Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. dr Ivanka. Dávám mu slovo.

Posl. dr Ivanka: Slávna snemovňa! Plenárna debata o rozpočte je najlepšou príležitosťou pre poslancov povedať kritiku o verejnom živote štátu. Príležitosť hovoriť síce máme, ale chybí nám posluchačstvo a my sme iba hovoriaci v púšti. Naše reči v plenárnej debate nemajú žiadnej ceny, nevšimajú si ich ani ministri, ani ich spolupracovníci v úradoch a nevšíma si ich ani verejnosť. Ministri donesú pred snem svoje a svojich spoluúradníkov návrhy zákonov a na tých - ak vôbec možno - iba v úzkom kruhu patričného snemového výboru možno ešte dačo pozmeniť. Veľký počet poslancov a senátorov obyčajne nemá príležitosti vplývať na osnovanie zákonov a tam uplatniť svoje zkúsenosti a znalosti. Na stôl snemu a do plenárnej debaty dostane sa prekotne vypracovaný návrh výboru ako hotové nezmeniteľné faktum, ktoré my v plene už iba odhlasovať smieme a môžeme. Filius ante patrem. Plenárna debata je teda iba mlátením prázdnej slamy. A preto sa vyvinula v tomto parlamente prax, že sa pri pojednávaní predlôh hovorí o všetkom možnom inom, len nie o predlohe. Politické strany touto cestou hovoria k svojím straníkom agitačné reči, robia si lacnú slávu, sľubujúc im hory doly a svaľujúc so seba zodpovednosť za všetko, čo by mohlo straníkov pobúriť proti strane. Prirodzený následok tejto parlamentnej praxe je, že noviny, ktoré by maly obecenstvo politicky vychovávať a preto objektívne informovať o všetkom, čo sa v parlamente povie, publikujú reči len svojich straníkov. Záujem štátu podrobuje sa straníckym záujmom tak cynicky a hriešne, že sa treba obávať, aby to nepriviedlo parlamentarizmus a demokratizmus do záhuby a zániku, ako sa to už vo viacerých štátoch Europy aj stalo.

Príčinu tohoto nebezpečného stavu ja vidím v tom, že je u nás mnoho a zbytočných politických strán a tie sú postavené nie na všeobecné politické zásady, ale na špecielné triedné záujmy. Z toho povstáva potom boj všetkých proti všetkým, miesto, aby všetci bojovali za všetkých, t. j. za štát. Je najvyšší čas, aby sa politické strany komasovaly v jednu pokrokovú, jednu konzervatívnu stranu a jedno občianske centrum a všetky maly len jeden cieľ pred sebou - salus rei publicae záujem republiky.

Viem, že i tieto slová zapadnú v púšti, najviac ak vyvolajú úsmev cynika, ktorý mňa bude ľutovať pre môj politický romantizmus a vlasteneckú naivnosť.

Rozpočet, čo sa Slovenska a Podkarpatskej Rusi týče, ani tohoto roku nevyhovuje zásade, že slabšie časti republiky potrebujú viac podpory, ako časti silnejšie. Ani teraz nevidím snahu uskutočniť niektoré už od viac rokov prizvukované požiadavky slovenského hospodárskeho života a odstrániť prekážky, ktoré brzdily a ešte i dnes brzdia zdravý vývin slovenského hospodárskeho života. Smerodajní činitelia centrálnych úradov, neznajúc Slovenska, ešte i dnes dívajú sa naň ako na nejakého milého síce, ale predsa len hosťa, ktorý nepatrí do rodiny, nie je spolumajiteľom domácnosti. Keď je reč o nejakej investícii na Slovensku, dívajú sa na to ako na peniaz daný cudziemu človeku, oni nevidia a necítia, že Československá republika je v celom svojom priestore jedna a tá istá, že dnes je Čechovi už nielen "země česká domov můj", ale domovom mu je celá Československá republika, a preto jeho srdcu má byť kraj slovenský práve tak milý, ako moravský alebo český. Ideologiu krajinského alebo zemského lokálpatriotizmu musíme už konečne odložiť do muzea medzi ctihodné starožitnosti.

Zrovna úžas budí zemský lokálny patriotizmus, alebo lepšie rečeno lokálny egoizmus, ktorý sa prejavil vo vládnom návrhu zákona o štátnom fonde pre splavnenie riek. Ačkoľvek naše odbytištia musíme hľadať pozdĺž Dunaja a na východe, predsa temer celá investícia venuje sa splavneniu Labe a Vltavy, teda Čechám. Naproti tomu Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus maly by dostať ako biblický Lazar iba omrvinky so stola boháčovho. Tento návrh je školským príkladom toho, ako sa nemá vládnuť v Československej republike, je prototypom toho hospodárskeho systému, ktorý narobil Slovensku toľko materiálnej škody a dal možnosť nepriateľom republiky, aby štvali Slovákov proti Čechom ako vykorisťovateľom Slovenska.

Myslím, že súhlasia so mnou všetci poslanci Moravy, Slovenska a Podkarpatskej Rusi, keď čo najrozhodnejšie protestujem oproti uzákoneniu tohoto návrhu.

Aby sa veľké rozdiely v hospodárskom stave jednotlivých zemí čím rýchlejšie a čím správnejšie vyrovnaly, doporučujem, aby už či ministerstvo unifikácie, či iný vládou utvorený orgán bol poverený ex professo zabývať sa odstránením hospodárskej disparity medzi západnými a východnými zemami štátu, a aby bolo v tom orgáne zodpovedným spôsobom zastúpené i ministerstvo financií.

Česi sa žalujú na autonomistický pohyb na Slovensku. Autonomistický pohyb je následok tej hospodárskej politiky pražských centrálnych kruhov, ktorá neberie ohľad na hospodárske záujmy Slovenska, nedáva Slovensku toho, čo Slovensko potrebuje, k čomu má úplné právo. Slovenskí autonomisti - ktorých som ja zásadným odporcom - myslia, že autonomiou sa dajú záujmy Slovenska najlepšie zachrániť. Podľa mojej mienky autonomia nie je tým liekom, ktorý odstráni hospodársku dišparitu medzi západnými a východnými zemiami, naopak, rozdelením štátu na autonomné zeme povstala by oprávnená konkurencia medzi jednotlivými zemiami a hospodárska dišparita bola by ešte väčšia, ako je dnes, a následkom toho vzrastla by i závisť, nenávisť a odcudzenie medzi jednotlivými autonomnými zemiami. A my pri našom geografickom a politickom položení potrebujeme čím väčšiu harmoniu duší, čím pevnejšie fyzické i psychické somknutie Čechov i Slovákov.

Nie autonomiu, my potrebujeme ale to, aby všetky vlády nášho štátu múdre plnily zásadu o nutnosti hospodárskej a kulturnej rovnosti Slovenska s historickými zemiami. Žiada to nielen záujem Slovenska, ale i celého štátu, teda i záujem českej zeme. Existencia Československej republiky vyžaduje nielen čím úplnejšiu jednotnosť teritoriálnu, ale i jednotnosť vôle všetkých občanov udržať tento štát. Inými slovami jednotnosť lásky k štátu. Tá ale žije len tam - nehovorím teraz o vnútorných nepriateľoch štátu, ktorých nemožno ničím uspokojiť - kde niet rozdielov medzi kultúrnym a hospodárskym stavom jednotlivých čiastok štátu. Jednota vyžaduje, aby silnejšie časti podporovaly slabšie. Republika Československá je v porovnání s inými štátmi štátom malým, a preto zdravý rozum nám káže byť jednotnými a solidárnymi a nerozkúskovať štát na autonomné provincie.

Na odstránenie hospodárskej dišparity praktické by bolo, aby pri najbližšej reorganizácii vlády rezorty ministerstiev verejných prác a železníc prešly do rúk buď odborníkov Slovákov, buď poslancov Slovákov. Ministerstva školstva, zdravotníctva a unifikácie nie sú takými resortmi, ktoré by nevyhnutne vyžadovaly slovenských ministrov.

Mezi najvážnejšie veci Slovenska patrí vec maďarskej menšiny. Netrpí žiadnej dišputy, že voči našim spoluobčanom maďarskej národnosti je len jedna politika správna, a to je politika spravedlnosti. Ja viem, že medzi Maďarmi sú i takí, zvlášť v kruhoch inteligencie, ktorých neuspokojí žiadna spravodlivosť, lebo oni - vychodiac zo stanoviska, že boli násilne odtrhnutí od materskej zeme a bez ich súhlasu pripojení k Československej republike - majú dve žiadosti, ktoré my nikdy nebudeme môcť splniť. Jedna, aby Maďarmi obývané čiastky našej republiky boly vrátené Maďarsku, a druhá, aby bolo in integrum reštituované celé bývalé Uhorsko. Týchto ľudí my teda neziskáme žiadnym plnením zákonov, práva a spravedlnosti, voči rým je potrebná disciplina a prísnosť, poneváč daná im bezhraničná sloboda a obmedzovanie štátnej moci voči nim, neznamenalo by ani spravodlivosť, ani demokratičnosť, ale anarchiu.

Toto nepriateľské chovanie sa jednej čiastky maďarskej inteligencie nesmie nás odviesť od správne nastúpenej cesty našej národnostnej politiky, o ktorej verím, že prv alebo neskôr naučí Maďarov uprimne milovať túto svoju novú vlasť.

Jednou z najpalčivejších žiadostí maďarskej menšiny je úprava štátneho občianstva. Pán minister vnútra už viackrát prehlásil, že túto otázku chce rozlúštiť via facti. Ja by som k tomu doložil len toľko, že tam, kde je okolo 700,000 duší maďarskej menšiny, nepadá na váhu, či je tej menšiny o niekoľko tisíc viac a preto bolo by dať resp. priznať občianstvo každému mravne bezúhonnému býv. občanovi uhorskému, ktorý pred prevratom býval a platil daň na našom území aspoň dva roky.

Jestli sa naša maďarská menšina žaluje, že nemá všetkých práv, ktoré od nás požaduje, nech sa podíva do Maďarska, aké práva má tam naša slovenská menšina. Vyše 300.000 Slovákov v Maďarsku nemá ani jednej slovenskej ľudovej školy, tým menej meštianky alebo strednej školy. Nemá ani jedného, v duchu národnom slovenskom písaného časopisu. Nedovolia im - ako sa to nedávno stalo v Slovenskom Komlóši - ani ochotníckeho divadla. Pri inej príležitosti budem sa obšírnejšie zaoberať s vecmi slovenskej menšiny v Maďarsku, a my Slováci postaráme sa o to, aby sa o nich dozvedel celý kultúrny svet.

Je ozaj ľutovať, že ani veľká katastrofa, ktorá rozbila Uhorsko, nevyliečila isté kruhy maďarské z netolerantnosti voči iným národnostiam, čo jetým podivuhodnejšie, že práve tieto kruhy majú najmenej opravdovej maďarskej krve vo svojich žilách. (Souhlas.)

15. decembra vyprší obchodná smluva uzavretá s Maďarskom. Môj názor je, že hospodársku smluvu s Maďarskom uzavrieť je v záujme oboch štátov, a preto nepochybujeme, že bude uzavretá. Bezpodstatné a bezobsažné sú vyhrážky niektorých budapeštských denníkov, že ak sa podarí Bethlenovi uzavrieť obchodnú dohodu s Nemeckom, Maďari kĺudne mohli by prijať Československou republikou vypovedanú colnú válku. Po prvé: Naša republika Maďarsku nevypovedala colnej války, a po druhé: i popri obchodnej dohode s Nemeckom bude mať Maďarsko veľký záujem na dobrých obchodných stykoch s Československou republikou či ako konzumentom, či ako dodávateľom. Neostýcham sa otvorene povedať, že ako s každým súsedným štátom, záleží nám na dobrom súsedskom pomere i s Maďarskom, ale na tom musí záležať i Maďarsku. Každý objektívne smýšľajúci človek mi dá za pravdu, keď poviem, že Maďarsko dalo sa na nepravú cestu, keď hľadá spojencov ďaleko na západe ba i v Malej Azii, miesto aby ich hľadalo v svojom bezprostrednom súsedstve u nás, v Rumunsku a Juhoslávii. Vraví sa, že zlý súsed je najväčšie nešťastie. Nedobrá je to politika, keď súsedia vyhľadávajú to, čo ich delí, a nehľadajú toho, čo by ich mohlo spojovať.

My Slováci, ktorí sme dlhé roky žili v ovzduší politiky býv. Uhorska, ktorí sme študovali v maďarských školách a mnohé roky žili v maďarských krajoch a mestách medzi maďarským ľudom a ktorí sme boli i poslancami na uhorskom sneme, ba prípadne i väzňami vo vacovskom alebo segedínskom väzení, my dobre známe historiu a politické i hospodárske pomery bývalého Uhorska i terajšieho Maďarska, ako i mentalitu maďarského ľudu, buržoazie, gentry a aristokracie, sme toho presvedčenia, že Maďarsko nadarmo hľadá spojencov v Italii a Nemecku, jestli nebude nažívať v uprimnom pokoji so svojimi súsedmi severnými, východnými a južnými. Nepriateľstvo so súsedmi privedie ho hospodársky na nivoč.

Historia Uhorska dokazuje, že orientácia na západ Uhorsku nikdy neosožila. Maďari od svojho príchodu do Europy až do r. 1526 - keď po moháčskej porážke vstúpil na trón Uhorska po prvýkráť Habsburg, - orientovali sa na svojich slovanských súsedov. Panovníci z roku Arpádovcov boli nepretržite sviazaní mnohými sňatkami s panovníckymi rodmi Čiech, Poľska, Ruska, Srbska, Hrvatska, Dalmacie a neraz sa stalo, že český a poľský kráľ bol súčasne i kráľom Uhorska. Historia zistila 30 sňatkov len medzi členmi Arpádovcov a slovanskými panovníckymi rodmi. Český biskup svätý Vojtech pokrstil svätého Štefana, prvého kráľa uhorského. Nespočetné sú diplomatické i hospodárské styky Uhorska so slovanskými štátmi, a táto bola najšťastnejšia doba Uhorska. Keď po moháčskej porážke začali panovať Habsburgovia, začal sa i odboj Maďarov proti nim. A tento protihabsburgský odboj trval nepretržite: Bátory, Bočkay, Bethlen, Rákoczy, Thörköly, Wesselényi, Zrinyi, Frangepán, Martinovič a jeho společníci, Kossuth, Klapka sú tie hlavnejšie postavy v historii Uhorska, ktoré viedly neúprosný boj proti Habsburgom. Popri nich celé desiatky menších bojovníkov a politikov a celé desiatky menších parciálnych vzbúr a povstaní dokazujú, že i duch aj instinkt maďarského národa káže mu odvrátiť sa od Habsburgov a západnej orientácie a hľadať priateľov medzi najbližšími súsedmi: Na severe, východe a juhu. Alebo falošne by bol tlumočil city národa maďarského Petöfi, keď básnil: "Itt a nyilam mibe löjjem?" "Tu je môj šíp, kam ho strelit?" Nechcem citovať báseň len proto, aby mi nebolo vytýkané, že to robím z demagogických príčin. Alebo mám spomenúť jeho povestnú báseň, ktorej sedem slok každá končí sa refrainom: "Akasszátok fel a királyokat!" "Obeste kráľov!" A ešte mnoho iných podobných básní, ktoré sme sa v maďarských gymnáziách s najvätším oduševnením učili nazpamäť všetci, či Maďari, či Nemaďari, ačkoľvek neboly nám dané za úkol. A mám spomínať kult Rákóczyho, kult Kossutha, slávnosť 15. marca a 6. októbra, keď sme mali školské prázdniny a keď sa neobišlo bez piesničky veľmi ostrej a posmešnej proti Nemcom? (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.)

A teraz po 400 ročnom konzekventom protihabsburgskom odboji maďarského národa niektoré kruhy maďarské chcú presvedčiť svoj národ, že jeho spása je v legitimnom kraľovaní Habsburgov, v politickej orientácii na západ a v stálom nekľudnom antagonizme, ba snáď nepriateľstve s námi Čechoslovákmi, Rumunmi a Juhoslovanmi.

Jeden pohľad na mapu Europy nás presvedčí, že dnešné Maďarsko nemôže sa vzmáhať, bohatnúť, konsolidovať sa, jestli bude stále v nervóznom napnutí k vojne pripravujúceho sa národa, jestli bude stále zbrojiť, alebo iným spôsobom rušiť mier Europy, miesto toho, aby v pokoji nažívajúc so svojimi súsedmi všetky svoje finančné, duchovné a telesné sily vynaložilo na zveľadenie svojho blahobytu.

Môžeme otvorene povedať, že i nám, jeho súsedom rovnako záleží na tom, aby sme s ním v miere ba priateľstve nažívali. I my by sme mohli tie financie a iné obeti, ktoré dávame našim armádam, obrátiť na plodonosnejšiu hospodársku a kultúrnu prácu. Mier je v záujme oboch strán a ja verím, že zdravý rozum zvíťazí nad vášňami šovinismu.

Slávna snemovňa! Prejdem teraz na krátku kritiku hospodárských pomerov na Slovensku. Že sú ony smutné, toho hlavnú príčinu treba hľadať vo svetovej vojne, ktoré zničila desať milionov zdravých, mladých, práceschopných produktivných ľudí, druhých 10 milionov zmrzačila a zničila mnoho miliárd hodnôť a majetku, treba hľadať i v tej okolnosti, že celú Europu lacnými zemedelskými produktami zásobujúce Rusko vyradilo samo seba z hospodárskeho súručenstva Europy.

Tie veľké ztraty na životoch a na majetku Europa nemôže nahradiť za krátkych 12 rokov, a teda ani náš štát nesmie byť obviňovaný, ako keby on sám zapríčinil si svoju krízu. Jestli je u nás ešte nie všetko v takom poriadku, aký panoval pred vojnou po dlhej bezvojnovej epoche, tak v iných, i súsedných štátoch, je to ešte horšie. A jestli by niekto povedal, že hospodársky nám bolo za Uhorska lepšie, nech hneď doloží, že to iste hovoria i Maďari v dnešnom Maďarsku, t. j. že pred vojnou sa im tam hospodársky lepšie žilo ako dnes. To platí i o ostatných štátoch Europy, ktoré braly účasť na svetovej vojne.

Nie! Nám Slovákom za Uhorska ani hospodársky nebolo tak dobre ako je nám teraz v Československej republike, nehovoriac o tom, že v kultúrnom ohľade a v ohľade politických práv dosiahli sme v Československej republike už teraz viac, ako sme kedy o tom snili.

Jestli ale budem vo svojej veci poukazovať len na nedostatky hospodárskej politiky na Slovensku a nebudem hovoriť o veľkých pokrokoch, ktoré sú na Slovensku viditeľné, to ráčte pripísať krátkosti rečníckej lehoty, ktorá mňa nútí, aby som poukázal aspoň na tie najväčšie nedostatky.

Hospodársku krízu, ktorá je na celom svete, Slovensko cítí o veľa bolestnejšie ako historické zeme, lebo rezervy a tým aj odolnosť podnikateľov i celého obyvateľstva Slovenska je menšia ako v zemiach historických.

O najnaliehavejšie potreby Slovenska a Podkarpatskej Rusi nie je ani v tomto rozpočte dostatočne postarané: Stavba železníc, soštátnenie súkromých dráh, výstavba nových a oprava starých silníc, regulácia riek, meliorácia ornej pôdy sú i v tomto rozpočte priamo macošsky vybavené. Nieto žiadnych objektívnych dôvodov za to, aby sa dráha Červená Skala-Margecany takým pomalým tempom stavala, ako to projektuje ministerstvo železníc. Táto dráha má nielen prvotriedny hospodársky, ale i strategický význam pre celú republiku a dala by možnosť zamestnať mnoho tisíc nezamestnaných. Je zrovna nepochopiteľné, s akou hriešnou ľahostajnosťou sa chová voči tejto dráhe nielen ministerstvo železníc, ale hlavne ministerstvo nár. obrany. Ako keby náš generálny štáb ani nevedel, že od Vrútok na východ pol Slovenska a celá Podkarpatská Rus spojená je s ostatnou čiastkou republiky len jednokoľajnou železnicou.

Od rokov znova a znova žalujeme na zlú tarifnú politiku na Slovensku, ktorá je jednou z hlavných príčin zániku priemyslu na Slovensku. Následkom neprepočítania tarifov slovenských priemyselník a zemedelec drahšie dopravuje svoj tovar a surovinu, ako priemyselník a roľník historických zemí a preto nie je schopný konkurencie, chudobnie a jeho podnik padá.

Myslím, že nepreháňam, keď poviem, že politickú nespokojnosť slovenského ľudu s pražským centralizmom majú na svedomí všetky tie ministerstvá železníc a ver. prác, ktoré sa za 12 rokov vystriedaly. Daromné sú ankéty, memorandá, deputácie, intervencie, reči a protesty poslancov zo Slovenska, páni v ministerstve železníc a ver. prác sú na toto všetko hluchí. Slovensko potrebuje nové železnice a nové silnice, a preto opätovne žiadame zvýšenie kvóty prídelu zo silničného fondu pre Slovensko, žiadame urýchlenie výstavby silníc, a čím skoršiu inkameráciu krajinských hradských, žiadame rozmnožiť odborný konceptný i pomocný personál silničnej služby na Slovensku, lebo pre nedostatok inženierov a ostatného personálu nemôžu byť využité ani doterajšie finančné prostriedky. Žiadame novelizovať zákon o silničnom fonde a vydať nový, jednotný silničný zákon, vybudovať samostatné silničné úrady (generálné silničné riaditeľstvo a zemské riaditeľstvá) vybavené v nižších inštanciách čo najväčšou právomocou. Slovensko, ktoré čo do krás prírody, letovísk a kúpeľov je jedna z najpožehnanejších zemí sveta, mohlo by sa i z cudzineckého ruchu obohacovať tak, ako na príklad Švajciarsko, alebo Itália, podmienkou cudzineckého ruchu je ale, aby dnes v dobe automobilizmu malo Slovensko dobré silnice.

V býv. Uhorsku boly silnice v prevažnej väčšine v župnej správe a málo bolo štátnych silníc. Župné silnice prevzala zem a tá musí dnes vyše 50% zo svojho rozpočtu dávať na silnice a nemôže svoje i tak skromné prostriedky venovať hospodárskym, kulturným a sociálnym účelom. Nutnosť výstavby silničnej sieti na Slovensku ukázala sa za bolševického vpádu, a preto už r. 1920 bol stanovený program, podľa ktorého treba vybudovať na Slovensku 4 pozdlžné silnice, t. zv. magistrály, ktorých účel je v prvom rade vojenský, a nie menší hospodárský, obchodný a turistický. Jestli sa ale bude vo výstavbe silníc na Slovensku postupovať dosavádnym tempom, tak by sa tento program - podľa výpočtu vládneho radcu dr inž. Krivanca - realizoval len za 100 až 150 rokov, to jest v dobe, keď budú potreby premávky, strategie a hospodárstva celkom iné, než aké sú dnes.

Zákonom o silničnom fonde dostalo sa Slovensku a Podkarpatskej Rusi ročne 25 mil. Kč k dišpozicii na výstavbu silníc a mostov. Ale z týchto 25 milionov Kč dostalo Slovensko a Podkarpatská Rus dohromady ani nie celých 10 milionov, a rozdiel bol použitý v prospech historických zemí. Prečo? Preto, lebo ministerstvo verejných prác nedalo na Slovensko dostatočný počet inženierov a pomocného úradnictva, to všetko bolo zamestnané v historických zemiach. (Posl. dr Mičura: Myslím, že tieto cifry niesú správné, lebo na štátné silnice dalo sa 28 mil. Kč!) Prijdem na to.

Podľa výpočtu sekčného šefa inž. Hermanna pripadlo z celkovej sumy 182,906.000 Kč venovanej r. 1929 na úpravu štátnych silníc na Čechy 140,809.000 Kč, to je okrúhle 77 %, na Moravsko-Sliezsko 19,969.000 Kč, to jest 11%, na Slovensko 19,158.000 Kč, teda len 10% a na Podkarpatskú Rus 2,970.000 Kč, to je 2%.

Ako vo výstavbe silníc, tak i v regulovaní riek a potokov a využitkovaní vodných síl na Slovensku, ministerstvo verejných prác pokračuje veľmi pomalým tempom, čím poškodzuje nielen Slovensko materielne, ale i celý štát politicky. Rieky na Slovensku veľmi často vystupujú z brehov a robia mnohomilionové škody práve najchudobnejším vrstvám ľudu. (Posl. dr Mičura: To ale patrí do rezortu ministerstva zemedelstva!) Viem, viem. - Robia škody maloroľníkom, ktorí - nemajúc možnosti zarobiť si kus chleba vo fabrikách - nútení sú vysťahovať sa, alebo posilňovať tie politické strany, ktoré tomuto štátu nie sú priateľské.

I slovenské baníctvo má svoje žaloby: ono tiež potrebuje vybudovanie železnice Červená Skala-Margecany, lebo otvorením tejto dráhy otvoria sa veľmi sľubné doly rôznych nerastov, o zužitkování bohatých lesov ani nehovoriac. Žiadúcne by bolo započať stavbu tejto dráhy z východnej strany prestavbou úzkokoľajnej dráhy Gelnica-Mníšek a Mníšek-Smolnická Huta.

Slovenské baníctvo žiada zrušenie monopolnej dávky z traskavín pre všetky rudné doly. Dynamit je u nás dvakráť tak drahý jako v cudzine a 16krát tak drahý ako pred válkou. Že aké bremeno to znamená pre naše baníctvo, vidieť z toho, že v železorudných baniach náklady na traskaviny obnášajú priemerne 10-14% výrobných nákladov. Baníctvo na Slovensku nie je skleníkový priemysel, ono tam prekvieta už vyše 600 rokov. Mimo železnej rudy od traskavín zavisí dolovanie i medi, pyritu, olova, striebra a zlata. Pri dnešných železničných tarifoch a drahote traskavín octly sa všetky tieto obory v ťažkej situácii. V Nemecku, ktoré má väčšie finančné starosti než my, dáva sa jak železným tak aj medeným baňam priama štátna subvencia. My toho nežiadame, žiadame len, aby ministerstvo financií zrušila nesnesiteľne vysokú, teoreticky neoprávnenú a prakticky nanajvýš škodlivú dávku z traskavin, pokiaľ sa týka rudných dolov.

Všeobecnou žiadosťou Slovenska je, aby sa štátne dodávky distribuovaly medzi Slovenskom a historickými zemiami podľa kvoty, v akej tieto zeme prispievajú daniami štátnemu hospodárstvu a aby sa štátne objednávky v každom ministerstve viedly v evidencii a vydávala sa o tom štatistika, konečne, aby z dôvodov drahšej železničnej dopravy na Slovensku a Podk. Rusi výrobky, vyrobené v týchto dvoch zemiach, maly aspoň 5%nú výhodu v cenovom rozpiatí proti nabídkam z historických zemí.

Nesmierneho hospodárskeho významu je, aby bola úroková sadzba na Slovensku a Podkarpatskej Rusi čím skôr upravená, t. j. privedená na ten istý stupeň, na ktorom bola do vojny. Vláda má možnosť tento úrokomer upraviť či prísnym exekvovaním zákona o úžere - lichve - ktorý nedovolí veriteľovi brať vyššieho úroku ako 8%ného, ale má podporovať reiffeisenky a sporiteľne, že by tieto poskytovaním lacného úveru pôsobily na sníženie úrokovej sadzby vôbec.

Viedlo by ďaleko, keby som sa mal zabývať podrobným rozborom príčin terajšej hospodárskej krízy. Toľko je isté, že naša kríza je len čiastkou hospodárskej kríze svetovej, že hlavné jej príčiny sú medzinárodnej povahy, a neni pre mňa pochybnosti o tom, že cesty k odčineniu vlastných a hlbokých príčin takých hospodárskych výkyvov a takých cenových zmien, akými na príklad teraz prechodíme, musia sa hľadať v oblasti medzinárodného dorozumenia. Obtíže takého dorozumenia sú iste veľké, ako nás o tom poučujú i jednanie o jednotlivé fáze hospodárského sblíženia v Ženéve alebo inde. Dosavádné neveľké úspechy týchto akcií ukazujú veľkú obtížnosť a složitosť týchto problémov, ale ony predsa len razia dráhu veľkej myšlienke, o jejž uskutočnenie musí byť bez omrzenia vytrvale ďalej zápasené.

O charaktere príčin prítomnej všeobecnej depresie slyšíme rôzné hlasy, z ktorých jedny vidia ich vo vývoji svetových výrobných pomerov po válke a vôbec na strane výroby a obtíží odbytu, vidia ich v pomernej nadprodukcii veľmi dôležitých artiklov širokej spotreby, iní majú na mysli pomery menové.

Pokiaľ som si mohol všimnúť výsledkov rôznych bádaní v týchto veciach, súdím, že príčiny kotvia na strane pomerov výrobných. V tej príčine iste každý musí s potešením uvítať, číta-li v dnešnom komuniké Národnej banky československej, že sa jej bankovná rada usniesla uložiť vedeniu banky, aby pre budúce zasedanie rady banky pripravila o týchto príčinách odborný rozbor. Výsledky takéhoto odborného rozboru budú iste pre rozpravy vo všetkých zúčastnených kruhoch veľmi užitočné a môžu prispeť k ich ujasneniu.

Zmienil-li som sa už o Národnej banke, nemôžem potlačiť poznámky, že dosiaľ sme svedkami pomerne málo skutočného záujmu o to, čoho sa Národná banka po dlhšiu dobu domahá, totiž, aby rýchlejším splácaním štátovkového dlhu bol posilnený jej vliv na peňažný trh. Správa výboru rozpočtového o vládnom návrhu štátneho rozpočtu tútu potrebu uznáva (na str. 291) a uznáva i to, že jej k nemu má dopomôcť hlavne splácanie štátovkového dlhu. Ale každý, komu taká svrchovane dôležitá vec, ako je riadné vybudovanie cedulovej banky práve týmto vlivom, na srdci leží, musí ľutovať, že tak málo pozornosti je venované otázke rýchlejšieho splatenia tohoto štátovkového dlhu, poneváč som presvedčený, že splácanie podľa dosavádnej úmluvy nestačí.

Slávna snemovňa! Krátkosť času nedovoľuje mi povedať všetko, čo je na Slovensku nedobré, nedostatočne robené centrálnou správou štátu. Jednako moje slová nie sú, nechcú byť kritikou zlomyseľnou, vedenou demagogickými úmyslami, ale kritikou Slováka, ktorý dobre zná, kde a čo Slovensko bolí, kde mu treba pomôcť, kritikou Slováka, ktorého politické kredo je, že Slováci len v jednote s Čechmi môžu existovať (Tak je!) a preto treba odstrániť všetko, čo tejto jednote prekáža, a treba konať všetko, čo nás Slovákov sblíží s Čechmi kultúrne, hospodársky i citove.

Ačkoľvek rozpočet nevyhovuje potrebám Slovenska, v nádeji, že moje dobre mienené poznámky budú nabudúce povšimnuté, rozpočet vo všeobecnosti prijímam za základ špeciálnej debaty. (Potlesk.)

Místopředseda Špatný (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníku, jímž je pan posl. dr Jabloniczky.

Posl. dr Jabloniczky (německy): Vážené shromáždění! Kdo jednou bude psáti dějiny československého parlamentu, bude zmítán těžkými pochybami. Příští dějepisec nebude moci snadno rozhodnouti, zda tento parlament je útvarem skutečně konstitučním. Na povrch podobá se parlamentům západních demokracií, uvnitř má však tvářnost zcela jinou, jistě nikoli konstituční. Je to něco, co si Češi uspořádali k tomu účelu, aby si na všecky časy zajistili nadvládu zachovávajíce prázdné formy předstíraného života konstitučního. Parlamentu schází konstituční duše, avšak na té vládnoucímu národu přece nezáleží. Zdání konstituce je zachováno, povrchností zajišťuje se konstituční forma; bezduchá hlasovací mašina dodává promptně zákony, jichž čeští držitelé moci potřebují k ospravedlnění svých činů. Byrokracie a armáda dostávají tímto systémem zcela jistě potřebné materielní prostředky pro svůj rozvoj; vůle, zájem občanů nemá důležitosti, nanejvýš materielní zájem jedné části obyvatelstva, oné části, z níž se rekrutují držitelé moci. Z těchto důvodů má parlament málo vážnosti a při této úvaze můžeme také porozuměti tomu nedostatku zájmu, jak jej ukazuje většina poslanců vůči parlamentu. Na přesvědčení, znalosti, důvody se nedbá. K čemu se namáhati, je to stejně marné! a parlament zůstává prázdným i za rozpravy o státním rozpočtu. Rozpravy o státním rozpočtu jsou v konstitučních parlamentech velikými svátky veřejného života, k nimž i široké vrstvy obyvatelstva hledí s velkým zájmem. U nás zeje zasedací síň na řečníky prázdnotou. Držitelé moci dívají se na rozpravu o státním rozpočtu jako na nevyhnutelnou formalitu, která je snížena na komedii tím, že každému řečníku jako náhubek přizná se řečnická lhůta 5 až 10 minutová. Za těchto poměrů má i pro oposici rozprava o státním rozpočtu zájem jen potud, že je možno podrobiti všeobecné kritice nesnesitelné poměry v našem státě.