Čtvrtek 7. listopadu 1935

Přítomni:

Předseda Malypetr.

Místopředsedové: Košek, dr Markovič, Langr, Mlčoch, Taub.

Zapisovatelé: Sivák, Vávra.

236 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: ministři dr Dérer, dr. Krčmář, Najman, inž. Nečas, dr Spina.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Záděra.

Předseda Malypetr zahájil schůzi v 1 hod. 42 min. odpol. a konstatoval, že sněmovna je způsobilá jednati.

Sdělení předsednictva.

Rozdané tisky.

Zprávy tisky 109, 111.

Imunitnímu výboru

přikázal předseda žádost kraj. soudu v Trenčíně ze dne 23. října 1935, čís. Tk VI 955/34, předloženou vrch. stát. zastupitelstvím v Bratislavě ze dne 31. října 1935, čís. 11.045/35, za souhlas s trest. stíháním posl. Čavojského pro přečin rušení obecného míru podle § 14, čís. 5 a pro přečin šíření nepravdivých zpráv podle § 18, čís. 1 a 2 zákona čís. 50/23 Sb. z. a n. (čís. J 83-IV).

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Pokračování v rozpravě o prohlášení ministra zahraničních věcí dr Beneše, učiněném v 8. schůzi posl. sněmovny dne 5. listopadu 1935.

Budeme pokračovati v rozpravě, započaté ve včerejší 9. schůzi sněmovny.

Řečnická lhůta jest 60 minut.

Přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. Rázus, Frank, dr Kramář, Bródy, Borkaňuk, dr Wolf, dr Peters, Śliwka; na straně "pro" p. posl. Ursíny.

Dávám slovo panu posl. Rázusovi.

Posl. Rázus: Vážený snem! Záujem našej verejnosti o zahraničnú politiku s roka na rok rastie u nás. Je to i prirodzené. Na scéne medzinárodného života objavujú sa výjavy, dejstvá, ktoré nás životne zaujímajú. Vyvinuje sa to najnapínavejšie drama, z ktorého, pravda za chvíľu môže byť i tragedia. Ide o našu budúcnosť! Možno i to, národy konečne dojdú k rozvahe a najdú spôsob, aby predišly ťažkým vyprobovaniam a katastrofám. Ohromný požiar svetový, ten výbuch, pod ktorým sme trpeli všetci, svoje záchvevy ešte vysiela ďalej a ďalej. Národy sa nevedia najsť, grupujú sa, povstávajú formy i hodne nebezpečné. Ale krystalizuje sa i istýsi pevný základ, báza, na ktorej aspoň probuje svet stavať. Touto bázou je Spoločnosť národov. Myšlienka o Spoločnosti národov, vážený snem, je jedna z najväčších myšlienok. Veď vlastne nemáme sa dosiaľ do čoho chytiť reálne. To, čo sa stavia v Spoločnosti národov, môže mať svoje nedostatky, môže mať svoje chyby, ale je už pokusom vybudovať istýsi pevný základ k tomu, aby národy sveta tohoto nežily ako vlci medzi sebou, ale našly smysel svojho života. Nehovorily len o miere, ale hľadaly mier. Nehovorily len o civilizácii, ale hľadaly a budovaly civilizáciu, hľadaly a budovaly nový život.

Ja som k Spoločnosti národov zaujal kladné stanovisko aj pri predposlednom expozé pána ministra Beneša, a nemôžem ináč ani teraz. Spoločnosť národov je inštitúciou, vážené dámy a pánovia, ktorá keby sa šťastne vybudovala, vedela by predísť nielen vojnám, vedela by opatriť svetu aj chleba. Keby Spoločnosť národov mala zodpovednú moc, politickú moc, vedela by predísť všelijakým svetovým konflagráciám. Keby Spoločnosť národov mala zodpovedný vliv na medzinárodný kapitál, tak by vedela a umožnila ho distribuovať tak, že by bolo i práce i odbytu i chleba i spokojnosti. Vývoj smeruje istotne ku konfederácii štátov. Je to pieseň priďaleká. Je to pium desiderium milionov a milionov. Kým k tomu neprijde ľudstvo, musí budovať na tomto zákla. de a preto vidím nesmierne veľkú vážnossť v tom, že sa myšlienka Spoločnosti národov jednako realizovala. Je pravda, že túto inštitúciu zachránilo od ťažkostí stanovisko Anglie. Je pravda, že tuná národný a štátny egoizmus našiel svoj výraz tým spôsobom, že sa zapial do všeobecného záujmu. Všetko pravda, ale chvalabohu Spoločnosť národov nepadla a stojí. A som presvedčenia, vážené dámy a pánovia, keby Spoločnosť národov padla, tak by si ju musely národy znova a znova vystaviť. Iného spôsobu nemajú, pomery sveta aspoň ako tak snesiteľne upraviť. Moje stanovisko k Spoločnosti národov je tedy kladné a práve preto súhlasím s veľkou prácou, ktorú pán minister Beneš konal a koná v záujme nášho štátu vo Spoločnosti národov.

Vážení pánovia, to čo povedal pán minister Beneš vo svojom expozé o význame tejto inštitúcie, pre nás, pre náš štát, sú slová, ku ktorým je ťažko sa s kritikou priblížiť. Hlavne v následujúcom:

Spoločnosť národov ukázala sa ako politická moc. Jej podceňovanie bolo by veľkou politickou chybou. Nikdy sme svoj osud neskladali len do rúk Spoločnosti národov. Boli sme verní a sme verní ženevskej politike nielen z dôvodov ideových, ale i praktických a reálnych. Štát ako je náš musí mať vždy na svojej strane inštitúciu toho druhu, musí ju vedieť využiť pre svoje záujmy, pre svoju politiku. Národ a štát, ktorý by v obrane svojej samostatnosti a svojho územia pri podpore Spoločnosti národov nevytrval do posledného dychu, ľahko by mohol byť obetovaný.

To sú výroky, vážené dámy a pánovia, ktoré i naša slovenská opozíccia iste podpíše a s ktorými výrokmi ja sám úplne súhlasím.

Nám však ide ďalej o to, aby sme videli a vedeli, ako môžeme svoj vlastný osud spojiť so Spoločnosťou národov. Dnes sa Anglicko postavilo i vo svojom záujme, no, ako pán minister Beneš povedal, aj vo všeobecnom záujme za Spoločnosť národov. Takto Spoločnosť národov ožila. Nás, v Československej republike, občanov verných, zaujíma samozrejme to, či Spoločnosť národov i na ten pád, že by sme sa my dostali do zlého, bude sa vedieť postaviť za nás. Či sa Anglicko i na ten pád postaví za nás? Či budeme pripravení, či už aj dnes pracujeme tak, aby sme mohli hľadeť so spokojnosťou, že Francia, Anglia a ostatné veľmoci sa postavia na to stanovisko, že Československo je potrebnou súčiastkou europskej rovnováhy? Jestliže to dosiahneme, má to pre nás iste nesmierne vysokú cenu. Tu však je našou povinnosťou v Anglicku pracovať tak, aby sa nezjavovaly d efekty, ako sa zjavovaly dosiaľ. So žiaľom v srdci sme videli, ako nám istá časť anglickej verejnosti nejako nerozumie. Preto ide o to, aby ministerstvo zahraničia si dalo na tom záležať, získať v Anglicku verejnú mienku. Nevh by Anglicko vedelo, keď sa staví za Spoločnosť národov v záujme iných, postaviť sa, keď na to prijde, i v záujme našom.

Minister Beneš spomínal tu klasickú anglickú politiku. Istotne anglická politika je niekedy v tomto smysle až priklasická, niekedy však má svoje zvraty, ako každá iná zahraničná politika. Som pevne presvedčený, ži nikto nebude chceť mysleť na to, ako by snád, takým usporiadaním europských pomerov, ako si to niektorí noví reformátori myslia, vyhnulo sa všetkým ťažkostiam. Nie, vážené dámy a pánovia, keď by sa Europa na novo usporiadala akokoľvek, Spoločnosti národov by vždy bolo treba. Darmo sa hovorí, že Spoločnosť národov je len azda na ochranu dnešného stavu. Pre národné menšiny, nemenšiny, i na ten prípad, keď by sa Europa akokoľvek usporiadala a preformovala, vždy by bolo treba Společnosti národov. Je to prvotná a na tieto časy jediná ustanovizeň, ktorá môže byť oporou nás všetkých.

Ďalej pán minister Beneš prízvukoval: My musíme robiť politiku vnútornú i zahrahraničnú pevnú, spravedlivú a mierovú.

To sú slová, ktoré úplne podpisujem. Je to tak! Ide len o to, aby sme v tomto smysle i pracovali. Prichádza mi na myseľ expozé p. ministra, ktoré sme v minulom parlamente počuli tu s tohoto miesta. To expozé v mnohom ohľade bolo podobné tomuto. Čo bolo najmä vyzdvihnuté v ňom, to teraz trochu chybuje. V minulom expozé totiž pán minister zahraničia vy dvihol, a silno vyzdvihol, potrebu usporiadať spravedlivo vnútorné naše pomery, aby ony mohly byť základom pre zahraničnú politiku nášho štátu. Dotkol sa síce toho aj teraz, ale ja to na novo vyzdvihujem, môže to byť, ako sa povie, môj koníček, ale som pevne presvedčený, keď chcem byť svojej vlasti osožný, od tohoto upustiť nemôžem. Ak náš štát má mať v zahraničí vážne slovo, ak chceme pracovať za mier v zahraničí, musíme pracovať za mier tu doma. Ak chceme pracovať za spravedlivosť v zahraničí, musíme si vytvoriť podklssd pre spravedlivú vnútornú pol tiku tu doma. Jedno s druhým úplne súvisí. No, ja prechovávam silnú nádej, že tomuto pán minister zahraničia tak aj rozumie. Iste tomu porozumie aj naša vláda, ktorej premiérom stal sa po prvý raz po 17 rokoch Slovák. My musíme robiť vnútornú i zahraničnú politiku pevnú, spravedlivú, mierovú. Pozrime, vážené dámy a pánovia, ako sme pokročili od predošlého expozé pána ministra Beneša. Musím so žiaľom poznamenať, že naše ťažkosti, naše problémy, nielen navonok, ale aj vo vnútri sa zväčšily. Mali sme niekoľko problémov vnútorných, národných. Dnes, pánovia, máme tých problémov viac. Máme problém nielen slovenský, máme aj problém podkarpatoruský, máme problém pooľský, máme problém nemecký a čo všetko.

Nuž, vážené dámy a pánovia, som toho náhľadu, že keď si chceme raz pevnú bázu postaviť a na nej pracovať ďalej, tam von, musíme si poriadok spraviť predovšetkým doma. Pán minister Beneš celkom správne poznamenal: My sa nespoliehame len na Spoločnosst národov, my neskladáme osud len do rúk Spoločnosti národov. Opierame sa na našu armádu. Opierame sa na náš ľud! Opierame sa na naše občianstvo! To všetko je celkom správne. Ale musíme aj pre armádu, aj pre náš ľud budovať povedomie toho "civis čechoslovakensis". Musíme budovať štátne občianske povedomie, ktoré vytvoríme, vážené dámy a pánovia, najistejšie tak, keď priznáme každému to, čo mu patrí. Budeme mať pred zrakmi predovšetkým náš spoločný štát a doprajeme každému žiť v ňom podľa možností, aby mal chleba, aby mal spravedlivosť, aby mal práva, nech by sme i pred Bohom i pred svetom mohli povedať: Koľko je v našich ľudských možnostiach v rámci tohto štátu, ktorý je jediný a spoločný domov pre nás Čechov i Slovákov, čo nám dodáva možnosť žiť - koľko možností sme mali a máme, toľko sme pre všetkých občanov vykonali. Ja viem, že spokojnosti nebude ani vtedy. Spokojnosť istotne bude, vážené dámy a pánovia, len vtedy, keď nás už nebude. To už je v ĺudskej povahe. Jednako nástojim vytvorme pevnú morálnu bázu i tu doma, aby sme mohli pevnú morálnu bázu vytvoriť a mať i tam za hranicami.

A tu dovolím si dotknúť sa aspoň letmo tých našich jednotlivých problémov. Tu je problém poľský, o čom bola reč aj minule, keď rečnil kolega z môjho klubu. Vyzdvihujem len toľko, vážení pánovia, že keď máme už ten problém, musíe hľadať koreň toho sporu. Dosavádny postup je taký, ako keď niekto ochorie. Ľudia vtedy hovoria: Keby nebol išiel ku studni a nebol by sa napil vody, nebol by dostal týfus. To je pravda! Čo však tam prečo dostal týfus? Starajme sa, aby sme vyliečili. Tak je to aj so sporom československo-poľským. Ten spor je tu, treba naň hľadeť vážne, treba ho hľadeť vyriešiť spravedlivo a bude to. Pán minister dr. Beneš vo svojom expozé sa aj tohto vážne dotkol. Prejavil ochotu ísť i pred medzinár. forum. Upozorňujem na to, nakoľko je takáto práca až veľmi zdĺhavá, nech sa práca ukončí, čo by bolo najdôstojnejšie, u nás doma. Tu sú representanti Poliakov i v našom parlamente. Máme tu kolegu dr Wolfa; nech vláda vstúpi s týmito reprezentan tmi našich Poliakov do styku, nech oni povedia: To sú naše krivdy! To sú naše biedy! To sa prieči smluvám, ktoré máme s Poľskom. My ako občania verní a loyálni tejto Česskoslovenskej republike, chceme tu žiť, keď nás tu nie je veľa! A to, čo by sme uviedli pred medzinárodné fórum, dá sa azda spokojnejšie, ľahšie a kratšie urobiť tu doma. (Hlasy: To Poláci nechtějí!) Hádam, by i chceli! Ešte sme to neprobovali! Až to sprobujeme, a nechcel by, potom by sa o tom daio hovoriť!

Vážený môj kolega Sidor spomenul istý polonofilizmus. Na Slovensku bol polonofilizmus? Áno, bol i na Slovensku a je i v Čechách. My Slováci sme boli malým národom, u nás žil mesianizmus. My sme sa opierali o Rusov, Poliakov, Čechov i Srbov atď. Tak znela tá pieseň, ktorá sa spievala na Slovensku: "Všetci sme Slovania, tam od sňažnej Tatry Rus, Poliak, Ilyr, Čech, to sú naši bratria. Hoj, píše nám to Kollár, Šafárik i Mladen, Slovanstvo nezničí na tom svete žia den." Tu máte najlepší doklad, v čom sme žili my Slováci. Bol to i polonofilizmus. Bola to silná slovanská myšlienka, ktorá mala kolísku práve na biednom, zotročenom a ubohom Slovensku.

Vážení pánovia, na tejto slovan. tradícii sa dá stavať náš pomer k Rusku a na tejto sa dá i najbratší pomer k Poliakom. I pomer k Veľkému Poľsku. Istotne v zahraničnej politike nemôže byť reči o tom, u koho hľadať pomoc, keď ide o to záchraniť mier. A nielen mier, ale aj istotu a bezpečnosť štátu. My na ruský národ hľadíme aj dnes ako na náš bratský národ, ale čakáme, aby ten ruský národ nehľadel na nás ako na ľudí žijúcich v inom svete. My sme národík malý. Nemôžeme byť avantgardou ani fašizmu, ale nemôžeme byť avantgardou ani kommuni zmu. Prečo? Pre tú jednoduchú príčinu, veľavážené dámy a pánovia, lebo sme malí a slabí a nemôžeme byť natoľko náraz-níkovým štátom. Keby bol niekto pri týchto na- šich debatách v tomto našom parlamente, ako si my poslanci vykrikujeme: "Vy fašisti, vy komunisti!" - nuž by povedal: Čo ste vy? Hej, vynesú to, ako by sme všetci boli agentmi, jedni fašizmu a druhí komunizmu. Vážené dámy a pánovia, my sme v Českosslovenskej republike! My chceme túto republiku udržať, chceme v nej udržať demokraciu. Prečo? Lebo d emokracia najlepšie zodpovedá f ormácii a složeniu tejto našej republiky. Počuli sme i nápady so strany komunistov, keď bola reč o Hodžovi. Povedali sme: Máte obavy! Strach! O demokraciu nemusíte ich mať! Nie z fašizmu, z politiky na pravo! My jednoducho nemôžeme vymeniť demokraciu v Československej republike. Československá republika je predurčená na to, aby demokratizmus hájila. Tento demokratizmus je v súvise s jej smyslom existencie. Ináč sa tu vládnuť nedá. Keby tu povstala diktatúra, či z toho či onoho tábora, nastal by rozzklad. Preto je našou povinnosťou tento štát ako demokratický upevniť a udržať: Keď sme i nacionalisti, zato nie sme nijakými fašistmi! Ako zase iste ani socialisti nemôžu chceť, neviem na akom základe prereformovať tieto pomery. Vážené dámy a pánovia! Naša existencia je daná cestou nášho vývoja a kto by túto cestu zarazil, ten by vlastne ranil štát.

Tým som naznačil to svoje stanovisko k expozé pána ministra Beneša. Poznamenávam: od predposledného jeho expozé uplynul síce čas, ale zmena vo vnútornej politike sa nestala! Naopak, pomery sa ešte zhoršily. Toľko súdov sme ešte nikdy nemali ako teraz! To je zlý dokument. Toľko všelijakých ťažkostí sme nemali nikdy ako práve teraz. To nie je cesta k dorozumeniu. Keď chceme mať správnu politiku v našej republike navonok aj vo vnútri, musíme to zmeniť. Nám je treba spravedlivejší režim. Je nám treba podľa toho i nových ľudí. A treba zdôrazniť: novej koncepcie, dôkladnejšiej koncepcie o demokratizme. Nie sme nedemokrati, i keď sme nacionalistmi. Ale chceme prehĺbiť tento demokratizmus tak, aby sa doň vtesnaly záujmy i tej triedy i onej, ci toho, či onoho národa, nech by sme si všetci rozumeli, predovšštkým my Česi a Slováci. A potom aby sme sa mohli spravedlive dohodnúť aj s vami, Poliaci, Rusi, Nemci i Maďari, a tak vybudovali silné povedomie občianstva v Československej republike. A to potrebujeme i pre našu armádu! Potrebujeme armádu pre našu obranu, nie na výboj. Sme štátom za mier! Ale táto armáda popritom, že jej prajem dobrého vyzbrojenia, potrebuje ducha ako občianstvo. Potrebuje silného československého občianskeho povedomia, tak i ducha, národného ducha. ľudia nevedia bojovať ani za strany, ani za smery, ale vedia bojovať za národ a za vlasť!

Myslím, započína sa nová doba v našom politickom živote. Keď si rozumieme trochu naľavo, nech si porozumieme aj napravo! Je nám treba aspoň jednoty ducha vo veľmi vážnej dobe a pri označených smerniciach. Potom vnútorná i zahraničná politika môže byť u nás šťastnejšia. (Potlesk slovenských ludových poslanců.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. Frank. Dávám mu slovo.

Posl. Frank (německy): Vážená sněmovno! "Více než kdy jindy a právě v dnešní těžké mezinárodní krisi věřím pevně, dokonce vášnivě ve zdárný vývoj, ve velké středoevropské a evropské poslání našeho státu." Těmito slovy ukončil včera pan ministr pro věci zahraniční své dlouho očekávané exposé a tím vyslovil mínění, které jsme sami několikrát pronesli na našich velkých projevech. I my zastáváme mínění, že Československá republika může svými zvláštními etnografickými skutečnostmi splniti evropské a zvláště středoevropské poslání, když vládne uvnitř mír a když poskytuje svým občanům pocit bezpečnosti. K tomu ovšem také patří, aby se naše zahraniční politika utvářela tak, aby jí byl zajištěn zdravý a na přirozených poměrech, podmíněných středoevropským posláním státu, postavený vývoj.

Velice podrobná a velice opatrná řeč našeho pana ministra pro věci zahraniční přinesla v jádře souhrn velikých politických událostí r. 1935, neřekla však zásadně nic nového a kdo očekával politické překvapení, nebyl uspokojen. Jakkoli souhlasíme s určitými vývody našeho pana ministra pro věci zahraniční, zvláště tam, kde naznačuje začátek nové fáze evropské politiky po těžké krisi posledních let, nemůže jistě ani on sám na nás chtíti, abychom s ním souhlasili ve všem a v každé podrobnosti. Chceme k těm vývodům pana ministra pro věci zahraniční, o kterých máme jiné mínění a které považujeme za zásadní, zaujmouti kritické stanovisko.

V řeči pana ministra dr Beneše nám bylo nápadným, jak silně zdůrazňuje anglický směr v politice Společnosti národů a jak v obratu anglické politiky vidí objevení nových možností evropské politiky vůbec. Nazývá-li pan ministr pro věci zahraniční na rozdíl od svého dřívějšího mnohem positivnějšího stanoviska Společnost národů politickým pokusem jen snad právě proto, že Anglie zahájila novou politickou fázi ve Společnosti národů, a prohlašuje-li, že nechceme nikdy svěřiti svůj osud jen Společnosti národů a že musíme kromě politiky ve Společnosti národů dělati ještě svou vlastní politiku bezpečnostních a spojeneckých smluv, přiznává tím, že Společnost národů ve svém nynějším složení a se svými nynějšími metodami nemůže býti zárukou evropského míru. Společnost národů přes úspěchy v italsko-habešském sporu, které ovšem dnes ještě nemůžeme plně hodnotiti, měla v zajišťování evropského míru věru málo úspěchů. Upozorňuji jen na to, že jedna z jejích nejdůležitějších institucí, odzbrojovací konference, zemřela zároveň se svým předsedou Hendersonem. I nezaujatí pozorovatelé evropského vývoje mají za to, že založení Společnosti národů se stalo spíše pod vlivem mírových smluv, které se často ukázaly smlouvami pro národy nešťastnými, a pro jejich petrifikaci než pro skutečné zajištění evropského míru.

Touto politikou byla jednostranně určována politika Společnosti národů až do nejbližší přítomnosti. A tím byly také určovány spojenecké a jiné smlouvy uzavřené pod vlivem Společnosti národů. Dominující postavení ve Společnosti národů patřilo až do nedávna Francii. Francouzská politika zase byla konec konců určována jediné obavami Francie před jejím tradičním odpůrcem, Německou říší, náš stát však, nejprve zavázán Francouzské republice na základě dějinných tradicí, byl pak nuceně spjat s mocenským kruhem této politiky, jejímž účelem konec konců nebylo nic jiného než systémem smluv sevříti obávaného protivníka, našeho největšího souseda, Německou říši.

Tomu, pánové, bylo tak již v dobách, kdy v sousední říši vláda naprosto nebyla autoritativní, ale velmi demokratická a upřímný marxista řídil osudy státu. (Souhlas poslanců sudetskoněmecké strany.)

Kdo si však přeje skutečně evropského míru, tedy abychom mluvili s Ženevou, kolektivního zajištění evropských států, ten se nesmí dáti svésti k politice, jejímž účelem bylo pokoření a ponížení našeho největšího souseda, nýbrž skutečně realistická politika mohla své cíle a metody říditi životním zájmem celého vlastního státu. Zajisté, i zde časem nastal obrat, i zde čas zahojil rány a pomohl, aby pronikl praktický rozum. Mluví-li se však zde stále o nedělitelnosti míru v Evropě, a dokonce exponent nově objevené sovětské demokracie, bolševický vyslanec v Praze, lhostejně může vysloviti módní politické heslo o nedělitelnosti míru, pak, pánové, se mi skoro zdá, že při tom jde o nedělitelný neklid, pro který od doby versailleské a st.-germainské smlouvy přesto, že zde byla Společnost národů, všechny evropské státy musily snášeti mnohé těžkosti. (Potlesk poslanců sudetskoněmecké strany.)

Zkoumáme-li již, aniž použijeme ženevské terminologie, střízlivě, jakými praktickými úspěchy se může naše zahraniční politika vykázati, a zkoumáme-li zvláště její vliv na hospodářské a sociální poměry, musíme konstatovati, že v nejlepším případě může býti ospravedlněna s hlediska výlučně francouzských zájmů, že však tato politika jako prostředek pro zlepšení národního blahobytu nejen selhala, nýbrž že působila přímo zhoubně.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP