Pátek 6. prosince 1935

Posl. Jaross (pokračuje): "Na trati Užhorod-Bánovce 7, Čop-Baťu 2, Baťu-Mukačevo 3, a Baťu-Sevľuš 10 staníc nemá maďarského nápisu."

Veľavážená posl. snemovňa! Neviem, zda pán min. predseda Hodža zamýšľa i naďalej spravovať vec maďarskej menšiny na dosavádnej koľaji. On bol totiž znalcom tejto otázky vo vláde ako muž, ktorý podnikal v peštskom parlamente svoje prvé politické kroky a ktorý skutočne môže znať život maďarský v jeho mnohotvárnych vzťahoch. Taktika, ktorú pán min. predseda Hodža prevádzal, dokazala sa byť bezvýslednou, a prostriedky, ktorými chcel svoje ciele dosiahnuť alebo lepšie rečeno ktorými ich chceli dosiahnuť jeho najbližší poradcovia, dokázaly sa byť nespoľahlivými a nevhodnými. (Výkřiky posl. Szentiványiho.)

Místopředseda Langr (zvoní): Žádám pana posl. Szentiványiho, aby nevyrušoval řečníka.

Posl. Jaross (pokračuje): Pán predseda vlády Hodža díval sa a videl maďarský problém ešte vždy cez brýle Oskara Jásziho. I náčiním primeraným k tomu je mu pero maďarského emigranta a prirodzené hlavy niektorých omámených maďarských roľníkov. Týchto niekoľko hláv nebolo treba k premýšľaniu, ale len k dekorácii divadelnej. (Stálé výkřiky posl. Szentiványiho, Stundy a Schulcze.)

Místopředseda Langr (zvoní): Volám pana posl. Szentiványiho k pořádku.

Posl. Jaross (pokračuje): Dnešný Maďar, zvlášte Maďar menšinový, už sa nespaľuje v ohni triednej nenávisti. Maďar dneška už veľmi dobre vidí. Vidí celú projekciu znesnadneného bytia menšinového. Zná svoje miesto a vie, že niet zvláštneho maďarského triedneho údelu, je len menšinový maďarský osud, v ktorom čas a dnešná vládna moc otesala každého rovnako. Maďarský zemedelec už nie je Tiborcom, lebo nerozkazuje mu už nadutosť maďarského pána, ale rozkazujú mu český četník, československý financ, náčelník a mocnári krajinského úradu. Bývalý maďarský pán už sa priblížil k životnej úrovni Tiborca. Proces maďarskeho sbratrenia preniká dedinami a mestami. Tomu snáď už dnešný Milán Hodža nerozumie, avšak ten starý Hodža pochopí to vždycky.

Neviem, zda pán predseda vlády podujme sa riešenia maďarskej otázky. Jestliže áno, tu musí v prvom rade nastoliť úplnú rovnoprávnosť. Treba nového zákona o sčítaní ľudu, ktorí zaistí nám, aby sme mohli vykázať našu skutočnú číselnú silu. Treba zmeniť v oblastiach maďarského jazyka rozvrh súdnych a administratívnych okresov, aby sa tam mohol vyvinúť život pravej maďarskej samosprávy, lebo chceme byť pánmi vo svojom vlastnom dome.

Maďarské etnikum musí byť posviatné každému inému národu, ani my sa nechceme vmiešovať do života iného národa. Treba vrátiť maďarskej menšine aspoň postupne to, čo ona v republike stratila na národnom majetku. Nevráťte to tým, ktorým ste to vzali, ale dajte to tým, ktorým ste to sľúbili: maďarskému sedliakovi a maďarskému delníkovi. Títo sú dnes nositeľmi maďarského života. Za existenciu maďarskej menšiny a za jej vývoj neodpovedáme len my, ktorí sa tešíme dôvere nášho ľudu, ale i vy, ktorí vykonávate moc, ba v prvom rade vy.

Místopředseda Langr (zvoní): žádám pana řečníka, aby se držel jednacího řádu a řeč nečetl.

Posl. Jaross (pokračuje): Svoju reč som nečítal, dovolával som sa len štatistických dát. Reč končím. Ranu možno liečiť tak, keď ju úplne otvoríme. I ja som otvoril ranu Maďarov, avšak iba s jednej strany môžte videť, koľko infekčného a nahnilého materiálu je v nej, ktorý môže byť nákazou pre život celého štátu. Poukázal som tiež na lieky. Tie sú vo vašej lekárni. Upozorňujeme len na to, že sú niektoré lieky, ktoré, keď dlho stoja, strácajú pozdejšie svoje účinky. Ich použitie záleží na vás.

Rozpočet neodhlasujem.

Místopředseda Langr (zvoní): Dále má slovo pan posl. dr Sokol.

Posl. dr Sokol: Slávna snemovňa! Pánie a páni! Štátny rozpočet na r. 1936 pojednávame v dobe mimoriadne vážnej a zodpovednej. Medzinárodná politická situácia je od skončenia svetovej vojny stále ešte povážlivá a tak sa zdá, že vyvrchoľuje a dozráva práve v tieto dni. Príčinou toho na jednej strane je svetová hospodárska kríza, ktorá má vplyv na celú medzinárodnú politiku europsku a svetovú, a na druhej strane sú to snahy imperialistické, podporované úsilím o revíziu mierových smlúv, ktoré znemožňujú každú akciu, ktorá chce zaistiť trvalý mier a tým vytvoriť priaznivé ovzdušie pre pokojné spolunažívanie jednotlivých štátov Europy.

Události, ktoré sa v medzinárodnej politike v posledných rokov odohraly, ukazujú nám jasne, že boj o bezpečnosť neprestal ani skončením svetovej vojny a že bude treba v budúcnosti vynaložiť ešte veľké úsilie k tomu, aby politické a sociálne výdobytky svetovej vojny boly uhájené a zachované.

Keď pod zorným úhlom tejto europskej situácie hľadíme na pomery u nás a na budúcnosť nášho štátu, prídeme k presvedčeniu, že boj o našu štátnu samostatnosť ešte trvá a že budeme musieť prekonať ešte mnoho ťažkostí, aby sme obstáli čestne vo víre dnešnej politickej a hospodárskej neistoty a tak zabezpečili trvale svoju štátnu existenciu. Položenie naše je tým nebezpečnejšie, lebo sme štátom mladým, malým a exponovaným a máme svoje špecielne ťažkosti a nevyriešené problémy vnútroštátné.

Slávna snemovňa! Pomery, aké panujú v našom štáte, nemôžu uspokojiť nikoho, kto štát tento miluje a komu uprimne záleží na jeho budúcnosti. Náš štát prežíva nielen krízu politickú a hospodársku, ale čo je najvážnejšie a pre budúcnosť republiky najnebezpečnejšie, prežívame i krízu mravnú. Radi sa honosíme, že sme štátom demokratickým, ale snáď v žiadnom inom demokratickom štáte nezneužíva sa demokracia v takej miere, ako práve v našej republike. Pod rúškom demokracie, práva a spravodlivosti udomácnil sa v našom štáte systém, ktorý je niekedy v úplnej protive so zásadami skutočnej demokracie, systém, ktorý stranícky záujem politický kladie veľmi často nad záujem štátu a ktorý práve preto znemožňuje už v zárodku každé úsilie, ktoré by smerovalo k trvalej a pevnej konsolidácii republiky. Často sa tak zdá, že vládne politické strany miesto toho, aby slúžily výhradne štátu, vyárendovaly si štát pre seba a pre svoje stranícko-politické záujmy. Vinou tohto nezdravého systému je, že sa robí politika pre politiku, že nemáme vyriešené mnohé vnútorné problémy, ktoré dotýkajú sa citeľne existencie samého štátu, a že nevieme sa vymaniť zo zajatia politických bludov, ktoré od počiatku hlodajú na našom štátnom organizme.

My Slováci jedine tomuto protidemokratickému vládnemu systému pripisujeme to, že slovenský problém ešte ani dnes, v 18. roku trvania republiky nie je vyriešený tak, ako by to záujem slovenského národa a samej republiky vyžadoval. Že slovenský problém skutočne jestvuje, toho nie malým dôkazom je i terajšie složenie vládnej koalície. Slovensko pri posledných parlamentných voľbách odovzdalo 1,625.549 platných hlasov. Z tohto celkového počtu pripadá na vládne strany politické 608.207 hlasov a na politické strany opozičné 1,017.342 hlasov. To znamená, že v dobe tak vážnej a pohnutej, akú prežívame dnes, skoro úplné 2/3 Slovenska sú v opozícii a s politikou terajšej vlády nesúhlasia. Na jednej strane prizvukuje sa až veľmi hlasite medzinárodný význam Slovenska pre republiku, kým na druhej strane väčšina Slovenska je postavená mimo vlády, ba priamo proti vláde. Hľa, typický dôkaz na to, ako sa u nás protidemokraticky vládne a ako sa rešpektuje vôla väčšiny ľudu na Slovensku.

Slávna snemovňa! Otázka je, v čom spočíva podstata sporu česko-slovenského, ako si predstavujeme definitívne vyriešenie slovenského problému a aké námietky sa uvádzadz jú najčastejšie proti tomuto riešeniu.

Podstatou sporu česko-slovenského je rozpor medzi jednotným národom československým a osobitným národom českým a slovenským. Politický boj medzi centralizmom a slovenským autonomizmom je len prirodzený a logický následok, ktorý vyplýva práve z tejto skutočnosti. Neidem obšírne dokazovať, že slovenský nacionalizmus má svoje opodstatnenie. Fakt je, že existencía osobitného slovenského národa je historickou skutočnosťou a že slovenský národ má všetky prirodzené podmienky k tomu, aby žil a vyvíjal sa svojráznym životom národným i v budúcnosti.

Vyznavači čsl. národnej jednoty naproti tejto historickej skutočnosti tvrdia, že kto je proti jednote československého národa, je proti ústave a tým i proti štátu. Proti tomuto tvrdeniu konštatujem, že ústavná listina nášho štátu nehovorí vôbec o československom národe. Československý národ spomína sa len v "Úvode", ktorý nie je súčiastkou ústavnej listiny, a i tu nemyslí sa československý národ v smysle etnickom, ale vo mysle politickom. Ale i vtedy, keby sa v ústave nášho štátu hovorilo o československom národe, neznamenalo by to ešte toľko, že československý národ jestvuje i v skutočnosti, lebo národy nevznikajú cestou normotvornou, ale cestou prirodzeného vývoja. (Tak je!) Uznávame československý národ v smysle politickom, lebo sme za československý štát, ale neuznávame ho v smysle etnickom, lebo sa to protiví prirodzenému pochopu národa. (Tak je!)

Slováci ako národ majú prirodzené právo na svojský život národný a tento chcú si zaistiť vo forme politickej autonomie v rámci tohto štátu.

Naše stanovisko o politickej autonomii Slovenska vyjadril už dostatočne posl. dr Tiso vo svojej snemovnej reči v júni t. r. Sme za politickú autonomiu Slovenska až po jednotu československého štátu.

Politickí naši protivníci vytýkajú nám často, že sme dosiaľ nepovedali nikdy konkretne, ako si vlastne predstavujeme autonomiu Slovenska, a že toto je vlastne príčinou, že nemožno vážne uvažovať o realizovaní tohto nášho požiadavku. Tvrdenie toto nezodpovedá skutočnosti. Konštatujem, že klub poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany podal v parlamente už dva návrhy o autonomii Slovenska. Nie je našou vinou, že návrhy tieto dosiaľ prejednané neboly a parlament nezaujal k nim svoje stanovisko.

Slávna snemovňa! Proti autonomii Slovenska uvádzajú sa rôzne námietky. Prvou a najvážnejšou námietkou je to, že by autonomia naštrbila suverenitu československého štátu. Niet v politickej vede pojmu, ktorého význam bol by spornejší, ako pojem suverenity. Niet a dosiaľ nikdy nebolo jednotného názoru o pojme suverenity. Jednomyseľnosť je len v tom, že suverenita znamená najvyššiu štátnu moc. Tí, ktorí tvrdia, že by autonomia Slovenska naštrbila suverenitu československého štátu, stotožňujú pojem štátnej suverenity s pojmom absolutizmu. Takéto ponímanie štátnej suverenity patrí dnes už minulosti. Treba robiť rozdiel medzi suverenitou štátu a medzi orgánmi, ktoré štátnu suverenitu vykonávajú. Nikde nie je predpísané, že suverenita štátu musí byť vykonávaná len činnosťou jedného štátneho orgánu. Suverenita ako najvyššia moc československého štátu zostala by preto nezmenená i potom, keby sa uskutočnila autonomia Slovenska. Pravomoc, ktorú by reprezentoval zákonodarný snem slovenský, nebola by pôvodná a neobmedzená, čo je charakteristickou známkou štátnej suverenity, ale bola by odvodená od suverenity celoštátnej a bola by odmedzená len na územie Slovenska a len na tie záležitosti, ktoré by Národné shromaždenie republiky presunulo na zákonodarný snem Slovenský. (Tak je!)

Teda jeden štát, jedna štátna suverenita, ale táto bez toho, aby bola naštrbená, môže byť vykonávaná i viacerými štátnymi orgánmi. (Tak je!)

Ako ďalšia námietka proti autonomii Slovenska sa uvádza, že by autonomia ohrozila vnútornú silu štátu a tým oslabila by štát i voči zahraničiu. To je argument práve proti dnešnému centralizmu a za autonomiu Slovenska. Vnútorná a tým i zahraničná sila československého štátu nezávisí od formy usporiadania vnútroštátnych pomerov, ale od toho, či forma táto vyhovuje jeho vnútorným pomerom a či uspokojuje jeho obyvateľov. Dnešný centralistický systém nevyhovuje špecielným pomerom a požiadavkám Slovenska a neuspokojuje väčšinu slovenského národa. (Tak je!) Preto zmena tohto systému je nielen záujmom slovenským, ale celoštátnym.

Aby občan prilnul k určitému štátu, musí v štáte vidieť ochranu svojich prirodzených práv. To samé, čo platí o jednotlivcovi, platí i o národe. Politická a kulturná sloboda je cenným majetkom národa len vtedy, keď národ v tom štáte, v ktorom žije, môže plne využiť ovocie svojej slobody. My, slovenskí autonomisti, ktorí sa domaháme spravodlivého vyriešenia slovenského problému, nechceme v podstate nič iné, ako to, aby Slováci v tomto štáte videli ochranu prirodzených práv svojho národa a aby tak prilnuli navždy k tomuto štátu. (Tak je!) Kto takto chápe autonomiu Slovenska, ten nemôže prísť k takému záveru, že by autonomia ohrozila vnútornú silu štátu a oslabila štát i voči zahraničiu.

Autonomia podľa nášho presvedčenia znamenala by pacifikáciu Slovenska a konsolidáciu pomerov v republike. A čím usporiadanejšie a konsolidovanejšie sú pomery dnuka štátu, tým má štát väčšiu váhu i na poli medzináronom.

Inou vážnou námietkou proti autonomii Slovenska je to, že autonomizmus je štátu nebezpečný, lebo podporujú ho i Maďari a všetci oporcovia našej štátnej samostatnosti. Slovenský autonomizmus nemá nič spoločného ani s Maďarmi, ale ani s ostatnými odporcami našej štátnej samostatnosti. Skutočnosť, že sa domaháme nápravy pomerov na Slovensku dnuka tohto štátu, hovorí jasne, že nám uprimne záleží na jeho existencii a na budúcnosti tohto štátu. Ak je autonomizmus pri tom všetkom predsa považovaný v zahraničí za hnutie protištátne, toho príčinou nie sme my, ale tí, ktorí nás bezdôvodne vyhlašujú za hnutie protištátne a separatistické.

Zdôrazňujem, že stojíme uprimne na pôde tohto štátu. Sme si vedomi veľmi dobre, že revízia hraníc československého štátu týkala by sa v prvom rade Slovenska a preto revizionizmus už z lásky k sebe dôrazne odmietame. (Tak je!) Pán minister zahraničných vecí dr Beneš vo svojej prednáške, ktorú predniesol v Bratislave dňa 6. decembra 1933, hovoriac o nebezpečí maďarského revizionizmu, povedal medzi iným i to, že Maďari prestanú myslieť na revíziu len vtedy, keď budú videť, že na Slovensku duchovný prerod v smysle čsl. národnej jednoty prevedený bol úplne. Myslím, že táto diagnóza pána ministra zahraničných vecí nevystihuje správne smýšľanie maďarských iredentistov, je mýlna a neodôvodnená. Maďarskí iredentisti domáhajú sa a budú sa domáhať slovenského územia bez ohľadu na to, či na Slovensku budú bývať Slováci alebo Čechoslováci. Proti maďarskej iredente nie je liekom jednota čsl. národa, ale spokojnosť Slovákov s pomerami na Slovensku a v republike. (Výborne! - Potlesk.) Nie my podporujeme maďarský iredentizmus, ktorí sa tejto spokojnosti Slovákov domaháme, ale tí, ktorí túto nespokojnosť Slovákov zavinili a ktorí majú osobný alebo stranícko-politický záujem na tom, aby sa k vyriešeniu slovenského problému ešte ani dnes vážne neprikročilo. Kto chce účinne čeliť maďarskej iredente, musí pochopiť dušu slovenského ľudu a musí rešpektovať záujmy Slovenska a prirodzené práva slovenského národa.

Slávna snemovňa! Podľa nášho náhľadu odpor proti autonomii Slovenska nevyplýva z obavy o štát, ale z úplneho nezáujmu voči oprávneným požiadavkám Slovenska. Presvedčili sme sa o tom hlavne po posledných parlamentných voľbách pri tvorení terajšej vládnej koalície. Naše požiadavky, ktoré sme vtedy predložili bývalému pánu min. predsedovi Malypetrovi, neobsahovaly nič takého, čo by sa nemohlo splniť bez narušenia štátnej jednoty a čo by nebolo odôvodnené všeobecným záujmom Slovenska. I sama česká žurnalistika, nám ináč vôbec nie naklonená, musela konštatovať, že boly to požiadavky skutočne reálne a splniteľné. A čo sa stalo? Stalo sa to, čo sme my vopred predvídali. Požiadavky naše kompetentnými činiteľmi vôbec neboly povšimnuté. No ako každé zlo má i svoju dobrú stránku, i toto vaše neštátnické gesto malo svoj dobrý účinok. Presvedčili ste nás znova, že vám na spravodlivom vyriešení slovenského problému vôbec nezáleží a že všetky vaše dôvody proti autonomii Slovenska slúžia len na to, aby zastrely vaše skutočné zámery.

Vyhlašujete nás za protištátnych a nespoľahlivých preto, aby ste pod týmto titulom mohli oslabovať vliv Slovenska v politike celoštátnej a aby ste potom tým ľahčie mohli robiť politiku, ktorá je síce vo vašom záujme, ale nie je vždy i v záujme republiky.

Slávna snemovňa! Pán posl. Bergmann v rozpočtovom výbore pri generálnej rozprave o štátnom rozpočte reagoval i na reč kol. Florka. Podľa doslovného referátu "Českého slova" povedal toto (čte): "Kdybychom chtěli opravdu utiskovati Slováky a dělati z nich Čechy, nebyli bychom zřídili takový obrovský počet škol, jichž Slováci za maďarského režimu vůbec neměli. Dali jsme Slovákům školy a zaplatili jsme je z příjmů zemí historických. O tom snad na Slovensku nebude nikdo pochybovati. Každý objektivní pozorovatel, který ví, jak vypadalo Slovensko před 17 lety, uzná, co jsme vykonali i pro hospodářské povznesení Slovenska. A tento obrovský pokrok byl vykonán také obětmi Čechů, nikoli snad jen obětmi Slováků. Miliardy byly dány na Slovensko, ale nikdo jim to nevyčítá. Přednáší-li však někdo takovéto stížnosti, nutno říci, že věci nejsou tak zlé, jak se líčí, a pokud jde o statisticka data, jež posl. Florek uváděl o zastoupení Slováků v některých oborech státní správy, mohl bych zase statistickými daty prokázati, že posl. Florek ani po této stránce nemá pravdu. Tvrdí-li posl. Florek, že na Slovensku je většina Čechů, ač ve skutečnosti není tomu tak, nechť nám poradí, co s těmi Čechy na Slovensku máme dělati. Máme je snad otráviti za všechnu tu plodnou práci, kterou na Slovensku vykonali? Do historických zemí je přeložiti nemůžeme. Ostatně nikdo nepopře, že v tomto směru jde vývoj ve prospěch Slovenska. Vůbec nelze mluviti o nějakém útisku a je mnoho případů, že Slováci odmítají místa, neboť demagogií svedeni nechtějí nastupovati jako podřízení."

Citoval som úmyselne celú tú stať z reči posl. Bergmanna, kde hovorí o Slovensku preto, aby som mohol poukázať na to, ako sa o slovenských veciach hovoriť nemá a aby som opravil aspoň niektoré vážnejšie jeho tvrdenia. Posl. Bergmann tvrdí a podvracia bez toho, aby sám dokazoval a robí to spôsobom, ktorý zapríčinil už veľmi mnoho nepríjemností v pomere československom. Predovšetkým odmietam tvrdenie, že školy nám dali Česi a že ich zaplatili z príjmov krajín historických.

Tvrdenie toto nie je pravdivé jednoducho preto, lebo na stavbu školstva na Slovensku nedávalo len ministerstvo školstva a nár. osvety z prostriedkov štátnych, ale veľmi značným obnosom prispely i samosprávne sväzky a cirkvi na Slovensku. (Tak je!) Kto pozná pomery na Slovensku, ten vie, že na Slovensku máme nielen školy štátne a obecné, ale ešte i dnes veľký počet ľudových škôl na Slovensku sú školy cirkevné a tieto budujeme si sami bez akejkoľvek štátnej podpory. (Tak je!) Ale i to, čo Slovensko dostalo na budovanie školstva z prostriedkov štátnych, nedostali sme z milosti Čechov, ale z príjmov, ktoré plynú zo Slovenska do štátnej pokladnice.

Aby sa takéto tvrdenia v budúcnosti neopakovaly, bolo by už konečne na čase, aby sa vyjasnila otázka hospodárskej pasívnosti Slovenska. Nemôže nám byť totiž ľahostajné, či Česi na Slovensko skutočne doplácajú, alebo nie. Vyhlásenie, ktoré po známych nitrianskych udalostiach prečítal v posl. snemovni býv. pán predseda vlády Malypetra v ktorom dokazoval hospodársku pasívnosť Slovenska, nás nepresvedčilo. Žiadali sme preto ihneď po tomto vyhlásení podrobné vyúčtovanie. A hoci od toho času uplynuly už dva roky, sľúbené vyúčtovanie nemáme ešte ani dnes. Som toho názoru, že keby Česi na Slovensko skutočne doplácali, boli by nám to dávno už i dokázali. Ale i keby to bola pravda, že Česi na Slovensko doplácajú, ani vtedy nebolo by to ešte dôkazom toho, že by sa na Slovensko muselo doplácať i vtedy, keby Slovensko nebolo hlavne na poli hospodárskom sústavne zaznávané a poškodzované. (Výborne!) Teda ak sa na Slovensko dopláca, príčinou toho nie je životaneschopnosť Slovenska, ale dnešný centralistický systém, ktorý nežičí Slovensku tak, ako ostatným krajinám republiky.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP