Budem veľmi krátkym a nech mi je dovolené rozhovoriť sa niekoľkými slovami o tom, ako by bolo možno naše rozpočtové ťažkosti nejakým spôsobom zmierniť a sanovať. Snáď by bolo treba, aby vláda, kedykoľvek nám rozpočet predkladá, za účelom jeho snadnejšej priehľadnosti pripojila k nemu vhodnú zreteľne sostavenú štatistiku o tom, aké je národné imanie štátu, koľko činí národný dôchodok a ako sa delí tento dôchodok medzi jednotlivými odvetviami povolaní obyvateľstva štátu.
Bola by potrebná krátka a priehľadná štatistika k rozpočtu o tom, ako sú daňové bremená rozvrhnuté medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva, aby mohlo byť tým zistené, v ktorých vrstvách jednotlivých spoločenských tried sú daňové nedoplatky menšie a u ktorých väčšie.
Je nesporné, že rozvrženie daňových bremien nedeje sa dnes podľa jednoliatych pravidiel. My socialisti máme za to, že je tu silná tendencia, aby boly chytané a veľkými bernými sadzbami zaťažované existencie drobné, kým s poľutovaním vidíme, že veľkopodniky a veľkokapitál vykazujú ročné príjmy 150 až 200milionové a tieto nie sme vstave do hospodárskeho mechanizmu štátu zachytiť a nedovedieme tieto obrovské obnosy v záujme hospodárskeho zveľaďovania štátu využiť.
Je to pánovia, stanovisko socialistické, avšak stanovisko jedine správné, lebo dnešné hospodárske galiby boly vyvolané sobeckým kapitalistickým systémom.
Pán minister financií Engliš vyjadril sa v rozpočtovom výbore, že jeho snahou by bolo systém veľkobánk ešte lepšie vybudovať a naproti tomu malé banky do pozadia zatlačiť, lebo tým zamýšľa docieliť, aby sa úverové pomery na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi zlepšily a tým aby bol umožnený jednotný úver. Nuž preminte, vážení pánovia, musím-li tvrdiť, že táto teória mohla by snáď byť správna tuná v zemiach historických, avšak ani zďaleka nemôže byť správna a výhodná pre dnešný hospodársky život na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Hospodársky život na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je úplne znivočený, keďže priemysel Slovenska a Podkarpatskej Rusi bol umele, ba mohol by som riecť umelecky odbúraný v domnienke, že tuná sa dá utvoriť naprostý agrárny štát, čím by stvorené bolo nové odbytište pre priemysel zemí historických.
Táto myšlienka však bola pochybená; priemysel zemí historických z toho veľa osohu nemal, kdežto priemysel a robotníctvo Slovenska a Podkarpatskej Rusi boly tým úplne zničené. A práve preto, že priemysel, obchod a zemedelstvo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi bol naprosto zahubený, ztratil všetku svoju úverovú kapacitu a dnes márne prosia malé podniky, malí živnostníci a malé existencie velkobanky o pôžičky, tieto zatvárajú svoje dvere pred prosebníkmi.
Úverové pomery na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi sú veľmi dezolátne, ba trúfame si mluviť tu o veľkej krízi úveru. (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Skôr o krízi dôvery!) Ja rydze nepredpojate a poctive zaoberám sa touto otázkou a preto neráčte mňa odvádzať ne cesty iné! (Sen. Böhm [maďarsky]: V tejto otázke budeme vás vždycky podporovať!) S touto podporou by som veľmi zle pochodil!
Následkom toho uzatvárania sa veľkobánk nastala na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi docela zvláštna situácia a preto bolo by tu treba špeciálnych spôsobov riešenia. Zatvárajú-li veľkobanky svoje pokladnice pred drobnými ľuďmi, vtedy my nemôžeme zatvárať banky malé, lebo drobní ľudia, drobné existencie majú úver len u týchto a vyhubíme-li banky malé, vtedy musíme počítať s tým, že na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi zavládnu ešte horšie, ťažšie hospodárske pomery, než dosiaľ. A preto musíme prehlásiť, že s našej stránky teoriu pána ministra financií neprijímame.
Ale pojďme ďalej! I keď veľkobanky absorbovaly všetky peňažné hotovosti a uzatvorily sa proti uspokojovaniu nárokov úverových, ani vtedy nemohly peniaze zostať ležať nevýnosne, ale hľadaly si cestu k uplatneniu, a v dôsledku toho vidíme, že veľkobanky, aby rentabilitu týchto obrovských, do miliárd idúcich kapitálov zaistily, vrhly sa na veľké priemyselné podniky zeme, zakúpily ich akcie a týmto spôsobom strhly na seba samovládu nad obchodným a priemyselným životom celej zeme.
Toto je skutočný stav veci, a my túto nemožnú bankovú politiku s hľadiska socialistického rozhodne odsudzujeme. Lebo márne: vidíme-li, že na pr. Škodové závody vykazujú ročné zisky 200- až 250milionové a že členovia správnych rad týchto mamutových podnikov získajú ročných príjmov 200 až 300 tisíc Kč, vtedy my, zástupci robotného ľudu právom môžeme perhoreskovať tento hospodársky system, túto politiku, a môžeme požadovať, aby bola položená ruka na všetky tie silozdroje mamutových podnikov, ktoré nie sú nezbytne potrebné ku vedeniu vlastného podniku.
Vážení pánovia! Srovnávajúc všetko to, čo som povedal, musím prehlásiť, že sa nebojím a nevyhýbam záväzku, ktorý väzí na mne jakožto senátorovi maďarskej pracujúcej triedy menšinovej.
Úprimne musím prejaviť, že maďarská pracujúca menšina na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi trpí pod obrovskými strasťami a veľkými krivdami. Táto maďarská menšina s týmito svojimi strasťami, s týmito krivdami obracia sa tuná na vás a prosí vás, aby ste jej pomohli, aby ste jej nedali zahynúť; a preto odložte všetku nenávisť, všetké antipatie, a pokúste sa o to, aby ste nám, maďarskej menšine, úprimne, v bratrskej láske porozumeli a pomohli. (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Toho si prajeme i my!) Nepočul som ešte od vás úprimný a poctivý prejav o tom. Veľmi by mňa tešilo, keby pán sen. Grosschmid učinil tak, ako teraz mluví a keby ani dnuka ani vonku ani on, ani jeho kolegovia neráčili sa pokušovať so stálym podozrievaním, a keby ste už raz tak jednali, ako to tu pán sen. Grosschmid prejavil.
Najväčšou našou strasťou, najväčšou trpkosťou a najväčšou našou sťažnosťou je tá nešťastná, tak odo dávna preťahovaná otázka štátneho občianstva. Strany socialistické opätovne žiadaly a domáhaly sa, aby táto pálčivá otázka bola definitivne, zákonodarne zkoncovaná. (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Po prv žiadal som o to ja!) Majte tedy prednosť, dávam ju vám! (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Nevybavili ani vaše, i váš návrh pustili do vzduchu!) Buďte len kľudný, však oni to urobia, a neráčte si robiť posmech! Na miesto posmechu bolo by snáď lepšie spolupracovať!
Vážení pánovia! Nechápem opravdu, prečo by demokratická vláda československá nebola vstave túto otázku rozriešiť? Veď márne tvrdíte, že to má nesnádze finančné, márne hovoríte, že nepripúšťajú to vzťahy zahranično politické, že to naráža na prekážky, kladené mierovými smluvami. Všetko to ja prijať a podpísať nemôžem.
Nemôžem to prijať preto, lebo medzinárodnými smluvami nesmieme si dať diktovať ani v tejto internej otázke, ani v tom ohľade, komu my na základe svojho práva suverénneho máme dať právo a komu štátne občianstvo. Takejto medzinárodnej normy nieto a nebolo by ani správné, aby naši štátnici prehlasovali, že v tejto otázke sme medzinárodnými smluvami obmedzovaní.
Vážení pánovia! Keď pomáhame padlým, valečným vdovám, invalidom a nezamestnaným a keď pod týmito tituly zaťažujeme náš rozpočet obrovskými milionami, prečo by sme nemali práve tak pomôcť bežencom, ktorí sú medzi nami najbiednejší a ktorí sú najväčšmi na túto pomoc odkázaní. (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Včera som to tiež povedal!) Beriem na vedomie!
Len trocha dobrej vôle treba k tomu, vážení pánovia! Zapomeňme raz na to, že sme byrokrati, a majme na mysli, že bola válka, najdime naše citlivé srdce, podajme s bratskou láskou pomocnú ruku týmto bežencom, a vyriešme už raz otázku, ktorá už tak dlhú dobu čaká na riešenie.
Prax, ktorá je dnes v ministerstve vnútra zvyklosťou, je všetkým iným, len nie jednaním liberálnym a blahovoľným. Ja to nechápem: v tých úradoch sedia ľudia zmechanizovaní, ktorí nemyslia, srdce nemajú, ktorí nevidia, že na tisíce vdov a sirôt čaká od dlhých rokov na penzie, avšak nemôžu ich dostať, lebo nemajú štátné občianstvo. Nevidia, že dávno vyslúžilí štátní úradníci, penzisti, sriadenci po namáhavej službe 30-40 rokov bez haliera penzie sú z úradu vyhodení, lebo nemajú štátné občianstvo.
Musím to riecť úprimne, lebo cítim hroznú neudržiteľnosť tejto situácie a pokladám si za povinnosť predniesť to tu, lebo inde to povedať nechcem a len odtiaľto môžem očakávať pomoc.
Nuž či snáď môže za to ten nešťastný invalid, strativši vo válke svoje rameno, nohu či zrak, že nemôže si opatriť domovský list a preto nemôže obdržať ten biedny invalidný príspevok? Nuž či to môže byť dôvod k odopretiu penzie v tomto demokratickom štáte a zda by sme na to nemali my všetci ruka v ruke pôsobiť?
Ja viem, že keď navzájomná antipatia, nedôvera a krutá politická nenávisť z tohoto štátu vymizí, čo skoro budú tieto otázky poctive a úprimne vyriešené. Ja nemôžem zratiť vieru v tento štát, nemôžem ztratiť dôveru k tejto svobodnomyseľnej, veľkolepej republike, a neodradí mňa nikto od toho, aby som vkladal vieru a nádej v lepšiu budúcnosť tejto republiky!
Prosím vás, pánovia, prispejte pomocou maďarskej menšine, nenechajte sa zavádzať politickými antipatiami, ale úprimne a poctivé spechajte na pomoc maďarskému ľudu s nesnádzami zápasiacemu. (Potlesk u koaličních stran.)
Místopředseda Donát (zvoní): Slovo má pan sen. Böhm.
Sen. Böhm (maďarsky): Vážený senát! Musím predovšetkým vysloviť svoj úžas, že tu v senáte odznievajú reči, akou je i predchozia reč býv. ministra Habrmana proti Maďarsku, ktorá sa vôbec nehodí k tomu, aby napomáhala sblíženiu týchto dvoch národov a môže vyvolať iba nové ochladenie. Zároveň čo najrozhodnejšie protestujem proti tomu, že tu zaznel takýto tón a vyslovujem svoj podiv, že bývalý minister takýmto spôsobom zasahuje do interných záležitostí štátu iného. (Místopředseda dr Heller převzal předsednictví.)
Čo sa tyče jeho prejavov, ktorými upodozrieva list "Prágai Magyar Hirlap", na tie dá príslušnú odpoveď "Prágai Magyar Hirlap", avšak pokladám za svoju povinnosť vysvetliť kol. sen. Habrmanovi, že "Prágai Magyar Hirlap" sa nikdy a žiadnej propagandy nezúčastnil, len registroval, list ten je iba vo službách tunajšieho, macošským menšinovým osudom trestaného Maďarstva, jehož neohroženým bojovníkom bol vždy a postavil sa vždy na odpor akejkoľvek nespravodlivosti.
Prv než by som prešiel na kritiku rozpočtu, musím predovšetkým konštatovať, že terajší náš parlamentný zástoj je naprosto groteskným obrazom parlamentarizmu. Tu, v tomto parlamente je všetko len formalitou a všetko sa tu posudzuje iba zo sobeckého, malicherného zorného uhlu politických strán. Stále dohodovanie a paktovanie deje sa tu na úkor verejnosti.
Tento parlament je prototypom toho, ako nesmie parlament pôsobiť, a toho, ako možno zputnať demokraciu prostredníctvom parlamentarizmu. Násilné prebičovanie rozpočtu v rozpočtovom výbore senátu, ktoré je výsmechom akejkoľvek serióznosti, je dôkazom, že tu nemôže byť konaná práca vážna, všetko sa deje len na termín a na oko, a senát neplní svoje poslanie. I tu vidíme len členov strán, ktorí síce v rečiach chovajú sa opozičnicky, avšak pri čine len kývajú a hlasujú, práve tak, ako v snemovni poslaneckej, že senát v tejto svojej kompromisnosti, bezvládnosti a nedostatku vlastnej vôle sa úplne prežije. Senát by mal byť retortou parlamentu a mal by všetko posudzovať iba s hľadiska zájmu verejného. To však, bohužial, tu nespatrujeme.
Vážené dámy a pánovia! Vnášajme do života senátu viac objektivity, menej kompromisnosti, viac samostatnosti a rozhodnosti a menej straníckej politiky, lebo ináče senát ako zbytočný orgán čo skoro dozraje k tomu, aby zanikol.
Rozpočet musí byť vždycky verným zrkadlom štátnej domácnosti. Nemôžeme to však aplikovať na terajší predimenzovaný rozpočet na r. 1931, lebo on obsahuje položky naprosto ireálné.
Platí to v prvom rade o príjmových položkách rezortu finančného. Za dnešných ztrhaných pomerov hospodárskych, kedy únosnosť poplatníkov stále poklesáva, pokladáme berné príjmy, vložené do rámca rezortu finančného, za premrštené ireality.
Pri dnešnom hospodárskom systéme vlády, keďže jednak nedošlo dosiaľ ani k vážnejšiemu kroku straniva riešenia kríze hospodárskej a štát neposkytuje príslušné výhody jednotlivým výrobným odvetviam, ba ukladá dane svojim občanom podľa starej bernej sadzby, a keďže jednak na improduktivný rezort vojenský vyhadzuje ešte vždy sumu vyše dvoch miliárd, majú pravdu tí, čo finančnú a z nej plynúcu hospodársku situáciu republiky posudzujú pesimisticky. Máme všetky príčiny, aby sme budúcnosť videli nielen temnou, ale priamo zúfalou. Pod bremenom verejným klesá v tomto štáte každý, či je to zemedelec, a či živnostník, obchodník, delník, intelektuál, výrobca alebo spotrebiteľ.
S hospodárstvom súkromým, s individualitou nakladá sa v tomto štáte ako s faktorom vedľajším, podradným. Tu nie je najvyššou metou prosperita občanov; v hospodárstve štátu hrajú tu zástoj docela iné motivitné faktory. A predsa naša republika, ktorá na každom poli čím diaľ tým viac bude izolovaná, môže obstáť len vtedy, položí-li svoju zahraničnú i vnútornú politiku, svoju finančnú i hospodársku politiku na docela nové základy.
Pre vládu sú otvorené len dve cesty, ktorými by sa mohla ubierať k budúcej prosperite štátu. Jednou je cesta pravého demokratického, pokojného rozvoja k prosperite všetkých občanov štátu. V tomto prípade musela by sa rozlúčiť s politikou, nastolenou k utlačovaniu menšín. Túto politiku by musela vonkoncom zlikvidovať. Uprimné usmiernenie je dosažiteľné len priznaním všetkých práv a reparáciou všetkých krívd. S frázami pseudodemokracie musí táto vláda prestať dotiaľ, kým nebude pozde. Druhou cestou je, ktorú vláda žial plnou energiou a vedome sleduje: cesta války. Tretej cesty niet.
Analysujúc prejavy, odznelé v poslednej dobe o nutnosti pohotovosti vojska, môžem konštatovať, že tieto popri mierovej snahe, hlásanej stále na vonok, zahaľujú a zatajujú nesmierné ozbrojovanie.
Musíme konečne raz otvorene povedať, že tu v tomto štáte, kuje sa vedome válka. A predsa tento štát nebol stvorený k tomu, aby svojim nenasytným ozbrojovaním stále znepokojoval svojich pokojných susedov a tým stal sa stálym ohnišťom Europy. Dnes, kedy stá a státisíce nezamestnaných hľadia zime v tvár stá a státisíce hľadujú a biedačia, a vláda nemôže poskytnúť patričný úver zemedelstvu, ktoré sa ocíta v situácii katastrofálnej, - premárni vláda na vojsko vyše dvoch miliárd.
Tento štát môže sa upevniť len tak, keď vyplní úkol, ktorý mu bol v dobe jeho stvorenia určený; utvorte z neho Východné Švajčiarsko, dajte menšinám právo sebaurčovania, vynaložte miliardy, premárnené na vojsko, na kultúrne a sociálné ustanovizne - a získate si sympatie všetkých štátov Europy.
V opačnom prípade však, znajúc v zahraničnej politike Europy tie komponenty, ktoré sa čím diaľ tým viac proti nám obracajú, môžeme sa ako výsledku nášho nepokojného ozbrojovania a našej utlačovacej politiky menšinovej dožiť, že v prípade války budeme tu stáť izolovaní v našej nemožnej strategickej polohe. Lebo márna je každá vnútorná pohotovosť vojenská, márne je vojsko moderne vyzbrojené, márne berieme na vedomie novozakúpené delá, na ktoré sme ztrovili nové miliony, márny bude drill disciplíny vo vojsku; lebo akého ducha zanesie do vojska nespokojnosť jednotlivcov hospodársky ztrhaných, to neviem ani ja, a nemôže to vedieť ani vojenská správa.
Neviem, či sú odôvodnené obavy vojenskej správy, ako sa zachovajú tie 5milionové menšiny z práva vydedené, avšak každým pádom pravdou je, že keby ste len polovicu tých dvoch miliárd venovali ku kultúrnemu a sociálnemu podchyteniu menšín, získali byste si ich, a tým by bola republika viac zabezpečená, než válečným plánom, ktorý sa opiera na státisíce bodákov, kanónov a letúňov, a ktorý môže byť prípadne dobre pripraveným plynovým útokom nepriateľa pohrobený v ssutiny. Praha leží tak blízko nemeckým hraniciam, že v prípade konfliktu mohla by byť za 24 hodiny v prach a popol obrátená.
Čo je tedy odôvodnenejšie: smieriť sa uprimne so všetkými europskými štáty po prípade i za cenu revizie, zlikvidovať válečného ducha, čo by zabezpečilo budúcnosť a rozkvet tohoto štátu, alebo pripravovať stále válku, čo otrasie týmto malým štátom hospodársky v základoch.
Je verejne známo, že náš štát vydržuje vojsko nákladom, ktorý zďaleka presahuje bernú únosnosť svojich občanov. Demokratický štát, ako to so záľubou prizvukujete, nepotrebuje tak veľkého vojska k udržovaniu vnútorného poriadku.
Vieme, že v tejto vláde ovlivňuje počiny vlády strana soc.-demokratická, a predsa vidíme, že plnou energiou podporuje snahy vlády po rozmachu brannej moci. Soc.-demokratická strana tedy povesila svoje antimilitaristické zásady na vešák a zpod jej vlčej kože internacionalistickej vyčnieva koňské kopyto nacionalistické. Zakrýva sa pohotovosťou sebaobrany. Fráza táto môže byť akceptovaná z úst kapitalistického Kramářa, avšak u soc.-demokratickej strany, ktorá spočíva na zásadách antimilitaristických, antikapitalistických a kolektivistických, je to už kompromisom. Toto vojsko je ono, ktoré chráni kapitalistov, zbytkových statkárov, kolonistov a nových národných milionárov.
A ja sa tážem, k čomu potrebuje tento malý štát toľko generálov? Už na každých 500 vojakov pripadá jeden generál a na každých 6 vojakov jeden dôstojník alebo rotmajster. Beriem-li za podklad početný stav 18.166 dôstojníkov a k tomu ďalej slúžiacich poddôstojníkov, vtedy každý štvrtý vojak z mužstva má jedného predstaveného.
Takéto vybudovanie vojska znamená vybudovanie najextremnejšieho militaristického štátu. Proti tomu však my všetkými našimi silami povedieme boj v mene všetkého delníctva a občianstva štátu, ktoré si války nepraje. Dosť už bolo toho hromadného vraždenia. My vyznávame pacifizmus tak, akým jeho vyznavačom je i náš prezident republiky. A preto požadujeme, aby naše vojsko bolo odzbrojené. Napredujme dobrým príkladom: ukážme Europe, ba celému svetu, akým je štát Masarykov. Nebuďme pacifisti len slovami, ale i skutkami. A potom budeme my najprosperitnejším štátom Europy, vymizí bieda, ktorá dnes slaví orgie, a v republike bude žiť spokojné obyvateľstvo.
Znamenalo by to tiež dobre založenú budúcnosť štátu na miesto dnešnej hospodárskej dezolátnosti; lebo čo vidíme dnes? Nech skúmame hospodárske položenie ktoréhokoľvek hospodárskeho výrobného odvetvia, ukáže sa nám vždy úžasný obraz. O situácii zemedelstva môžeme tvrdiť, že je ona katastrofálna. Od rokov sa len anketuje, medzi stranami vyjednáva a paktuje na úkor zemedelstva, alebo učinené zákroky sú chybné či opozdené; zemedelská vrstva cíti a vie len, že jeho životná štandarda stále poklesáva, jeho položenie stále sa zhoršuje, a že nestalo sa nič, čím by čo len trochu bolo uľavené dnešnému ťažkému hospodárskemu životu. To je fakt.
Faktická rýchla pomoc, lacný úver treba zemedelstvu, aby bolo krajné nebezpečenstvo zažehnané. Dosavádné zákonité opatrenia vlády nemaly žiadnych efektivných výsledkov. Dnes priznáva to i strana agrárna. Teraz vláda - ovšem že zasa len pozde - zamýšľa na uľavenie hospodárskej kríze vynaložiť sumu 150 mil. Kč, rozdrobenú medzi všetky výrobné obory a pre pomoc niektorým straníckym hospodárskym ustanovizniam.
Chcela-li by vláda poskytnúť zemedelstvu pomoc dôkladnú, a tedy takú, akej sa dostalo zemedelstvu v Nemecku, Rakúsku, Itálii, Poľsku atď., vtedy musela by vynaložiť na zemedelstvo, aby mu fakticky pomohla na nohy, podporu jednej miliardy, lebo veď naša zemedelská výroba a s ňou spojený náš export v prvých jedenásť mesiacoch tohoto roku zratily na hodnotách viac ako poldruhej miliardy.
Len náš cukerný export vykazuje úbytok 100 mil Kč, lebo kým v r. 1929 vyviezli sme za 10 mesiacov cukru za 737 mil. Kč, dotiaľ v r. 1950 za tú istú dobu vyviezli sme ho len za 636 mil. Kč. Totiež platí o výrobe sladovníckeho jačmeňa, ktorá v prvých 9 mesiacoch t. r. bola o 15.000 tún a tedy o hodnotu 104 mil. Kč nižšia, než v roku minulom. Klesol tiež export našej raže, zvlášte pod účinkami zvýšenia nemeckých obilných ciel. Export raže v prvých 9 mesiacoch t. r. klesol z minuloročných 50.000 tún na 34.000 tún a z hodnoty 75 mil. Kč na 25 mil. Kč. Tieto nemé číslice sú nadovšetko výmluvnejšie.
Naše najmohutnejšie zemedelské výrobné odvetvia zkomierajú na úpadok nášho exportu. Ku ich záchrane čo najsúrnejšie požadujeme utváranie exportných možností a poskytovanie lacného exportného úveru. Požadujeme to v záujme záchrany celého štátu, lebo zachveje-li sa život zemedelský, zachvejú sa i základy ostatných výrobných oborov.
Tento lacný zemedelský úver musí vláda hradiť uvolnením nahromadených rezerv rôznych fondov. Neučiní-li tak vláda, vtedy buďto nevidí do toho, že toto Fabius-cunctatorstvo, táto činová nerozhodnosť znamená osudné, katastrofálné zlomenie ztrhaného zemedelstva, alebo nemá vážneho úmyslu pomôcť zemedelstvu.
Podívame-li sa na druhý výrobný obor, na priemysel, tu vidíme, že jeho situácia je práve tak beznádejná. Ako vypadá položenie priemyslu na Slovensku, ku spoznaniu toho stačí prečítať si len poslednú predsednícku zprávu obchodnej a živnostenskej komory v Bratislave. Zpráva tá musí priznať, že počet nezamestnaných zvyšuje sa mesačne priemerne o 4000 následkom nezamestnanosti rôznych priemyslových odvetví. Obrázok hospodárskej situácie, ktorý sa za tým skrýva, je tak temný a beznádejný, že každý sa pýta, čo bude potom? Veď je to už istý druh hospodárskej anarchie, kedže k paralizácii tohoto prekotného, cvalom uháňajúceho úbytku výroby nepodniká sa v tomto štáte nič.
Tážem sa: ako ďaleko to ešte pôjde? Minister soc. pečlivosti priznáva sám, že počet nezamestnaných činí 300.000 a stejný počet delníkov pracuje za mzdy redukované. Násobíme-li tento počet počtom rodinných členov, vtedy uvidíme, že počet tých, čo trpia biedou a nedostatkom, prevyšuje poldruha milionu duší.
Továrne textilové pracujú už len provozom silne redukovaným. Počet zamlklých tkalcovských stavov udáva sa desaťtisícami. V prvých 10 mesiacoch bol export textilného priemyslu o 800 mil. Kč nižší než v stejnom období roku minulého, a na miesto zlepšenia očakáva sa v tomto obore zhoršenie ešte ďalšie. V priemysle železiarskom činí export do konca októbra t. r. o 70 mil. Kč menej, než v prvých 10 mesiacoch roku minulého, a keďže i domáca spotreba značne klesá, budú musieť železiarske podniky prikročiť k všeobecnej výrobnej redukcii.
Avšak nieto v Československu ani jediného závodu, ktorý by netrpel pod tlakom hospodárskej depresie. Továrne hromadne hľadajú spásu v redukcii provozu, ba vo veľa miestach vratá továrieň už sú zatvorené. Ku zažehnaniu tejto priemyselnej kríze mohlo by viesť len jednak rozšírenie vývozných možností a jednak sosílenie tuzemskej spotreby. Po tejto stránke však nespatrujeme u vlády žiadneho vážnejšieho kroku. Ba naopak, musíme vidieť, že následkom našej pochybenej zahraničnej a hospodárskej politiky stále ztrácame pôdu na zahraničných trhoch. S Nemeckom, ktoré je najväčším kupcom výrobkov nášho priemyslu, ešte ani dosiaľ nepodarilo sa zjednať obchodnú smluvu a naše tovary sú z tamojšieho trhu vždy viac a viac vytlačované. A rovnako tak nezjednali sme dosiaľ obchodnú smluvu ani s Jugoslavijou.
Pre hospodárske pomery v Malej dohode je príznačné, že napriek prizvukovanému veľkému priateľstvu krmené prasce z Jugoslavie nevpúšťajú sa do Bratislavy. S Rumunskom máme síce smluvu, avšak vnímacia kapacita tohoto štátu je dosť prostredná.
Za takýchto okolností je nielen nepochopiteľným, ale priamo nepriateľským počínaním oproti nášmu priemyslu, že ste obchodnú smluvu s Maďarskom včas neobnovili a ľahkomyseľným vyvolaním colnej války uviedli ste priemysel v situáciu, ktorá mu pomôže do ďalšej zkazy. Obchodnú smluvu s Maďarskom zrušili ste naprosto bezdôvodne a ľahkovážne a nepomýšľali ste na to, že Maďarsko zaistí si medzitým iné vhodné odbytište pre prebytky svojej zemedelskej a živočíšnej produkcie.
V tomto pochybenom počínaní vlády spoznávam diktátorské spády pána ministra zahraničia. Avšak zda pán minister zahraničia prevezme na seba tiež zodpovednosť za následky colnej války, ktorá za dnešnej hospodárskej depresie spôsobí nášmu priemyslu nesmierne škody a rozmnoží tábor nezamestnaných o desaťtisíce? Bude to znamenať nové milionové zaťaženia na úkor poplatníctva na podpory v nezamestnanosti. To je tá naša ľavoruká zahraničná politika, na ktorú my poplatníci stále len doplácame. Tu sme zase doplatili na otázku prestiže a na naše veľmocenské sny.
Speciálny priemysel na Slovensku v porovnaní s práve vylíčenou situáciou priemyslu ocíta sa v pomeroch ešte plačlivejších. Mali sme istého ministra obchodu, ktorý kvalifikoval priemysel Slovenska za zbytočný. To bol uprimný pražský hlas. Dnes postupuje sa proti priemyslu Slovenska taktičnejšie; zavládol nový kurz, kurz blahovoľného potľaskávania, porozumenia a sľubovania, za ktorého však priemysel na Slovensku hynie stále ďalej: Tým, že pán minister obchodu častejšie Slovensko navštevuje, ubezpečuje ho svojej blahovôle a dáva mu svoju dôveru do zálohy - nášmu priemyslu ni v najmenšom nepomôže.
Pane minister! Ukážte nám skutky! Keď už tak veľmi prirástlo vám Slovensko k srdcu, nuž tedy doprajte i slovenskému priemyslu príslušné štátné dodávky, patričný lacný úver, odstráňte naše nemožné tarifálné pomery, a potom budete srdečne vítaným hosťom priemyselnej vrstvy Slovenska, s ktorou sa doteraz tak macošsky zachádzalo. Dotiaľ však čaká Vás tam tá istá nedôvera, ako vašich dosavádnych sľubujúcich predchodcov.
Z toho, čo som dosiaľ registroval, plynie, že za optimistické prejavy pána ministra financií nemôžeme sa postaviť a nemôžeme ho podporovať. Celá hospodárska a finančná politika tejto vlády pohybuje sa na koľajach tak nesprávnych, že to prv či neskôr povedie do hospodárskej katastrofy. Nemaľujme si v skvelých barvách situáciu a buďme objektivní. Kríza v zemedelstve vzrastla už v katastrofu, do priemyslu sa kríza už dostavila, náš obchod odsúdený je k štagnácii, tak že dnes či zajtra celý náš hospodárský život ocitne sa pred úplným úpadkom.
V celom našom hospodárskom živote lzä pozorovať určitý nekľud. Vláda požadovala posledne sníženie cien a viac porozumenia od výrobných odvetví, súčasne však sama zdražuje, zvyšujúc železničné a poštové tarify v dobe, kedy je dokázané, že poplatné občianstvo štátu väčších verejných bremien viac už ani priamo ani nepriamo nesnesie. Ako si vláda cenovú redukciu predstavuje, je naprosto ilogické, ba odvažujem sa tvrdiť, je to liecomerná hra voči občianstvu. Nech si naša vláda berie príklad od Nemecka, kde do rozpočtu bolo zaradené o 1.143 mil. menej daní, cla a poplatkov, aby tým stupňovali produkčnú schopnosť výroby a nákupnú kapacitu spotreby. U nás deje sa pravý opak toho, lebo vy rozpočet zvyšujete, berný lis priťahujete, a medzitým predsa by ste chceli snižovať ceny.
Keďže rozpočet a dosavádné počiny vlády nevzbudzujú vo mne žiadnu nádej, že by ťažkej situácii poplatného občana chcela odpomôcť, prejavujem voči vláde svoju nedôveru a rozpočet neodhlasujem. (Potlesk.)
Místopředseda dr Heller (zvoní): Slovo dále má pan sen. Merta.
Sen. Merta: Slavný senáte! S radostí nutno konstatovati, že náklad na školství v letošním rozpočtu - tedy v době hospodářsky tak nepříznivé - oproti loňsku, je větší o 55 milionů Kč a zvláště nutno zdůrazniti s opravdovou pochvalou, že z tohoto zvětšeného obnosu více nežli polovice, totiž 28 mil. Kč, věnováno je právě školství obecnému.
K tomu nutno ještě připomenouti, že ministerstvo školství provádí ještě důležité vnitřní reformy našeho školství se zdarem a opravdovostí, které jsme na tomto místě neviděli vždycky tolik, kolik by zasluhovala důležitost tohoto resortu.
Velmi je litovati, že i přes tuto benevolenci k obecné škole, jak je zřejmo z letošního rozpočtu, přece jen školy tyto jsou značně poškozeny zákonem č. 125 a 77 i po jeho nedávno odhlasované novelisaci.
Oba tyto zákony jsou krokem zpět na cestě k demokratismu z několika důvodů, ale také proto, že velmi zabrzďují přirozený vývoj obecného školství ve městech i na venkově. Těch 28 mil. Kč nedovede odčiniti škody, jež povstaly a povstanou působením zmíněných zákonů.
Velmi chválím, že ministerstvo školství konečně vypracovalo plán k rozřešení otázky menšinových škol a podle něho se snaží postupovati v budoucnosti, a jsem jist, že se mu podaří uvarovati se chyb minulosti, které vedly k tomu, že ještě dnes máme mnoho škol tak nehygyenicky umístěných, že tím trpí učitelstvo i žactvo tak, že i čeští rodiče v takových místech posílají své děti do lépe vybavených škol německých.
Tak na př. v letošním školním roce z této příčiny přestoupilo ze škol českých do škol německých v inspektorátu duchcovském 20 českých dětí a 29 dětí ze smíšených manželství, v inspektorátu chebském 2 české děti a 18 dětí ze smíšených manželství, v inspektorátu brněnském 21 české děti, v inspektorátu jihlavském 4 české děti, v inspektorátu mosteckém 17 českých dětí, v inspektorátu olomouckém 10 českých dětí, v inspektorátu sučickém 17 českých dětí, v inspektorátu šumperském 11 českých dětí, v inspektorátu českotřebovském 9 českých dětí, v inspektorátu ústeckém 36 českých dětí.
Školství v Čechách a zemi moravskoslezské je v jádře svém celkem dobré, na Slovensku velmi se zlepšuje a nutnost jeho unifikace i přes to, že naráží na velké překážky, přece čím dále je přesvědčivější. Také na Podkarpatské Rusi školství obecné jak početně, tak i jakostně učinilo veliké pokroky za doby, kdy tato "brána východu" se stala součástí naší republiky.