Pátek 16. dubna 1937

Přítomni:

Předseda Malypetr.

Místopředsedové: dr Markovič, Langr, Košek, Mlčoch, Taub.

Zapisovatelé: Jaša, Bergmann.

162 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: předseda vlády dr Hodža; ministři dr Dérer, dr Zadina.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupce dr Mikyška.

Předseda Malypetr zahájil schůzi v 9 hod. 48 min. dopol. a konstatoval, že sněmovna je způsobilá jednati.

Sdělení předsednictva.

Dovolené

podle §u 2, odst. 4 jedn. řádu dal předseda na dnešní den posl. F. Richtrovi, dr Mičurovi, Slívovi, Martináskovi, dr inž. Lokschovi, J. Sedláčkovi.

Omluvil se

nemocí posl. Jaša.

Nový poslanec.

Ministerstvo vnitra sdělilo přípisem ze dne 12. dubna 1937, č. 24.270/1937-9, že na místo zesnulého posl. Onderčo povolalo podle §u 56 řádu volení do posl. sněmovny náhradníka dr Ivana Pješčáka, adv. koncipienta v Prešově, a že mu vydalo ověřující list poslanecký.

Změny ve výborech.

Do výboru imunitního vyslal klub poslanců "Sudetendeutsche und Karpathendeutsche Partei" posl. dr Neuwirtha za posl. dr Roscheho.

Do výboru ústavně-právního vyslal klub poslanců čsl. strany lidové posl. dr Mičuru za posl. dr Hulu.

Došly dotazy

posl. Axmanna min. soc. péče o postupu okr. nemocenské pojišťovny ve Frývaldově (č. D 322-IV);

posl. Siváka min. financií vo veci neprípustného chovania sa Prokopa Kratochvila, berného tajomníka (č. D 324-IV).

Rozdaný tisk

počátkem schůze: Návrh tisk 862 - přikázán výboru iniciativnímu.

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Předběžná rozprava podle §u 20 jedn. řádu o vládním návrhu zákona, kterým se vydává občanský zákoník (tisk 844).

Budeme pokračovati v rozpravě, začaté ve včerejší, 92. schůzi sněmovny.

Lhůta řečnická jest 60 minut.

Přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Clementis, dr Sokol; na straně "pro" pp. posl. Ostrý, dr Suchý, Kögler.

Dávám slovo prvnímu řečníku na straně "proti", panu posl. dr Clementisovi.

Posl. dr Clementis: Vážení!

Slávnostný rámec uvádzajúci do snemovne vládny návrh zákona, ktorým sa vydáva občiansky zákoník, nemôže nás odradiť od toho, povedať niekožko kritických slov o tomto, ako sa to dnes už všeobecne s obžubou hovorí, najväčšom zákonodarnom čine československého parlamentu.

Vežkosť a dôležitosť tohoto diela vidí sa nielen v jeho, povedal by som, kvantitatívnej stránke, v obsiahlosti materiálu a šírke právnych oblastí, ktoré do seba zahrnuje, ale aj v tom, ba predovšetkým v tom, že prináša sjednotenie zákonodarstva v oblasti, ako sa to zo sotrvačnosti nazýva, súkromného práva, že sjednoťujúc dva posiaž platné, blízke, ale preca rôzne právne systémy, systém práva rakúskeho a uhorského, snaží sa súčasne ich zmodernizovať a prispôsobiť dnešným pomerom, iným slovom nielen slučuje, ale i novelizuje. A konečne že na miesto práva obyčajového a práva vytvoreného súdnou praxou, ktoré v tejto oblasti zväčša platilo na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, zavádza právo pozitívne, právne predpisy, ktoré majú byť prediskutované a prijaté zákonodarnými sbormi, teda právo dané a predpísané formálne demokratickou cestou.

Tieto podtrhované a zdôrazňované klady prejednávaného diela sú súčasne aj príčiny, pre ktoré sú tieto osnovy predkladané parlamentu, čiže tento ich vyzdvihovaný prínos do právneho života u nás je ich účelovým poslaním a nielen nejakým vedžajším príveskom.

Pri takomto ozrejmení pravého stavu nevdojak sa vtiera myšlienka, či by tento parlament v 19. roku od ustavenia republiky prejednával tieto osnovy, keby občiansky zákoník rakúsky nepochádzal až z r. 1811, alebo, keby aj pochádzal, ale keby bol v účinnosti na celom území Československej republiky ?

Dôvodová zpráva k občianskemu zákoníku uvádza sama, že sa jedná vlastne len o dôkladnejšiu novelizáciu zákoníka z r. 1811, hoci, ako uvádzal pán minister dr Dérer, preberá z neho len systém a zásady uznávané v celom západoeuropskom práve. Tým sú vlastne zodpovedané aj naše dve rečnícke otázky.

Nebolo by došlo k prejednávaniu týchto vežkých osnôv v československom parlamente, keby predpisy zahrnuté v nich platily jednotne na celom území Československej republiky, hoci by to boly predpisy pochádzajúce z počiatku min. storočia a boly odvodené z právneho systému storočia starého.

A preto hlavným rysom týchto osnôv, hlavný ich raison d´@etre nie je novelizácia, nie je modernizácia, alebo, ak chcete, demokratizácia platných právnych prepisov, ale ich unifikácia.

Táto skutočnosť je zvlášť do očí bijúca pri formálnom práve, v osnove zákona o súdnom procese, kde bolo treba rozhodovať o tom, či systém tohoto formálneho práva má sa prikloniť k liberálnej ším, menej formalistickým a tým aj demokratickejším principom uhorského občianskeho súdneho poriadku alebo k formalisticky strohejším a absolutistickejším predpisom rakúskeho civilného riadu súdneho. Výsledok obsažený v osnove, ako to budeme mať príležitosť pri rozprave o nej hlbšie rozviesť, je ten, že ona prináša isté zlepšenie pre oblasť práva rakúskeho, teda pre historické zeme, ale podstatné zhoršenie pre oblasť práva uhorského, teda pre Slovensko a Podkarpatskú Rus.

Kritika právnických kruhov zo Slovenska napadala práve tento fakt v oblasti práva formálneho, kdežto k navrhovanej osnove občianskeho zákoníka ako k celku zaujímala stanovisko iné.

Nechceme podceňovať dôležitosť a význam právnej unifikácie. Sami sme ju v mnohých oblastiach vežmi energicky, ale dosiaž márne žiadali. Márne sme volali po unifikácii aj takých právnych oblastí, v ktorých by zákonodarný akt nenarážal ani na tisícinu tých ťažkostí, s ktorými sa musí rátať pri prejednávanej osnove.

Ale nikdy sme nehlásali zásadu unifikácie za každú cenu, len pre unifikáciu samú, ale preto, aby ona bola jeho demokratizáciou a nie posluhovaním abstraktným fikciám právnej vedy, lebo reálnou náplňou týchto abstrakcií býva poškodzovanie hospodársky slabých. Práve preto je nám milšie hoci dvojaké právo, keď jedno z nich je modernejšie, je demokratickejšie, vyhovuje viacej potrebám širokých žudových más, ako právo unifikované, jednotné, keby maly byť jeho vzorom právne predpisy reakčnejšie.

A keďže napriek tomu skoro 18ročná práca vynikajúcich právnych odborníkov preca sa len v mnohom smere pohybovala v zajatí týchto fikcií, je prejednávanie ich diela vhodnou látkou a podnetnou príležitosťou pre úvahy aj tých meštiackych demokratov, ktorí pred prevratom snívali o zriadení sociálne absolútne spravedlivého štátu, vybaveného právnym systémom smelej, novej a účelnej konštrukcie. No ani meštiacko-demokratický právnik sa pri tejto príležitosti nemôže vyhnúť zásadnejším úvahám o základnych právnych pojmoch, o dosiaž vžitých kategoriách, o účelnosti platných systémov a o ich aplikácii v t. zv. modernom práve.

Pán minister dr Dérer vo svojej uvodzovacej reči povedal, že komisia odborníkov, ktorých dielo leží pred nami, mohla uvažovať, či východiskom ich úvah a vzorom pre ich prácu má byť rakúsky občiansky zákoník, alebo zákoniky západoeuropských štátov. Lebo v r. 1920 - hovoril pán minister - SSSR nemal ešte vybudovaný svoj právny poriadok a už preto sa naši právnici nemohli odchýliť od západoeuropských vzorov. Vraj vývoj v SSSR nie je ešte ukončený, jeho výsledky sú nám ešte nejasné. A v závere uviedol, že osnova nie je božševická, ale je akousi "ústavou súkromného práva", toho práva, ktoré vraj pomohlo vytvoriť západoeuropskú civilizáciu, silné rožníctvo, ba aj sebavedomú delnícku triedu.

Samozrejme, že plne podpisujeme zistenie pána ministra dr Dérera, že osnova nie je božševická. Veď by bolo priamo groteskné, chceť v súkromnovlastníckom systéme zaviesť takýmto zákoníkom vodčie princípy socialistické, ktorých predpokladom je kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov, plánová a koordinovaná výroba a distribúcia. Nedivíme sa predstavitežovi maďarskej panskej ideologie, posl. dr Szüllőovi, že vidí mátať bolševizmus v každom trocha sociálnejšom čine, alebo názore. Veď z takýchto agitačných blafov žije panská vláda v Maďarsku, ako to nedávno odhalil ich posl. Eckhart. Od demokratov by sme však právom očakávali, že sa nedajú strhnúť na platformu a úroveň tak zv. boja proti božševizmu a že kritizujúc božševizmus budú sa opierať o skutočnosť a nie o výmysle fašistickej propagandy.

Z takéhoto vážneho stanoviska možno srovnávať sovietske právo s právom západoeuropským. Francia po vežkej revolúcii dávala vo svojom zákonodarstve vzor ostatným rodiacim sa zemiam demokratickým. Jej právny systém bol kodifikáciou politických a spoločenských zásad deklarovaných meštiackou revolúciou. Sovietsky sväz vyšiel z revolúcie proletárskej, jeho právny systém deklaroval také zásady, ako je právo na prácu, právo na oddych a vzdelanie. Jeho právny systém sa zdokonažuje a prehlbuje s ras tom hospodárskych síl a predpokladom tohoto rastu je práve odstránenie súkromného vlastníctva k výrobným prostriedkom.

Bolo by smiešne škriepiť sa o tom, či jeho právo malo alebo nemalo vliv na niektoré právne predpisy u nás či inde.

Sovietske právo, ako výraz novej organizácie spoločnosti, spoločnosti vyššieho typu, spoločnosti socialistickej, bude mať vliv na celú epochu žudských dejín, ktorá bude označovaná za socialistickú.

Předseda (zvoní): Pane řečníku, upozorňuji vás, že podle jednacího řádu není dovoleno čísti.

Posl. dr Clementis (pokračuje): Poneváč včera čítali kolegovia klubové prehlásenie, čítal som tiež.

Předseda (zvoní): Klubovní prohlášení je něco jiného než řeč v debatě.

Posl. dr Clementis (pokračuje): Mne je to jedno - ja čítať nemusím. Koncedujeme, že vývoj v Sovietskom sväze sa nezastavil, že pôjde ďalej a že jeho právny systém je súčasne výronom a fedrovatežom vývoja a celkovej koncepcie Sovietskeho sväzu. Ale práve zásadne iná hospodárska konštrukcia zeme, ktorá buduje socializmus, dáva neobyčajne vhodnú príležitosť k tomu, aby rôzne právnické fikcie, na ktorých je budované práve západoeuropské právo, boly jasnejšie a zrejmejšie viditežné. Na argumentácii pána ministra Dérera možno demonštrovať chybné názory, k akým vedie idealisticko-filozofický podchod k veciam. Myslím na názory, aké boly prejavené s jeho strany, keď zisťoval, že bolo to vraj práve to západoeuropské právo, ktoré umožnilo vzrast západnej civilizácie, ktoré umožnilo vznik silnej rožníckej triedy, že to bolo toto právo, ktoré dokonca umožnilo tiež rozmach celej tejto epochy - to je, myslím, opačný podchod k veci, podchod z tej strany, ktorá je akosi charakteristická pre idealistickú filozofiu. Nebolo to právo, boly to ďaleko primérnejšie sily, hospodárske sily, ktoré umožnily tento rozvoj. Veď v dobe, keď bol vydávaný rakúsky občiansky zákoník - v r. 1811 - robotníctvo bolo bez práv, robotníctvo si muselo tieto svoje práva len behom ďalšieho vývoja a za vežkých obetí vybojovávať a nedostalo ich deklarované v nejakom občianskom zákoníku. A tak to bolo aj v iných oblastiach.

Nesrovnáva sa síce tento výklad s ideologickou teoriou, ale srovnáva sa s historickou skutočnosťou. Veď právo nie je žiadnou absolútnou kategoriou. Nie sme privržencami ani Kantovho ani Hegelhovho, alebo ktoréhokožvek idealistického filozofického systému a pozeráme na základy a na systém právny inak ako prevážna väčšina, ba snáď úplná väčšina t. zv. moderných právnych teoretikov, ktorí stáli tiež u kolísky prejednávanej osnovy.

Nepoužívame pri posudzovaní právnych systémov a kategorií formálne logického postupu a preto neupadáme do chýb a abstrakcií, ku ktorým musí viesť každé formálnologické myslenie, najmä v konkrétnej oblasti právnej. Právny systém, to je odraz vládnucích, a často bývalých a len v právnej fikcii udržovaných vlastníckych pomerov vo výrobnom a spoločenskom procese, chápanom v najširšom slova smysle. Inak rečeno: Majetková stránka je dominantnou nielen pre právo vecné a obligačné, ale i pre právo rodinné a vôbec pre všetky oblasti t. zv. súkromného práva. Tak je tomu za podmienok kapitalistického spoločenského sriadenia. Lenže ačkožvek táto vlastnícka, majetková náplň právnych pojmov je čo do svojej podstaty konštantnou, menia sa s rozvojom výrobných pomerov - a teda pomerov vlastníckych, do ktorého všeobecného pojmu môž eme zahrnúť všetky vzťahy žudskej spoločnosti - právne vzťahy. Konkrétne hovoriac: pojem vlastníckeho práva je užívaný práve tak v systéme práva rímskeho, ako aj v dobách feudalizmu, za kapitalizmu a v spoločnosti socialistickej.

No, napriek tomu nikto - okrem abstraktne, nereálne a hyperidealisticky mysliacich právnikov - nebude tvrdiť, že sa nezmenil "vid" tohoto vlastníctva, že niet rozdielu medzi obsahovou stránkou pojmu vlastníctva, aké bolo v dobách rímskych, kapitalistických, a aké je najnovšie v dnešnom štádiu vývoja v Sovietskom sväze.

Veď vlastnícke právo k otrokovi, ako k veci, je - nachávame morálnu stránku stranou preca len niečo iného ako vlastníctvo dnešných bánk, trustov a finančného kapitálu vôbec, a toto je zase niečo iného ako kolchozné vlas tníctvo v Sovietskom sväze alebo vlastníctvo k spotrebným veciam tamtiež.

Ale obsahová stránka vlastníckeho práva a súkromného práva prekonávala vežmi rozmanitý a bohatý vývin nielen v jednotlivých obdobiach žudskej spoločnosti, ale tiež v tom ktorom obdobi konkrétne, a zvlášte v období kapitalistickom. Vlastnícke právo, súkromné právo také, aké bolo r. 1811, kedy bolo rakúske právo kodifikované, je niečo iného než vlastnícke právo, ako ho poznáme v r. 1937.

Platný občiansky zákoník pozná legálnu možnosť zásahu do vlastníckeho práva vyvlastnením v prospech celku, v záujme štátu. Ale vedža tohoto paragrafu vytvoril si kapitalistický systém nekodifikovaný kodex vyvlastňovacieho práva, takže vežký finančný kapitál vyvlastňoval širšie a širšie vrstvy rožníctva. robotníctva, stredných vrstiev pre záujem nie celku, nie štátu, ale pre záuj em jednotlivcov a kapitalistických skupín.

Keď bol geniálny filozof Hegel upozornený, že jeho teoria nesúhlasí so skutočnosťou, odpovedal vežmi charakteristickou vetou: Tým horšie pre skutočnosť. Asi takto by odpovedali na naše námietky aj tí prívrženci normatívnej právnej teorie, ktorí boli u kolísky prejednávanej osnovy. Čo je im do "bastardnej" skutočnosti, keď teoria a právna abstrakcia je zdanlive tak jasná a dôsledná!

Pojem "občianskeho zákoníka" so svojím rozdelením, so zaradením či nezaradením určitých právnych oblastí do svojho obsahu je tiež jednou z právnych abstrakcií a fikcií. Všeobecne rečené má takýto občiansky zákoník v sebe zahrnovať všetky súkromné vzťahy občanov, ktoré sú postihnutežné právnymi no rmami. Ale ako je možné dnes pri neobyčajnej komplikovanosti spoločenskej situácie, pri neobyčajnej komplikovanosti vzájomných vzťahov, pri absolútnej nemožnosti izolovať tú ktorú právnu oblasť, ako je možné udržovať fikciu občianskeho zákoníka, keď na pr. taká lapália, ako je rozpoloženie koaličných síl a háklivosť prejednania rodinného práva, vylučuje z neho právo rodinné, teda to právo najsúkromnejšie.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP