Slávna snemovňa! Keď som videl tieto krivdy, napísal som článok: Po vojne ani medzi divochy nepícha sa a neztrieľa sa do ľudí. Keď je primerie, tedy pokoj, rovná česť každému a ten, kto držal čestne svoju prísahu a kto dľa svojho najlepšieho presvedčenia na jakejkoľvek fronte bojoval, neni nečestný človek. Jeho deti nesmejú byť bilagované Kainovým znamením, jeho vdove nesmie byť odpieraná podpora, tí mrtví, ktorí a jakejkoľvek fronte dľa svojho najlepšieho presvedčenia bojovali, nie sú za to nečestní ľudia. A nesmieme ich vyhlašovať, tých starých vojakov, tých invalidov, vdôv a sirotkov za menejcenných ľudí. Pozdvihnul bych túto otázku do výšky, aby sa to stalo šíre známe. Poprosil som redakciu "Slováka": Prosím vás, napíšte i vy o týchto veci ch, abysme tú otázku rovnoprávnosti invalidov, rovnoprávnosti mrtvých, vdôv a sirotkov bez ohľadu na ktorejkoľvek fronte zomreli, aby im nebol odebieraný ich žobrácky chlieb, aby neboli vyhlásení z kancelárie: Iďte si za Karlom alebo do Maďárie, vy zrádci; napísal tedy článok na moju prosbu patričný pán a ešte som mu hovoril: Pozor, neurazte city v prvom rade legionárov. Napísal ten rozhovor, jak sa mrtví shovárali a tu toho domobranca postavil za toho chudiačka, ktorý myslel, že tak je pravda, keď také príkazy dostal, keď tak mu hovorili, on myslel, že koná svoju povinnosť, keď tak bojoval a ten legionár mu odpovedá: "Nie, ty si bol zrádcom, ja som bojoval za pravdu", a naposledy mu ten mrtvy riekol: Ale podívaj sa, veď i tá sloboda neni taká, akú si si vysnil, ani neni pre potrebu celku, ani po tvojom, veď ty si si inak predstavoval tú republiku, ten štát, veru neni nám to ani jednomu celkom po vôli. A na to ten legionár strhnul z hrobu svojho veniec a dal polovicu svojho venca tomu mrtvému domobrancovi.
Slávna snemovňo, a vy legionári! Či to neodpovedá hrdinskému víťazovi, tomu duchu, keď víťaz čestnému protivníku, treba mrtvemu alebo invalidovi alebo tej vdove a sirote dá polovicu zo svojho vavrínu, tej cti? Nuž, toto je, slávna snemovňo, búrenie snáď proti legionárom, ich neúcta? Keby sa neboli tí páni nechali strhnúť stranickým huckaním a štvaním, keby si to boli znovu prečítali - sosadnete sa, pánovia legionári, v jednom výboru a prečítajte si všetky tie články, ktoré som napísal: "Za česť mrtvých, vdov, sirotkov a zmrzačených", druhý "Jak hovorili mrtví", a tretí "Boj za česť mrtvých, vdôv, sirotkov a zmrzačených - iste sami musíte ľutovať, že sa tento prípad stal.
Slávna snemovňo! Som presvedčený, že iste všetci rozumní, poctiví a elegantní legionári nemôžu proti tomu hovoriť. Veď sám p. David to uznal, jak sa patrí a sluší, že "nežiadame žiadných výhod, len rovnoprávnosť pred zákonom a pravú demokraciu." Ale na tomto základe máme zostať a násilie nepáchať na nikom!
Slávna snemovňo! To bol po istú mieru ten smer, ktorý chce nadprávie, viac chleba, viac práva pre seba na úkor druhých občanov. Som presvedčený, že všetci legionári to nechcú, ba opačne, sú za pravú demokraciu, ale prosím, aby sa nedali strhnúť na smer stranícky a nado všetko tú slobodu a tú voľnosť, za ktorú bojovali, jak slobodu tlače, tak tiež slobodu shromaždenia, ako základ demokracie a rovnoprávnosti našej, bránili. Nech legionári zostanú pri svojej starej orientácii a nejednajte dľa kopyta starorakúskeho a uhorského.
Slávna snemovňo! Pri tejto príležitosti musím pripomenúť, že bych vás prosil, páni legionári, aby ste si neosvojovali práva suverenity, práva, ktoré patria jedine štátu. Podívajte sa na ich osvedčenie, ja myslím, že to len predsedníctvo československej obce legionárskej v Bratislave robilo. Všetci legionári nemôžu byť za takéto zásady, my nedopustíme písať: "Zbraní zasiahneme, autonomiu, ktorá by znamenala krok na zad alebo nebola podeprená patriotickým citom, nedovolíme, budeme proti nej všade, keď bude treba, bojovať i zbraňami."
Slávna snemovňo! Zbraňou bojovať
nesmie jeden občan alebo spolok. Censúru vykonávať nad niečim,
je-li to vlastenecké, nemôže mať právo jedine predstavenstvo československej
obce legionárskej. Kam bysme prišli, keď by sme jeden druhý či
jedna, druhá, tretia strana mala nárok na censora, že keď niekto
niečo napíše, demolovali by sme mu redakciu. To není pravá demokracia,
to je hotová anarchia, poneváč pravá demokracia žiada... (Hluk.
- Posl. dr. Blaho: Ale nesmie sa tiež hlásať, aby šli na nich
so sekerami! Výkřiky.)
Místopředseda inž. Botto
(zvoní): Prosím, nevyrušovať rečníka!
Posl. dr. Juriga (pokračuje): Prosím, na to je súd. Treba len odsúdiť, treba zavreť, ale nie súkrome zasahovať. Nie hlásať anarchistické zásady. Chceme-li konsolidovať republiku, musíme každého človeka naučiť, že on nesmie súkrome do ničoho zasahovať, ale nech to ohlási súdu, a súd nech to odsúdi, súd nech ho zavre a nech to ide svojim právnym poriadkom! (Výborně! Potlesk.)
Slávna snemovňa! Na konci ale predsa musím uznať, že celý tento boj bárs demolovanie "Slováka" bol výsledkom toho, že predsa len túto otázku rovnoprávnosti starých vojakov, invalidov, mrzákov, vdov a sirôt, sa nám podarilo dať na denný poriadok. My od toho neodstúpime, bárs aj pán posl. Oríšek hovoril, že ako by to boli zrádcovia, ktorí bojovali na rakúskej alebo uhorskej fronte. Žiaden, ktorý dobromyseľne bojoval, dobromyseľne zomrel, nebol vlastizrádcom, nesmie sa to o ňom povedať, jeho vdova, dieťa urážať.
Podívajte sa, mám doma jedno ohlášenie,
že keď pán Masaryk vyšiel z republiky ven, tu pán Švehla, Udržal
a všetci terajší velikáši Česi vyhlásili pána presidenta za vlastizrádca
(Výkřiky!), jeho kroky zatracovali a odriekali sa ho. (Různé
výkřiky. Hluk.)
Místopředseda inž. Botto (zvoní):
Neráčte vyrušovať rečníka.
Posl. dr. Juriga (pokračuje): To je v novinách! Škoda, že som ich sem nepriniesol. Predstavme si, pánovia, tie okolnosti, ten terror všeobecný a dobromysľnosť ľudí. Ja bych myslel, že i polovica terajších úradníkov boli by vlastne vlastizrádci, boli by Kainy a snaď i nečestnými ľuďmi. Po vojne, keď sa uzavrel mier, ja myslím, že zákon ešte i medzi Kanibaly je ten, že si jeden druhému nevyvrhajú, nepotupujú, čakajú, keď prestane vojna, lebo i vo vojne keď niekoho zajmú a on sa hrdinsky držal, treba i na opačnej strane, tu býva obyčaj čestného protivníka, že nechá mu jeho šabľu.
Toto sa mi zdá, slávna snemovňa, niečo takého, zdvíhanie tejto otázky, jak to spravil jeden cigáň na bojišti. (Čujme!) Keď zajali na fronte Rusov, už ich naše vojsko viedlo a jeden cigáň medzi našimi, jak boli zajatí obkľúčení, začne do nich strieľať. Vyskočí k nemu jeho vlastný nadporučík a vyrazí mu flintu z ruky a dá mu prez ruky a riekne: "Ty blázne, darebáku, hneď ťa zastrelím!" A ten cigán: "No však tí do mňa strielali." (Veselost.) Vidíte, je to trochu smiešné, ale mne sa zdá, že teraz, keď máme náš štát, kto včul pracuje čestne, kto sa neproviňuje proti republike, neprestupuje zákona proti republike, tomu vyvrhajú, že je zrádca alebo menejcenný človek. Slávna snemovňo! Ja sa opovážim tvrdiť, že nie tí starí revolucionári udržia republiku, lebo neni každý revolucionár ku konsolidácii dobrý, lebo v revolucionárovi to vždy vrie. Tí ľudia, ktorí držia svoju prácu a svoju povinnosť, tí sú a budú častokrát užiteční nášmu štátu. Preto, slávna snemovňo, bol demolovaný "Slovák" proti demokracii, proti slobodnému duchu, proti štátnym zákonom, a to iste pre rovnoprávnosť sa mi nezdá to byť dosť kavalierské, bezbranných ľudí napadať, stranu bitou znovu bíť a vôbec prekročiť zákon republiky.
Ja prosím všetký tých ľudí a prosil bych všetko obecenstvo a všetky strany: Bol by už svrchovaný čas, aby sme sa naučili aksi elegantnejšími zbraňami jeden proti druhému bojovať, slušnejším spôsobom, trochu moresnejším, ale nie kanibalským spôsobom, bitkami, demolovaním, lebo, slávna snemovňo, takéto pády sú nesmierne nebezpečné v našich časoch. Podívajte sa, sú massy, ktoré čakajú na to, aby sa demolovalo, aby sa rabovalo, len na signál čakajú niektoré vrstvy nášho občianstva a pri takýchto príležitostiach ide sa krásť, rabovať a je z toho v zápätí sociálna revolúcia. Buďme si vedomí našich čias, že tí, ktorí majú konsolidovať štát, ktorí sa menujú štátotvorní, musejú občanom prizvukovať, že majú dbať poriadku a pokoja, nemajú dať príkladu zlého, leboť tým činom sa mnohé vrstvy cítia byť oprávnené podobným spôsobom podobné veci robiť, krásť a rabovať a delať to, čo oni pekným menom odôvodňujú: sociálnou revolúciou. V našich časoch ľudia, ktorí sú pre konsolidáciu, rozumejú, že iným spôsobom moresnejším, slušnejším, nie demolovaním, ale spôsobom elegantnejším malo by sa bojovať, nie takým spôsobom draveckým. Podívajme sa na príkl., keď človek predčíta české noviny jednej lebo druhej strany lebo tretej strany, musel by byť presvedčený, že tí druhí z tej druhej strany sú zrádcovia alebo kejkliari, alebo zlodeji. Agrárna strana to dokazuje strane sociálne demokratickej, strana sociálne demokratická píše: My to tiež môžeme dokázať takým spôsobom strane vašej, že ste kmíni, kejkliari a zrádcovia, keď človek chce. Keď si na to republika pozve cudzích občanov, na každú stranu sú dva svedkovia, že ten a ten je zrádca, kejkliar a zlodej, a keby podľa týchto spôsobov politického boja sa súdilo, tak by myslel, že celá naša republika pozostáva zo samých kejkliarov, zrádcov a zlodejov. To je jasná vec - keby človek svedoctvo tých novín za pravdu bral. Z toho povstáva ohromné roztrpčenie, politické boje sa stávajú krutejšie, a miesto toho, aby sme sa spolčovali k svornosti, všetky naše vlohy musíme vydávať na vzájomné špinenie jeden druhého. Nehrajme si tak ľahko so slovom zrádca. To je detinské, to je sprosté, že niekto druhému nadáva zrádcov. Dnes, žiaľ bohu, takú methódu sme uviedli v našej republike na pr. na Slovensku, že jednoduchých sedliakov žalujú pre veľazradu. Na príklad, keď sa riekne o četníkovi, vy ste taký a taký, alebo že túto republiku čert sobere, už prosím, napíše štátny zástupca 2 stránky obžaloby a je tu veľazrada. Tak na Slovensku sú dnes plné žaláre veľazrádcov. A môže jednoduchý človek spáchať veľazradu? K tomu treba väčšej intelligencie, než aby m ohol jednoduchý roľník lebo delník vlasť zrádzať. Tomu jednoduchému človeku krivdíme, keď ho za zrádca vyhlašujeme, múdremu nevadí, tomu taká stará rakušácka nebo uhorská fráza neimponuje. To my známe. Tým mňa nikto nezterorisuje, veď som bol celý život od Maďarov nazývaný zrádcom, i vy mňa nikto nezterorisuje, veď som bol celý imponuje. Ale ten stranícky boj a vzájomné škrtenie v republike, rozdrobenosť, roztrieštenosť, tým sa vzájomná nenávisť tak rozširuje, že neni možno spoločne pracovať. Častokrát ľudia dobromyseľní sú vohnaní do takých následkov takýmito methódami do hnevu a zbytočného boja.
Slávna snemovňa! Prosím verejnosť i pánov legionárov v prvom rade, aby sa nevyrážali takýmito vecmi, cenzúrou, demolovaním, aby to nerobili. Je to nebezpečný preklad na Slovensku. Čuli ste včera p. posl. Svetlika, čo hovoril: že od Janiny až po Kúty znie jedno heslo: Preč od Čechov, von s Čechmi. Beda tomu, kto by prvý vystrelil. Každá palica má dva konce, a mohol by z toho snadno povstať bratovražedný boj, keby sme takými zbraňami jeden proti druhému bojovali. Lebo nemyslete, že my sa dáme biť a strieľať beztrestne! To si márne pan Benda žiada, že kto mňa kameňom uderí, abych ja mu krajic chleba dal. To nie, my nie sme také naivné deti. My sme nielen kresťania, ale vieme, že krivdy treba odbiť a biť sa nikomu nedáme, ani menom republiky, ani menom vlasti, ani menom ničoho. Nikdy bitku nezačíname. Prvá facka vždy padne od protivníka. To by sme boli sprostí a hlúpi, aby sme sa dali biť.
Slávna snemovňa! Prosím všetkých, rozmýšľajme nad týmito spôsoby boja. To je nerozumný boj, to je nedôstojné, neslobodné, my bojujeme ešte ako starí otroci Uhorska a Rakúska, nebojujeme ešte proti sebe čestnými prostriedky ako svobodní ľudia, ako voľní občania, jak oslobodený národ, slobodní a verní občania. Tento prípad je nebezpečím, že massy a široké vrstvy ľudové čakajú na taký prípad, jak som už o tom mluvil. Som presvedčený, že toto demolovanie i u samých legionárov a u celého českého a slovenského národa jaksi nutí k rozmýšľaniu o kulturnom spôsobe boja medzi nami a že musí vynútiť to presvedčenie, že neni možná takto ďalej žiť, lebo musíme sa rozpadnúť, jeden druhého sožrať, jestli jeden proti druhému budeme tak bojovať. Neni možno vytvoriť medzi nami svornosť, keď na osobnej cti, na telesnej bezpečnosti a na majetku sa budeme urážať a budeme sa nenávidet ako Kain nenávidel Abela. Celý štát sa pri tom rozpadne. Som presvedčený, že toto mienenie, tento myšlienkový postup musí tento prípad v nás vyvolať.
Na koniec sa musí poďakovať pánom
legionárom v niečom. Tento boj vyvolal i niečo dobrého pre nás
Slovákov. Po prvé uznali legionári slovenský národ, lebo vo vyzvaní
hovorili o českej národnosti. A keď je česká národnosť, je i slovenská
národnosť, je český národ i slovenský národ. To je myšlienkový
vývin v našej republike a pomalu prijde sa k uznaniu, že slovenský
národ je, a československý národ jako národ že neexistuje. Podobne
musím sa poďakovať legionárom, že i v ich dušiach nový myšlienkový
vývoj sa stal, keď osvedčujú verejne, že otázku autonomie Slovenska
považujú za vec, o ktorej sa môže hovoriť a niesú proti nej. Ďakujeme
za to a kvitujeme to. Prosím legionárov, aby - chcejú-li konsolidovať
československú republiku - dívali sa na český národ a slovenský
národ touto mentalitou, že je to fakt, že je to realita, daný
sociálny útvar, český národ a slovensky národ. A keď takto sa
budete dívať na otázku českú a otázku slovenskú, je to počiatok
porozumenia českého národa so slovanským národom, je to počiatok
lásky, počiatok svornosti, počiatok konsolidácie, veľkosti a slávy
našej Československej republiky. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda inž. Botto (zvoní):
Slovo ďalej má pán posl. Darula.
Posl. Darula: Panie a pánovia! Abych hovoril o posledných udalostiach na Slovensku, musím poukázať na rozdiel, ktorý sa činí medzi stranami. Pri decembrovej stávke a protestných prejavoch v roku 1920 oproti sociálne-demokratickej ľavici celý štátný aparát horúčkou dýchal pri zatykaní a persekvovaní stávkujúceho delníctva. Pravičák i Sokol, špicel a policajt, žandár i mešťák, naháňali sa a jedon druhého predstihoval v údajoch a svedoctvom proti stávkujúcim, ktorým následovalo zatčenie kol 3 tisíc delníkov, ktorí boli najšpatnejším spôsobom terorisovaní, bití. Na to bol ešte vynesený zákon o teroru a iné zákony. Čo však stalo v Bratislave? Tam sa staly násilnosti na ľuďákoch nie komunistmi, ale vláde vernými občany. Násilie bolo páchané proti osobám a demolovaná bola administrácia i redakcia "Slováka", bolo vyhrožované oproti osobám atď. A tu je strannícka a triedna protiva: Ani prstom nebol hnuté, aby štváčov pochytali, ač práve ich každý dobre zná. Kde je justičný štátný aparát, na čo je ústava, keď niektorá strana si dovolí to, čo nenie dovolené robotníkom, ktorí chcú žiť! A ja sa pri tom pýtam, čo by sa bolo dial, keby komunistické robotníctvo bolo demolovalo redakciu "Robotníckych Novin", "Slov. Denníka", alebo v Prahe "Večer", "Politiku", "Národní Listy" a "Bílé Právo", ktoré najsprostejšie a najsurovejšie lžú a štvú proti pracujúcim? V tom je zobrazenie demokracie. Správne by malo byť uvedené, že to, čo sa proti robotníctvu komunistickému prevádza, je systematičným riadením vládnych kruhov, to je jaksi zarytá myšlienka celej buržoasie, aby takto systematične potierali hnutie robotnícke.
Podotýkam, že pred snemovňu prichádzajú s rôznymi falošnými a klamnými vecmi. Máme zkúsenosti o tom, ako zvyknú podávať zprávu parlamentu páni ministri, ktorí dostávajú zprávy od tých strážmajstrov a četníkov, ktorí rádi sami vraždia. A takúto jednu zprávu nám predčítal p. minister vnútra Černý. Totiž my sme dokázali, že v Podkarpatskej Rusi v Hrušovej bolo 19 ranených, že tam bolo s bajonetmi pobodané ženy najhroznejším spôsobom a nebolo ani dovolené, aby lekári poskytli raneným pomoc a boli ešte mnohí robotníci sbití. Pán minister Černý nám ukázal zprávu, že vraj to je zpráva úradná, ktorej musí veriť. Zprávu písal četnícky strážmistr z Hrušovej a bolo tam povedané, že všetko išlo dľa predpisov, že boli až moc loyálnymi, četníci sú tam vybarvení ako andelkovia, ľudia dobrodušní, ktorí chcú pomery upravovať, ktorí neišli bajonetmi na ženy a deti, ale vraj obrátili kolby a tými rozháňali ľud. Ale následkom toho kolbového attaku bolo 19 žien pobodané. Ešte som nepočul, že by bolo možno kolbou niekoho pobodnúť. Pán minister Černý tvrdí, že sa tomu musí za pravdu dať, lebo to napísala úradna osoba, ktorá prísahala. My sme riekli pánu ministrovi: To nenie pravda, my sme boli na mieste, videli sme ranených, obvazovali ich atď., a miniem, že p. minister Černý by azda mal dať za pravdu alebo uznať, keď mu to povie jeden poslanec a tým viacej, keď mu to povie jeden komunista. My známe dôstojnosť slova, my nie sme zvyklí klamať a luhať, čo povieme, to sa srovnáva s dôstojnosťou našou, s dôstojnosťou človeka. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)
Najsmutnejšie je to, že dosiaľ všetko v tomto parlamente so strany vlády bolo prednesené na takéto údaje četnických strážmajstrov. To je najšpatnejšie, že na mieste nehľadeli sa dovedieť, alebo sa informovať od robotníkov, od rôznych občanov, ale ide sa k četnickému strážmajstrovi, ten napíše zprávu a tak sa celá snemovňa klame, čítajú sa falošné zprávy, ktoré táto snemovňa v tom duchu súdi. Vážení, abych podotknúl, že to, čo sa na Slovensku deje a v Podkarpatskej Rusi, keď budem poukazovať na tie jednotlivé zprávy, na tie veci, ktoré sa tam páchajú, poviete, že sme Maďaronmi, že sme podplatení, že sme rozvratníci, a to len preto, že ukazujeme na tie holé faktá, ktoré sa páchajú na slovenskom ľudu. Či je to správne, keď jeden robotník za kolportáž censurovaného listu, ktorý sa však neľúbi četníkovi, dostane 500 K pokuty? A keď robotník nemôže zaplatiť, ide si to odsedieť na 21 dní. Tým ani v najmenšom sa nepotvrdí ten záujem československý, tým náchylnosť slovenského robotného ľudu sa nenakloní k tej celistvosti československej, ale len rozeštváva sa nálada. A najväčší vinníci ktorí rozeštvávajú takýmto spôsobom ľud, sedia v ministerských kresloch.
Vážení, není tomu dosť, že v Hrušove, vo Vrábľoch, Topolčanoch, v Krompachoch sa zabíjalo, že vyprovokovala se vražda, ale provokuje sa systematične doteraz. Koľkoráz predpovedáme, aby sa urobilo opatrenie, aby sa nič takého nestalo. To sa vôbec neurobí. V tomto ohľade žiadny neprispeje pomocnou rukou. Tak teraz v Mihálovciach je robotníctvo na najvyšší stupeň pobúrené. V zemplínskej župe je županom Slávik, ktorý zúri proti všemu, čo je komunistické a nedivím sa tomu, že po županátoch, po slúžnovských úradoch všade sú zaujatí tí úradníci, a keď jedná s nimi človek hľadá slová, aby nemusel povedať slovo "bolševik", a musí chodiť ako mačka okolo horúcej kaše a povedať len "socialista" a len nie slová "komunista" anebo "bolševik". Niet divu, že obrovská zaujatosť, je u týchto úradníkov, ale to na prvom mieste môžeme povedať o županovi Slávikovi v Zemplíne, ktorý tam vydal nariadenie, alebo súdny výrok cestou slúžnovského úradu, že v Michalovciach nebola zapísaná komunistická strana, zemedelský sekretariát, organizácia mládeže, všeodborový sekretariát atď., a následkom toho, že vzdor ohláseniu a nezadaniu stanov fungujú, tedy týmto ich zakazujú, konfiskujú majetok, ktorý majú v prospech chudobných atď. Prosím, jedna politická strana má-li kde stanovy. Ta má politický program a nepotrebuje mať stanovy. Keď pán Slávik je predsa tak vzdelaný, aby doviedol posúdiť, že politické strany nemajú žiadnych stanov, že majú politický program, podľa ktorého sa riadia. A neni možná, aby jednu politickú stranu mohol župan svevoľne vypovedať alebo zrušiť, konfiskovať jej majetok. Ale to je možné na Slovensku, v župe zemplínskej, kde všemohúci pán župan Slávik rozbije od razu 5-6 organizácií v jedném meste. A jestliže, veľactení pánovia, tam bude nejaká vzbúra, nehovorte, že to komunisti štvali, že je to na diktat z Moskvy. Jestliže tam bude krvepreliatie, to pripadne k obvineniu vlády a všetkých úradov.
To čo sa na slovenskom robotníckom ľudu pácha, je už víc než dosť. Kam speje nenávisť kapitalistov a velkostatkárov a pri tom posluhovaní až do krvivyliatia úradov a celého štátneho aparátu? To presahuje barbárské časy stredoveku.
Vo stredu Evropy, v demokratickom štáte so socialistickými ministry v čele, na každý týždeň pripadne úžasné vraždenie od vládnych kopovov. Celý štátny system je na ich vraždách udržovaný a na vybíjaní slovenského a rusínského robotníctva, ktoré nenasytným krvižiznivcom nechce sa poddať pod jarmo. Niet obdoby v dejinách, že by sa bolo toľko nevinnej robotníckej krvi vylialo, ako za demokracie slobodnej vlasti. Všetko to pre záchranu kapitálu, všetko pre profit vyssávačov chudoby, a pre bránenie svätého, súkromého vlastníctva, a vina toho sa svaľuje na komunistov. Stane-li sa niečo niekde, to komunisti. Je-li sucho alebo je moc dažďa, je-li povodeň alebo oheň, to komunisti. Vyhádže fabrikant robotníkov na dlažbu, vysunie sa vlak z koľají to komunisti. Čokoľvek sa stane, všetko komunisti. Zabijú-li robotníka žandári, celá mešťácka žurnalistika sa rozepíše a ospravedlnenie je hotové. - Vraj komunistické štvanice. A náhončí kapitálu majú materiál písať o komunistoch, ktorí je však žalobou na všetkých, ktorí proti bezbranným útočia divokosťou, surovosťou a obhajujú zverstva. Tak to bolo i v Novom Meste n./V. V tomto mestečku, kde je niekoľko fabrík a rozsiahle poľné hospodárstva, bolo a je delníctvo hanobne vykorisťované. Zemedelské robotníctvo robilo tu bez všetkého deputátu, mužskí mladší, silnejší zarábajú tu 16 K denne, slabší ako starší 12 K, ženské 8 K pri 12hodinovej práci. Priemyselné robotníctvo zarába asi 24 až 30 K, takže mesačný zárobok, nedele nepočítajúc, obnáša u ženských 192 K, u starších mužských 288, a u mladších maximum 384 K, priemyselné robotníctvo celkom 680 K. Pri tomto zárobku neni možno žiť. Nech kdokoľvek súdi, či je možno žiť pri takejto mizernej mzde?
Ceny potravín sú však: veprové mäso 20, hovädzie 18, biela múka 5, 1 kg cukru 7, za obuv platí sa od 150 do 200, šaty od 500 do 1500 Kč. Je otázka, zdali je možno porovnávať ten zárobok k životným potrebám.
Na hanobné pomluvy mešťáckej žurnalistiky,
o čom písaly po čas udalostí v Novom Meste nad Váhom, môžeme konštatovať
len toľko, že Ondrej Bajdik neni okresným sekretárom zemedelským,
len okresným dôverníkom; členom komunistickej strany j e len od
marca, do týchto čias bol sociálnym demokratom a jeho smýšlanie
ešte i dnes je sociálne-demokratické. Len preto, že zemedelské
robotníctvo je vo väčšine komunistickej, vstúpil do komunistickej
strany. Rázne však jednal so zamestnávateľmi, hájil robotníkov
proti vydieračom vždy ostre a nepokryte a preto bol nenávidený.
V politickom smere nikdy nevystúpil, nikdy politicky na schôdzach
nehovoril, za komunistickú stranu nikdy sa neangažoval verejne.
Vzdor všemu Bajdik 14. t. m. na nádraží bol zatknutý. Bajdik prišiel
z okresu zemedelského domov, do Nového Mesta nad Váhom a na nádraží
ho čakal oddiel žandárov. K tomuto účelu bolo sústredené do Nového
Mesta okolo 60 žandárov ešte 14ho, čím je dokázané, že úrady aranžovaly
celé provokovanie a krvepreliatie, bestiálnu vraždu, aby čelili
nie Bajdikovej činnosti, ale rapidne sa šíriacemu komunistickému
hnutiu, ktoré chudoba táto prijíma s vierou a láskou. Už z tej
príčiny je dokázaná vina hlavne hlavného slúžneho v Novom Meste
nad Váhom, že k zatknutiu jedného človeka bez dôvodu sústredil
tak veľký počet žandárov, aby zločin zatknutia dovršil massakrom
na chudobnom ľudu. Žiadnej príčiny nebolo, aby bol Bajdik zatknutý
v ústavnej republike. A jestliže by bola príčina jeho obvinenia,
tu sú na to súdy a riadne vyšetrovanie. Vedomy toho bol hlavný
slúžny, že zatknutie človeka bez viny bude mať za následok pobúranie
obecenstva a verejnosti a preto zaistil sa bracchialnou mocou.
Vražda sama sa stala v nočných hodinách po 22. hodine, keď robotníci
a ženy v počte asi 150-200 a nie 500, ako to celá žurnalistika
rozpísala po Československej republike, šli protestovať k hlavnému
slúžnemu proti zatknutiu a okolo robotníckeho domu sa sešli, boli
komandovaní v pohotovosti stojací žandári k robotníckemu domu,
aby ľud rozohnali. Keď žandári prišli a postavili sa v 3 radoch
pred robotnícky dom, časť robotníkov sa vzdialila a zostalo tam
len 70 až 80 ľudí, ale i ženy, deti a niekoľko mladíkov, ktorí
protestovali proti terroru páchanému na robotníckom ľudu. Po vyhlásení,
aby sa rozišli, stáli na mieste všetcia, volali hanbu surovosti
a boli niektorí bití. Potom bolo komandovené strieľať, a bola
puštená salva do hlúčka ľudí, ktorí stáli na prahu robotníckeho
domu, chcejúc sa pred streľbou schovať v miestnosti, a tu padol
do chodby domu 19 rokov starý Andrej Psotný, prestrelený cez ústa
a kuľka mu vyšla modzgom. Bolo vystrelené ešte štyrikráť, tedy
celá zásoba pušky, a posledné výstrely boly viac do vzduchu...
(Hluk.)