Předseda (zvoní): Ke slovu není již nikdo přihlášen, rozprava jest skončena.

Dávám panu zpravodaji slovo k doslovu.

Zpravodaj posl. dr Stránský: Slavná sněmovno!

Zdá se mně, že z důvodů, které zde přednesl p. posl. Kut proti osnově, zasluhuje jen jeden, abychom se jím zde zabývali, a to jest jeho námitka, že má zůstati na rozhodnutí a uvážení vlády, které osnovy zákonů sluší považovat za obsáhlé a mimořádně důležité. Pan posl. Kut přehlédl, že vláda zde může jen navrhovat ono zkrácení a zjednodušení postupu, ale rozhoduje o tom souhlas každé z obou sněmoven. (Posl. Kut: Poslanci nemohou navrhovat nic?) Poslanci přece zpravidla nepodávají návrhy takových obsáhlých zákonů, jako je občanský zákon, trestní zákon a pod. (Posl. Kut: Tak vy to rozlišujete?) Ano, jen pro takovéto osnovy se dělá ten zákon - vy, myslím, neseznámil jste se s účelem této osnovy zákona.

Doporučuji proto, abychom přijali osnovu zákona tak, jak jest navržena. (Souhlas.)

Předseda (zvoní): Přistoupíme ke hlasování.

Sněmovna je způsobilá se usnášeti.

Osnova zákona má sedm paragrafů, nadpis a úvodní formuli.

Poněvadž není pozměňovacích návrhů, dám o celé osnově hlasovati najednou podle zprávy výborové. (Námitky nebyly.)

Námitek není.

Kdo tedy souhlasí s celou osnovou zákona, to jest s jejími sedmi paragrafy, nadpisem a úvodní formulí podle zprávy výborové, ve znění shodném s předchozím usnesením senátu, nechť pozvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Tím posl. sněmovna přijala tuto osnovu zákona podle zprávy výborové ve čtení prvém, a to ve znění shodném s předchozím usnesením senátu.

Druhé čtení bude dáno na pořad příští schůze.

Tím vyřízen jest 1. odstavec pořadu.

Přistoupíme k projednávání dalšího odstavce pořadu, jímž je:

2. Zpráva výboru živn.-obchodného o usnesení senátu (tisk 798) o vládnom návrhu zákona (tisky sen. 243 a 317), ktorým sa zavádza preukaz spôsobilosti pre živnost hostinskú a výčapnícku v zemiach Slovenskej a Podkarpatoruskej (tisk 809).

Zpravodajem je pan posl. Líška. Dávám mu slovo.

Zpravodaj posl. Líška: Slávna snemovňa!

Delí nás 10ročný odstup od tých čias. čo bol uzákonený preukaz spôsobilosti pre hostinských v zemi Českej a Moravskej. Hostinstvo slovenské ťažko nieslo v r. 1927 toto uzákonenie, ktorým sa Slovenská zem a Podkarpatská Rus vyňaly z pôsobnosti tohoto zákona. Boly to vlivy, ako prax ukázala, stranícko-politické, ktoré za túto dobu ukázaly, že sa nesprávne pokračovalo, keď v r. 1927 boly vynechané zem Slovenská a Podkarpatská Rus z pôsobnosti tohoto zákona. Vtedy sa odôvodňovalo vynechanie slovenského a podkarpatoruského živnostníctva, že ešte nie je zralé k tomu a že ešte nie sú vybudované odborné spoločenstvá na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, a preto bolo treba vyčkať uzákonenie preukazu spôsobilosti na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Je to so stanov)iska živnostenského zákonodarstva chyba neomluviteľná, veď sa dobre pamätáme, že úsilie naše bolo čím prv previesť unifikáciu zakonodarstva a už vtedy, v r. 1924 bol vytvorený živnostenský zákon, ktorý mal určité poslanie: eliminovať rozdiel v živnostenskom zákonodarstve a zjednať prechod k jednotným právnym predpisom v celej Československej republike. Táto urážajúca a ponižujúca nesrovnalosť a zdiskreditovanie slovenského hostinstva, ktoré nemajú, aby som povedal, páru v živnostenskom zákonodarstve, nemohly slovenské živnostníctvo uspokojiť a ono preto postavilo sa do boja tak, ako bojovalo za uzákonenie pred r. 1927, aby táto krivda bola čím skôr napravená.

Rozladenie medzi slovenským živnostníctvom bolo oprávnené, poneváč sa tvrdilo pri uzákonení spôsobilosti v r. 1927, že slovenské hostinstvo nestojí na výške doby a že je potrebné vyčkať niekoľko rokov, aby sa úroveň tak odborná, ako aj všeobecná a hospodárska slovenskěho hostinstva pozdvihla, a po tomto že bude prikročené k uzákoneniu a rozšíreniu zákona č. 112 na celé územie republiky.

Veď preukaz spôsobilosti na Slovensku už vlastne bol uplatňovaný. Preukaz spôobilosti má na Slovensku svoje tradície pred prevratom a koncesie hostinské na Slovensku a Podkarpatskej Rusi vo väčších mestách vydávaly sa vlastne na podklade predbežného vzdelania, tak odborného, ako i teoretického. A boly to odborné spoločenstvá, ešte pred uzákonením odborných spoločenstiev v r. 1933, odborné spoločenstvá dobrovoľné, ktoré dbaly toho, aby slovenské hostinstvo malo skutočne na výške stojací dorast a aby takto mohlo odpovedať v hospodárskej súťaži aj vyspelejšiemu hostinstvu v historických zemiach.

Nemôžem nijak súhlasiť s názorom, ako tu bolo mnohoráz hovorené, že by české a moravské živnos tníctvo bolo vyspelejšie. Slávna snemovňa! Slovenské hostinstvo ukázalo svojou prácou na výstave kuchárskeho um enia v Bratislave, že stojí na výške doby a že si zasluhuje v plnej miere povšimnutia a v plnej miere tiež takej ochrany, akej sa dostalo v r. 1927 hostinstvu v zemiach historických.

Ako som už povedal, na Slovensku už pred uzákonením preukazu spôsobilosti bol preukaz spôsobilosti, neoficiálny ovšem, nemal povahy právnej inštitúcie a neslúžil za formálny podklad k dosiahnutiu hostinskej koncesie. Myslím, že na Slovensku niet jediného číšnika, ktorý by sa nebol riadne vyučil alebo nebol v učení. My na Slovensku, a to môžem skutočne s chlúbou poznamenať, máme učňovské školy na výške europskej úrovne, že môžeme v nich pripraviť skutočne kvalitný a na odbornej výške stojací dorast, ktorý v plnej miere zodpovedá požiadavkám dnešnej doby.

Pokiaľ by sa týkalo toho, že na Slovensku všeobecne nebolo v r. 1927 možnosti, aby sa preukaz uzákonil, možno to uplatňovať na menšie obce, kde sa pripúšťa, že neboli hostinskí na výške doby. Ale od uzákonenia preukazu spôsobilosti, tedy od kodifikácie zákona č. 112 z r. 1927, sa v tomto ohľade mnohé napravilo jednak iniciatívnou činnosťou kurzovnou mnoho tisíc hostinských sa zúčastnilo takýchto kurzov - a tiež tu pôsobily učňovské školy, ktoré sú organizované už odborne, menovite však učňovské školy v Bratislave vykonaly po tejto stránke skutočne veľkú misiu, a dnes. keď sa napravuje krivda spáchaná v r. 1927 tým, že zem Slovenská a Podkarpatoruská boly zo zákonnej pôsobnosti vyňaté, môžem povedať, že sa slovenskému a podkarpatoruskému živnostníctvu dáva plným právom, čoho si tiež plným právom zasluhuje.

V živn.-obchodnom výbore boly namietané určité veci, na pr. že bude veľký odliv živnostníctva hostinského zo Slovenska do historických zemí. Myslím, že tieto obavy sú neopodstatnené, lebo nemožno dnes, menovite keď sme vykonali za 10 rokov pomocou odborných kurzov a pomocou odbornej výchovy mnoho práce po tej stránke, aby sme kvalitnú úroveň slovenského hostinstva zdvihli, hovoriť o menejcennosti slovenského a podkarpatoruského hostinstva.

Živn.-obchodný výbor prejednal usnesenie senátu a previedol malé zmeny v texte, menovite pokiaľ sa týka platnosti nadobudnutia preukazu spôsobilosti. Zpravodaj senátu N. S. si toho pravdepodobne nevšimnul, a preto živn.-obchodný výbor sa usniesol na týchto maličkých zmenách.

Doporučujem slávnej posl. snemovni, aby usnesenie senátu tak, ako sa na ňom usniesool živn.-obchodný výbor, i s prevedenými zmenami v plnom znení schválila. (Souhlas.)

Předseda (zvoní): K této věci jsou přihlášeni řečníci, zahájím proto rozpravu.

Podle usnesení předsednictva navrhuji lhůtu řečnickou 30 minut. (Námitek nebylo.)

Námitek není. Navržená lhůta jest schválena.

Přihlášeni jsou řečníci: na straně "proti" pp. posl. Kosik a Bródy; na straně "pro" p. posl. Luka.

Dávám slovo prvému řečníku na straně "proti", p. posl. Kosikovi.

Posl. Kosik (maďarsky): Vyše sto tisíc zamestnancov živností hostinských si sťažuje a požaduje svoje práva na ľudský život. Mám tu niekoľko dokumentov od troch organizácií zamestnancov živnosti hostinskej, od organizácie soc. demokratickej, organizácie nár. socialistickej a organizácie rudej. Tri rôzne organizácie, avšak ich požiadavky sú jednotné a totožné.

Zamestnanci živnosti hostinskej shrnujú v troch bodoch svoje najdôležitejšie požiadavky. Prvou požiadavkou je zrušenie systému zprepitného, druhou skrátenie príliš dlhej doby pracovnej a treťou požiadavkou je povinné rozšírenie zákona o penzijnom poistení na číšnikov. Nie je nahodilé, že tieto tri rôzne organizácie, aniž sa smluvily, nachádzajú takto spoločný tón a takmer mohlo by sa povedať, že so stejnou presnosťou soštylizovaly svoje požiadavky. Rezultuje to z toho, že táto stotisícová vykorisťovaná masa rovnako pociťuje utiskovanie a nespravedlivosti so strany zamestnávateľov.

Je isté, že systém zprepitného zponižuje ľudí, ktorí konajú ťažkú prácu. Systém zprepitného nemôže byť srovnaný s ľudskou dôstojnosťou a treba konštatovať, že pri systéme zprepitného výslovne hladuje a biedačí táto stotisícová masa delníkov živnosti hostinskej. Podľa rezolúcie kongresu číšnikov nár. socialistických neprevyšuje týždenný priemer zárobku pražských číšnikov okrem stravy 70 Kč a strava je z 90 % nedostatočná. Číšnickí robotníci sú donucovaní, aby od hosťov takmer vyžobrávali haliere za svoju ťažkú prácu. Pri systéme zprepitného zarába nanajvýš vrchný číšnik, tisíce číšnických robotníkov však vôbec nič. A vrchným číšnikom môže byť len ten, kto má kauciu. Zamestnávatelia požadujú dnes od vrchných číšnikov ťažké tisíce na kauciu. Tieto kaucie pohybujú sa od 5.000 až po 50.000 Kč.

Nielen vo vonkovských mestách, ale i v hlavnom meste štátu, kde žijú a robotujú desaťtisíce zamestnancov živnosti hostinskej, vládne hanobný systém zprepitného, ba čo viac, tento systém je i v reštaurácii parlamentu zavedený. Tento systém sa vôbec nesrovnáva s duchom demokracie; tento systém bol už v prevážnej väčšine štátov v Europe nielen zrušený, ale i zákonom bolo zakázané dávať a brať zprepitné, a na miesto neho boly zavedené riadné pracovné mzdy.

Vo väčšine miest na Slovensku bol systém zprepitného už pred 15 rokmi zrušený, je to však iba výsledok boja organizácií zamestnancov živnosti hostinskej. Tieto výdobytky sú však pomalu odbúravané, ba práve v štátnych lázenských podnikoch, v hoteloch "Lomnica" a "Praha", tedy v štátnych hoteloch sa porušujú kolektívne smluvy. Podľa kolektívnej smluvy mal by číšnik dostať týždenne 67 Kč, dostáva však mesačne iba 120 Kč; pritom v týchto podnikoch pracujú číšnici priemerne 75 hodín v týždni. Hostia z cudzozemska, ktorí nie sú zvyklí dávať zprepitné, keďže u nich doma to neexistuje, nedávajú číšnikom zprepitné a tedy zamestnanci týchto prepychových závodov prichádzajú ešte i o tieto žobrácke haliere.

Čo som dosiaľ povedal, to sa vzťahovalo len na číšnikov. Stav personálu kuchynského a výpomocného je o veľa horší, poneváč títo ani percentá, ani zprepitné nedostanú. Ich plat nedosiahne priemerne ani 35-40 korún za týždeň, ale tým dlhšia je ich pracovná doba. Tyto zamestnanecké vrstvy robia denne 12-16 hodín, nedostanú voľný deň v týždni, robia nepretržite, a sú i takí robotníci v remesle hostinskom, ktorí celé roky ani jeden voľný deň neobdržali. Vieme, že o nedeli sa nedá vôbec hovoriť, poneváč vtedy majú najviac roboty.

Zvláštnou kapitolou je zamestnávanie žien v týchto živnostiach. Vykorisťovanie týchto žien vymyká sa každej predstave. V Novom Smokovci a Starom Smokovci sú v hoteloch Palace a Grand takmer výlučne zamestnané ženy na miesto číšnikov a ich mesačná mzda pohybuje sa medzi 60 a 120 Kč. Ovšem, že je to málo, že to nestačí na živobytie, z toho sa nemožno odievať, a tak donucujú sa tieto ženy, aby si zarábaly ináč. Avšak sú ešte zvláštne, špeciálne podniky, brlohy, ktoré zamestnávajú výlučne ženy, ale nie k tomu účelu, aby hosťom posluhovaly, lež aby ich bavily. V týchto brlohoch je tak zvaná číšnica povinná hosťa napájať a i ona sama musí piť, dokiaľ jej sily stačia. Tieto ženy musia byť ovšem mladé a krásne, jedného mesiaca dlhšie ich nezamestnávajú, lebo v podniku musia byť vždy čerstvé dievčence. Keďže tieto vôbec nedostávajú platy, musia si na živobytie iným spôsobom zarábať.

Požiadavka penzijného poistenia je tiež pochopiteľná a naprosto oprávnená, zvlášte u číšnických robotníkov. Počet číšnických zamestnancov podľa rezolúcie nár. socialistického kongresu činí 80.000 v republike, a napriek tomu, že i títo sa zaoberajú predajom práve tak ako zamestnanci obchodní, nevzťahuje sa na nich zákon o penzijnom poistení. Jednou z najdôležitejších ich požiadaviek je, aby zákon ten i na nich bol rozšírený.

Mám za to, že nikde, ani v jedinom živnostenskom obore nie je tak naliehavé a dôležité zavedenie povinného penzijného poistenia, ako práve v tomto obore; nie je náhoda, že v kaviarňach a hostincoch neuvidíme starého číšnika. Z 99% sú to mladí ľudia pod 35 rokov, ktorí tam posluhujú. Kde sú tí starí? Snáď zbohatli, lebo snáď si otvorili kaviareň alebo hostinec? Nie! Týchto jednak už nechcú zamestnávať, a jednak číšnický robotník po 40. roku svojho veku už ani nie je súci k práci, nevydrží súťaž so svojími mladšími kolegami. Najíma-li niekto číšnika, tu sa naň podíva, či má dobré zuby, či nie je plešatý, koľko má rokov, a príjme ho len tak, ak je mladý a driečny. Je zriedkavo najsť 40ročného číšnika, ktorý ešte pracuje v závode, avšak môžeme ich najsť v úradovniach pre sprostredkovanie práce, a na týchto ľudí čaká na staré kolená najväčšia bieda.

Mnohí sa domnievajú, keď vidia tie skvelé kaviarne a skvelé jedálne, že zamestnaní tam robotníci žijú dobre, lebo podľa zovňajšku sú dobre oblečení. Nazrie-li však niekto do hĺbky pomerov, tu sa mu pred očima objaví to hrozné vykorisťovanie a nespravedlivosť, ktoré sú ich údelom. Kde iní zarábajú státisíce, kde sa iní bavia a flámujú, tam sa desaťtisíce zamestnancov živnosti hostinskej infikujú tuberkulózou, biedačia, predčasne sostárnu a sú vydaní na pospas najväčšej biede.

Požiadavky robotníkov živnosti hostinskej treba vytýčiť súrne na denný poriadok. Treba zaviesť systém percentný v živnostiach hostinských, treba zrušiť hanobný systém zprepitného, ktorý zponižuje robotníkov a zbavuje ich ľudskej dôstojnosti. V stupňovanej miere treba v závodoch kontrolovať prekročenie pracovnej doby, lebo nemožno ztrpeť, aby zamestnanci pracovali v tejto živnosti ešte vždy 70, 80, ba i 90 hodín v týždni a k tomu nedostali ani dovolenú. Treba vysloviť, že ustanovizeň povinného penzijného poistenia rozšiřuje sa i na číšnikov, aby sostárlí a práce neschopní číšnici ako aj tí, ktorí už nemôžu obdržať miesta, neboli nútení vo svojom starom veku žobrať, ale aby im bola daná možnosť mať aspoň toľko, čo stačí na kúsok suchého chleba. Je treba, aby vykorisťovaní robotníci živnosti hostinskej jednotne sa organizovali, aby na základe triedneho boja našli si cestu k jednotným odborovým organizáciám, lebo len týmto spôsobom budú môcť si vybojovať ľudské živobytie ako pre seba, tak i pre svoje rodiny. (Potlesk komunistických poslanců.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je pan posl. Luka. Dávám mu slovo.

Posl. Luka: Slavná sněmovno!

Jménem veškerého hostinstva republiky Československé, které se svými rodinami a hostinským pomocnictvem tvoří mnohatisícový kádr vzorného a svoji vlast milujícího občanstva, vítám vřele osnovu zákona o zavedení průkazu způsobilosti v zemích Slovenské a Podkarpatoruské. Je to opravdu opět prvý a vážný krok ke konsolidaci živnostenského zákonodárství, je to splátka na stále otevřený účet našeho živnostenského stavu. Téměř po deseti letech dostává se zákonu o zavedení potřebného průkazu způsobilosti doplňku, kterým se rozšiřuje pravomoc tohoto nad jiné závažného zákona na území celé republiky.

Hostinský stav, který ze všech první pocítil hrůznou tíhu hospodářské deprese, který ubíjen nezřízenou konkurencí a utlačen přemírou břemen naň lehkovážně vložených, potřeboval a potřebuje záruku pro své podnikání, záruku, že to vše, co do podniku svého vložil, není a nestane se hříčkou rozmaru a náhody.

Hostinstvo československé se staralo povždy a stará se pečlivě a poctivě o to, aby jeho dorost byl připraven na životní boj. Budovalo své odborné školství bez pomoci státu, udržuje tyto školy s nesmírnými náklady a získalo těmto odborným učilištím váhu a úctu celé veřejnosti doma, ba i daleko za hranicemi.

Bylo tomu tak i na Slovensku a v zemi Podkarpatoruské. A jsem potěšen, že sám pan ministr soc. péče inž. Nečas se přesvědčil a užasl nad vyspělostí, vzorným vedením a velkorysou učební osnovou našich odborných škol pro učně hostinských živností.

Jsme si vědomi, že hostinec, kavárna, hotel je prvou visitkou našeho státu, kterou se representujeme před cizinou, a že právě zde leží úspěch či neúspěch všech sebe lépe vedených akcí pro povznesení cizineckého ruchu.