezlomené a nezlomiteľné, aké bolo pred viedenským rozhodnutím zo dňa 2. novembra 1938. Z toho nasleduje, že nárokujú si rovnoprávnosť práve tak, ako predtým, a dvíhajú sa k protestu i voči sebemenšiemu pokusu, ktorý by chcel Maďarov degradovať na občanov druhej alebo tretej triedy. My Maďari, ktorí sme zostali tu na Slovensku, žili sme už samostatným životom štátnym, lebo v nás sú konštruktívne štátotvorné sily, ako sme padali o tom dôkaz v poslednom čase svojou chladnokrvnosťou, disciplinovanosťou, kľudnosťou, trpezlivosťou a pracovitosťou. Tešilo by ma, keby národ slovenský, ktorého borbu za slobodu vždy sme podporovali nezištne a s ohrozením vlastných individuálnych záujmov, toto otvorene nahliadol a i sám prispel k tomu, aby každá rušivá okolnosť, vznikajúca v tomto smere, mohla byť vyradená bez porúch. Magnou chartou Slovače je Pittsbourghská dohoda, našou magnou chartou je viedenská arbitráž, ktorej 5. bodu sa bezpodmienečne pridržiavanie a nijako nemôžeme pristúpiť k tomu, aby jej ustanovenia boly zahmlené alebo ich uplatnenie prekazené nadhodením reciprocity, alebo iných teórií.

Slovenskému parlamentu, ako to predniesol pán ministerský predseda, pripadajú ohromné úlohy. Celej štátnej štruktúre Slovenska musí dať základy novými zákonmi a musí odstrániť i rumy, ktoré ostaly po búrlivých časoch. Preto vláda chce zrevidovať svoje nariadenia, vydané na základe splnomocňovacieho zákona.

Pán ministerský predseda vyhlásil, že Slovensko je síce pokračovaním štátu Česko-slovenského, lebo z neho vyrástlo, ale je predsa novým štátom, ktorý sa nebude znať k šovinizmu a netolerantnosti. Dôverujem tomu, že toto vytýčenie cieľa je najvážnejším úmysľom každého zodpovedného slovenského štátnika, lebo ak by to nebolo tak, bolo by Slovensko novým štátom len zdanlive a na povrchu, nie však v podstate, čo by bolo na škodu nielen Slovači, ale i univerzálnym záujmom Slovenska.

Tu pripomínam, že tie jazykové práva, ktoré autonomný zákon č. 299/1938 zabezpečil Čechom, požadujeme i pre Maďarov.

Sociálna složka programu slovenskej vlády, najmä ochrana rodiny, umožnenie zakladania rodiny, starostlivosť o dieťa a o nezamestnaných, spravedlivé platenie miezd robotníkom, veci válečných invalidov, sociálne poistenie a takisto i riešenie vecí zdravotníckych sú všetko problémami takého druhu, že možno mať o nich len mienku jedinú. V najúplnejšej miere som za jedno so sem spadajúcimi prejavmi vládneho vyhlásenia, prirodzene však s tým, že v týchto otázkach má sa dostať i Maďarstvu celkom rovnakého zachádzania a obrany. Aj správne riešené otázky sociálne prispievajú k zabezpečeniu vnútorného pokoja krajiny. Nezamestnanosť a bezprístrešie, nedostatok chleba vyvolávajú v krajine trvalý nekľud.

Vieme, že hospodárske a finančne položenie Slovenska nie je najružovejšie. Tomu primerane chceme zariadiť tunajší svoj život.

Nás Maďarov v rovnakej miere bolí, či vidíme hladujúceho Slováka, Maďara alebo Nemca. Aj my sme ochotní v súkromnom živote a všade k najväčšej sporivosti, nedáme sa odpudiť ani obeťami, vieme sa aj odriekať, ale správne vyriešenie problémov sociálnych vieme si predstaviť len tak, ak sa na tomto poli neuplatní a nikdy ani nemôže uplatniť rozdiel národný. Vláda nech má starosť rovnakou mierou o zaopatrenie núdznych osôb, či sú príslušníkmi národnosti slovenskej, maďarskej, nemeckej alebo rusínskej a uvidí, ak zásadu túto prísne zachová, že vnútorná atmosféra dojde k takému ukľudneniu, ktoré usnadní každú prácu vlády.

Ťažkým porušením zásady rovnakého zachádzania sú tie prepúšťania, ku ktorým došlo v posledných časoch najmä v Bratislave, kde v dôsledku policajno - vrchnostenských opatrení početní poctive pracujúci Maďari prišli o chlieb a o existenciu. Musí zlyhať každý sociálny plán tam, kde na konci rozhodujúce slovo patrí policii. Prepustených inonárodných úradníkov a robotníkov neskoršie väčšinou prijali nazad do práce, s Maďarmi sa však nestalo tak ani po nesčíselných intervenciách a prísľuboch, takže je zjavná protimaďarská tendencia týchto prepúšťaní. Maďar má tu práve na chlieb práve tak, ako tu žijúci Slovák, Nemec, alebo príslušník iného národa. Toto jeho právo nemožno oddišputovať na základe nijakého paragrafu. Ak sa pri prepúšťaní odvolávajú na záujmy obrany štátu, to nám nemožno prijať, lebo prečo sa mal stať teraz odrazu nebezpečným ten, kto v tomto ohľade po 20 rokov nedával podnet k pochybnostiam. V týchto opatreniach neviem videť iné, ako rozbujnenie určitého českého systému, toho systému, pre ktorý tak mnoho trpela Slovač, keď z ďalekých Čiech na každé miesto na Slovensku dosadzovali české sily, proti ktorému systému sa slovenský národ právom bil. Sotva môžem pochopiť, že tento pražský recept užívajú i dnes. Ak v Bratislave ohľady na úspornosť vyžadujú prepúšťanie, uspokojí sa s tým každý, ak uvidí, že deje sa to pomerne. Toto opatrenie vyvolá však právom roztrpčenie, ak bude postihovať len Maďarov, hoci maďarskí poplatníci svoje povinnosti plnia presne a svedomite.

K hospodárskej a finančnej časti vládneho vyhlásenia predbežne vyjadrím sa len stručne. S potešením zisťujem, že vláda má vážne zámery a dôkladne sa zaoberá s plánom hospodárskej výstavby Slovenska. Predpokladám, že tieto plány budú mať aj reálny základ, sotva však bude ľahkou vecou ho zabezpečiť. Vláda si ukladá na dlhé roky také plány, ktoré možno uskutočniť len s veľkým finančným vypätím. Už teraz mi treba upozorniť vládu na dve okolnosti. Pokladám za každopádne potrebnú spoluprácu so súsedmi. Národy podunajské a podkarpatské na hospodárskom poli nemôžu žiť jeden bez druhého. Vybudovanie národnej a štátnej samostatnosti nijako nemá znamenať hospodárske odlúčenie, lebo toto malo by prípadne následky katastrofálne. Druhou okolnosťou je to, že z verejných prác a vo všeobecnosti z každého podnikania požaduje svoju časť i Maďarstvo.

Tá časť vládneho vyhlásenia, ktorá sa zaoberá s otázkami školskými, je vlastne len všeobecná. Celkom si osvojujem to vyhlásenie pána ministerského predsedu, že na školách má panovať kresťanský národný duch. Je to veľkým pokrokom oproti minulosti, keď panovanie československé urobilo školu nástrojom odnárodňovania a smeru protikresťanského. Treba nám však čakať konkrétnejšie vyhlásenia o školách národnostných, lebo na základe vyhlásenia pána ministerského predsedu môžeme mať právom obavy, že zjednodušenie školského systému a skoncentrovanie školstva môže ísť na úkor školy maďarskej. Nevieme ani to, v akej miere sa chce vláda starať o zabezpečenie hmotného položenia národných škôl. Nie je nám známy štátny rozpočet, lebo ho ešte neuverejnili. Je nám neznáme i to, koľko určuje vláda na maďarské kultúrne ciele. Je ešte veľmi mnoho otáznikov, na ktoré čakáme odpoveď.

Pri posudzovaní kultúrnych práv a nárokov Maďarstva v žiadnom prípade nemôžem prijať výsledky sčítania ľudu z 31. decembra 1938. Ale nemôžem ich prijať ani v nijakom takom inom ohľade, kde by akékoľvek právo Maďarov záviselo od ich pomerného počtu. Aj keď neviem rukolapne podvrátiť, že by v Slovenskej krajine žilo len 67.000 Maďarov, spôsob sčítania ľudu plným právom robí otáznou reálnosť jeho výsledkov. Mám dôkazy, že na mnohých miestach prihorliví sčítači na úkor Maďarov svojvoľne určili národnostnú príslušnosť. Inde zas zisťovanie, kto je ktorej národnosti príslušníkom, dialo sa s neznalosťou a povrchne. Viem, že tieto veľké chyby dialy sa nie na pokyn vlády, naproti tomu nútený som predpokladať, že vláda o nich vie a že práve preto pri určení práv národných skupín nebude brať za základ tieto údaje.

S ohľadom na sčítanie ľudu, sročné budúceho roku, už teraz vyhlasujem, že my môžeme prijať za smerodajné len sčítanie ľudu, kde každý sčítaný osobne vyplní sčítací list.

Vrátiac sa na otázky školské a kultúrne, môžeme tu uspokojujúci výsledok dosiahnuť len tak, ak nám Maďarom dá vláda možnosť - ako sa to stalo aj ohľadne Nemcov, - aby sme pána ministra školstva oboznámili s naším školským a kultúrnym programom a predebatovali každú jeho podrobnosť. Okrem toho bolo by v budúcnosti riešením, vylučujúcim každý rozpor a nedorozumenie, keby v ministerstve školstva pre dozor nad školami každého typu s vyučovacím jazykom maďarským bolo utvorené osobitné oddelenie, v ktorom by boli zamestnávaní Maďari a keby školdozorcami maďarských škôl boli Maďari.

K obšírnemu vyhláseniu pána ministerského predsedu predniesol som naše stanovisko, najdôležitejšie naše požiadavky a najpálčivejšie bolesti, len zhustene. Nechcem robiť ťažkosti, lebo uznávam, že - ako to jeden pán minister aj vyhlásil - vláda je až priveľmi zaneprázdnená začiatočnými ťažkosťami a eliminovaním detských nemocí, počiatkov a zjavov revolučných. Obsah vládneho vyhlásenia je dnes väčšinou ešte len sľubom. Bol by som rád, keby to bol sľub pre nás povzbudzujúci a keby vývin nezmaril naše nádeje. Odhliadnuc však od toho znovu zdôrazňujem, že dnes v parlamente slovenskom len sám zastupujem Maďarstvo. Zodpovednosť na mňa doliehajúca je preto o mnoho väčšia, ako bola vtedy, keď sa delila medzi viacerých zákonodarcov Maďarov. Ujímam sa jej voči svojmu rodu s tým, že z našich oprávnených požiadavkov nepopustím ani jotu a že pomer maďarsko-slovenský nikdy nebudem si vysvetľovať tak, aby sme boli tu zatisnutí do úzadia. Naša priateľská a bratská spolupráca závisí od toho, či vláda bude s nami zachádzať ako s partnermi rovnými. Pán ministerský predseda vo svojom vyhlásení viac ráz zdôrazňoval ideológiu kresťanskú, tú kresťanskú ideológiu, ktorá pučí zo sŕdc slovenských. Moja duša, moja maďarská duša je naplnená kresťanskou ideológiou. Verím, že táto kresťanská ideológia pomôže prekonať ešte jestvujúce ťažkosti a umožní pokojnú spoluprácu na dosiahnutí šťastlivejšej budúcnosti. (Potlesk.)

Podpredseda Stano (zvoní): Slovo má pán poslanec dr. Körper.

Poslanec dr. Körper: Slávny Snem! Posledné slová, ktoré mi bol vlani pred svojou smrťou napísal náš zvečnelý vodca Andrej Hlinka, znejú, takto: "Teším sa novému životu, trebárs ja som už len škelet, aj dnes ma len odniesli od oltára. 'Ego enim jam delibor.' Bojujte dobrý 'depositum fidei, custodi'. Boh je s nami, kto proti nám? Žehnaj vás Boh."

Sú to slová prorocké. Hlinka videl nový život ešte pred 6. októbrom, ešte pred svojou smrťou. V duši svojej už pozdravoval snem slovenský, videl nás tu všetkých, shromaždený národ okolo svojich ideí. Požehnával našu dnešnú prácu už vtedy, keď jeho život zhasínal. V povedomí toho, že sám sa nedožije slovenskej samostatnosti, zanechal nám odkaz: bojujte dobrý "depositum custodi", to jest bojujte tak, aby ste na konci boja mohli o sebe povedať, že ste zachovali a zachránili vám sverené hodnoty mravné a národné. Toto je totiž to depozitum, len svätý Hlinkov depozit, z ktorého musíme počet vydávať v každý deň svojho parlamentného šafárenia. Bolo by to bývalo našou povinnosťou, zachovať jeho idey, jeho dedictvo, aj za nepriaznivých okolností v rámci centralistického parlamentu, tým viac je to našou povinnosťou teraz, keď máme v rukách svojich všetky podmienky, aby sme jeho idey nielen zachovali, ale aj uskutočnili.

Vo vládnom vyhlásení sme počuli o cirkevnopolitických otázkach a o ľudovýchove. Sú to otázky a problémy, ktoré boly nebohému nášmu vodcovi tie najbližšie a o ktoré sa on bil a staral po celý svoj život, Nech mi dovolí slávny Snem slovenský, aby som svoju rozpravu venoval týmto tak úzko súvisiacim odborom našich zákonodarných starostí.

Nielen mládež treba vychovávať, ale aj národ ako taký, ako celok. A táto výchova národa je práve tak dôležitá a potrebná, ako škola a univerzity. Na slovenský národ čakajú nové úlohy a skutočne nový život. Ale nebude môcť konať náš národ tieto úlohy, a nebude sa môcť vžiť do nového života, keď sa najsamprv neprevychová k tomuto. Iste nové životné okolnosti, nové podmienky práce a úspechu, nové vzťahy k susedom naučia našich ľudí na všeličo. Treba rátať aj na školu života, ktorá najviac sa učí na vlastnej škode, ale ako dieťa nevyložíme náhodám a nehodám, školujúc ho systematicky podľa jednotnej idey v škole, tak aj národ sám od nás žiada, aby sme ho bezpečne viedli na tej ceste, na ktorú sa dostal ako na svojskú dráhu životnú.

My teda národ slovenský vychovávať musíme a budeme a to v duchu Hlinkovom.

Výchova národná je dvojaká: náboženská a kultúrna. Tieto dva smery výchovné sa navzájom doplňujú a nemožno ich rozlúčiť. Sme sa o tom presvedčili práve v histórii národa nášho. Pred prevratom maďarský režim ponechal Slovákom náboženskú výchovu, ale zanedbával kultúrnu. Následkom toho bolo, že mali sme síce dobrý katolícky národ, ale nemali sme dostatočnej inteligencie a kultúrnej sily svojskej a slovenskej.

Za minulých dvadsať rokov zas naopak usilovali sa naplniť náš národ i keď nie svojskou, predsa akousi vyššou kultúrou, ale pritom vypočítave zatláčali v školách i vo verejnosti výchovu náboženskú. A čo bol následok? To, že sme mali inteligenciu, mali sme kultúru, ale čím viac nám vyrastala táto nová inteligencia, tým viac bolo medzi našimi ľuďmi necharakterných, poddajných, tým viac sa šírily svetové názory protinárodné a protikresťanské, takže na konci každá kultúra slúžila vlastne nie národu nášmu, ale cudzím živlom a akejsi nebezpečnej vlažnosti ku všetkému, čo naši otcovia považovali za šľachetné a sväté.

Náboženská výchova rudu bez kultúrnej výchovy je nedostatočná a naopak kultúrna výchova bez náboženskej je nebezpečná a minie sa svojho cieľa.

Sme teraz už štátom kresťanským, teda náboženská výchova národa je nám samozrejmá. Ba celý boj za samostatnosť vybojovala a dobojovala oná čiastka národa, ktorá i pri všetkých ťažkostiach doterajších na tomto poli zachovala si aj výchovu náboženskú.

Náboženská výchova sa robila a bude sa vždy robiť v rámci pozitívnej viery a preto aj pomocou kňazov. Lebo tu nejde o akési hmlisté náboženské cítenie alebo o pestovanie akéhosi okultizmu, ale o základy kresťanské, o vieru kresťanskú, a to najmä katolícku, v ktorej nato vyvolení mužovia sa venujú najsamprv svojmu vzdelávaniu a potom vzdelávaniu tých, ktorých spája dovedna tá istá viditeľná hlava cirkevná.

U nás, na Slovensku, títo mužovia, kňazi, vážili si svoju úlohu a svoj stav vždy tak vysoko, a tak šľachetne o ňom smýšľali, že považovali svoju prácu za prácu národnú, nielen za robotu všeobecne ľudskú.

Slovenské kňazstvo aj vtedy vydržalo pri národnej línii, keď mnohí z ostatných vrstiev inteligencie nevydržali nápor odnárodňovania a tratili povedomie k národnej patričnosti.

Celá naša národná história dokazuje, že kňazi sa zaslúžili o národ slovenský a že kňazi boli prví a najlepší bojovníci za práva ľudské a národné ľudu slovenského. A falšoval by túto históriu, kto by tvrdil, že kňazstvo jednej konfesie malo menšiu účasť na udržovaní povedomia slovenského a v boji za slovenskú samostatnosť, ako kňazstvo konfesie druhej. Ak sa robily pokusy v blízkej minulosti takto skresliť naše dejiny, iste teraz je aj takému falšovaniu dejín koniec.

Hlinka bol nielen naším najväčším národovcom, ale aj silným ohnivom v tej nepretržitej reťazi kňazov slovenských, ktorí celý zápaľ svojej viery, celý svoj apoštolský život venovali predovšetkým národu svojmu a to bez rodinných a hmotných záujmov práve preto, lebo tých záujmov sa pri vysviacke za kňaza boli dobrovoľne zriekli.

Vieme dobre, že na konci v boji za autonomiu zostal sám, najmä po smrti Rázusovej, skoro všetci ostatní sa vzdávali boja a nádeje na víťazstvo. Hlinka vytrval do konca so svojimi oltárnymi bratmi a takmer s celým národom, ktorý chodieval do kostola a počúval hlas svojho kňaza.

Hlinka odišiel, ale zanechal nám dedictvo svoje, svoju dušu zápalistú a neúprosný ďalší boj za slobodu slovenského národa.

Lebo, slávny slovenský Snem, tento boj za slobodu národa nie je skončený. (Tak je!) Práve teraz prichádzame do poslednej a možno pre nás najťažšej fázy tohto boja. Vydobyli sme si rámec pre úspešný koniec tohto boja, samostatnosť a politickú slobodu, ale národ nie je úplne voľný, kým každý jeho člen nebude mať istoty, že tá slobodná slovenská zem ho aj uživí a vradí do radov hospodársky neodvislých ľudí.

A tu čaká ťažká úloha najmä na kňazov. Pán predseda vlády vo vládnom prejave nie raz prízvukoval, že sa musíme uberať cestami čím väčšej sporivosti. Čo z toho nasleduje?

Za dvadsať rokov doterajšieho režimu všetko sa stavalo, štátne budovy, školy, spolkové paláce, banky a kasárne. Všetko sa stavalo až prepychove, iba kostoly zostaly na malé výnimky staré a nevyhovujúce a tiež iba fary sú aj dnes tak staré a nedostatočné, ako boly kedysi pred 200 rokmi. O tieto sa nik nemohol starať, lebo kňaz si myslel, že prednejšia je škola a iné veci, najmä spolkové. A celý ten režim bol taký, že sa vyhadzovaly miliardy na rôzne potreby, ale veru na kostoly a na fary sa z nich málo ušlo. Kňaz sa musel uspokojiť pri svojom vysokoškolskom vzdelaní s platom zamestnanca najnižšej kategorie a veriaci sa museli tlačiť v malých, úzkych kostoloch.

Ale nielen to. Za dvadsať rokov bývalého režimu na celej čiare sa rozmnožil personál vo verejnej službe. Kde bolo päť učiteľov, tam je dnes desať, kde bol jeden úradník, tam je dnes aj päť. Jediný kňaz zostal sám na dedine (tak je!), jedine fara nepojala viac robotníkov do vinice Pána, jedine na kňazskej dráhe sa nezvýšil počet pracovníkov preto, lebo na kňazovi bolo treba sporiť aj v tomto ohľade. Za nepatrný honorár alebo zadarmo pracoval každý kňaz za troch, za štyroch.

A pracoval vďačne, lebo vedel, že príde čas prajnejší, že si vydobyjeme slobodu, že príde vláda, ktorá bude štedrá aj k cirkvi, nielen k ostatným.

Áno, táto sloboda je tu, táto vláda nám už predniesla svoj program.

Ale čo z tohto programu nasleduje? To, že kňaz aj naďalej bude museť strádať a čakať, ako aj iné ustanovizne a iní naši občania budú museť teraz napnúť všetky svoje sily, aby sila národnej vôle odstránila aj ostatné prekážky voľného a suverenného žitia.

Môže sa kňaz utiahnuť, môže sa už oddať teraz akejsi pasivite k veciam slovenským v tej nádeji, že v časoch nám prajných i bez neho sa všetko vybaví?

Nie. Naše šťastie bolo, že kňaz sa ani doteraz nezavrel do sakristie ani do svojej fary, ale v životnej borbe stál všade a vždy na čele svojich veriacich, stal sa ľudovým vodcom, stal sa človekom z ľudu a občanom pre národ.

Hlinka bol našim vodcom, Hlinka, ružomberský farár, ktorého fara sa stala strediskom nášho politického odboja a ohniskom národnej práce. A Hlinka bol nám vzorom v tejto veci. Šli sme za ním, s nami celá inteligencia a za nami ľud veriaci. Kňaz, Hlinkom vychovaný kňaz, bol vždy tým bleskom na Slovensku pod Tatrami, po ktorom blesku zahrmel celý národ mohutne a majestátne.

A hľa, teraz stojíme pred novým bojom: uskutočniť vládne vyhlásenie, podľa ktorého treba dať do kopy všetky sily, všetky rozumy, všetok idealizmus a všetok čas. A nadovšetko sporiť a snížiť ešte aj tie skromné nároky, ktoré sme doteraz mali v neprajnom prostredí.

Kňaz zatne zuby, zatne päste a pojde v boji ďalej. A za kňazom pojde ľud. Keď náš národ uvidí, že sám kňaz, ktorý by si mohol teraz už hovieť na vavrínoch a mať slušnejší dôchodok a stavať fary a kostoly, teraz v týchto začiatočných ťažkostiach zrieka sa ešte aj doterajšieho svojho očakávania na lepšie pomery, tak ostatní pôjdu za ním a bude aj naďalej vodcom a učiteľom svojho ľudu.

Kňaz teraz nehľadá rozluku cirkvi od štátu, naopak, ešte viac priľne k tomuto samostatnému a slovenskému štátu, aby ho naplnil svojim duchom a svojou čistou kresťanstvom usmernenou rodoláskou.

Vládne vyhlásenie zve nás do novej práce, ráta na spoluprácu a vernú oddanosť cirkevných činiteľov. A vláda naša sa nesklame v kňazoch. Ale nesklame sa ani vo veriacich, ktorí aj naďalej pôjdu s kňazmi svojimi do životnej borby národnej s heslom osvedčeným: Za Boha a za národ.

Kňazi zostanú aj naďalej v službách verejnosti slovenskej tým viac, lebo teraz sa bude musieť ešte viac pracovať, ešte viac obetovať a ešte viac sa zriekať.

Takto bude cirkevná výchova národa najvýdatnejšou pomocníčkou pri uskutočnení vládneho programu.

A v duchu našej vládnej vyhlášky hovorím, keď uistím svojich kolegov kňazov, že ďalšie ich ustávanie a ďalší ich boj nebude bez odmeny i keď nie hmotnej, ale morálnej. Namiesto šikanovania cirkevných vecí, namiesto zaznávania kňazskej činnosti nastane užitočná spolupráca medzi cirkvou a vládou na každom poli, na poli výchovnom a na poli administratívnom. Naše zákony budú upravené tak, aby sa nepriečily zákonom cirkevným. V tomto duchu bude upravený aj manželský zákon. Všetko pôjde smerom záchrany a ochrany slovenskej rodiny a preto cirkevné predpisy budú rešpektované. Cirkev bude mať úplnú voľnosť vo svojej dušepastierskej činnosti, bude sa môcť venovať plne Katolíckej akcii a inej organizačnej práci náboženskej, výchovnej a charitatívnej.

Vláda spolu s cirkvou sa postará o to, aby náboženstvo bolo vyučované na všetkých stupňoch škôl, i vysokých. Vláda nezabudne ani na slovenských veriacich v zahraničí a bude dotovať všetky misie pre Slovákov. Vláda bude podporovať aj kresťanskú literatúru a tlač a bude mať na zreteli aj úspech najväčšieho kultúrneho spolku Slovákov, Spolku sv. Vojtecha.

Takáto spolupráca vlády s cirkvou veľmi obľahčí prácu kňazov a cirkev bude môcť nehatene propagovať ídey evanjelia nielen v školách, ale v celej slovenskej verejnosti.

Cirkev nebude hľadeť na tuzemské statky. Doteraz ju najviac bolelo to, že bývalý režim fedroval prúdy protináboženské a protikresťanské, takto mnohí podľahli červenému teroru a odpadli od náboženského života. Vládne vyhlásenie umožní, aby slovenská dedina zas dostala svoj ucelený jednotný ráz kresťanský, aby slovenská pospolitosť sa stala zas chrámom Najvyššieho, ktorý bude môcť prekvitať a pojať všetky dietky národa v jednote Ducha svätého.

Slávny Snem! Druhá složka národnej výchovy je výchova kultúrna.

A v tejto výchove učiteľmi národa budeme v prvom rade my, poslanci. Tento pojem "poslanec" dostáva práve v slovenskom štáte celkom iný obsah. Doteraz poslanec bol reprezentantom istej složky, takzvanej strany, ktorá len jednu čiastku svojho programu vedela uskutočniť, druhú čiastku a to vždy tú dôležitejšiu, len sľubovala. Reči poslancov a činnosť politických strán musely byť namierené v prvom rade proti druhým politickým stranám a smerom. Táto agresívna a defenzívna činnosť zaberala nielen čas, ale aj celú osobnosť poslancovu, takže poslanec bol v očiach ľudu doteraz nie učiteľom a vychovávateľom národa, ale jednostranným bojovníkom za záujmy strannícke.

Tomu teraz je už koniec. Máme jednu jedinú stranu, Hlinkovu ľudovú stranu, stranu národnej jednoty, v programe ktorej sa sjednocuje celý národ. Nie sme rozdelení na malé frakcie, nie sme poslancami malých a malicherných záujmov, ale poslancami nerozdeleného životaschopného národa. A tak si môžeme rozdeliť na poli národnej výchovy úlohy, môžeme ísť k ľudu nie ako predstavitelia jednej čiastočky potentátov politických, ale ako skutoční a poverení zástupcovia celého národa a jeho idey.

Tento podstatný rozdiel medzi poslanectvom minulým a terajším využijeme k tomu, aby sme si stali bez rozdielu do služieb výchovy národnej.

Národ náš čaká, národ očakáva naše informácie, národ čaká naše reči. Reči ? Nie, ale naše skutky. Lebo už dnes nieto sebavedomého občana na Slovensku, ktorý by sa uspokojil rečami. Tých rečí bolo za dvadsať rokov dosť, a zostaly iba rečami.

My máme program, jediný program, jednotný program. Nik nám neprekáža, aby sme ho aj uskutočnili. Preto pôjdeme na shromaždenia, pôjdeme do každej dediny, do každého mesta slovenského, nie rečniť, ale referovať, čo sme uviedli všetko do života, čo nám včera pán ministerský predseda prečítal. (Potlesk.) My nemusíme sľubovať, lebo nik nám prekážať nebude v uskutočnení plánov. Teda so skutkami pôjdeme k ľudu a nie s rečami. A vieme dobre, že skutky vychovávajú, dobrý príklad a nie jalové reči.

Okrem poslancov bude tu tisíce iných prostriedkov ku prevychovávaniu slovenského národa.

Máme ustanovizne, ktoré dnes sú v našich rukách a slúžia veľkým intenciám národnej výchovy.

Rádio dnes už roznáša iba slovenského ducha, kresťanského a nacionálne vyspelého, povedomého. Tlač protislovenská je na Slovensku už dnes nemožná, v našich časopisoch, a najmä v našich denníkoch dominuje nielen suverenita národa slovenského, ale aj suverenita jeho ženiálneho ducha. Divadlo vychováva k národnej hrdosti slovenskej, propaguje slovenské umenie mravným zákonom podriadené. Film patrí u nás k šľachetnej zábave a nie ku mravnej skaze alebo k národnej ľahostajnosti.

Hlinkova garda a Hlinkova mládež sa organizuje, očisťuje a nadobúda charakteru jedinečných výchovných a branných inštitúcií národných.

To všetko patrí k ľudovýchove, to všetko sú nielen reči, ale aj faktá, ktoré sa zrodily za tri, za štyri mesiace.

Náš národ sa dnes ľahko vychováva, lebo má pred sebou skutky a nielen reči. A ešte jedno: keď kedysi, tak dnes je slovenský národ najsúcejší a duševne najpripravenejší k tomu, aby sa celkom preporodil, aby sa v novom slovenskom duchu prevychovával.

Prečo? Preto, lebo nikdy sme na Slovensku nevideli toľko nespokojnosti, ako dnes. Nikdy toľko očakávania a toľko zdravej kritiky. Táto nespokojnosť nie je predzvesťou akejsi revolúcie, toto očakávanie nie je očakávaním akejsi prievratnej zmeny. Dnešná nespokojnosť ľudu je zdravou vibráciou duševnej sily, národnej sily slovenskej, - je temperamentnou ozvenou vládnych činov a vzpruhou pre rýchly spád uskutočnenia jeho programu.

Náš národ nespí, náš národ sa dostal do víru prieporodu národného, náš národ ani nám nedá spať, ale svojou nespokojnosťou nás všetkých ženie vpred, aby sme sa nezastavili na pol ceste, aby sme dokončili čím skôr akciu oslobodzovaciu a očisťovaciu na Slovensku.

Iste budeme musieť tlmiť nedočkavé hlasy, ktoré na nás dorážajú z celého Slovenska, iste budeme musieť mať na úzde nielen netrpezlivosť občanov, ale aj ambíciu svoju vlastnú pri riešení toľkých problémov, ale vždy je lepší prebytok vôle a síl, ako letargia alebo nevšímavosť.

Nespokojnosť na Slovensku je znakom vyspelosti národa, je znakom toho, že všetci sme hotoví budovať a tvoriť nové Slovensko, a všetci chceme mať účasť na novej práci. Sme na aréne národnej cti svojej, my vládni činitelia sme hráčmi, ale národ-diváci sú pritom netrpezlivejší a nespokojnejší, ako my, a s napnutými nervami čakajú na výsledok, ba aj na každý čin a pohyb. Otrok a nevzdelanec nikdy neprejavuje sympatiu alebo nespokojnosť s vecmi verejnými, len rovnoprávny a hodnotný, vysoko vyspelý občan. A takí sú dnes Slováci nielen u nás doma, ale aj za hranicami.

Jeden jediný veľký prúd nás ženie vpred k cieľu, a v tomto prúde je Hlinkov duch. Tento živný duch sa prebíja dnes víťazne z hrobu ružomberského, prebíja sa cez nespokojné slovenské duše, prebíja sa cez naše vládne a poslanecké duše a neuspokojí sa, kým sa neuskutočnia nielen nádeje Hlinkove, ale aj najkrajšie sny Hlinkove. (Potlesk.)

Tým, ktorí majú obavy, keď vidia nespokojnosť nášho ľudu, stačí pripomenúť, že samého Hlinku považovali nielen jeho nepriatelia, ale aj priatelia za najnespokojnejšieho politika v republike. A práve preto aj zvíťazil jeho duch.

A my, terajší vodcovia slovenského národa, V rukách s hotovým programom vlády svojej, nie sme učiteľmi a vodcami národa spavého a unaveného, ale ľudu, ktorý je hotový k činom a k práci, a práve preto očakáva činy a prácu predovšetkým od nás. Dôvera národa súvisí a závisí od týchto činov a od tejto práce.

Vládne vyhlásenie, aj ako kňaz, aj ako kultúrny pracovník v mene všetkých katolíckych kňazov slovenských a myslím aj evanjelických, - v mene všetkých kultúrnych pracovníkov vrele pozdravujem a vítam. (Potlesk.)

Podpredseda dr. Mederly (zvoní): K slovu sa hlási pán poslanec Šimko. Dávam mu slovo.

Poslanec Šimko (rusínsky): Slávny Snem! Z programového prejavu slovenskej vlády, ktorý prejavil včera pán predseda, sa rozosieva nový duch, nový život, nový štát.

K veľkému uspokojeniu slúži to aj pre nás Rusínov a preto prijímame ho s veľkou radosťou. Máme veľmi smutné spomienky na zašlých 20 rokov, keď bolo nám sľúbené najviac - ale dostali sme z toho najmenej. Naše národné práva neboly nám priznávané, z čoho nastala medzi nami škodlivá borba, nenávisť, načo sme, slávny Snem, ťažko doplatili.

Prišiel deň 6. októbra 1938. Nastala nová éra, nový duch, nová nádej. - Nádej kresťanskej spravodlivosti. - Nádej vzájomného porozumenia troch slovanských bratov: Rusínov, Slovákov i Čechov. Nádej uznania našich kultúrnych, národných práv a takým spôsobom nádej bratského slavianskeho spolužitia.

Ja zo svojej strany bol som vždy prívržencom tejto krásnej idey. Vidím, že naša súdba je spolu žiť, spolu umrieť. Preto, bratia, odstráňme zpomedzi nás všetko to, čo nás rozbíja a slúži za príčinu nášho nešťastia.

Bratia Slováci, nedopustíme sa toho! Keď tu nastane medzi nami boj, vráti sa stará nenávisť. Smutno konštatujem už aj teraz symptomy, ktoré šíria medzi nami nespokojnosť. Tu spomínam spôsob spočítania ľudu medzi nami Rusínmi. Podľa rezultátu je u nás vykázaný menší počet ľudu, než bol predtým; násilnosťou bolo započítané mnoho čisto ruských dedín za slovenské, na čisto ruských okoliach spisovali len slovenskí komisári, ba boly prípady, že aj židia, len nie Rusíni. Úfame, že slávna vláda nebude brať ten rezultát za základ ďalšieho nášho spolužitia. Známe i to, že vina nie je na strane vlády, ale niekoľkých okresných úradníkoch.

So strany vlády vidíme teraz najväčšiu sympatiu i najlepšiu vôľu dať nám všetko to, čo nám patrí pred Bohom i svetom.

V nádeji, že dostaneme svoje národné práva od terajšej slovenskej vlády, vyjadrujeme svoju úplnú a úprimnú lojalitu. My s bratmi Slovákmi chceme žiť tu v tejto zemi a v rámci hraníc Slovenska. Chceme spoluúčinkovať pre blaho nášho národa. (Potlesk.)

Chceme žiť v našom duchu, v ruskom, v duchu našich slávnych buditeľov Dobrianskeho a Duchnoviča!

Vidím, že vedie sa medzi nami zahraničná agitácia, ktorá zamýšľa nás zahnať do cudzieho ducha. - No, mi sa nedáme ani prehnať, ani prekrstiť.

Dobre poznávam potreby nášho národa. Náš národ potrebuje chlieb, pokoj, jasný smer politiky a sociálneho hospodárskeho povznesenia.

Nebojte sa, bratia Slováci, že udelením našich práv uškodíte národu. Ba - naopak - získate našu vďačnosť. Rusín aj dušu dá za toho, kto chová sa k nemu po bratsky.

Pozerajte na nás s hľadiska slavianskeho. My slúžime za most medzi vami a medzi našou matkou Rusínov, ktorá teraz trpí v rudom červenom jarme, - ale veríme, že to nebude dlho.

Orientujte sa i na východ! "Ex oriente lux", odtiaľ má prísť vkriesenie všetkých Slavianov. (Potlesk.)

Podpredseda dr. Mederly (zvoní): Slovo má pán poslanec Čarnogursky.

Poslanec Čarnogursky: Slávna snemovňa! Historické chvíle, ktoré náš národ prežíva od 6. októbra, budujú dielo, o ktorom sme všetci presvedčení, že je len na počiatku svojho vývoja. Nastúpili sme cestu, ktorá nás povedie do ďalekej budúcnosti. Na tej ceste nás nepovedie nikto cudzí. My sami pôjdeme a len naša vôľa, len náš prospech bude určovateľom smeru cesty.

Práve v počiatkoch cesty vidíme svoju zanedbanosť i slabosť, následok to služby cudziemu i otrockosti, v ktorej sme väzili. Ešte len čiastka národa poznala svoje národné poslanie, precítila veľkosť oslobodeného života, dôležitosť budovania a dobudovania slovenského štátu i povinnosti, ktoré nové pomery od každého príslušníka národa žiadajú. Ale i v tejto čiastke niet veľkej, na výške času stojacej jednoty vôle, jednoty činu.

Čiastka národa sa ešte háda, nedôveruje, kráča vpred nie z povedomia, ale len z povinnosti, len so zreteľom na svoju existenciu.

Je to prirodzené, niet v tom nič ponižujúceho. Každý národ, ktorý sa púšťa do slobodného života, je z počiatku sprevádzaný takýmito zjavmi.

K jednote národa, k plnému poslaniu národných povinností vedie dlhá cesta výchovy.

A to čaká i nás. Slobodní, silní, jednotní budeme vtedy, až vo verejnoisti sa objaví mládež, ktorá prejde našou školou, nie školou maďarónskou, nie československou, ani nie školou, ktorá chcela vychovať bojovníkov židovsko-marxistickej ideologie, ale školou našou, národnou slovenskou a tak i kresťanskou. (Potlesk.)

Chceme vybudovať našu slovenskú školu. A tu treba priznať, že čaká nás obrovská práca. Až dnes si uvedomujeme plne, keď nám bolo dopriané dýchať prvé závany národnej slobody, v jak zlom položení sa nachádzala slovenská škola do 6. októbra.

Biedu slovenskej školy možno ilustrovať aspoň čiastočne ukážkou toho, čo sme odstránili ako nesvojského z nej po 6. októbri.

Odstránili sme v prvom rade 126 židovských učiteľov, ktorí už v dôsledkoch svojej rasovej príslušnosti museli stáť v protive s národnou a kresťanskou výchovou našej mládeže. Slovenské ministerstvo školstva odstránilo z národných škôl. 884 učiteľov českej národnosti, ktorí prišli na Slovensko slúžiť svojej existencii, záujmom svojho národa, ale držali dušu slovenskej mládeže ďaleko od teplého ohniska národnej výchovy a krásy národného života držali v skrytosti pred zrakom sverejnej mládeže.

Ruka národného riadenia nezasiahla len cudzie prvky, pôsobiace v slovenskej škole. Ona siahla i na tých pomýlených synov národa, ktorí zradu páchali a cudzie myšlienky, neslovenského, ba protislovenského ducha vnášali do školy, ktorú postavil národ a preto i národu mala slúžiť. Preto boli odstránení viacerí školskí inšpektori, preto boli pozbavovaní svojich funkcií správcovia a riaditelia škôl.

Po odtrhnutí čiastky slovenského územia k súsedným štátom ostalo nám na území Slovenska 3423 ľudových, mešť. škôl, opatrovní a ústavov s 10.733 triedami, čiže asi s približne toľkým počtom učiteľských síl.

Každá učiteľská sila koná nesmierne dôležité poslanie. Ak chceme zhodnotiť význam učiteľa v škole, treba nám pripomenúť slová stredovekého pedagóga: Sochár môže opraviť sochu, maliar svoj obraz, básnik svoje dielo, pisár svoj akt, len vychovávateľ nemôže napraviť dušu, ktorú zle vychoval. Nebude iste nikto vidieť stavovskej povýšenosti v tvrdení, že budúcnosť národa majú vo veľkej miere popri kňazoch v svojich rukách učitelia-vychovávatelia.

Mali ju v minulosti a budú mať tým viacej v budúcnosti.

Nech mi je dovolené poďakovať s tohto miesta všetkým tým kolegom, ktorí za dvadsať rokov boja o slovenskú slobodu tak statočne sa držali za ťažkých okolností, prenasledovaní, ničení a odstrkovaní i znechucovaní. Ale nedali sa zlomiť, (potlesk) formovali národu mladú slovenskú a kresťanskú gardu, ktorú nestratili z očú ani vtedy, keď opustila školu. Vo veľkej čiastke slovenského učiteľstva mal vodca Andrej Hlinka svojich spolupracovníkov, ktorí vychovávali rady mládeže idúcej za heslom Andreja Hlinku: Za Boha, za národ. Patrí im všetkým vďaka a my ich tu prosíme, aby ďalej kráčali tou cestou. Všetko, čo má štát po ruke, dá im k zaistenejšiemu úspechu.

Ale na druhej strane treba poukázať i na druhú čiastku učiteľstva, učiteľstva z čiastky remeselného, vidiaceho v povolaní len povinnosť, chlieb a z väčšej čiastky učiteľstva, ktoré kazí mládež, otravuje školu i okolie školy. Osobnosť učiteľa je najväčším činiteľom školskej práce, len tak príde učebná osnova, učebná látka, knihy a prostredie školy. Ak teda k niečomu treba v novej slovenskej škole obrátiť pozornosť, to je osobnosť učiteľa. Hovorí sa, že jeden zlý kňaz pokazí dielo desiatich dobrých kňazov. To obdobne platí i o učiteľstve, konajúcom do istej miery to isté vychovávateľské poslanie.

Vinníka zlej mládeže treba z veľkej čiastky hľadať v zlom učiteľovi.

Školská správa prvej republiky dopúšťala sa osudnej chyby. V dobrom učiteľovi hľadala len dobrého metodika, schopného technika a bojovného šíriteľa nedomyslenej demokracie, rozvratného socializmu. Ale nehľadala v ňom charaktera. Poslaním tejto pomýlenej školy a učiteľa bolo vytvoriť z detských rozumov vedátorské hlavy, egoistov, ktorí hľadajú len zbrane pre egoistické ciele vlastného života. Ale my v škole chceme vychovať statočného, uvedomelého a tvorivého člena národa i mravného človeka.

Preto v osobnosti učiteľovej nehľadáme najskôr mudrca, odborníka, ale hľadáme charakter, Slováka, mravného kresťana. (Potlesk.)

Keď sa nám podarilo odstrániť zo školy židovských učiteľov, väčšinu českých učiteľov, treba odstrániť a to čím skôr zo školy bezcharakterných, mládež mravne a tým i národne kaziacich učiteľov. (Potlesk.) Toho možno dosiahnuť zavedením a uzákonením osobnej zodpovednosti. Je pravda, že i doterajšia správa poznala disciplinárne tresty, lenže k týmto sa prichádzalo dlhou byrokratickou cestou. Kým niekoho potrestali, jeho záležitosť sa ťahala i roky. Trestali autonomistov, ale mohli sa voľne pohybovať v škole učitelia a učiteľky, ktorí mravne žili pod úrovňou ľudskej dôstojnosti. Treba čo najskôr zrevidovať, a to dôkladne školské knižnice, učebné knihy, ale ešte skôr odstrániť a to úplne mravne chorých učiteľov. Nemožno trpieť v škole notorických alkoholikov a učiteľov, ktorí verejne pohoršujú im sverenú mládež.

A tak práve uzákonením osobnej zodpovednosti treba odstrániť zo škôl učiteľov, ktorí pracujú v škole proti jednote slovenského národa, mimo školy rozvracajú národné prostredie, aby takto úplne znemožnili poslanie školy. Od českého učiteľstva nakoľko ostalo na slovenských školách pôsobiť, žiadame bezpodmienečnú a čistú znalosť slovenskej reči i pozitívnu účasť na národnej výchove slovenskej školy. Sabotáž alebo neschopnosť musí mať za následok odstránenie zo slovenskej školy. Nemôžeme byť citliví, že sa ohrozí existencia jednotlivca, keď predsa budúcnosť a dobro národa je viacej, ako existencia jednotlivca. Malo by preto ministerstvo školstva Slovenskej krajiny vydať čo najskôr výnos, v ktorom shrnie požiadavky osobnosti učiteľovej v národnej škole slovenskej i s rýchlymi a účinnými sankciami.

Aby bolo možno vzniesť na učiteľstvo požiadavku charakteru, treba reformovať učiteľské vzdelanie, ale nie tak, ako to doterajšie smery pokrokového školstva chcely. Opakujeme, nejde nám o učiteľov vedátorov, ale o učiteľov - priateľov národa, o ľudí, ktorí nebudú robiť pokusy s deťmi. Reforma učiteľského vzdelania sa prevedie v rámci doterajších učiteľských ústavov, predĺžením štúdia na päť ročníkov, ktoré by sa rozdelily tak, aby posledné dva ročníky boly venované praktickej stránke učiteľského povolania a odborným vedomostiam.

Veľmi mnoho sa hovorí o prepúšťaní vydatých učiteliek. Je to problém, ktorý úzko súvisí s osobnosťou učiteľa, s charakterom učiteľa. Je všeobecným zjavom terajšieho života, že sa žiada skromnosť, obetavosť jedného voči druhému. Učiteľstvo sa musí venovať sociálnej otázke. Musí o nej hovoriť. Ale verba volant exempla trahunt. Ako môže sociálne vychovávať chudobné deti Kysúc žena okresného náčelníka, ako sa srovnáva so spravodlivosťou, že žena inženiera, ktorý berie v Pov. Bystrici mesačne vyše 4.000 K, učí sociálnej spravodlivosti deti chudobných robotníkov.

Otázka vydatých učiteliek sa musí riešiť. To konečne prehlasuje i vláda vo svojom vyhlásení. Nechceme tým vyhnať zo služby mladé učiteľky, ktoré sa vydajú za učiteľov a úradníkov nižšej a prostrednej kategorie. Práve tie chceme zachrániť, umožniť im, aby sa mohly čo najskôr vydať, založiť rodinu a spoločne obidvaja zarábať pre zabezpečenie štúdia a samostatného života svojich detí.

Aby škola mohla plniť na Slovensku svoje poslanie, musí byť postarané o zaškolenie detí. Aby sa mohli zaškoliť všetci žiaci na Slovensku, aby sa odstránilo striedavé vyučovanie, bolo by treba podľa rozpočtu investovať na Slovensku do stavieb národných škôl približne pol miliardy. Stavby, ktoré boly dosiaľ prevedené, vyžiadaly si veľkých nákladov. Boly stavané paláce a tie paláce boly stavané s ohromnými nákladmi práve na tom území, ktoré nám odpadlo. Náš detviansky kraj, naše Kysuce, naša horná Orava, naše východné Slovensko, v ktorom sa najlepšie držal a drží národný duch, to bolo okrádané práve na úkor týchto krajov a na úkor miest, kde sa stavaly reprezentačné paláce. (Potlesk.) Pri zásade šetrenia, o ktorej hovorí vláda vo vládnom vyhlásení, nie je možno v krátkom a dohľadnom čase zaškoliť všetky deti a odstrániť striedavé vyučovanie tým spôsobom, ako sa šlo doteraz. Je jediné východisko, ako odstrániť najskôr 3 typy škôl. Sjednotiť školstvo. Zakiaľ cirkvi, cirkevné obce stavaly školy pomerne s mnoho menším nákladom s prispením obetavosti cirkevníkov, zatiaľ školy štátne boly subvencované prostriedkami štátnymi a boly stavané tak, aby každý čo najviacej na nich zarábal. Ide nám o to, keďže škola je otázkou rodiny, aby škola bola vrátená čo najbližšie rodine, t. j. aby zostaly 2 typy škôl, aby zostal typ cirkevnej školy a typ obecnej školy, ale tak, aby dane na udržiavanie cirkevnej školy boly zahrnuté do obecného rozpočtu (potlesk), aby školské stolice a cirkvi neboly vystavené takej ťarche. A je tu ešte jedna možnosť, ako zaškoliť naše deti. Po tomto sa všeobecne volalo, len snaha a tendencia, že my sme chceli reprezentovať voči bohatšiemu Nemecku, voči bohatším štátom práve výstavbou palácov našich škôl, nedovolila, aby tohoto prostriedku, špeciálne slovenského prostriedku bolo použité. A nám je treba k nemu prikročiť: k stavbe drevených škôl. Jedine týmto spôsobom odpomôžeme biede školskej a jedine takým spôsobom zaškolíme deti.

A teraz treba sa nám dotknúť vlastnej práce školskej. Ak je zaistená zábezpeka osobnosti učiteľovej, ak sa docieli riadneho zaškolenia žiakov, len tak možno hovoriť o školskej práci.

Školskú prácu, výchovu treba reformovať. Mýli sa ten, kto myslí, že hneď teraz prevedieme vo vnútornej správe školy veľké reformy. Tie treba bedlivo pripravovať. Taliansko má už poldruha desaťročia nacionalistický režim a len teraz práve vydáva školskú chartu, ktorou školstvo stavia do služieb fašizmu.

Ale jedno už teraz môžeme previesť. Odstrániť všetko, čo bolo dosiaľ vložené do rámca tak zv. občianskej náuky. V obč. náuke dával sa jed do nacionalistického a kresťanského presvedčenia žiakov. My ďalej nechceme poznať a trpieť v škole občiansku náuku, chceme a musíme ju odstrániť. Miesto občianskej náuky vnášame do školy nacionalistickú výchovu a výchovu náboženskú (potlesk), ale neobmedzujeme ich do rámca jednej hodiny, lež preplníme nimi každú hodinu, celé vyučovanie. Každá hodina, každé stretnutie žiaka s učiteľom musí sa niesť duchom národného povedomia, národnej hrdosti, národnej cti, ktorá bráni všetko, čo je slovenské v škole, rodine, obci národe a štáte. Budeme v tejto nacionalistickej výchove dbať toho, aby sme pestovali slovenskú spolupatričnosť u žiakov i s bratmi za hraniciami. V nich musí uzrieť povedomie, že je nás mnoho a je i väčší kus tej slovenskej zeme, než tá, ktorá je vtiesnená do okyptených hraníc. Preto nacionalizmus, ktorý budeme my učitelia vnášať do škôl, bude nacionalizmom živým i chtivým po dosiahnutí všetkého, čo slovenskému národu patrí.

Popri nacionalizme a kresťanskosti je tu tretí záujem, ktorý budeme v škole sledovať: (predsedníctva sa ujal predseda dr. Sokol) smyseľ pre slovenskú jednotu a kamarátskosť. Táto kamarátskosť sa najlepšie môže vrásť do povahy žiakov výchovou v Hlinkovej mládeži.

Hlinkova mládež ako organizácia stáva sa pre učiteľov a pre vychovávateľov žiakov národných a stredných škôl práve tak dôležitou prácou a povinnou prácou, ako všetka ostatná dosiaľ prevádzaná práca v škole.

A jednu novinku chceme vniesť, novinku, ktorá sjednotí mládež a ktorá vnesie do výchovy mládeže niečo nového. To sú tábory. V posledných časoch venovaly sa veľké peniaze na stavbu kasární. Tie kasárne nateraz zdá sa že nemusia byť v takom širokom rozsahu použité pre armádu, ako maly byť. A my chceme v Hlinkovej mládeži použiť tieto kasárne pre tvorenie letných táborov. Do výchovy mládeže a najmä mládeže, ktorá sa venuje úradníckemu povolaniu, treba vniesť jeden prvok, t. j. prvok: poznať telesnú prácu. Inteligent, ktorý ide na strednú školu, inteligent, ktorý vyrastie v rodine úradníckej, v rodine vyššej, rastie od mladosti bez toho, že by poznal čo je telesná práca. Prichádza do života, tam má sformovať život, má sa dostať do styku s väčšinou národa, ktorá telesne pracuje a on sám nikdy nepoznal, aký je duševný stav, aké je duševné položenie telesne pracujúceho človeka. A preto treba zaviesť povinnú prácu v táboroch Hlinkovej mládeže, najmä povinnú prácu mládeže, ktorá skončí strednú školu. Treba a hovoríme, že je nám treba postaviť a to po stránke technickej a hospodárskej Slovensko. Na tejto výstavbe telesnej nemá pracovať len robotníctvo, ale tejto výstavby musí sa zúčastniť aj inteligencia aj mládež inteligentná (potlesk), lebo v práci sa javí charakter, v práci sa javí obetavosť a v práci prakticky ukáže každý, či vie tie mozole a ten znoj doniesť na výstavbu Slovenska. (Potlesk.)

Pán ministerský predseda vyzval celý národ, aby pracoval na výstavbe slovenského štátu. K tejto výstavbe hlási sa mladá armáda, hlási sa slovenské učiteľstvo. Táto armáda pripraví Slovensku lepšie časy, ako tie, v ktorých žijeme. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Slovo ma teraz pan poslanec Turček.

Poslanec Turček: Slávny Snem! V "Slovenskom hospodári", ktorý je odborným časopisom slovenských roľníkov a úradným orgánom Zemedelskej rady, dr. Jan Benko píše toto "Zemitosť gazdu prejavovala a prejavuje sa v jeho dvoch základných rysoch. V pri pútaní k rodnej brázde a vrodeným hlbokým vlastenectvom. Nestal sa tu ešte prípad, aby zlé ceny hospodárskych výrobkov odňaly mu jeho pôdu. Ak musel opustiť jeho gazdovstvo, tak to bolo pre jeho zadĺženie.

Pri tom najlepšom usílí by som nevedel nájsť priliehavejšiu charakteristiku o roľnickom stave, ako to charakterizoval dr. Benko štyrmi vetami. Porovnávajme roľnícky stav s inšimi povolaniami. Vidíme, že podnikatelia odvolávajú sa na bezpečnost podniku, na únosnosť, na zisk a keď tieto predpoklady nevidia splnené, tak veľmi ľahkým spôsobom svoje podnikania zastavujú. Roľník oproti tomuto vytrvá na svojej pôde až do vyčerpania samej majetkovej podstaty. Mimo tohto zvyšuje vyznám roľníckeho stavu práve po čestnosť tých ľudí, ktorí sa zamestnávajú roľnickým povolaním. Podľa štatistiky je v roľnickom povolaní z celého obyvateľstva Slovenska okolo 57-60%, čo z terajšieho stavu činí vyše poldruha miliona obyvateľov.

Aby sme mohli správne posúdiť povolanie poľnohospodárske, ako roľníctvo, lesníctvo a rybárstvo, musíme vychádzať z prítomnej skutočnosti. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930 zamestnávalo sa v roľníckom povolaní 57% na Slovensku. Keď to porovnávame, vidime, že na jednotkovej ploche poľnohospodarsky obrábanej pôdy je na Slovensku o 49% viac osôb v povolaní roľníckom, ako v západných krajoch. Toto dokazuje, že roľnicka pôda je presýtená ľuďmi a pracovnými silami.

Teraz po odstúpení slovenského územia, keď Slovensko stratilo 32% ornej pôdy a obyvateľov len 26%, tento stav sa ešte zhorší oproti roku 1930. Vedľa tohto roľnícka zem pôda je veľmi rozdrobená. Podľa úradnej štatistiky z roku 1930 usadlosti do 20 hektárov je 96,9% a podľa výmery tieto menšie hospodárstva obhospodarujú 73% poľnohospodárskej pôdy.

Mimo tohto na Slovensku sú priemerné výnosy o moc nižšie, ako v západných krajoch. To je dôsledkom toho, že tieto plochy sú veľmi rozdrobené. Len na ukážku chcem tu urči tý výťah predostreť, ktorý najlepšie dokazuje, ako sú poľnohospodárstva na Slovensku slabšie majetkové i kapitálove. Silu poľnohospodárstva najlepšie nám ukazuje prave stav dobytka, ktorý sa na tom-ktorom poľnohospodárstve môže vychovať. Podľa publikácie dr. Reicha na 100 ha pôdy v Čechách je 686 hovädzieho dobytka, na Morave 52 na Slovensku len 30 kusov. Dojníc v Čechách 38, na Morave 32, na Slovensku len 17 kusov. Ošípaných na zamoravskych krajoch 40, na Slovensku len 13 kusov. Jedine u koní je vyšší stav, čo odôvodňuje tá okolnosť, že pozemky na Slovensku su odľahle od jednotlivých usadlostí a rozdrobenost jednotlivých usadlostí ako aj zlé cesty.

Dostaly sa mi do ruk výpočty ing Hrušku, ktorý v nich dokazuje, aké máme výhľady do budúcnosti vo výrobe pšeničnej a ražnej. Podľa neho očakáva sa úroda v pšenici 2,500.000 q, celková spotreba je 3,000.000 q, ukazuje sa schodok vyše 500.000 q. Raži očakáva sa úroda 2,000.000 q, spotreba je 2,300.000 q, ukazuje sa schodok okolo 300.000 q. Toto je terajší stav slovenského poľnohospodárstva.

Musíme si stanoviť určite úkoly, čo ma poľnohospodárska politika splniť do budúcnosti. Čo ma poľnohospodárska politika splniť do buducnosti? Prvou požiadavkou by bolo zvýšenie životnej úrovne príslušníkov povolaní polnohospodárstva, aby sme tým mohli zabezpečiť i konzum pre priemyselne výrobky. Vieme veľmi dobre, že náš priemysel môže vyvážať za hranice len vtedy, keď konzum domáci prináša určité obete. Domáci konzument môže doniest tieto obete, ked ma z čoho kryt svoje potreby. Potrebne je po druhé, aby sa poľnohospodárstvom zabezpečily životne potreby pre obyvateľov krajiny . A po tretie kvalitnými výrobkami pomocou exportu zadovážiť pre krajinu valutu. Tieto takto rozdelene úkoly nedajú sa samostatne splnit, ale ich treba riešiť súhrnne a v súvislosti a to usmiernením výroby a plánovitým organizovaním odbytu cestou samosprávy roľníckeho stavu.

Vládne vyhlásenie uznáva, že poľnohospodársky stav teraz je najdôležitejšou složkou národného hospodárstva. S radosťou berieme na vedomie starostlivosť slovenskej vlády postaviť roľníkom samosprávu na také základy, ktoré umožnia najužšie spojenie roľníckeho stavu s verejnou správou.

Vládne vyhlásenie hovorí o komore a nie o komorách, ktorá zakotví cez okresy v dedinách, ktorá bude povinná pre každého jednotlivca roľníckeho stavu. Našou túžbou je, aby sme mali čím prv vybudovanú pevnú ho spodársku komoru. Terajšie vládne vyhlásenie nám dáva nádej a naplňuje nás nádejou, že návrh na hospodársku komoru, ktorý v dohľadnej dobe bude predostretý, už bude mať vykliesnenú cestu. Podmienkou je, aby poľnohospodárstvo bolo postavené na zdravé základy, aby bola zabezpečená rentabilita.

V druhotnej výrobe, ako je priemysel, obchod atď., často počuť heslo: Neklásť väčšie požiadavky na podnik, len toľko, čo podnik znesie. Toto sa musí uplatniť aj v poľnohospodárstve. Disparita cenová medzi priemyselnými výrobkami a poľnohospodárskymi výrobkami musí byť, keď aj celkom nie hneď odstránená, ale čo možno na najmenšiu mieru snížená.

Na roľníctvo sa kladú čím ďalej tým väčšie požiadavky. I so strany štátu v podobe daní a na druhej strane aj so strany zamestnanectva, robotníctva v podobe vyšších miezd. Ja v mene roľníckeho stavu vyhlasujem, že my roľníci ochotní sme našim pomocníkom, poľnohospodárskym robotníkom poskytnúť slušné mzdy, ale na druhej strane žiadame aj od samého robotníctva, aby nám v tomto úsilí išli na pomoc a domáhali sa spolu s nami, aby roľníctvo za svoje výrobky mohlo dostať takú odmenu, aby sme mohli svojim pomocníkom poskytnúť to, čo robotníkom patrí. Áno, nie len u toho robotníctva, ale u samého roľníctva je túha po vyššej životnej úrovni. Na Slovensku predbežne ešte to necítime ale v západných krajoch to znamená útek od dediny. Na dedine súkromný podnikateľ, maloroľník i poľnohospodársky robotník, každý sa domáha slušnejšej mzdy. Každý opúšťa svoju podstatu. Počul som prípady, že roľnícki synkovia, ktorí dostali venom podiel otcovský 20 k. j., opúšťajú tú roľnícku pôdu, hlásia sa do štátnych služieb. Toto je zjavom chorobným a tento chorobný zjav môžeme odčiniť len tým spôsobom, že zabezpečíme roľníckemu stavu jeho zaslúženú rentabilitu.

Teraz na jar bude medzinárodná hospodárska konferencia v Nemecku v Drážďanoch a táto má na programe medzi ostatnými problémami tiež najdôležitejší problém: ako zamedziť útek z dediny do mesta. Teda i keď nie dnes na Slovensku, keďže slovenská pôda je dnes ešte presídlená ľudmi, tak v budúcnosti táto otázka stane sa aktuálnou. Slovenská vláda vo svojom vyhlásení povedala, že má do budúcnosti úkol, aby na Slovensku vybudovala nové podniky. Celkom správne, súhlasíme s tým, ale vybudovanie nových podnikov na Slovensku vyvolá snahu slovenskej dediny dostať sa do týchto podnikov. Mám dosť skúseností špeciálne zo svojho vlastného okolia, tam kde sa už teraz podniky stavajú, kde stavia firma Baťa, že každé dievča, každý chlapec hlási sa do podniku firmy Baťa. Čoskoro môže preto nastať situácia, že v tých dedinkách nedostaneme poľnohospodárskeho pracovníka.

Tu je snahou a musí byť snahou, aby sme umožnili a zvýšili rentabilitu poľnohospodárstva. Táto otázka sa dá viacerými spôsobmi riešiť a máme tu i také možnosti, ktoré by sa daly ľahkým spôsobom a v dohľadnej dobe splniť. Roľnícky stav dorába rôzne suroviny, ktoré suroviny celý rad priemyselných odvetví spracováva. Tu máme liehovarníctvo. Máme liehovarnícké družstvá a na tieto liehovarnické družstvá sa dívam tak, že najspravodlivejším spôsobom speňažujú roľnícky produkt, surovinu, ktorou sa roľníci v tejto výrobe zúčastňujú a dostávajú tak za svoje výrobky slušnú odmenu. Máme tu rad podnikov v slovenskom cukrovarníctve. Slovenské cukrovarníctvo bez slovenského repára je nemysliteľné, ale nemysliteľné je i to, aby všetok zisk slovenské cukrovarníctvo len pre seba rezervovalo. Slovenské cukrovarníctvo zo svojich ziskov musí postúpiť spravodlivú čiastku i tomu slovenskému repárovi. V minulosti sa tvrdilo, aj slovenskí cukrovarníci to hovorili, že naše cesty od slovenských cukrovarov, od každého jednotlivého cukrovaru sú vysypané až po Prahu cukrom. Vieme čo to znamená a v budúcnosti nechceme, aby tieto cesty cukrovarov boly po Bratislavu cukrom vysypané. Áno my slovenskí repári sa hlásime, aby sme mali účasť, podobnú účasť na slovenských cukrovaroch, ako to majú roľníci v družstevných liehovaroch. Tá čiastka toho zisku patrí nám. My slovenskí roľníci by sme sa mohli zajsť i bez terajších cukrovarov, ale cukrovary sa nemôžu zajsť bez nás repárov a som presvedčený, že slovenská vláda v tejto veci nám pôjde úplne v ústrety.

Máme tu druhý rad podnikov, tu sú škrobárne, ľanárske sbierne, sladovne, mlynský priemysel, všetko v prvom rade spracováva roľnícke produkty. Má svoje zisky a my, ktorí dodávame zas suroviny, máme tiež takým istým spôsobom nárok participovať na týchto ziskoch.

Mimo tohto máme aj druh podnikov takých, kde len čiastočne spracovávajú našu surovinu, ale predsa vo svojich výrobkoch hlboko zasahujú do roľníckeho podnikania. Mám tu na mysli špeciálne továrne na umelé tuky. Je síce pravda, že továrne na umelé tuky len jednu čiastku roľníckych surovín potrebujú pre svoje výrobky, ale neúmerne a ľahkým spôsobom môžu konkurovať so živočišnými tukmi. Je a bude našou snahou, aby sme nielen kontrolovali tieto podniky, ale aby sme s týmito podnikmi vychádzali ako s rovnocennou složkou a participovali na nich. (Potlesk.)

Rentabilitu zabezpečí roľníckemu stavu i prebudovanie roľníckeho podnikania z jednostrannej výroby na viacstrannú výrobu. Práve pán kolega druhý náš rečník pripomenul vo svojej reči, že u nás roľníctvo obilným monopolom je tak chránené, ako v druhých štátoch nikde nie je chránené. Ja hovorím a tvrdím ako praktický roľník, že ten, kto sa čisto obmedzí len na výrobu obilnú, je vystavený tak veľkému riziku, že čoskoro príde do finančného úpadku, z ktorého nebude môcť vyviaznuť. Za druhé, keby sa roľníci v dôsledku určenia cien obilným monopolom preorientovali výlučne len na výrobu obilnú, boli by vystavení nielen rizikám, ale po určitom čase - vzhľadom na to, že by boli jednostrannou výrobou rozmnožení rôzni škodcovia - čoskoro tí roľníci by snášali len plevel a nie obilie.

Našou snahou musí byť v roľníckom podnikaní jednostrannú výrobu prebudovať na výrobu viacstrannú. Miesto obilnín rozšíriť priemyslové plodiny. Ďalej zakladať krmoviská a týmto zosilniť a pevný základ dať živočišnej výrobe. Toto je jediná cesta, ktorá zmenší riziko poľnohospodárstva, ktoré je tak odvislé od povetrnostných pomerov a rôznych škodcov, či už rastlinného alebo živočišného pôvodu.

"Hospodárstvo a právo" ktoré, tak sa mi zdá, je úradným orgánom ústredia slovenského priemyslu, píše vo svojom januárovom čísle, že hospodárska politika vytýka slovenskej tlači a slovenskej vláde, že je tu veľká snaha na Slovensku budovať nové podniky priemyselné a že snahou vlády bude o moc benevolentnejšie povoľovanie týchto nových podnikov. Je určitá obava, že týmto slovenským továrňam budú robiť konkurenciu zamoravské kraje. Mne z tohoto článku prichádza na um práve položenie poľnohospodárstva na Slovensku. My sme mali dve špeciálne rastliny čisto slovenské, bol to tabak a bola to paprika. Tieto dve rastliny poľnohospodárske sa výlučne len na Slovensku pestovaly a teraz podľa najnovších zpráv sa dávajú povolenia na tieto rastliny aj na južnej Morave. A moment sociálny opodstatňuje, aby na Slovensku v prvom rade boly tieto špeciálne rastliny Slovenska udržané vzhľadom na presýtenosť poľnohospodárskej pôdy pracovnými silami.

Veľký význam má v poľnohospodárstve mliečna výroba. Na Slovensku mimo niektorých krajov, ktoré sú šťastnou náhodou blízko väčších konzumných stredísk, vo väčšine krajov sa mlieko odpredáva po 60, 65, 70 halierov a sú i také miesta, kde sa mlieko odpredáva pod 50 hal. To je cena neúmerná a nevýnosná pre roľníka a výsledok je ten, že naše poľnohospodárstva nevyužívajú, práve túto dobrú, túto jedinú možnosť, aby si kryly svoje bežné výdavky mliečnou výrobou. Je nutné, aby mliečna výroba v budúcnosti bola zorganizovaná. Aby v budúcnosti hospodárska komora si vzala za účel speňažovať a umožnovať speňažovanie mliečnych výrobkov. (Vrava.)

Slovensko je polohove stvorené pre chov kvalitného dobytka. Na Slovensku máme 910.000 ha pastvín a lúk, čo je 21% celkovej plochy. Tieto pastviny a lúky daly by sa jediným spôsobom speňažiť: cestou kvalitnejšieho chovu dobytka. Ale aby mohol byť docielený kvalitnejší chov dobytka, je nutné, aby tieto pastviny a tieto lúky sa mohly tiež zmeliorizovať a prispôsobiť tak, aby sa tam mohol skutočne kvalitný dobytok dochovať. Na Slovensku sa robí akcia za samostatnú dobytkársku spoločnosť. Ja sa primlúvam vrele, aby táto dobytkárska spoločnosť čím prv vstúpila do činnosti a zasiahla práve na tých krajoch, ktoré sú konzumným strediskám podľahlé, aby týmto našim roľníkom umožnila lepšie speňažovanie dobytka. (Potlesk a vrava.) Aj po tejto stránke si pozrime tú kalkuláciu, za čo roľník odpredáva a za čo sa mäso speňažuje. To je otázkou krátkej kalkulácie a ja si myslím, že keby roľníci len primeraným spôsobom boli honorovaní za cenu mäsa, že by tí roľníci ani jedno slovo nepovedali, že za dobytok nedostávajú slušné ceny. (Výkriky.)

Potrebné je, aby sme roľníkom umožnili a zabezpečili rentabilitu aj pomocou vedľajších výrobkov, ako sú drobné zvieractvo a ovocinárstvo. Tieto všetky úkoly čakajú na hospodársku komoru, ktorá organizačne bude v úzkom kontakte k roľníkom a môže jedine zdarile riešiť podľa presného plánu tieto všetky problémy, výrobu usmerňovať a ceny na spravodlivú mieru ustáliť.

Medzi časovými otázkami je najhlavnejšia zabezpečiť slovenskému roľníkovi pôdu. Vládne vyhlásenie pozemkovú reformu prvej republiky označuje už skoro za skončenú, ale ďalej dáva do výhľadu, že pre značnú stratu územia je nutné, aby bola zvláštna pozornosť venovaná novej pozemkovej reforme. Nová pozemková reforma má pomery v držbe poľnohospodárskej pôdy upraviť tak, aby sa odčinily krivdy spáchané prvou pozemkovou reformou, aby sa pôda dostala do rúk tých, ktorí na nej skutočne pracujú. (Vrava.) Áno, je nutné, aby bola prevedená revízia pozemkovej reformy. V prvom rade je nutné zrevidovať, kto dostal na Slovensku zbytkové majetky a nediele, za akú cenu a za aké zásluhy? Je nutné vyšetriť, ako dotyční na nich hospodárili, ako im pridelené majetky hypotekárne zaťažili. Koľkí z nich žiadali nutné roľnícke vyrovnania. Treba zistiť koľko subvencie dostali na zakúpenie rôznych strojov, plemenného materiálu atď. (Potlesk.) Je nutné zistiť, ako čerpali z rôznych fondov, zo živelnej pohromy atď., ako sa im vyrubovaly dane, koľko im bolo na daniach odpustené a ako vyplácali svojich robotníkov. Nechcem predbiehať všetkým týmto vyšetrovaniam, ale keď sa toto skončí, som presvedčený, že krajina mala z veci veľmi malinký úžitok. Mohla by tu byť jedna námietka, že všetko toto vyšetrovanie bude spojené s veľkým nákladom. Riešenie je snadné. Pomocou dotazníkov na miestnych občanov, notárske úrady, berné úrady táto otázka dala by sa ľahko vyriešiť.

Pálčivá je tu ďalšia otázka, otázka kolonistov. Účelnosť by vyžadovala, aby vec kolonistov definitívne bola riešená revíziou pozemkovej reformy. Na dedinkách, kde boli kolonisti pridelení, miestne obyvateľstvo sa veľmi stavia proti našim kolonistom. Túto nevôlu miestneho obyvateľstva vyvolali si naši kolonisti sami. Totiž do ktorého veľkostatku prišli, rozšírili, že bude medzi nimi rozdelený, že dostanú ten 100 onen zasa 150 jutár, na čo miestni roľníci sa pýtali, "tak vlastne nám potom čo sa ujde?" Áno je nutné, aby otázka kolonistov bola dobre vyriešená, ale je nutné i tam u kolonistov previesť revíziu, kto sa stal kolonistom, s akými prostriedkami a koľko doniesol svojich vlastných prostriedkov tam, kde bol kolonizovaný. Lebo naši ľudia, miestni činitelia všetky tieto podrobné dáta vedú dobre v evidencii a bolo by zle, aby sme širokú roľnícku verejnosť proti sebe popudili.

Tu je i ďalšia otázka: vyriešiť prídel pozemkov pre stavebné účely. Toto už bolo riešené vládnym nariadením o stavebnom ruchu tak, že si jednotlivci mohli žiadať prídel pozemkov pre stavebné účely. Ako to prakticky vyzeralo v minulosti? V roku 1929 v topoľčianskom okrese podalo si 5000 ľudí žiadosť o prídel stavebných pozemkov, náklad s tým spojený dosiahol podľa sdelenia okresného úradu 30.000 K a výsledok bol ten, že jeden uchádzač dostal prídel pozemku pre stavebné účely. Toto je zavádzanie ľudí, tí platia rôzne poplatky, dajú si vyhotoviť plány, dajú si vyhotoviť od mernického úradu aj katastre a na konci je výsledok ten, že z celej tej práce neni nič. Táto otázka by sa dala veľmi snadným spôsobom vyriešiť, keby pre stavebné účely boly určené voľajaké nemovitosti, kde by krátkou cestou títo drobní ľudia mohli si svoje rodinné domky vystavať.

Možnosť získania pôdy je tu i premenou lesnej kultúry. Tu bude treba veľkej pozornosti, aby sa tento spôsob získavania pôdy na jednej strane nezneužil vydrancovaním lesov, na druhej aby sa nezvrtol na čisto špekulatívny obchod, na neúmerné obohacovanie jednotlivcov, ako to bolo v minulosti. Máme veľmi zlé skúsenosti s premenami lesných kultúr. Rôzne firmy drevárske a rôzni jednotlivci temer si monopolizovali premenu lesných kultúr, z čoho títo vedľajší ľudia mali úžitok, len nie ten roľník, ktorý sa mal zúčastniť premeny lesnej kultúry.

Ďalšia možnosť získavania pôdy pre slovenského roľníka je zabezpečenie prednostného výkupného práva na nemovitosť a prednostné právo pri dávaní veľkých statkov do prenájmu. Vládou vytýčená smernica pôda patrí tým, ktorí na nej skutočne pracujú podľa minulosti slovenských roľníkov bola túžbou, ktorú sme si nikdy netrúfali docieliť. Vládne vyhlásenie sa zmieňuje o komasácii, a usporiadaní pozemkového katastru. Len ten vie, kto na dedine žije, aké neresti majú s týmto roľnícki ľudia a bolo by účelné a nutné, aby táto otázka bola v dohľadnej dobe a čo možno najspoľahlivejšie riešená.

Na Slovensku máme najnižší typ roľníckeho školstva, takzvané ľudové hospodárske školy. Týchto ľudových hospodárskych škôl je asi 360 alebo 400 na celom Slovensku. Do dvoch inšpektorátov sú zadelené. Bez finančného zaťaženia tieto ľudové hospodárske školy by sa daly zaviesť do každej dedinky, do každej školy a je potrebné, aby sa roľníkom a roľníckym chlapcom takto umožnilo, aby si mohli osvojiť aspoň tie najzákladnejšie vedomosti. (Potlesk.) Máme tu druhý typ ľudových škôl, takzvané dvojročné hospodárske školy. Všetci absolventi, ktorí skončia dvojročnú hospodársku školu, uchádzajú sa o štátne služby, k čomu vôbec nemajú kvalifikáciu. Tu by bolo potrebné všetkým týmto žiakom dať na vedomie, že táto škola neni na to vybudovaná, aby im dala možnosť dostať sa do štátnych služieb, ale na to, aby s tam získanými odbornými vedomosťami mohli sa vrátiť na svoje otcovské pôdy a tam rozumnejšie hospodáriť. (Výkriky: Správne!) A potom títo, keď sú odmietaní ako nekvalifikovaní ľudia, sú nespokojní s terajším stavom. (Vrava.)

Roľníctva sa veľmi úzko dotýka družstevníctvo. Dnes sme už počuli kritiku o slovenskom družstevníctve. Viem veľmi dobre, že členovia z kruhov obchodných, priemyselných na družstevníctvo veľmi krivým okom hľadia. Stále je družstevníctvo napádané. To družstevníctvo je temer červeným súknom v ich očiach. Široká verejnosť myslí pod týmto pojmom takzvané potravné družstevníctvo a proti tomuto potravnému družstevníctvu je stály útok. Podívajme sa vlastne, že čo znamená toto potravné družstevníctvo na slovenskej dedinke. Potravné družstevníctvo nevyvolala snaha, aby jednotlivý podnikateľ bol existenčne ohrožený, ale vyvolala ho túha po jakostnom tovare na dedinke a po svojpomoci. (Tak je!) Potravné družstevníctvo kde na Slovensku bolo budované a dobre vedené, vychovalo ľudí k spolupatričnosti, vychovalo ľudí jeden druhému si pomáhať. Potravné družstevníctvo na Slovensku plnilo a vyplnilo veľkú kultúrnu prácu. Kde neboly potravné družstvá, tam sa nestavaly kultúrne stánky, katolícke kultúrne domy, kde boly družstvá, tam sa maľovaly kostoly a kupovaly organy a kde boly potravné družstvá, tam sa rozširovaly aj školy. Z rôznych, nie našich kruhov uznávajú oprávnenosť družstevníctva peňažného, výrobného a speňažovacieho, ale nebyť za základ potravného družstevníctva, ktoré najsamprv ľudí vychovalo k družstevnej myšlienke, tieto iné družstvá, aké je i výrobné družstevníctvo, by neboly vôbec mysliteľné. Bolo tu povedané, že roľníctvo obilným monopolom je veľmi chránené a väčšmi chránené u nás, ako v cudzích štátoch. Prosím, obilný monopol v prvom rade chcel zabezpečiť majetkovú podstatu roľníka, lebo verejné dražby a exekúcie boly rad radom na dedinkách a bola tu obava, keď ten roľník musel odpredávať svoje výrobky - jačmeň za 60 K akým spôsobom sa tento roľník na svojom majetku udrží. Bolo teda nutné aspoň tohto roľníka pozdvihnúť. Nebyť tu to složitejšie skladištné družstevníctvo, obilný monopol ako taký by bol nemysliteľný. Práve družstevníctvo umožnilo, aby obilný monopol mohol splniť ten úkol, ktorý si predsavzal. Uskladňovanie a výkup obilia práve rozprestrením svojej siete nával na trh zmenšil a zabezpečil aj možnosť jestvovania obilného monopolu. Skladištné družstevníctvo dokonca má korene svoje v potravnom družstevníctve. Ako vládne vyhlásenie uznáva, roľníctvo či roľníckeho typu alebo konzumného typu odpolitizujeme a postavíme ho do služieb celého národa. (Potlesk.) S týmto vyhlásením v plnej miere súhlasíme a ho schvaľujeme.

Úkolom hospodárskej komory bude nielen organizovať a usmerňovať roľnícku výrobu i speňažovať výrobky poľnohospodárske. Aby tento úkol hospodárska komora mohla splniť je potrebné, aby sme mali pevnú sieť družstevnú, na ktorú jedine sa môže hospodárska komora v svojej práci spoľahnúť. Môj bývalý jeden profesor na akademii povedal "ľahšie je hospodársky produkt vyrobiť, ako dobre odpredať". Roľník ten dorobí a môže aj mnoho dorobiť, ale keď podá svoj účet, málo kedy príde na to, aby pri svojom výrobku našiel svoju kalkuláciu. Tuto potrebné bude, aby pomocou nášho družstevníctva sme mu umožnili, aby v každom výrobnom odvetví našiel svoju kalkuláciu.

Vládne vyhlásenie v súvislosti s obilným monopolom dotklo sa i mlynárstva. Je tu povinnosť zamedziť mletie na čierno a podľa možnosti pomôcť drobným námedzným mlynom. Mlynárstvo na Slovensku je zapojené do hospodárenia obilného monopolu cestou Slovenského mlynárskeho družstva ako hlavného komisionára. To, čo sa v západných krajinách nedalo docieliť dodnes v mlynárstve, to je na Slovensku skutkom, že pod jednou firmou Slovenského mlynárskeho družstva dobrovoľnou dohodou vždy hája svoje práva veľkomlyny s malými mlynami. Snahou Slovenského mlynárskeho družstva je a ostane primerane k smerniciam vládneho vyhlásenia mletie na čierno zamedziť, lebo toto je vymknutím jednotlivca z riadneho hospodárenia a tak robením zmätku. Chceme poskytnúť pomocnú ruku malým námedzným mlynom k zabezpečeniu rentability mlynárskeho podnikania. Roľníctvo nielen v minulosti, ale aj dnes, poneváč je najväčšou složkou prvo výroby, je základom a fundamentom štátu. V minulosti na Slovensku bolo tu roľníctvo, ktoré bolo chrbtovou kosťou hnutia nacionálneho a kresťanského. Tým väčšmi chce byť a bude roľníctvo chrbtovou kosťou aj terajšieho režimu a sľubujeme, že my roľníci v intenciách vlády chceme pracovať za blaho Slovenska. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Prerušujem schôdzku a oznamujem, že v smysle usnesenia predsedníctva Snemu pokračovať sa bude v rokovaní zajtra o 9. hod.

(Schôdzka prerušená o 19 hod. 35 min.)