Místopředseda Stivín (zvoní): Dále má slovo pan posl. dr Štefánek.

Posl. dr Štefánek: Slávna snemovňa! Musím úprimne doznať, že bohaté a na myšlienky i faktový materiál obsažné expozé pána ministra zahraničia urobilo na mňa i na mojich kolegov zo Slovenska bez rozdielu strán hlboký dojem. Dojem tým hlbší, že všetci cítime vážnosť doby a nebezpečia, ktoré nám hrozí.

Kým agitovali proti nám, nepravdy šírili a hrozili Maďari sami, nebrali sme vyhrážky vážne. (Předsednictvo převzal místopředseda Špatný.) Uznávali sme ochotne, že porazení a priamo do útrob trafení Maďari budú potrebovať dlhšej doby, než sa spamätujú a bolesti svoje oželejú. Nemali sme im za zlé, že kvília nad rozkúskovaným, kedysi tak pyšným Magyarországom a že sa nemôžu tak rýchle vpraviť do nových pomerov. Ťažko sme síce niesli metody, ktorými od prvopočiatku proti nám bojovali, ale nemali sme obáv o budúcnosť. Ale akonáhle našli u Italov zrejmého spolubojovníka, v Anglii a iných štátoch prominentných priateľov, vo vysokej hierarchii katolickej podporovateľov, uvedomeli sme si, že treba venovať i zahraničným veciam trocha viac pozornosti. Napnutie a pozornosť, s akou načúvali zástupcovia celého Slovenska reči dr Beneša, mňa presvedčilo, že idylické časy často malicherných rozbrojov slovenských a československých minuly. Uvedomili sme si, že predovšetkým Slovensko je ohrožené. Stále pašovanie zbraní do Maďarska nás presvedčilo viac, než reči Bethlenove a Apponyiho, že europský mier nie je už tak zabezpečený, ako bol pred 5 až 10 rokmi. Pri tom som si spomenul i jednej reči, ktorú som mal náhodou s p. min. Benešom; neviem, či sa pán minister ešte na to pamätá, v ktorej ma pán minister Beneš ubezpečoval pred asi 12. rokmi, že má za to, že v budúcich 15 rokoch budeme mať celkom určite mier, že sa nemusíme ničoho obávať. Zvláštnou shodou okolností sa stalo, akoby sa tá doba už minula.

Občasné narážky na revíziu hraníc maďarsko-slovenských, uverejňované i v českých časopisoch, znepokojovaly nás a jedného-druhého politika primäly i k štúdiu tejto otázky. Dľa môjho presvedčenia nemožno s našim i hranicami pohnúť, ak nechceme ohroziť celé Slovensko a v ďaľších dôsledkoch celý štát Československý. V dobách pohnutých bojov protičeských na Slovensku bolo možno občas slyšať bojazlivé hlasy, že český národ mal kedysi svoj vlastný štát a zachová svoju nezávislosť prípadne i bez Slovákov. Boly to hlasy, ako som povedal, bojazlivé a do verejnosti nikdy neprenikly. Ale pri bedlivejšom štúdiu zahraničných, nacionálnych a hospodárskych politických konštelácií nemožno podobným hlasom pririeknuť žiadnej vážnosti. Osudy Čechov a Slovákov sú na veky spojené. Politická smrť jedného by bezpodmienečne zapríčinila i smrť druhého, alebo aspoň také živorenie, že by to konečne smrťou skončiť muselo. Žijeme v dobe politického, hospodárskeho a nacionalistického imperializmu veľkých národov, ktoré rešpektujú len svoje záujmy a také štáty a malé národy, ktoré im stoja v ceste, nemilosrdne požierajú, jemnejšie rečeno, asimilujú a využívajú. Ani my Slováci, ani Česi nesmieme sa oddávať ilúziám. Našou jedinou snahou musí byť spoločnými a svornými silami vopred. Otázka revízie hraníc slovenských a podkarpatoruských je preto otázkou celoštátnou a - musí byť posudzovaná s každého hľadiska jednotne. Nie je to otázka púhej rektifikácie a sceľovania preseknutých chotárov, alebo prerušených miestnych komunikácií. V presnom slova smysle nie je to vlastne ani revízia hraníc, ale po dľa intencií zainteresovaných mocností revízia veľkých územných oblastí. Maďari chcú celé Slovensko. O tom niet pochyby. Ale vediac, že by s podobnou žiadosťou narazili nielen u nás, ale u celého sveta a aspoň u značnej časti Europy na nepremožiteľný odpor, používajú metody postupného rozparcelovania mierovej smluvy trianonskej. Ide im hlavne o principiálne uznanie revízie. Dobre vedia, že po prvej by prišla druhá, tretia, čtvrtá revízia, až by bolo všetko zrevidované a nezostalo by nič. Práve pre tieto príčiny je celkom nemožné pustiť sa čo priam len do akademickej disputy o tejto otázke. Pre nás Slovákov a pre Československo vôbec je to otázka nemožná. Pri tom ponechávam stranou revíziu poľského koridoru a baltické požiadavky Nemcov, ktoré principielne súvisia s otázkou revízie a znamenajú v posledných svojich dôsledkoch zničenie všetkých vymožeností Slovanov a malých národov zo svetovej vojny. Nech nás nikto nepovažuje za tak naivných a nevzdelaných, že by sme nevedeli, kam smeruje celá politika reakčného a výbojného nacionalizmu nemeckého a maďarsko-italského. Otázka revízie hraníc nemá nič spoločného so spravedlivosťou, kresťanskými mravy, rešpektovaním menšín atď, lebo i slepý musí videť, že našim nepriateľom neide o blaho a rovnoprávnosť našu, oni sa málo starajú o to, ako sa našim bratom vedie v Maďarsku alebo Nemecku alebo v Itálii. Im ide o výboj a ich reči o utlačených menšinách v Československu, o miere a pokoji v Europe sú plané a neúprimné. Je preto zbytočné zabývať sa meritorne s rečami zjavných i skrytých imperialistov a našich nepriateľov.

Pri tom všetkom chcem sa zmieniť niekoľkými slovami o merite veci, nie preto, aby som presvedčil pána Szüllőho alebo Szentiványiho o správnosti nášho stanoviska. Viem, že ich nepresvedčím, poneváč logickým vývodom nie sú prístupní a nie sú natoľko loyalní, že by uznali, čo je skutočný fakt. Ale nájdu sa jednotlivci, i u nás, ktorí z neznalosti veci alebo pre prílišnú lásku ku spravodlivosti si myslia, že posunutím hraníc našich o 20 až 30 km na sever sa nevzdáme územia čisto slovenského, ale maďarského, nakoľko na Žitnom ostrove a v okolí Šiah a Lučenca sú maďarské diaspory. Problém hraníc hrá v živote národov veľký zástoj. Slávni politikovia a učenci venovali hraniciam vždy veľkú pozornosť a význam pohraničného pásma neposudzujú ani generáli ani geografi zpravidla z hľadiska kvantitativného, ale vždy kvalitatívneho. Známe preca, že v Nemecku menovite geografická literatúra je bohatá - Haushofer, Henig a iní, ktorí sa tým veľmi zabývali a ktorí vytvorili celú terminologiu o tom, ako sa má posudzovať t. zv. Raumtheorie alebo Raumbegriff, ako oni to veľmi pekne vedia povedať a označiť. Nuž, keď sa hovorí o hraniciach, tak samozrejme sa hovorí o niečom veľmi vážnom, nie o nejakej línii, ale o úsekoch a takých lokalitách, ktoré majú pre štát veľký význam.

Zázemie mesta Bratislavy na príklad sme si nevybojovali preto, aby hlavné mesto Slovenska malo v Petržalke veľký park alebo vhodné stavebné miesta pre svoju aglomeráciu. Dunajská linia s Komárnom nám nebola pridaná preto, aby Maďari boli do nekonečna oslabení. Vojenskí a národohospodárski odborníci, shromaždení v Paríži 1918-1919 jednomyseľne uznali, že životaschopné Slovensko nemožno stvoriť bez Dunaja. Sám Holdich, svetoznámy geograf anglický, nám nebárs priateľsky naladený, uznal, že Slovensko bez Dunaja je ako živá súčiastka nového štátu nemožná. My sme dokázali 15ročnou kultúrnou a národohospodárskou politikou, že nemáme na násilnom poslovenčovaní alebo hospodárskom úpadku našich Maďarov žiadneho záujmu. Nielen že sme im ponechali a vybudovali školy, ktoré obstoja čo do počtu i kvality v porovnaní s najlepšími školami v samom Maďarsku, ale i z pozemkovej reformy dostali Maďari toľko, že oni sami sa nad tým niekdy udivovali, poneváč neboli na podobné metody v starom Maďarsku zvyklí. Ja sám to môžem potvrdiť zo svojej prakse, že Maďari mi to otvorene aj potvrdili.

Na dunajskej línii je revízia nemožná z príčin hospodárskych, strategických i z príčin politických vôbec. Bez Dunaja nemôžeme žiť. Tam je hlavná tepna nášho tela; ak by sme tam začali krvácať, nepomôžu nám ani slávni chirurgovia snáď italskí, ani mastičkári budapeštianski; a na úseku Szob, Šahy, Nové Mesto pod Šiatrom meniť hranicu, znamenalo by vzdať sa Košíc a zúžiť spojenie s východom a s Podkarpatskou Rusou na nejakých 30 až 40 km, čo by znamenalo prakticky vzdať sa Podkarpatskej Rusi a východného Slovenska a priameho spojenia s Rumunskom. Malý pohľad na mapu dostačí, aby človek, čo priam v strategii a v národohospodárstve nesbehlý, videl nemožnosť takého podnikania.

I pri terajšom stave sú naše hranice nevýhodné. Nemeckí geografovia píšu posmešne a ironicky o nich: hovoria, že vraj sa Československo podobá velmi vyschlej a tenkej ruke, ktorá je v Čechách zaťatá do pästi. Myslím, že toto porovnanie neni správne, že vôbec tam tej zaťatosti neni. Jestli by snáď nejaká zaťatosť bola, bola by rozhodne niekde inde. Keby sme pestovali takú ideologiu ako Maďari a Itali, museli by sme podniknúť agitáciu za také hranice, aké nakreslil v prvom období svojho politického a generálskeho účinkovania generál Štefánik. Boly to hranice celkom iné ako sú dnes. Museli by sme žiadať Matru a Bukovské Hory, incl. Miškovec, Tokaj, ba i Nyiregyháza. Pre naše stanovisko by sme vedeli uviesť pri najmenšom toľko vedeckých a nacionálnych dôvodov - som pevne presvedčený o tom, že dr Beneš so svojím učeným štábom, by to veľmi dobre vedel - koľko uvádzajú a do omrzelosti stále do sveta šíria Maďari a Itali.

Bol-li niekto ukrivdený pri mierových smluvách, boli sme to my, lebo sme museli v záujme medzinárodnej politickej situácie obetovať na 200.000 Slovákov najzurivejšej maďarizácii a nemohli sme ani veľké enklávy slovenské pripojiť ku nášmu štátu, ktoré bezprostredne ležia v blízkosti našich hraníc. Od rokov upozorňujem našu čsl. verejnosť a zvlášť svojich súkmenovcov na nevýhodnosť našich hraníc. Treba si len uvedomiť, že nepravidelný čsl. obdiaľnik je tisíc kilometrov dlhý a len 100 až 200 kilometrov, na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi 50, 60 km široký, že Československo má na 140.408 km2 3.390 km hraníc, kým Polsko na pr. 388.390 km2 má len 4.400 km hraníc, Německo na 472.548 km2 má len 5.509 km hraníc, alebo dvakráť väčšie Rumunsko ako náš štát má len 2.445 km hraníc, to je bezmála o tisíc kilometrov menej ako my, ačkoľvek práve je čo do územia dvakráť tak veľké. To znamená, že náš štát má viacej práva zaoberať sa sociologiou hraníc a mudrovať o geopolitike a expanzivite na juh než Maďari. Skutočnosť, že na 100 km2 čsl. územia pripadá 2 1/2 km hraníc, kým v Poľsku, v Nemecku niečo viac než 1 km a v Rumunsku len 830 metrov, by nás mala primäť k tomu, aby sme pomýšľali my na výboj. A nie, aby sme čakali, kým oni pôjdu na výboj.

Ale aj z iných dôvodov by sme mohli dokazovať Europe, že je náš kabát priúzky, že nevystačíme s ním na dlhšiu dobu, mohli by sme uvádzať celú tú filozofiu maďarskú a italskú, že i nám treba zaokrúhlenia nášho štátu, že i nás zaťažuje príliš obrana tak obrovsky dlhých hraníc, že populácia nášho národa je tak veľká, že nevystačujeme s terajším územím, atď. My sa ovšem do takýchto úvah nepúšťame, ani svet imperialistickým nafukovaním neznepokojujeme, veriac pevne, že usilovnou prácou hospodárskou a kultúrnou sme v stave na dlhú dobu vyživiť naše obyvateľstvo i pri terajších nedostatočných prostriedkoch agrárnej techniky. Netužime po moci, ale chceme mať pokoj. (Tak jest! Výborně!) Pri tom sme si ovšem vedomí našej sily v každom smere. (Výborně!)

Ctená snemovňa! Zvláštneho povšimnutia zasluhujú slová dr Beneša, v ktorých upozorňuje na mladosť nášho štátu a propagatívnu silu Slovenska, Podkarpatskej Rusi, Rumunov a Juhoslávie. Mohol pri tom spomenúť i Polska a Slovákov vôbec. Nakoľko ja viem z literatúry nemeckej, znám jednu z príčin nemeckej nervozity, - a to nie práve poslednú. Tá spočíva v tom, že Nemci vedia, ako rýchle zaplňujú nemecké medzery na koridore polskom a v Sliezsku a v iných krajoch polských, kde Nemci sú alebo boli, Poliaci svojou vlastnou krvou. Nemci vidia, ako sa Poliaci o mnoho rychlejšie a silnejšie množia než Nemci. Dr Beneš prehovoril toto: "V rokoch 1960 až 1970 bude mať Československo najmenej 19 až 20 milionov obyvateľov, z nich bude asi 14 mil. Čechoslovákov a vyše 800.000 Rusínov, v tej dobe Rumunsko bude mať asi 23 až 24 milionov obyvateľov a Juhoslávia tiež asi 20 milionov ľudí. To nebudú už štáty malé; pre nás to znamená, že už potom nebude ani v našej historii a v našich úvahách politických reč o probléme malého národa a že potom obavy o našu budúcnosť definitívne zmiznú pred istotou a pevnosťou našej národnej i štátnej budovy. I my sme mladí. Sme po tejto stránke štátmi a národmi skutočne mladými a jestli v iných otázkach nie vždy súhlasím s názormi Mussoliniho, v tejto súhlasím úplne; tiež my ako Itália díváme sa do sveta s pevnou nádejou a istotou, tiež my sme mladí a plní vývojových síl." To je správne, ale dr Beneš nepoukázal na opačnú stránku tejto nadmieru vážnej otázky, že populačný vzrast Nemcov a vôbec západoevropských národov, vyjmúc menovite Italov a niektoré iné národy, je vo stagnácii už temer 50 rokov a že t. zv. Geburtenrückgang v Nemecku hrozí nie síce zánikom nemeckému národu, ale jeho číselným oslabením. Je zaujímavé a nepostráda istej ironie, že medzi učenými Nemcami, ktorí v posledných rokoch trúbia na poplach a upozorňujú na hroziacu depopuláciu, je niekoľko židovských a socialistických profesorov zvučného mena, ktorí boli pozbavení profesúry Hitlerom. Spomeniem len Príbrama a Káhna, ale netreba sa ani odvolávať na týchto mužov, u ktorých som ja náhodou študoval. Prednosta nemeckého štatistického úradu Burgdorfer, ďalej Mombert, Wurzburger, Oppenheimer, Geiger a mnoho iných napísali už celú literatúru o tom, ako populačná schopnosť nemeckého národa klesá. Ale najzvučnejším spôsobom hrozí Nemcom Darré, vynikajúci člen Hitlerovej strany, že od 30 až 40 rokov, teda asi v tej dobe, ako naznačil dr Beneš, 1960-1970, keď Československo vzrastie na 19 až 20 milionov, klesne Nemecko na 40 až 50 milionov, ak sa nemecký národ ovšem zatým čo do plodivej sily nepreporodí a nevráti do tých krásnych časov, keď bolo možno pri každom sčítaní ľudu konštatovať, že Nemci rapídne predháňajú čo do počtu Francúzov. Výpočty štatistikov a sociografov nemeckých sú snáď prehnané, jednako nemožno nevideť neodškriepiteľnú skutočnosť, že rapídny vzrast malých národov, ďalej Poliakov a Rusov znepokojuje Nemcov a ženie ich do politiky, ktorá neni mierumilovná. Podobné znepokojenie videť aj u Maďarov. Z toho vyplýva značné posilnenie pre nás, ovšem i poučenie.

Znepokojenie Nemcov a Maďarov nad pokrokom Čechoslovákov a Poliakov, na juhu nekľud Italov nad pokrokom Juhoslovanov je ľudsky pochopiteľné. Ale obrana proti tomuto útočnému alebo zdánlivému nebezpečiu slovanskému nemôže, pre Boha, spočívať vo vraždení a umelom zadržovaní vzrastu slovanských národov. Či nebolo už dosť toho rasového boja Slovanov a Nemcov v minulosti, či neni dosť miesta a chleba pre všetky národy, či nemožno upraviť medzinárodnou dohodou pokojné spolužitie Slovanov a Nemcov? Či sú myšlienky, o ktorých hovoril dnes s tohoto miesta dr Jaroslav Stránský, len fantáziou filozofov a humanistov? Možno vôbec zastaviť vzrast slovanských národov vojnou a podmanením? Nelzä! Veď minulosť nám dokazuje, že žiadnou vojnou ani vraždami postup a vzrast Slovanov zastaviť nemožno! (Potlesk.)

Ovšem parlament je pôdou reálnej politiky. Nie je to forum pre snílkov. Správne poukázal dr Beneš, že naša sila nespočíva len v dobrom svedomí, nielen v mravných a právnych skutočnostiach, že sa nemusíme stále odvolávať iba na medzinárodné smluvy a záväzky, ale že sa môžeme právom spoliehať na našu vnútornú silu, na našu životaschopnosť a vývojaschopnosť, že náš štát a oslobodený národ sľubuje obohatiť europskú kultúru a zaistí iným národom mier a pokojný život na celé desaťročia, ak nie na veky. Niesme teda nejakou quantité négligeable, ale vážnym činiteľom v medzinárodnom živote a nemožno nás zničiť ani diplomaciou, ani vojnou, ovšem ak naša vnútorná súdržnosť a mravná sila nepovolí.

Nebude od veci, keď upozorním na skutočnosť, že Slovensko a Podkarpatská Rus, ktoré územia sú bezprostredne a najviac ohrožené, dodávajú Československej republike čerstvej krvi najviacej a rozmnožujú počet obyvateľstva a činorodých obrancov tohoto štátu. Som povďačný dr Benešovi a vláde Československej republiky, že tak ostrými, jasnými a otvorenými slovami odmietnuli každé i najmenšie porušenie našich hraníc. Čím zreteľnejšie budú videť Slováci, menovite v týchto ťažkých časoch, že Praha nepodceňuje slovenskej a podkarpatoruskej periferie, tým väčšou láskou prilne ku spoločnej vlasti, tým rýchlejšie bude pokračovať konsolidácia na Slovensku a rásť bude štátny patriotizmus.

Avšak nespravedlivé a nevecné by bolo všetku zodpovednosť v zahraničnej politike kydať iba na ministerstvo zahraničia a vládu. Problém revízie mierových smlúv a vzrastu novodobého imperializmu diktátorsky ovládaných Nemcov, Italov, Maďarov atď. nieje tak jednoduchý a snadno riešiteľný. Učená prednáška dr Beneša poučila iste i opozíciu na Slovensku, že silnými a sebavedomými slovami sa nedajú zastrašiť veľmoci německá a italská. Ony nepracujú len dobre premyslenou intrikou a tajným zbrojením proti nám, ony šíria vo svete vedeckou metodou, hovorením i napísaným slovom polopravdy, ktoré sú zpravidla nebezpečnejšie ako skutočné pravdy. Revizionistická literatúra je obrovská a neprehľadná; keby som chcel čopriam len štatisticky sostaviť knižné vydanie v maďarskej, nemeckej, italskej, anglickej, francúzskej reči, získal by som číslice tisícové. Maďari vydali posial ťažké miliony len na literárnu propagandu proti nám, ich výdavky na propagandu ústnu, diplomatickú, banketovú, študentskú a dievčenskú čili sexuálnu nemožno ani približne zistiť. Ako sa pracuje proti nám a hlavne proti integrite slovensko-maďarskych hraníc, videť z publikácie Ligy pre revíziu trianonského mieru, ktorá vydala, nakoľko viem, 7 sväzkov vo francúzskej, nemeckej, italskej, anglickej reči, kde je metodicky a velmi vážne "dokazované", že Slovensko a Podkarpatská Rus nemôžu zostať vo štátnom sväzku československom pre tieto a tieto príčiny. Upozorňujem ďalej na tisícstranový foliant liptovského renegáta Steiera, na pamflety dr Jehličku, dr Pechánya, Karácsonyiho, Vlassicza, Lad. Budaya, Olaya atď., ktorí najrafinovanejším spôsobom podrývajú základy nášho štátu. Ale viditeľné nepravdy zpravidla nepôsobia dnes vo svete v takej miere, že by sme sa snáď museli tejto propagandy nejak zvlášť báť. Dnes už svet neni tak hlúpy, že by všetko veril. Horšie je to s knihami, ktoré boly napísané učencami zvučného mena a metodou zdánlive vedeckou a dikciou zdržanlivou. Spomeniem len jednu, italského publicistu Aldo Damiho: La Hongrie de demaine, ktorá vyšla v r. 1929 v Paříži. Tento Talian po spôsobe nemeckých profesorov Haushofera, Grabovského, Hanniga a viedeňského Machatschka dokazuje, že Slovensko a Podkarpatská Rus sú geologicky i etnopoliticky celkom odlišné od zemí historických, že dunajskú líniu možno, ba nutno oddeliť od územia terajšieho Slovenska, že niet prirodzených spojív medzi Čechami, Moravou a Slovenskom, že Čechy a Slovensko sú celkom rozdieľne, na odlišných kultúrnych hospodárskych, sociálnych, zemepisných, klimatických základoch vyrastlé zemepisné a etnické celky, ktoré môžu síce, ak to Maďari a europská politika pripustí, za istý čas ako heteronomné federačné územia spolu žiť, ktoré ale nikdy nesrastú v jeden homogenný celok štátny a národný a nevytvoria životaschopný štát, s ktorým by mohlo Maďarsko vstúpiť do priateľských stykov. Veľmi široko a veľmi dôkladne tento učený Talian to, tak trošku taliansky, dokazuje, vypisuje a i mapami a iným naznačuje. S velikým aparátom zemepisným, geologickým, historickým, národohospodárskym a národopisným, s mapami, štatistikou atď. dokazuje Aldo Dami svoje polopravdy a som pevne presvedčený, že tak mnohých oklamal, lebo dobromyseľný svet drží samozrejme na takéto knihy. Nebudem sa zabývať vyvracaním tendenčnej vedy tohoto pána ani podobných námietok nemeckých profesorov, lebo to by bolo zbytočné. Považoval som len za nutné upozorniť vás, dámy a pánovia, na nebezpečie, ktoré v týchto revizionistických knihách väzí. Upozornil som na to i preto, aby som vás presvedčil, ako vážné je, aby sme voči tejto kampani tiež pracovali intenzívnejšie, účelnejšie a s väčším aparátom ako pracujeme, že skutočne musí sa aj po tejto stránke stále a stále mnoho a mnoho peňazí vydávať, keď nás takým skutočne veľmi účinným spôsobom ohrožujú. Naši nepriatelia, a síce nielen nepriatelia Čechov, ale hlavne Slovákov, sbierajú s neobvyklou pilnosťou a minucióznou presnosťou všetko, čo by mohlo napomôcť ich revizionistickú propagandu. Opisujú, vystrihujú každý prejav, každú hlúposť vo vnútropolitickom boji vyslovenú, korešpondujú s mnohými učenými a vlivnými pánmi v zahraničí, značí rôzne hádky, každú nespokojnosť, ktorá sa prejavuje v novinách, na politických shromaždeniach, v zemských a iných zastupiteľstvách, ktoré samozrejme vo vnútornom živote každého štátu sa dejú, toto všetko pekne registrujú a potom tendenčným spôsobom do sveta dávajú. Z toho vyviera pre nás poučenie, aby sme zachovávali nielen v parlamente, ale v politickom živote vôbec múdru zdržanlivosť. Keby tu boli kolegovia z ľudovej strany a kol. Rázus, povedal by som im to do tvárí a upozornil ich, aby ne z lásky k nám agrárnikom, ktorých tak veľmi milujú, nepísali opozične - to bez všetkého im samozrejme nielen povoľujem, ale priznávam, že na to majú právo, a oni to i so svojho stanoviska musia robiť, - ale so stanoviska štátneho a s toho stanoviska, že musíme v týchto ťažkých časoch byť skutočne tým vzorom Europy, že musíme byť insula viridis, aby sme mohli odolať tomu ohromnému náporu, ktorý nielen po stránke zbraní nám hrozí, ale ktorý nám hrozí menovite po stránke mravnej a vedeckej, (Výborně!) lebo faktom je, že sú isté rozdiely medzi nami, že sú isté nevýhody, o ktorých snáď ďalej ešte prehovorím, ktoré sú viditeľné a ktoré odtajiť nemôžeme, ale pri tom všetkom jednotnosťou, svornosťou a jednotnou vôľou môžeme všetky tieto ťažkosti odčiniť.

Z toho vyviera ďalej i naša povinnosť, aby sme si uvedomovali, že nepriaznivé zemepisné položenie republiky s excentricky ležiacimi hlavnými mestami Prahou a Bratislavou je skutočnosť, ktorú by sme darmo zatajovali. Podobne by sme darmo zatajovali rôzne na našej vôli nezávislé rozdiele a nepriaznivé skutočnosti prírodné, historické, kultúrne, jazykové, národohospodárske. Len dlhším spolužitím, usilovnou spoluprácou a dobrou a obapolnou vôľou na českej i slovenskej strane a opravdivým patriotizmom možno tieto nevýhody odstrániť a napraviť.

Pánom revizionistom treba predovšetkým vyrvať z rúk zbraň, že naša republika je nesúvislý konglomerát disparátnych provincií. Na vybudovanie dobrých ciest, železníc a iných komunikačných prostriedkov treba vynaložiť čo najviac práce a peňazí, lebo takým spôsobom najskorej isté prírodné prekážky prekonáme. Príroda nie je dnes nepremožiteľná ako kedysi. Ďalej je treba venovať hospodárskej konsolidácii Slovenska čo najväčšiu pečlivosť. Pri tom neslobodno zabudnúť, že Slovensko je zo 60% roľnícke a že v roľníctve slovenskom tkvie najväčšia sila republiky. V roľníctve spočíva tá tajomná sila, ktorú dr Beneš spomenul, sila populačná a konzervačná. Nechceme ubližovať meštiakom, ale beda republike, keby sa i náš vonkov predčasne a nedostatočne pre civilizáciu pripravený urbanizoval. Ak je republika mladým, nevyžitým ešte štátom, je Slovensko nevyčerpaným zdrojom prírodnej sily a neporušených mravov. Slováci sú azda najmladším národom slovanským. Mladé a malé národy majú ovšem popri svojej mladistvej sile i slabiny mladosti. Treba vedeť s nimi zachádzať. Rozdielne sú metody politickej pedagogiky na Slovensku a v Čechách. Nepriatelia nášho národa a štátu dychtive očakávajú, že vláda a parlament nezmôžu ťažkosti, ktoré sa nakupily menovite v terajšej hospodárskej kríze na Slovensku. Pevne veria, že skôr či neskôr odpadne Slovensko ako zralá hruška do lona mariánskeho kráľovstva maďarského.

Slovensko sa nikdy nepripojí k Maďarsku, ku ktorému nemá naprosto žiadnej dôvery a nikdy dôveru mať nebude. (Výborně! - Potlesk.) Slovensko tvorí s Čechmi svoj slobodný demokratický štát a vyspelo v posledných 15 rokoch natoľko, že si uvedomilo i svoje poslanie v Slovanstve. Náš nacionalizmus nebol a nebude nikdy tak exkluzívne odstredivým, že by sa spreneveril vysokým ideálom Jána Kollára, že by sa stal neslovanským a bratrovražedným. Naša hlava nech Maďarov a Italov a Nemcov nebolí. Naše vnútorné záležitosti a nedorozumenia si sami vybavíme a slovanskej spolupatričnosti a vzájomnosti sa nikdy nespreneveríme.

Ctená snemovňa! Dovoľte mi, abych pri tej príležitosti a v súvislosti s tým, čo som povedal o tej revízii hraníc, ktorých ochrana spočíva nielen v našej dobrej vôli, v našej pozornosti, v našej štátotvornej a národotvornej sile, ale ktorá spočíva i v tom, že táto hranica bude náležitým spôsobom dobrou a vernou armádou bránená (Tak jest!), upozornil na to, že je treba, abysme si viac všímali našej armády, abysme si ju v každom ohľade vysoko ctili a všetkých tých činiteľov, ktorí v armáde predstavujú silu, abysme podporovali. (Potlesk.)

Pán dr Beneš vo svojej reči veľmi dobre upozornil na to, že francúzsky národ práve svojou armádou sa stal velikým a ten veľký úspech, ktorý má v politike zahraničnej, má skrze svoju armádu. Tohoto nech sme si aj my vedomí.

Dámy a pánovia! Napriek zjavnému optimizmu pána ministra Beneša neveríme, že by predstavitelia maďarského štátu sa vzdali v dohľadnej dobe snov o revindikácii Slovenska. My poznáme tých pánov lepšie než on. Preto žiadame od neho a od vlády, aby sa neodklonili ani v budúcnosti od pravej cesty obrany Slovenska, ak by bolo treba i zbraňami v rukách. Nech vás nemýli, že mladý národ je niekedy turbulentný a zdánlive snáď nevďačný, že niektorí politikovia a žurnalisti si často nevidia do úst, že vnútropolitické boje presahujú dakedy demokraticky prípustné medze. Prevážna väčšina Slovákov i veľká čiastka našich Maďarov dokonca i predstavitelia ľudovej strany sú si vedomí toho, že bez Čechov by sa stali lútkou v rukách maďarského imperializmu. (Potlesk.) My jsme nezabudli ešte a nikdy nezapomenieme krásnych časov založenia Československej republiky a dychtivej súťaže pri budovaní prvých základov našej slobodnej vlasti. My sme si vedomí i toho, že len v harmonickej spolupráci a jednote Čechov a Slovákov je budúcnosť Slovenska zaistená. Prajeme si zo srdca, aby práca nášho ministerstva zahraničia, dr Benešom tak krásne a mužne tu tlumočená, mala čo najviac úspechov, aby slová jeho našly priaznivého ohlasu u všetkých národov, aby sa dožil väčších úspechov než kedysi náš po svete štvaný apoštol večného mieru, Amos Komenský. (Potlesk.)

Místopředseda Špatný (zvoní): Uděluji slovo p. posl. dr Petersovi.

Posl. dr Peters (německy): Slavná sněmovno! Byl bych uvítal, kdyby za vnitřního a zahraničního politického stavu, v němž jest stát, střední Evropa a Evropa, nebyl předložen pouze referát pana ministra pro věci zahraniční, nýbrž i prohlášení celé vlády, zvláště proto, poněvadž zahraniční politika jest jen částí státní politiky a musí býti podstatně doplňována vnitřními a hospodářsko-politickými otázkami, má-li býti vůbec státní politika správně poznána a spravedlivě kritisována. Musíme se tedy spokojiti, když pojednáme o referátu pana ministra pro věci zahraniční, obírajícím se pouze otázkami zahraniční politiky, a při této příležitosti poukážeme ovšem také na vše, o čem se domníváme, že by byl musil říci pan ministr pro věci zahraniční nebo, kdyby to byl nemohl učiniti, předseda vlády.

Zpráva ministra pro věci zahraniční jest objektivní zpráva o stavu zahraničně politických otázek a určuje stanovisko, které zaujalo Československo ve velkém proudu zahraničně-politických otázek. Domnívám se však, že tento referát zachycuje jen statiku evropských sil, že jest to jen zpráva o stavu věcí, ale přehlíží podstatnou otázku, která patří do vývoje, a to je otázka dynamiky vývoje. Dynamika světových událostí v politice nezávisí na smlouvách, nezávisí na úmluvách, ani na přátelství, nýbrž vyvíjí se svobodně snad podle impulsů nejprve neviditelných a nepostižitelných. Pak jistě ovšem nepostačuje míti jasno o zkušenostech zahraničně-politického dění, nýbrž jistě také o dynamických silách, které jsou totiž v lidstvu vždy a v každé době a působí snad mnohem silněji než úmluvy a smlouvy. Každá doba má své silné duchovní proudy. Každá doba jednoho uspokojí a druhého učiní nespokojeným, ať již jde o otázky politické, hospodářské, sociální nebo duchovní; v každém národě a v každé vrstvě národa projevují se síly, které utvářejí věci i tehdy, když se zdá snad vše úplně uhlazeno a vyjasněno a když se domníváme, že vůbec není žádných jiných hnacích sil v národě ani v lidstvu.