Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1938
|
IV. volební období |
7. zasedání |
1429.
Návrh
poslancov Andreja Hlinku, Karola Sidora, dra Martina Sokola a dra Jozefa Tisu
na vydanie ústavného zákona o autonomii Slovenskej krajiny.
Podpísaní navrhujú:
Poslanecká snemovňa ráč sa usniesť:
Ústavný zákon
zo dňa...............................
o autonomii Slovenskej krajiny.
Národné shromaždenie, vychádzajúc z toho, že Česko-Slovenská republika vznikla shodou suverénnej vôle dvoch rovnoprávnych národov, že slovenskému národu v Pittsburskej dohode, ako aj v iných smlúvach a prejavoch, domácich i zahraničných, zabezpečená bola úplná autonómia a vedené snahou usmierenia slovenského a českého národa v duchu Žilinskej dohody, usnáša sa na tomto ústavnom zákone:
ČASŤ PRVÁ.
Úvodné ustanovenia.
Článok I.
Ústavný súd rozhoduje aj o tom, či zákony Snemu Slovenskej krajiny vyhovujú zásade článku I. zák. čís. 121/1920 Sb. z. a n.
Článok II.
(1) Ústavný súd skladá sa zo siedmich členov. Po jednom členovi vysiela do neho Najvyšší správny súd a Najvyšší súd zo svojho stredu. Dvoch členov vysiela vláda Slovenskej krajiny. Ostatných dvoch členov a predsedu menuje prezident Republiky.
(2) Podrobnosti, ktoré sa týkajú najmä navrhovania, funkčného obdobia členov ústavného súdu, pokračovania pred ústavným súdom a účinkov jeho rozhodnutí určí Národné shromaždenie zákonom.
Článok III.
(1) Zákony vyhlásené do dňa, v ktorom sa ustaví Snem Slovenskej krajiny, i keď sa týkajú vecí, ktoré spadajú do zákonodarnej moci Snemu Slovenskej krajiny, vzťahujú sa aj na územie Slovenskej krajiny, ak len zo samého zákona iné neplynie.
(2) Ak v zákonoch, na ktorých sa usnieslo Národné shromaždenie, hovorí sa o podrobnej úprave či už zákonom alebo nariadením a ide o otázku, spadajúcu do právomoci zákonodarných a vládnych orgánov Slovenskej krajiny, tieto sú príslušné vo veci usnásať sa.
(3) Vládnu a výkonnú moc na území Slovenskej krajiny od 7. októbra 1938 vykonáva slovenská krajinská vláda, pozostávajúca z piatich členov až dotiaľ, kým Snem Slovenskej krajiny neurčí vládne a výkonné orgány pre veci, spadajúce do právomoci Slovenskej krajiny.
Článok IV.
Ustanovenia článkov I.-III. časti prvej a ustanovenia časti druhej tohoto ústavného zákona tvoria čiastku ústavnej listiny. Prevádzacie zákony, spomínané v tomto zákone, netvoria čiastku ústavnej listiny.
Článok V.
(1) Voľby do prvého Snemu Slovenskej krajiny vykonajú sa do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohoto zákona podľa ustanovení čiastky I. a III. zák. čís. 330/1920 Sb. z. a n. v znení zák. čís. 126/1927 Sb. z. a n. s tou zmenou, že aktívne volebné právo majú tí, ktorí v deň voľby prekročili 21. rok svojho veku, že na 20.000 odovzdaných platných hlasov, ako aj na zbytok presahujúci tri štvrtiny tohto počtu dostane každá strana jeden mandát a že obmedzenia pasívneho volebného práva určené v § 6 cit. zákona sa na tieto voľby nevzťahujú.
(2) O platnosti volieb do prvého Snemu Slovenskej krajiny rozhodne volebný súd.
(3) Prvé zasadnutie Snemu Slovenskej krajiny svolá do mesiaca po voľbách prezident Republiky do Bratislavy. Zasadnutie prvého Snemu Slovenskej krajiny až do voľby jeho predsedníctva vedie povereník strany, ktorá pri voľbách dosiahla najväčší počet hlasov. Kým sa Snem neusnesie na rokovacom poriadku, riadí sa obdobnými ustanoveniami rokovacieho poriadku poslaneckej snemovne Národného shromaždenia.
(4) Slovenskú krajinskú vládu menuje prezident Republiky na návrh predsedníctva Snemu Slovenskej krajiny.
Článok VI.
(1) Zákon tento nadobúde účinnosti dňom jeho vyhlásenia.
(2) V deň vyhlásenia tohto ústavného zákona strácajú platnosť všetky zákony a ustanovenia, ktoré odporujú jeho ustanoveniam i zmenenej ústavnej listine.
Článok VII.
Prevedením tohto ústavného zákona poveruje sa vláda.
ČASŤ DRUHÁ.
Zmena ústavnej listiny.
Hlava I.
Všeobecné ustanovenia.
§ 1.
(1) Slovenská krajina je autonómnou čiastkou Česko-Slovenskej republiky.
(2) Územie Slovenskej krajiny shoduje sa so správnym obvodom krajiny Slovenskej podľa zák. čís. 125/1927 Sb. z. a n.
§ 2.
(1) Na území Slovenskej krajiny úradným a vyučovacím jazykom je reč slovenská.
(2) Občania inej, ako slovenskej národnosti, môžu v styku s úradmi používať svoju materinskú reč.
§ 3.
Na území Slovenskej krajiny uzákoňuje sa krajinská príslušnosť. Podmienkou nadobudnutia krajinskej príslušnosti je domovské právo v niektorej obci Slovenskej krajiny. Štátna príslušnosť na území Slovenskej krajiny nadobúda sa automaticky príslušnosťou krajinskou.
Hlava II.
Moc zákonodarná.
§ 4.
(1) Národné shromaždenie vykonáva zákonodarnú moc pre celé územie Česko-Slovenskej republiky vo veciach:
1. ústavnej listiny, jej čiastok, ako aj v otázkach upravujúcich činnosť spoločných zákonodarných, vládnych a výkonných orgánov;
2. vzťahov Česko-Slovenskej republiky k cudzine, vypovedania vojny a uzavretia mieru. Výnimku tvoria smluvy, týkajúce sa kultúrnych, kultových a hospodárskych otázok výlučne slovenských, ktoré spadajú do kompetencie Snemu Slovenskej krajiny;
3. národnej obrany, ale v pokoji na území Slovenskej krajiny bude umiestnený počtu jej obyvateľstva primeraný kontingent vojenských útvarov všetkých zbraní s potrebnými mobilizačnými zásobami. Príslušníci Slovenskej krajiny zadelia sa do útvarov, ktoré sú umiestnené na jej území a podriadené Slovenskému krajinskému veliteľstvu;
4. štátneho občianstva, vysťahovalectva, prisťahovalectva, cestovných pasov;
5. meny, mier a váh;
6. colných;
7. dopravy železnicou, vodou, vzduchom a inými prostriedkami;
8. pošty, telegrafu, telefónu;
9. správy štátneho dlhu, uzavrenia pôžičiek pre spoločné potreby štátu a ich použitia;
10. daní, dávok a poplatkov, nakoľko tieto podľa § 18 tohto zákona slúžia na krytie výdavkov spoločných vecí;
11. monopolov a spoločných štátnych podnikov. Výnimku tvoria štátne lesy a majetky, banské a hutnícke podniky, kúpele, ktorých vlastníctvo a správa prechádza na tú krajinu, na území ktorej sa nachádzajú.
(2) Na základe obapolnej dohody možno jednotne riešiť otázky spoločného záujmu.
§ 5.
(1) K platnosti usnesenia Národneho shromaždenia vo veci zmeny ústavnej listiny a ústavných zákonov vôbec je potrebné, aby väčšina, určená v ústavnej listine, zahrnovala v sebe aj primeranú kvalifikovanú väčšinu členov snemovní, zvolených na území Slovenskej krajiny.
(2) Ústredná vláda republiky Česko-Slovenskej musí požívať dôveru väčšiny poslancov, zvolených na území Slovenskej krajiny. Návrh na vyslovenie nedôvery v smysle § 76 ústavnej listiny môže byť podaný jednou třetinou týchto poslancov.
§ 6.
Členovia obidvoch snemovní Národneho shromaždenia, zvolení na území Slovenskej krajiny, majú hlasovacie právo len v případe usnášania sa o veciach uvedených v § 4 tohto zákona.
§ 7.
(1) Zákon odhlasovaný Národným shromážděním vo veciach uvedených v § 4. tohto zákona, týka sa Slovenskej krajiny len, keď sa to v ňom výslovne vypovie.
(2) V takomto prípade zákon nech je vydaný aj v slovenskej pôvodine.
§ 8.
V Stálom výbore ako členovia a náhradníci poměrne budú zastúpení členovia oboch snemovní Národneho shromaždenia, zvolení na území Slovenskej krajiny.
§ 9.
(1) Vo všetkých veciach v § 4. tohto zákona neuvedených zákonodárná moc pre územie Slovenskej krajiny vykonává Snem Slovenskej krajiny, volený všeobecným, priamym, tajným hlasováním podľa zásady pomerného zastúpenia.
(2) Snem Slovenskej krajiny usnesie sa na ústave Slovenskej krajiny v rámci právneho usporiadania Česko-Slovenskej republiky.
(3) Zmena územia Slovenskej krajiny podľa § 33. ústavnej listiny môže sa uskutočniť iba po súhlase 2/3 vačšiny Snemu Slovenskej krajiny.
(4) Ustanovenia § 47. a odst. 1. a 3. § 48. ústavnej listiny vzťahujú sa primerane aj na zákony Snemu Slovenskej krajiny.
(5) Ustanovenia §§ 20., 23.-26. ústavnej listiny vzťahujú sa aj na členov Snemu Slovenskej krajiny na celom území republiky Česko-Slovenskej.
Hlava III.
Moc vládna a výkonná.
§ 10.
Väčšina, potrebná v smysle § 57 ústavnej listiny k volbe prezidenta Republiky, musí zahrnovať primeranú väčšinu členov Národného shromaždenia, zvolených na území Slovenskej krajiny. V prípade, že by tejto väčšiny nebolo možno dosiahnuť, voľba sa odloží na 14 dní, a ak by za tento čas k shode nedošlo, voľba sa vykoná väčšinou, určenou v § 57 ústavnej listiny.
§ 11.
Vládnu a výkonnú moc na území Slovenskej krajiny vo veciach uvedených v § 4 tohto zákona vykonávajú orgány republiky Česko-Slovenskej okrem bodov 4, 6, 7, 8, 10, 11 § 4. tohto zákona.
§ 12.
Vládne nariadenie v smysle § 84 ústavnej listiny podpisuje aspoň jeden člen vlády, zastupujúci Slovenskú krajinu.
§ 13.
(1) Zamestnanci ústrednej štátnej správy na území Slovenskej krajiny budú sa prijímať predovšetkým zpomedzi príslušníkov Slovenskej krajiny.
(2) Do spoločných ústredných úradov, ústavov a podnikov bude prijatý počtu obyvateľstva Slovenskej krajiny primeraný počet jej príslušníkov.
§ 14.
(1) Slovenskej krajine, jej ustanovizniam a orgánom zabezpečuje sa pomerné zastúpenie vo všetkých spoločných ústredných ustanovizniach, radách, komisiách, výboroch a pod.
(2) Slovenskej krajine, jej ustanovizniam a orgánom zabezpečuje sa pomerné zastúpenie v medzinárodných organizáciách, úniách, radách, výboroch, komisiách a pod., v ktorých Česko-Slovenská republika dosiahla alebo dosiahne zastúpenie.
§ 15.
(1) Vo veciach, pod bodmi 4, 6, 7, 8, 10, 11 § 4. ako aj v ostatných v § 4. tohto zákona neuvedených veciach, vládnu a výkonnú moc vykonávajú autonómne orgány Slovenskej krajiny.
(2) Vládnu a výkonnú moc na území Slovenskej krajiny vykonáva krajinská vláda, zodpovedná Snemu Slovenskej krajiny.
§ 16.
(1) Súdnu ochranu proti správnym úradom Slovenskej krajiny vo veciach spadajúcich v smysle § 15. tohto zákona do ich právomoci poskytuje v najvyššej stolici súd složený z neodvislých sudcov zriadený na Slovensku pre územie Slovenskej krajiny.
(2) Podrobnosti upraví zákonom Snem Slovenskej krajiny.
Hlava IV.
Sudcovská moc.
§ 17.
(1) Súdnictvo na území Slovenskej krajiny vykonávajú krajinské súdy, v to počítajúc Najvyšší súd, zriadené na území Slovenskej krajiny.
(2) Všade, kde hlava štvrtá ústavnej listiny hovorí o úprave osobitným zákonom, myslí sa na zákon Snemu Slovenskej krajiny.
Hlava V.
Spoločné výdavky.
§ 18.
(1) Na úhradu výdavkov spoločných vecí určený je výnos ciel, monopolov a spoločných štátnych podnikov.
(2) Ak uvedené príjmy nestačia na krytie výdavkov spoločných vecí, Slovenská krajina prispievať bude podľa percenta daňového výnosu predošlého roku v pomere k ostatným územiam Česko-Slovenskej republiky.
(3) Slovenská krajina prispievať bude na úrokovú službu a umorovania jestvujúceho štátneho dlhu iba natoľko, nakoľko pôžičky bolo použité aj v záujme Slovenskej krajiny, alebo nakoľko toto zaťaženie plynie z jej pričlenenia k republike Česko-Slovenskej.
(4) V prípade, že by komisia určená v následovnom odseku ustálila, že Slovenská krajina aj pri investíciách a výdajoch na Slovensku použitých, utrpela újmu, rozdielnou tarifnou politikou, nedostatočnými prídelmi z fondov, dotácií, subvencií, nedostatočnou účasťou na štátnych dodávkach a pod., rozvrhne sa táto na 20 rokov a patričná kvôta bude sa pokladať za splátku na výdavky spoločných vecí.
(5) Pomer v odseku (2), (3) a (4) určí komisia Národného shromaždenia, utvorená na základe parity z členov zastupujúcich Slovenskú krajinu na strane jednej a ostatné časti republiky Česko-Slovenskej na strane druhej.
§ 19.
Slovenská krajina, jej príslušníci, ich ústavy a podniky budú účastní na vecných výdavkoch rozpočtu spoločných vecí, podobne na fondoch, dotáciách a iných výhodách zo štátnych a ím spravovaných prostriedkov v pomere daňového výnosu, určeného komisiou podľa odst. 5, § 18 tohto zákona.
Dňa 5. júna 1938.
Hlinka, Sidor, dr Sokol, dr Tiso,
Čavojský, Danihel, Dembovský, Florek, Haščík, Kendra, Longa, dr Pružinský, Sivák, Slušný, Suroviak, Šalát, Turček, Schwarz, dr Wolf, Drobný, dr Pješčak.
Dôvody:
Návrh zabezpečuje Slovenskej krajine štátoprávne postavenie v tom rozsahu, ako ono bolo stanovené v Pittsburskej dohode a v iných predprevratových dohodách a prejavoch. V podstate ide len o prenesenie a precizovanie týchto ustanovení do rámca ústavnej listiny. V záujme uplatnenia samourčovacieho práva pre dva rovnoprávne národy navrhované ústavné usporiadanie, i keď z hľadiska štáto-právneho je nie ideálnym riešením, preca možno v ňom vidieť základ odstránenia nedorozumení a napiatia vzniklého medzi slovenským a českým národom. Z hľadiska štátoprávneho bolo by ideálom, aby vedľa seba stály dve teritoriálne a personálne vymedzené složky, slovenská a česká, organizované federatívne, nad ktorými vyrástla by štátna nadstavba česko-slovenská.
Napriek tomuto, tento návrh má tú tendenciu, aby dvacaťročný nesvár bol v tejto pohnutej dobe čo najrýchlejšie likvidovaný a založené boly základy k ďalšiemu svornému budovaniu a usporiadaniu svojského národného života obidvoch národov a zaisteniu ich spoločných záujmov.
Čo sa týka jednotlivých článkov a paragrafov návrhu pripomína sa, že tieto boly podrobne prejednané medzi zástupcami českých politických strán a zástupcami slovenskej pospolitosti. Pri obapolnej dobrej vôle a uznanlivosti vznikla osnova v tejto forme ako riešenie kompromisné, dobre a statočnou úprimnosťou myslené. Suverénne právo a vôla slovenského národa dostáva takto ústavnoprávne organizovaný rámec a prostriedok k dosiahnutiu najvyššieho blaha slovenského ľudu k ochrane životných záujmov. Podrobnosti sú zrejmé z osnovy jednotlivých článkov a paragrafov. Ich presná štylizácia pri dobre chápanej smierlivej spravodlivosti nenecháva žiadnej pochybnosti. Dvacaťročné spoločné spolunažívanie jasne nám ukazuje, že právne formy, hoci najdokonalejšie ustrojené, ak neobsahujú náplň spravodlivej uznanlivosti, nespájajú ale rozlučujú, neusmerňujú ale odpudzujú.
Duchom uznanlivosti a spravodlivosti presítené tieto právne formy budú iste živým prameňom shodnej a prospešnej jednomyselnosti a oporou obapolne dobre pochopených záujmov.
Tento ústavný zákon bude základným pilierom ústrojnosti štátu, preto jeho prijatie a schválenie je eminentným záujmom samého štátu.
Po stránke formálnej navrhujeme, aby návrh bol pridelený výboru iniciatívnemu a ústavno-právnemu.
Dňa 15. novembra 1938.
Čavojský, Danihel, Dembovský, Drobný, Florek, Haščík, Kendra, Longa, dr. Pružinský, Sidor, Sivák, Slušný, Šalát, Suroviak, dr. Sokol, Schwarz, dr. Tiso, Teplanský, Turček, Líška, Vančo.