Pondělí 26. června 1922

Začátek schůze v 9 hod. 35 min. dopol.

Přítomni:

Předseda: Tomášek.

Místopředsedové: inž. Botto, Buříval, dr. Czech, dr. Hruban.

Zapisovatelé: J. Marek, dr. Spina.

181 poslanců podle presenční listiny.

Zástupci vlády: min. předseda dr. Beneš; ministři Habrman, inž. L. Novák, Srba, Staněk, Šrámek, Tučný, Udržal, dr. Vrbenský.

Z kanceláře sněmovní: sněm. tajemník dr. Říha.

Předseda (zvoní): Zahajuji 155. schůzi poslanecké sněmovny.

Dodatečně omlouvá se nemocí od 18. června t. r. posl. Borovszký a předkládá lékařské vysvědčení.

Došly některé dotazy. Žádám o jich sdělení.

Sněm. tajemník dr. Říha (čte):

Dotaz posl. Schälzkyho a druhů ministru soc. péče o těžkých podmínkách, jež se ukládají okresním komisím pro péci o mládež při poskytování subvencí.

Dotaz posl. Schälzkyho a druhů ministru vnitra o zkrácení německých vládních komisařů u městských spořitelen.

Dotaz posl. dr. Hanreicha ministru pošt a telegrafů o jazykových přehmatech při telefonu.

Dotaz posl. dr. Luschky ministru obchodu o přeměně tkalcovských cvičných dílen v Benešově ve Slezsku.

Dotaz posl. dr. Petersilky vládě o požární katastrofě v Kunžvartu.

Dotaz posl. Blatné, dr. Czecha, Hackenberga, Schustera a druhů ministru financí, aby se vyplácelo čtvrtletní úmrtné také pozůstalým po ženských zaměstnancích tabákové režie.

Dotaz posl. Roudnického a soudr. ministru financí o úmyslném porušování příkazů ředitelem berního úřadu Piknou na Král. Vinohradech.

Dotaz posl. Adámka a soudr. ministru vnitra o falešném oznámení výstupu Al. Šmejkala z církve římsko-katolické okresní politické správě v Něm. Brodě.

Dotaz posl. Sedláčka a druhů ministru spravedlnosti o bezdůvodném odepření dovolené vrchnímu kancel. oficiálu u okresního soudu v Břeclavě k vykonávání jeho povinností, spojených s jeho členstvím v obecním výboře.

Předseda (zvoní): Přikročíme k pořadu schůze, a to nejprve k 1. odstavci jeho, jímž jest

1. zpráva výboru zdravotního, soc.-politického a rozpočtového k vládnímu návrhu zákona (tisk 3676), kterým se doplňují a částečně v činnost uvádějí ustanovení zákona ze dne 15. dubna 1920, č. 332 Sb. z. a n., jímž stát přejímá výkony zdravotně-policejní (tisk 3744).

Uděluji slovo nejprve zpravodaji za výbor zdravotnický, jímž jest pan posl. dr. Ivan Hálek.

Zpravodaj posl. dr. Ivan Hálek: Slávna snemoveň! Zákon, ktorý máme pojednávať, je jedným zo špeciálnych zákonov, ktoré vláda predkladá a ešte predloží, predbiehajúc takto veľký zdravotnícky zákon organizačný, ktorý by sme od nej čakali predovšetkým. Už to, že ministerstvo podáva prv zákon špeciálny ako organizačný, dokazuje, že v tejto predostretej osnove vidí nezbytnosť zvlášte naliehavú. Keď si pri čítaní osnovy predložíme otázku, čím táto naliehavosť by mohla byť odôvodnená, nachodíme dva momenty vecné, ktoré to vysvetľujú a ktoré padaly na váhu pre zdravotný výbor. Tieto dva momenty sú 1. význam zákona pre verejné zdravotníctvo a 2. jeho význam pre lekársky stav, resp. pre zlepšenie hmotného postavenia obecných a obvodných lekárov. Zákonodárny sbor musí sa v prvom rade nechať viesť momentom prvým, zreteľom na verejné zdravotníctvo. Musíme si položiť otázku, či predostretý zákon znamená pokrok vo verejnom zdravotníctve, či sľubuje zlepšenie zdravotných pomerov veškerého obyvateľstva, predovšetkým tých vrstiev, o zdravotnú bezpečnosť ktorých je posiaľ postarané najmenej. Na zodpovedaní tejto otázky bude nám hlavne záležať. Moment druhý - zlepšenie hmotného postavenia obecných a obvodných lekárov - bude nás zaujímať zväčša na toľko, na koľko je nevyhnuteľnou podmienkou pokroku verejného zdravotníctva. Jestliže si prvú otázku zodpovieme kladne v tom smysle, že od poštátnenia zdravotnej správy pokrok vo verejnom zdravotníctve očakávať smieme, bude sa nám zapodievať ďalšou otázkou: Či tento pokrok je v pomere k nákladom, ktoré poštátnením zdravotnej správy štátu budú uložené.

Teda predovšetkým: Pozvednutie verejného zdravotníctva. Čo to znamená? Posledným cieľom verejného zdravotníctva je snížiť úmrtnosť, to jest dosiahnuť toho, aby v určitom období umieralo menej ľudí, inými slovami predĺžiť ľudský život. A ovšem robiť ho zdravším, práce schopnejším a výkonnejším. Predĺženie ľudského života je cieľom lekárstva vôbec a zdálo by sa, že je to cieľom hlavne mediciny kuratívnej. Vo skutočnosti všade tam, kde sa ho dosiahlo, stalo sa to len menšou mierou zásluhou mediciny kuratívnej, ale nepomerne väčšia zásluha pripadá medicine preventívnej. Keď že v Anglii za posledného polstoročia stúpla očakávaná dĺžka života pri narodení z 41 liet na 51 u mužov a ze 44 na 55 u žien; alebo keď v niektorých štátoch severoamerických podobne stúpla za tú istú dobu ze 40 na 50 liet: je to v prvom rade zásluhou mediciny preventívnej. Sníženie úmrtnosti teda predpokladá predovšetkým ani nie tak dobré výsledky liečebné ako skôr snieženie morbidity čili nemocnosti.

U nás posiaľ primálo sa hovorí o prevencii, o predídení, zabránení vzniku lebo rozšíreniu nemocí a paralelne s tým, primálo sa uvažuje o prostriedkoch, ktorých upotrebuje prevencia. My posiaľ o mnoho viac sme vo znamení mediciny kuratívnej. U nás posiaľ o mnoho viac interesu sa prináša liekom, operáciam, nemocniciam ako na príklad evidencii a statistike chorôb, bakteriologicko-diagnostickým staniciam, desinfekčným koloniam a podobne, o úprave spôsobu života, práce a zamestnania, najmä o dielniach ani nehovoriac. A predsa je nesporné, že podiel, ktorý má na predĺžení ľudského života prevencia, je nepomerne väčší ako podiel, ktorý má medicina kuratívna.

Teda odpoveď na našu prvú otázku, či navrhovaný zákon pozvedne verejné zdravotníctvo, inými slovami, či sa mu podarí v jeho dôsledkoch predĺžiť ľudsky život, závisí od toho, či môžeme od neho očakávať, že jeho prevedením sa značnou mierou posilnia a vystupňujú snahy preventívne.

Vynikajúci súčasný hygienik anglický Sir George Newman shrnúl zásady národnej politiky v preventívnej medicine do týchto bodov:

1. výchova zdravého rodu,

2. pečlivosť o materstvo (ochrana a podnietenie úkolov materstva),

3. pečlivosť o dieťa a sníženie detskej úmrtnosti,

4. zdravie a telesný vývoj školských detí a mládeže,

5. sanitácia a zlepšenie osobného a domácieho prostredia (rátajúc do toho potravu, vodu a príbytok),

6. priemyslová hygiena, zdravie robotníka v dielni,

7. prevencia a liečenie infekčných chorôb,

8. prevencia a liečenie neinfekčných chorôb,

9. výchova národa vo zdravovede,

10. rozšírenie hraníc poznania.

A k tomu dodáva, že realizovanie tohoto programu bude vyžadovať čas, peniaze, trpezlivosť a neúnavnú prácu v každom kúte zeme.

Vážené panie a pánovia! Ak si vezmete do rúk osnovu nášho zákona a vyhľadáte si výpočet povinností, ktoré sa ukladajú našim budúcim štátnym lekárom, shľadáte, že tie povinnosti, ktoré sú zahrnuté v pojmu zdravotnej policie a ktoré boly uložene obciam, resp. teda obecným a obvodným lekárom, už zákonami z liet 1876, 1888, 1896 a 1908 spolu ešte s novými povinnosťami rázu viac sociálno-hygienického, ktoré im dáva naša predloha, takmer sa kryjú so zásadami, ako ich formuloval vynikajúci anglický hygienik. Každý síce hovorí inou rečou: Newman rečou zovšeobecňujúceho odborníka, predloha rečou vyratúvajúceho textátora, ale obidva i anglický hygienik i náš zákon povedajú v podstate jedno a to isté.

Lež nie je ani treba, aby povinnosti, ktoré naša predloha ukladá štátnym lekárom, sa kryly so zásadami dákej hygienickej autority: jednoduchý rozum nám vraví, že zplnenie týchto povinností bude veľkým ziskom pre úsilie a snahy verejne zdravotnícke. Nazdávam sa, že od ich zplnenia môžeme plnou mierou očakávať, že ľudský život v nasej republike sa stane nielen zdravším a tým i radostnejším a výkonnejším, ale i dlhším. Ich zplnenie, ktoré znamená práve zplnenie požiadavkov preventívnej hygieny, docielilo by to, čo od verejného zdravotníctva koniec koncov žiadame - predĺženie ľudského života. (Předsednictví převzal místopředseda inž. Botto.)

Povedal som, že povinnosti tieto pozostávajú čiastočne z povinností starých, zahrnovaných pod pojem zdravotnej policie, ktoré už organisačné zákony zdravotnícke ukládaly obciam, tedy obecným a obvodným lekárom, čiastočne z povinností nových rázov, hlavne sociálne-hygienického. Tieto nové povinnosti, ktoré diktuje poválečnou dobou stupňovaný všeobecný záujem o sociálnu politiku, ako aj príklad a priamy vliv verejnej hygieny západných štátov, sú tribútom prebúdzajúcemu sa u nás sociálnemu svedomiu. Cieľom zdravotníctva, ako hovorí Grotjahu, nesmie byť zdravie niektorých vyvolencov, lež zovšeobecnenie hygienickej kultúry. Toho je treba, nemá-li sa hygiena a medicina nadmerným predvládnutím skvelej techniky zvrhnúť v luxusnú medicínu a komfortnú hygienu.

Tieto nové povinnosti určené sú v osnove zákona iba spôsobom rámcovým, vyslovujúc viac len zásady, kým povinnosti staré, uložené zákonami rakúsko-uhorskými a shrnované pod pojem zdravotnej policie, známe už dopodrobna. Ony sú uvedené v § 4 a 5 zákona z 15. dubna 1920.

Za jednu z najpodstatnejších novôt, ktorú náš zákon uvádza, pokladám požiadavok štátnej zkúšky, fyzikátu, od všetkých štátnych lekárov. Od verejného hygienika sa právom očakáva dôkladná znalosť disciplin, ktoré poučujú na pr. o čistení vôd, odstranovaní výkalov, desinfekcii, kontrole potravín, hygiene priemyslovej, sanitnom inženýrstve, zdravotnej statistike, o platných zákonoch zdravotníckych - napospol to otázkach, ktoré spadajú do oboru zdravotnej policie. V zemiach anglického jazyka tieto obory dokonca sa oddelily a ako má Anglia svojho D. P. H. (doktora verejného zdravotníctva), tak majú Spojené Štáty svojho H. O. health officera, ktorí na rozdiel od tamojšieho i nášho M. U. Dra sú špecialistmi verejnej hygieny, ale nie sú školení, alebo aspoň nie tou mierou, v medicine v užšom smysle slova. Oni neliečia. O tomto systéme dvojitého výcviku sa dá diskutovať a iste by sa našlo mnoho dôvodov pre a sem aj dôvody proti. Nás výchovny plán lekársky posiaľ sa pre toto rozdelenie nerozhodol, u nás sa žiada posiaľ od verejného hygienika, aby bol aj lekárom v užšom smysle. Ale nový požiadavok, obsažený v predlohe, ukladá na budúce všetkým štátnym lekárom okrem ich klinického výcviku i špeciálnu znalosť všetkých disciplín hygieny verejnej.

Nás priemerný obvodný a obecný lekár vidiecky bol posiaľ vlastne len praktikom. V najlepšom prípade bol slušným, lebo i dobrým klinikom, ale celá jeho výchova viedla ho k tomu, že záujem verejne-zdravotnícky, ak bol vôbec aký, vstupoval na druhé, lebo ešte na ďalšie miesto. On videl v prípade onemocnenia konečný cieľ svojho úsilia. U neho hlavnou otázkou bolo poznanie a liečenie nemoce. To je celkom dosť pre lekára, v užšom smysle slova, ale veľmi málo pre lekára hygienika. Verejný hygienik, za akého má byť každý štátny lekár na budúce vychovávaný disciplinami, ktorých znalosť sa posiaľ žiadala len od lekárov zemepánskych, nebude vidieť na príklad v prípade infekčného onemocnenia, teda v onom nemocnom jedincovi konečný cieľ svojho odborného úsilia, ale práve tak vážny cieľ svojich hygienických, to je preventívnych snáh bude zhliadať v sebe sverenej obci. Tam, kde činnosť lekára liečiacieho končí, začína mu nová činnosť - preventívneho hygienika. Mám za to, že už štátna zkúška sama povýši uňho hľadisko verejne zdravotnícke, ktoré v ňom posiaľ menej lebo viacej alebo často celkom bolo potlačené hľadiskom individuálneho hygienika, t. j. lekára liečiaceho. Do oboru fyzikátnej zkúšky v nedávnej dobe pojatá bola aj sociálna pathologia, resp. sociálna hygiena, ktorá bude vychovávať náš lekársky dorost pre oné nové úkoly, ktoré im zákon ukladá v oboroch pečlivosti sociálnej.

Druhy podstatný pokrok, ktorý očakávame od nového zákona, je ten, že zákon nielen kladie zvýšené požiadavky a ukladá nové povinnosti, ale ze do veľkej miery aj zabezpečuje plnenie týchto povinností i tých nových i tých starých. Netajím sa s presvedčením, že, keby úkoly dávno už uložené obciam a tedy ich lekárom boly bývaly skutočne plnené, verejné zdravotníctvo dnes by v našich zemiach vyzeralo ináč ako de facto vyzerá. Úkoly shrnuté pod pojem zdravotnej policie boly iste zákonodárcom určené veľmi správne, takže niet na nich čoho meniť. Ale zákon, bárs ukladal čo ako mnoho povinností a bárs čo ako dobre vystihol úkoly, je len potlačeným papierom, jestli niet záruky, že tieto povinnosti a úkoly budú plnené. Túto záruku, zdá sa mi, že pojednávaný nami vládny návrh poskytuje. Je to dozor a kontrola so strany vyšších inštancií. Lebo, ako hovorí zpráva dôvodová, lekári obecní a obvodní budú výkonnými a exponovanými článkami okresnej štátnej správy politickej, ktorej pokynami, súc jej slúžobne podriadení, budú povinní sa spravovať. Dozor bol vykonávaný i prv zemepanskými lekármi. Ale poštátnením obecných a obvodných lekárov nadobúda celkom iného charakteru. Dosiaľ, ako je známe, boli títo lekári orgánmi autonomie, čím dozor štátnych orgánov se stával iluzorným. Tlak celého štátneho aparátu účinkoval do hľbky skutočne len po lekára okresného. U neho sa jeho účinok zastavil - lekár obvodný ho nepocítil lebo aspoň príliš často sa mu vediel uhnúť, na škodu všetkých dobre mienených verejne zdravotníckych snáh.

Na budúce prestane tento brzdiací vliv dualizmu vo zdravotníckej verejnej správe: štátnej na jednej a autonómnej na druhej strane a celý aparát zdravotníckej služby stane sa výkonným orgánom jednej vôle, pracujúcej podľa účelného plánu.

Nemám na ume dáky korbáčnicky systém, ale nazdávam sa, že je eminentným štátnym záujmom, aby tam, kde ide o zdravie širokých vrstiev obyvateľstva, uplatnily sa i disciplinárne prostriedky. Nazdávam sa ďalej, že pomer tejto nižšej inštancie k vyššej, lekára obvodného k lekárovi okresnému vlivom nového zákona utvorí sa lepšie ako posiaľ. Zákon, ktorý robí všetkých úradných lekárov zdravotnej správy úradnikmi štátnymi, veľkej časti z nich zjednáva možnosť postúpiť za lekára okresného. Okresní lekári na budúcne musia rekrutovať z lekárov obvodných. Tým medzera medzi obidvoma kategoriama značne sa vyplní. Lekár obvodný bude mať predovšetkým sám nádej, že niekedy zaujme miesto lekára okresného, bude v lekárovi okresnom videť v najväčšom počte prípadov svojho staršieho kollegu, ale v každom prípade kollegu, ktorý prešiel tou istou školou vidieckej úradnej praxe, kollegu, ktorý poznal práve tak ako on boľasti sebe svereného ľudu, ale na druhej strane práve tak ako on poznal všetky tie bočné chodníčky, ktorými malomestské i vidiecké obyvateľstvo a často i sám obecný lekár snažia sa obísť nepohodlné zdravotnícke príkazy. Takto okresný lekár na jednej strane opierajúc sa o svoje zkúsenosti získané z praxe obvodnej prestane byť papierovým hygienikom, ktorý dával fermany neodpovedajúce pomerom obyvateľstva a nevhodné pre ne, na druhej strane bude dozorným orgánom nielen podľa mena, ale váhou i svojho úradu i svojej zkúsenosti.

Povedal som, že občianstvo obchádzalo zdravotnícke rozkazy často za tichého súhlasu vlastného úradného lekára. Je to nie obvinenie stavu obecných a obvodných lekárov, je to iba konštatovanie fakta. Mnoho kollegov obecných a obvodných prizná bez mučenia, že príkazy hygieny u rodín, kde sú aj liečiacími lekármi, neprevádzajú jednoducho z toho dôvodu, že sú od nich závislí existenčne. Obvodný lekár pri svojom dosavádnom plate na pr. 1400 a 600 K cestovného ročne bol odkázaný na prevádzanie lekárskej praxe a je nie spravedlivé sa čudovať, jestli u neho často zvíťazil záujem zarábajúceho lekára nad záujmom verejného hygienika, keď tieto záujmy sa dostaly do kollízie. Predloha zákona túto závislosť obvodných lekárov podstatne snižuje tým, že z nich robí štátnych úradníkov. Nerobí z nich síce štátnych úradníkov plne zamestnaných a plne platených, ale honoruje ich aspoň tak, že vzhľadom k tejto finančnej bázi stanú sa o veľa neodvislejšími. Psychologicky je tiež celkom jasné, že mravný pomer lekárov k jeho povinnostiam, cit zodpovednosti za ich plnenie, lebo neplnenie bude celkom iný, keď bude platený 20.000 K ročne, ako bol posial" keď bol honorován 2000 K. Slovom: štátny úradník, nachodiací sa tak rečeno pod priamou prísahou, ďalej pod tlakom inštancií vyšších a v dosahu kárnej a disciplinárnej moci štátnej, hlavne ale finančne predsa do značnej miery zabezpečený, bude svoje kolisie riešiť cele iným spôsobom, ako to robil dosiaľ.

Mimo to v rôznych kolliziach priskakuje štátnemu lekárovi na pomoc zákon svojim §em 25. Paragraf tento hovorí: "Každé jednání proti opatřením nařízeným podle tohoto zákona jakož i zanedbání jich trestá se, ačli není trestným dle všeobecného zákona trestního, příslušným úřadem politickým (administrativní policejní vrchností), pokutou peněžitou od 20 do 1000 Kč, při nedobytnosti vězením do tří neděl." Takto dostáva sa zákonom verejnému zdravotníctvu aj trestnej sankcie. Nechcel bysom v trestnej sankcii vidieť ideál verejne zdravotníckeho zákonodárstva. Práve naopak: Trestná sankcia mala by byť len pomôckou z núdze. Ale na druhej strane neviem si predstaviť, že by sme sa bez nej zaobišli, aspoň nie v krajoch, kde zdravotnícka verejná mienka a svedomie sú na veľmi úzkom stupni.

Viem, že na pr. vo Spojených štátoch temer na celej čiare zavrhujú tresty v oboru verejnej hygieny a na miesto trestov akcentujú edukáciu a po prípade odmeny, premie, výhody. Mám za to, že ak budú u nás do verejne-hygienickej praxe zavedené trestné sankcie, nie je tým mienené, že vedľa nich, niekde snáď miesto nich, by nemohlo byť použité onoho systému premií lebo výhod a že k trestom by sa prikročilo až len vtedy, keď by onen druhý systém zlyhal.

Ostatne s prebúdzajúcim sa pochopením pre verejné zdravotnícke požiadavky bude kollízií čo raz to menej. U obecenstva v hygienickom ohľade osvieteného budú sa veci mať tak, že lekár, ktorý by zažmúril oči u jedného svojho sverenca, dostal by sa za to do kollízie s jeho súsedom, ktorý v zanedbaní zdravotníckych kautel vo svojom okolí bude sa cítiť sám ohroženým. Bude usudzovať takto: nedostatočne izolovaná nákazlivá choroba u súseda ohrožuje mňa, nehygienické hnojište jeho je mojim nebezpečím. Tá istá ideológia, akú vidíme vo veľkom u Ameriky, ktorá vysiela hygienické výpravy do druhých dielov sveta, nie z altruismu, ale zo správne pochopeného egoismu, z predpokladu, že epidemie v Europe a v Asii znamenajú ohroženie jej samej.

Bude sa namietať, že pre službu verejne zdravotnícku je obvodných a obecných štátnych lekárov priveľa a že by pre ňu stačili lekári okresní, po prípade v rozmnoženom počte, avšak od tých že by sa malo žiadať, aby boli len hygienikmi, t. j. aby sa zapodievali len svojou úradnou verejne zdravotníckou činnosťou a neprevádzali lekársku praxu. Táto námietka zasluhuje našu pozornosť. Otázka súvisí s celým študijným plánom mediciny. Snáď svojim časom sa rozhodneme i v Československej republike pre onen študijný plán dvojitý, kde by hygienikovia a lekári boli len v základných naukách vzdelávaní spoločne, v disciplinách špeciálnych však by sa rozišli. Ale, ako bolo zpomenuté, posiaľ sme tam nie. Posiaľ nie sme ďalej ako u nesmelých návrhov v tom smere. I neviem, či by sa našli lekári v dostatočnom počte, ktorí by boli ochotní vzdať sa celkom onej časti svojej činnosti, ktorá zasahujúc v ľudské strádanie a boľasti, poskytuje práve najviac uspokojenia. Dnes im diplom na túto činnosť dáva právo, i je ťažko žiadať, aby sa jej vzdali.

Pokiaľ terajší jednotný systém študijný trvá, mám za to, že i vtedy, estli má svoje chmúrne stránky, je na druhej strane žiadúcne využiť výhod, ktoré poskytuje. Ja ich vidím v tomto: lekár obecný a obvodný, ktorý je v stálom a dôvernom styku osobnom, ktorý je radcom rodín a pomáha priamym zasahovaním do utrpenia a boľastí, získava si práve týmto svojím kuratívnym pôsobením dôveru a osobný vliv. A budúci štátny lekár, vyškolený vo verejnej hygiene, majúc na jednej strane dôveru, na druhej strane istú neodvislosť, bude často svojim osobným vlivom viac môcť docieliť i v ohľade verejne zdravotníckom, ako "len hygienik", ktorému boľasti a ťažkosti sverených obyvateľov predsa len zostávajú vzdialenejšie a cudzejšie. Bolo by zbytočné zbavovať štátneho zdravotného úradníka onej teplej atmosféry, ktorá sa vytvorí okolo ošetrujúceho domáceho lekára, dokiaľ mu na ňu diplom dáva právo. Ďalej takýto neliečiaci "len hygienik" mal by možnosť poznávať závady iba pri úradných komisiach v obci. Lekár liečiaci ale odkrýva ich na každom kroku pri vykonávaní svoj ej lekárskej prakse. Na druhej strane je pravda, že "len hygienik" nepozná tie kollízie, do ktorých terajší vidiecký liečiaci hygienik až pričasto sa dostáva.

Keď uvážim dôvody pre i proti, kloním sa k tomu náhľadu, že pri terajšom jednotnom študijnom pláne má hygiena na periferii ostať s medicinou ošetrujúcou a liečiacou v jedných rukách. Tým nechcem povedať, že by mi azda nebola sympatickou reforma študijného plánu, ktorá by niekedy v budúcnosti oba tieto obory rozdelila.

Ak že by sa pre zrušenie lekárov obvodných a rozmnoženie okresných hygienikov uvádzaly dôvody úsporné, nemyslím, že by obstály. Jestli by povinnosť budúcich lekárov obvodných, teda tak úkoly zdravotnej policie ako úkoly socialne-higienické maly prevziať lekári okresní, vtedy by i h okresy nesmely byť o mnoho väčšie ako sú terajšie obvody. Veď už pri prevádzaní starých úkolov, u ktorých ešte zákon pridáva povinnosti nové, súkromná praks obvodných lekárov i tak bude obmedzená. Obmedzenie je ostatne dnes vítané, preto že pri veľkom prílive lekárskeho dorostu umožní, aby vedľa úradného štátneho lekára v obvodoch sa usadzovali neúradní praktikovia. Jestli by teda počet lekárov okresných sa mal značne rozmnožiť, aby nahradili lekárov obvodných, vtedy úspora bola by nepatrná a pri plne zamestnaných a plne platených úradných lekároch snáď vôbec žiadna.

Na druhej strane bolo by možné namietnuť, že obvodný lekár, ak bude nútený skutočne všetky svoje úradné povinnosti plniť, prevezme mnohé úkoly, ktoré posiaľ de facto plnil lekár okresný. Že teda je zbytočné, aby bolo okresných lekárov toľko ako dosiaľ, ak sa nemajú z nich stať jednoducho úradníci kancelárski. Aby mi bolo rozumené, nehovorím, že navrhovaný zákon niektoré povinnosti okresného lekára skladá z neho na lekára obvodného, ale pripúšťam, že pri skutočnom plnení úkolov zdravotnej policie bude lekárom okresným uľahčené.

Pri tom všetkom nadávam sa, že táto námietka neobstojí. Ak správne rozumiem úmysel zákona, nuž z okresných lekárov má sa stať na budúce akási prvá centrála, budú oni predovšetkým orgánmi inspekčními, akýmisi zdravotníckymi inšpektormi, ktorých potreba je pociťovaná najmä na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. A jak nemá táto ich funkcia byť jednoduchou formalitou, bude vyžadovať aspoň toľko úsilia a času, koľko vyžadovala ich činnosť dosavádna.

Navrhovaný zákon docieli tým, že poskytuje slušnú životnú básu úradným lekárom, ešte jednej výhody: umožní, - ako o tom hovorí i dôvodová zpráva, - že sa dostane lekára všetkým obvodom. Dnes máme mnoho horských krajov, a to nielen v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku, lež i v Čechách, na Morave a ve Sliezsku, kde vypísané miesto obvodného lekára dosiaľ vôbec nebolo zaplnené. V župe šáryšskej na príklad je systemisované 20 miest obvodných lekárov a všetké tieto miesta boly do nedávna neobsadené. Dnes je z nich obsadených iba 9. Vo zvoleňskej zo 16 obvodných staníc iba 4 sú obsadené a dvanásť tak rečeno trvale neobsadených. Z 319 obvodov na Slovensku je 88, tedy štvrtina, skoro trvale neobsadených. Vo Sliezsku vyše poloviny obvodov je neaktivovaných, lebo ani terajšie upráznené miesta pre nedostatok uchádzačov nemôžu byť obsadené.

Navrhovaný zákon túto závadu odstráni: po prvé zjedná existenčnú bázu pre lekára v obvodoch, kde na výnos zo súkromnej prakse nemôže rátať, a po druhé zjedná mu nielen nádej, ale istotu, že po niekoľkých ťažkých rokoch, ztrávených v nepriaznivých životných podmienkach dostane sa do kraja, ktorý mu zabezpečí ľahšie podmienky existenčné. § 11 hovorí: "Kdo z lékařů po účinnosti tohoto zákona nově ustanovených zastával aspoň dvě léta zdravotní službu ve zdravotních obvodech, zejména na Slovensku anebo v Podkarpatské Rusi, jichž obsazení z veřejné soutěže nebylo lze provésti, má po dobu šesti let, od působnosti tohoto zákona počítaje, při obsazování místa obecního a obvodního lékaře v ostatním území státním přednost před žadateli jinými. Mezi několika žadateli, kterým toto přednostní právo přísluší, rozhoduje délka doby služební v uvedených obvodech ztrávená."

Pokiaľ sa týka centrálizácie veškerej slúžby verejne-zdravotníckej v rukách štátnych, ako ju má previesť prejednávaný zákon, hovorí za ňu ešte jedon dôvod, ktorý správne vystihla dôvodová zpráva k zákonu zo dňa 15. dubna 1920, ktorá hovorí: "Splynutím obojí správy zdravotní a převzetím zdravotní policie státem, docílí se zjednodušení a urychlení řízení věcí veřejně zdravotnických a jednoty celého zdravotnictví, podřízeného účinné kontrole jednoho úředního orgánu (ministerstva zdravotnictví), jakož i unifikace právních předpisů pro celý stát."

Je možné namietnuť, že práve v zemiach, kde snahy verejne-zdravotnícke, najmä preventívne a sociálne hygienické sú neobyčajne pokročilé, ako vo Spojených Štátoch a v Anglii, zdravotnícka služba naskrze zunifikovaná a zcentralisovaná nie je. Jedon vynikajúci hygienik londýnsky hovoril, že pri tak nelogickej administratíve, aká je v Anglii, je práve najviac na počuvanie, že v Anglii snahám verejne-zdravotníckym pomerne tak znamenite sa vodí. Lež treba si uvedomiť, že tá roztrieštenosť správy verejne-zdravotníckej, aká panuje v Anglii a najmä v Amerike, kde verejne-zdravotnícke veci pripadajú viacerým ministerstvám, je proste výsledkom historického vývoja a že ani tam decentralizácia sa nepokladá za prednosť, ale skôr za nedostatok. Že sa pri tejto decentralizácii verejnej hygiene tak znamenite vodí, je nie zásluhou tejto decentralizácie, ale niečeho celkom iného. Možno povedať, že verejnej hygiene sa tam dobre vodí, nie pre decentralizáciu, ale vzdor decentralizácii.

Ináč je to u nás. My, staväjúc základy svojmu štátu, mali bysme právo i na dáký ten skok v historickom vývoji, jestli by nás len zaniesol na správne miesto. Ale v našom prípade odstránenie dualismu vo službe verejno-zdravotníckej ani je nie skok, lež práve logický dôsledok historického vývoja. Zbýva spraviť iba tento krok a my dovedieme svoju verejne-hygienickú správu tam, kde by si ju iste prialy mať štáty všetky: my získame jednotný, široko rozvetvený apparát, zasahujúci až po periferiu a podliehajúci kontrolle a jednotnej cieľuvedomej a plánovitej iniciatíve.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP