Čtvrtek 27. ledna 1921

Podarilo sa to na istý čas za vlády českého kniežaťa Boleslava II. Po jeho smrti skoro celé storočie trvalo úsilie české obnoviť starú ríšu a až za vlády uhorského kráľa Ladislava I., pomenovaného Svätým, boly vymedzené hranice medzi Uhorskom a zemiami českými, a následník jeho Koloman musel osadiť celú reťaz maďarských hraničiarskych vojenských obcí podľa tejto hranice na zabránenie českého branného zakročovania. Ovšemže táto reťaz hraničiarov nemohla hatiť úzke kultúrne styky československé, sú o tom dokumentárne doklady obzvlášť za vlády českého krála Přemysla I. a Přemysla II. Otakara. Naopak, vliv český v Uhorsku stal sa následkom kontaktu so Slovenskom tak mocným, že po vymretí rodu Árpadovho mohol český kráľ Václav II. dať zvoliť a korunovať syna svojho Václava III. za kráľa uhorského. Postupne sa ustálivši stredoveký pochop o svätosti koruny a ňou symbolizovaná nedeliteľnosť kresťanských štátov mal za následok, že v Čechách zamenili čiste národnú politiku s politikou štátoprávnou. Uhorské štátne právo však nemohlo utlumiť prirodzený rozpor Slovenska s ostatným Uhorskom, takže už r. 1303 Slovensko za Matúša Čáka sa fakticky vymanilo spod vlády uhorského krála a žilo samostatným životom až do r. 1321, raziac si svoje mince a uzavierajúc samostatné smluvy so súsednými štátmi. Od tohoto času kontinuitu československej vzájomnosti a snáh po sjednoteni možno vypukle pozorovať v samom Uhorsku, ale po istý čas zachovalo si Slovensko i isté zvláštné štátopravné postavenie ako "pars tertia regni". Karlom IV. založená pražská univerzita stala sa krbom osvety i pre Slovensko a je nie nahodilou vecou, že v štyroch "národoch" univerzity "Uhri" náležali k národu českému. - Husitské hnutie našlo prirodzenú ozvenu i na Slovensku, rozšírilo sa tu a husitské branné sily mohly v tomto prirodzenom prostredí po dlhé roky vzdorovať Zigmundovi. Bazilejské kompaktáta, trebaže formálne vzťahovaly sa len na zeme koruny českej, fakticky boly uznávané za platné i pre Slovensko.

Tento duševný súzvuk Slovenska s českými zemiami môže náležite vysvetliť i pozdejšie epochy, ako na príklad dlhodobá a inštitucionálne zavedená česká správa územia slovenského za kapitanátu Jána Jiskry z Brandýza. Je nadmier príznačnou vecou, že v dobe obnoveného takzvaného národného kráľovstva uhorského, kráľ Matyáš Korvín dopisoval si s mestámi na Slovensku v reči českej a je zaujímavé, že tak tento vladár, ako i jeho kancelár arcibiskup Ján Vitéz zanechali po sebe viac českých listín, ale ani jednu maďarskú. Za Jagelloncov Vladislava a Ludvika a potom za Habsburgov české zeme spolu so Slovenskom boli spojené aspoň dynastiou. Nadmier významným je, že prvý uhorský zákon, ktorý pojednáva o právach jazykových jednotlivých národov Uhorska usnesený na sneme r. 1608 zmieňuje sa o Slovákoch čili Čechoch a o reči slovenskej čili českej. V tomže století pozdejšie daný uhorský zákon užíva tohože označenia.

Bolo celkom prirodzenou a častou vecou, že Slováci pôsobili i vo verejnom živote českom tak ako na svojej vlastnej pôde. Slovák Jan Benedikty z Nudožer napísal a vydal v XVI. století v Prahe mluvnicu jazyka českého. Slovák Pavel Jesenský bol spolupracovníkom na českom tak zv. králickom preklada Biblie. Slovák Ján Jesenský, znamenitý lekár a rektor pražskej univerzity vykrvácal s českými pánmi na popravišti staromestskom. Ako každé dôverné hnutie razilo si cestu na Slovensko z Čiech, tak i reakcia náboženská. Pohroma belohorská i v dôsledkoch svojich zasiahla i slovenskú vetev československého národa. Kultúrne stredisko Čiech Praha sa odnárodňovala, jazyk český bol vytlačovaný z verejného života, a tak vliv českého ducha na Slovensku stával sa slabším. Je preto pochopiteľným, že v dobách ranných červánkov národného vzkriesenia mohlo sa dariť politike Metternicha a politike maďarskej aristokracie nasiať rôznic do pomeru československého vzdor varovným hlasom Kollára a Šafárika. Predbežne víťazilo habsburgské: divide et impera. Viedeň i Pešť usiľovali sa týmto prispeť k utvoreniu pojmu osobitnosti slovenského národa, k vzniknutiu separátnej literárnej reči slovenskej, a tak postaviť hrádze spoločnému postupu československému a prekážať osvobodeniu národa. Ale i takto vzniknuvšia a ujavšia sa slovenská literárna reč je len novým dokumentom spolupatričnosti československého národa, lebo niet na svete bližších a navzájom srozumiteľnejších si rečí než je slovenská a česká.

Na mierovej konferencii maďarská delegácia s veľkým aplombom prizvukovala 1000 ročné trvanie teritoriálnej integrity bývalého Uhorska a nastať majúce rozdelenie jeho označovala za čin protiviaci sa tradíciam a hospodárskym záujmom obyvateľstva, nesrovnáteľný s horopisnou a komunikačnou polohou územia bývalého Uhorska.

Námietky maďarské nemohly byť honorované už z tej príčiny, lebo neodpovedajú pravde. Nech mi je dovolené tu spomenúť, čo píše maďarský učenec Peter Ágoston r. 1913 o jednotnosti Uhorska: "Tak sme i s poverčivou vierou, dľa ktorej Uhorsko je od časov Sv. Štefana jednotnou zemou. Videli sme nakoľko nebola jednotnou zemou v minulosti. Ani dnes je nie ňou. Po smrti každého kráľa ihneď sa rostrhala, jestli vôbec bola celistvou za života kráľa. Jednotlivé územia zaujali stanovisko svoje pri voľbe kráľa dľa svojich záujmov. Južné časti dívaly sa na voľbu kráľa s hľadiska války proti Turkovi, západné, s hľadiska výhod, ktoré sa dajú získať voľbou cisára, severné voľbou českého kráľa". Tolko Ágoston. A údajna fyzikálna jednotnosť? Dla argumentácie maďarskej tvorí Dunaj prirodzenú hranicu proti Srbsku, ale tenže Dunaj dľa ních nenie už prirodzenou hranicou, proti československu. Dla Maďarmi hlása nej jednotnosti riečneho systému by územie maďarské siahalo až niekde k Chrudimu.

Opakujem, s hraniciami takými, aké ích maďarská mierová smluva určuje. Nemôžeme byť úplne spokojenými. V Maďarsku ostává ešte za týmito hranicami okolo 350.000 Čechoslovákov.

Časť III. Politické klauzule europské.

Táto časť pojíma 36.- 78. článok. Vo všeobecnosti sú stejného obsahu ako dotyčné ustanovenia mieru rakúskeho. Už v tejto časti sú patrné zmiernenia smluvy trianonskej v pomere k smluve st. germainskej. Týka sa to obzvlášte 38. článku o Itálii. Ale i v 50. článku pojednávajúcom o rozhraničovacej komisii, ktorá má určiť na mieste samom hraničnú čiaru s Československom chybí ustanovenie, že rozhodnutia komisie budú sa diať väčšinou hlasov.

Maďarsko uznáva novoutvorené štáty, poťažne cessie častí svojich teritórií v prospech sdružených štátov.

Je síce pravda, že mierová konferencia mala na zreteli pri stanovení hraníc popri národopisných tiež i momenty strategické, hospodárske a prírodné, ale isté, a to dosť veľké úseky hraníc našich voči Maďarsku boly stanovené nám na úkor i vtedy, keď posudzujeme stanovenie toto so všetkých možných hľadísk. Celý úsek hraníc pozdĺž rieky Ipľa až po vrchy gemerské je pre nás naskrze neprajne stanovený, lebo práve za touto hranicou, na území dnešného Maďarska, vo vrchoch novohradských, ktoré by mohly tvoriť prirodzenú strategickú hranicu voči Maďarsku, je kompaktné etnografické územie slovenské. Hospodársky a komunikačne súvislá dolina Ipľu je takto rozvojená a jej Maďarsku náležiaca časť je od tohoto odrezaná pohorím novohradským, Slovákmi obydleným. Podobne je tomu i na úseku juhovýchodne od Košíc. Ukrivdení sme i tým, že z územia bývalého Uhorska mierová konferencia až na nepatrné ložiská hnedouhoľné u Handlovej nepririekla nám žiadnu uhoľnú pánev a šalgovtarjanskú uhoľnú pánev u samých hraníc ponechala Maďarom, ačkoľvek ona zemepisne náleží k massívu slovenského stredohoria a ačkoľvek tam pracujú massy slovenského robotníctva. Ďalej celá banská a hutnická oblasť pohraničného Boršodu zostala Maďarom, vzdor desaťtisíc tam bydliacich a pracujúcich Slovákov. Námahy naše, aby sme k zabezpečeniu Bratislavy získaly predmostie, potkaly sa s nepatrným úspechom. Predmostie nemá pre nás strategického významu, lebo ho nesmieme opevniť. Tam zostáva za týmito hranicami okolo 350 tis c Slovákov.

Čast IV. pojednáva maďarské záujmy mimo Europu. Je to doslovné znenie smluvy rakúskej a jedná tu o právach bývalého Rakúsko-Uhorska v Maroku a Egypte, Siámu a Číne.

Čast V. je dôležitá. Obsahuje klauzule vojenské, námorné a vzduchoplavecké. V úvode tejto časti je uvedené, že sa Maďarsko zaväzuje presne dbať týchto klauzulí, aby vraj bolo umožnené pripraviť obecné omedzenie zbrojenia všetkých národov.

V časti úmluvy o Spoločnosti národov, ktorá omedzuje zbrojenie, sú už uložené isté záväzky, ale to sa týka nás ako člena Spoločnosti národov. Tieto omedzenia budú po každých 10 rokov revidované. Ukladá sa nám záväzok ako aj ostatným členom referovať o stave vojska. Je tu ustálená tiež povinnosť stejného zakročenia v určitých prípadoch.

Vojenská moc Maďarska je zredukovaná na minimum. Odôvodňuje sa táto redukcia zase tou všeobecnou snahou omedziť zbrojenie všetkých národov a snahou zabezpečiť stály mier.

Stav číselný armády maďarskej stanoví sa počtom na 35 tisíc mužov, tedy o 5 tisíc viac než v Rakúsku, počítajúc i dôstojníkov a doplňovacie telesá. Je pamätané na to, aby tento stav nemohol byť ľubovoľne so strany Maďarska prekročený. Ale odchýlne od smluvy rakúskej druhý odstavec 107. článku umožňuje Maďarsku zvýšiť počet četníkov, celníkov, strážcov atď., jestliže to dovolia Čelné mocnosti spojené a sdružené a uzná-li medzispojenecká dozorčia komisia po vyšetrení na mieste, že je počet nedostatočný. Počet dôstojníkov je stanovený na 1/20 počtu armády, počet poddôstojníkov na 1/15, takže Maďarsko bude mať 1700 dôstojníkov a 2300 poddôstojníkov. Všetky vojenské formácie, ktoré presahujú oných 35 tisíc mužov budú do 3 mesiacov po vstupení v platnosť tejto smluvy zrušené, a zároveň sa ukláda Maďarsku, aby do 3 mesiacov od vstúpenia v platnosť tejto smluvy upravilo svoje zákonodarstvo vojenské v smysle tejto smluvy.

Maďarsku je uložené vydanie všetkej výzbroje, streliva a materiálu do 3 mesiacov po vstúpeni v platnosť tejto smluvy, pokiaľ presahuje nutnosť opatrenia armády 35 tisíc mužov.

Poznamenávam, že v maďarskej smluve chybí ustanovenie ohľadom počtu a ráže kusov delostreleckých, ktoré tvoria potrebné, pravidelné ozbrojenie pevnosti, ako to má v tejto veci článkom 131 smluvy ustanovené Rakúsko.

Smluva obsahuje omedzenie výroby zbraní, je postarané o znemožnenie obchádzania zákazu výrobou zbraní loveckých, je zákaz výroby chrličov plameňov a plynu. (Místopředseda dr. Hruban převzal předsednictví.)

V klauzule o námorníctve zakazuje sa Maďarsku stavba ponoriek a válečných lodí a ponechávajú sa mu pre poriečnu policiu na Dunaji tri zvedné člny. Toto je dôležité ustanovenie, lebo Horthy má značný počet monitorov a my sme bez zbraní na Dunaji. Predsa však i tu je Maďarsko vo výhode proti Rakúsku, lebo v druhom odstavci 120. článku je ponechaná možnosť, aby Maďarsko s dovolením čelných a sdružených mocností mohlo zvýšiť počet zvedných člnov.

Ďalší článok obsahuje zákaz zriaďovať ďalekosáhle bezdrátove stanice telegrafné.

Maďarsku je zakázané organizovať letectvo a nariaďuje sa demobilizácia leteckého personálu. Maďarsko sa zaväzuje, že zabrání príslušníkom maďarským, aby sa daly zariadiť do armády, loďstva alebo vzduchoplavectva niektorej cudzej mocnosti. Výnimku robí cudzinecká legia.

Čásť VI. pojednáva o válečných zajatcoch a hroboch.

Tak ako ostatné smluvy, i táto v časti VII. obsahuje ustanovenia trestné. Tieto sú totožné so znením rakúskej smluvy a vzťahujú sa na potrestanie a vydanie osob obžalovaných z činov prečiacich sa zákonom a zvykom válečným. My sme si priali, aby toto ustanovenie nezostalo na papieri, ale aby vskutku títo váleční vinníci boli súdne stihaní a po zásluhe potrestaní.

Časť VIII. pojednáva o náhrade škod. Ustanovenia tieto sú veľmi elastické, čo súvisí s tým, že nebolo možno príliš prepínať struny, kdežto nemecký mier má ustanovenia veľmi presné, jednotlivé povinnosti Nemecka ustanovené sú veľmi jasne. Ovšem situácia je taká, že celé splnenie reparačných klauzul je dané do rúk reparačnej komisii, ktorá sa zriadila spoločne i pre mier nemecký a rakúsky. Úvodné ustanovenia sú súhlasné, hovoria, že Nemecko, Rakúsko i Maďarsko uznáva povinnosť nahradiť škodu, ale pokračuje sa, že nie sú v stave, aby všetkým povinnostiam zadosť urobily. Preto sa zaväzujú hradiť určité škody, ktoré sú vypočítané v prvej prílohe tejto časti smluvy. Hlavným orgánom, ktorý vo všetkých týchto veciach má rozhodovať, je takzvaná reparačná komisia, ktorá je upravená vo všetkých týchto smluvách súhlasne.

Čo sa týka platebných povinností, je ustálené, že Maďarsko má platiť sumu, ktorú určí reparačná komisia. Má sa tu hľadeť k finančnej sile Maďarska. Vedľa tejto základnej povinnosti je celá rada ustanovení, ktoré sa týkajú dodávok toho rázu, že sa vlastne hovorí o reštitučnej povinnosti, to jest, že má stav tých poškodených, nakoľko je to možné, byť reštituovaný na stav predošlý.

Prílohy, ktoré sú pripojené k ustanoveniám reparačným, nie sú ani z ďaleka tak obšírne ako v smluve s Nemeckom. Je zaujímavé, že tá mierová smluva maďarská je hodne miernejšia než rakúska.

Všeobecný výsledok pre nás je, že my sme účastní na reparáciach. Tiež náš štát utrpel podobné škody, ktoré sú vypočítané v prílohe I. Máme tedy právo prezentovať svoje pohľadávky v reparačnej komisii.

Maďarský mier má ešte zvláštne ustanovenia, ktoré súvisia s rozpadnutím Uhorska na niekoľko čas tí. Sú to ustanovenia článkov 175-179.

Článok 175. sa nás dotýka natoľko, že Maďarsko sa zaväzuje vydať všetky predmety vedecké a umelecké, ktoré boly odcúdzené s teritórií válečne zabraných. To sa týka zvlášť odcudzenia takých predmetov na príklad obrazov zo župného domu nitrianskeho, vedeckých sbierok šťiavnicko-baňskej a lesníckej akademie pri prevrate a pri vpáde maďarskej rudej armády roku 1919.

Článok 176. sa nás môže dotýkať dôsledkom centralizačnej politiky, ktorú pestovalo Národné Múzeum maďarské a krajinský archív v Pešti. Sú to listiny, spisy, predmety, starožitné a umelecké, pomôcky vedecké a knižné, které boly odstránené z území postúpených. Na československý štát hladí sa ako na územie postúpené. Tedy tie predmety, ktoré boly odstranené po 1. juli 1914 musia byť vrátené.

Potom následujúci článok týka sa niektorých aktov, ktoré boly odstranené od nás od 1. januára 1868. V tomto jednom bode je maďarská smluva rigoróznejšia než rakúska, lebo táto posledná určuje dobu iba za posledných desať rokov.

So svojej strany máme povinnosť vydať Maďarsku všetky spisy i listiny a memoiry, ktoré sú v súvislosti s dejinami a správou Maďarska, terajšieho rozsahu a nie sú staršie 20 rokov.

V článku 177. je ustanovenie, že môžeme dostať ešte niektoré iné veci z Pešti než tie, o ktorých bola dosiaľ reč, ovšem že pomocou dohody s Maďarskom. Tu sa ponecháva účastneným štátom, aby sa snažily získať takéto objekty, ktoré náležia ku kultúrnemu majetku postúpených území, aby sa o nich navzájom dohodli, ktoré veci sa majú navzájom vymeniť. Centrálne inštitúcie peštianske budovaly na intelektuálnych silách všetkých území bývalého Uhorska.

Článok IX. pojednáva o klauzulách finančných. V týchto klauzulách finančných je nieľko článkov, ktoré hrajú hlavný zástoj. Celá rada iných článkov je významu podriadeného.

Predovšetkym treba upozorniť na súhlasné ustanovenia článkov 180.-185. To sú tie hrozné ustanovenia, ktoré ostanú na papieri, že tie reparačné nároky viaznu na celom majetku nemeckom, rakúskom a maďarskom. Predcházajú ich iba zástavné a hypotekárne práva, ktoré boly sriadené pred válkou. To značí, že v Maďarsku nikdo nenie istý, či so svojou požiadavkou nepríjde na prázdno, poneváč reparačná komisia môže povedať: mne sa ľúbí tento majetok. V Nemecku nechceli pristúpiť k veľkej dávke z majetku, poneváč hovoria, že až bude dávka vybraná, že prijde komisia reparačná a povie, aby jej to bolo vydané. Konferencia vo Spaa, hovorí o tých veciach, ovšem že k dohodnutiu nedošlo, ale podmienky sú, že to ustanovenie mieru versailleského a saint-germanského ohľadne Bulharska a Maďarska musí byť zmenené. Ustanovenia, ktoré majú hlavný význam, sú články 186-188, 189, 191 a potom 199. Článok 186. sa zabýva predválečným dlhom monarchie, a síce vo dvoch čiastkach. V prvej časti sa jedná o takzvanom dlhu zaistenom alebo založenom a druhá časť sa týka dlhu nezaloženého. To sú tie rentové povinnosti uhorské.

Čo sa týka založeného dlhu, je princíp, že každý z tých štátov prejíma také takú časť dlhov, aká odpovedá majetkom, ktoré sa prevádzajú na onen štát podľa tejto smluvy, a to podľa rozhodnutia reparačnej komisie. Zaisťovacími majetkami sú železnice a soľné bane. Pri železniciach tu nepôjde len o diaľku podľa kilometrov, ale i podľa intenzity frekvencie.

Nakoľko sa týče záväzkov, prejímajú štáty cessionárne iba rentové dlhy predválečné a dlh bankovkový. Do ostatných dlhov nás nič.

Čo sa týka založeného dlhu, má článok ďalšie ustanovenia o tom, akým spôsobom budú tie dlhy konvertované. Tu platí o dlhoch, ktoré by znely na zlatú menu, že budú konvertované na titry, ktoré budú znieť na funty šterlingov alebo dolary americké, a síce podľa sily a zrna menovaných trojakých peňazí.

Čo sa týka tých dlhov založených, ktoré znejú na papierové peniaze rakúsko-uhorské, tie môžu byť konvertované na nové peniaze, ktoré štátom budú vydané. Teda my sami môžeme ustanoviť ten kurz, a síce v tej sume alebo v tej relácii, v akej vymeníme peniaze za peniaze rakúsko-uhorské. Reparačná komisia má právo, keby sme si počínali nevýhodne pre veriteľov, tú reláciu opraviť, a síce bude sa riadiť podľa smenárskeho kurzu podľa našej valuty a podľa vaľuty rakúskej poťažmo maďarskej na cudzozemsko.

Čo sa týka dlhu nezaloženého, tak o tom, koľko toho prevezme ktorýkoľvek z tých štátov cessionárskych, rozhodne komisia reparačná, a síce má pri tom vziať za základ daňovú silu toho ktorého teritoria, pri čom táto daňová sila bude určená podľa daní, ktoré tomu teritoriu boly uložené, a síce majú to byť také dane, ktoré podávajú najlepší znak daňovej sily toho územia. Za znak daňovej sily má byť vzatý daňový premier v rokoch 1911, 1912, 1913.

Druhý z tých dôležitých článkov je článok 188, ktorý sa týka válečných pôžičok. Tu je zcela jasne konštatovaná zásada, že československý štát nemá pražiadnej povinnosti, týkajúcej sa válečných požičiek. Maďarsko nemá povinnosti platiť také válečné požičky, ktoré budú okolkovaním získané na ostatných teritoriách a neodpovedá za také titry, ichž vlastníkmi sú príslušníci iných štátov.

Tretie ustanovenie je v článku 189, ktoré sa týka Rakúsko-uhorskej banky. To je ustanovenie veľmi komplikované a do detailov pritom nemožno isť. Vec je tu formulovaná tak, že každý zo štátov, v ktoré sa rozpadla monarchia, má povinnosť do určitej doby okolkovať bankovky. Tu sa predpokladá, že niektoré štáty to už urobily. Potom je ustanovenie, že do 12 mesiacov majú všetky tie štáty povinnosť nahradiť tie okolkované bankovky vlastnými peniazmi. Tu sa rozoznávajú "vlastné peniaze" - tu sa mieri na tie štaty, ktoré už maly peniaze, ako Rumunsko a Itáliu, a na štáty, ktoré peniaze nemaly. Všetky tie štáty, ktoré týmto spôsobom vykonaly okolkovaciu akciu, majú povinnosť všetky bankovky okolkované alebo neokolkované oddať reparačnej komisie. Reparačná komisia potom ustanoví zvláštnu likvidačnú komisiu, ktorá sa bude zaoberať likvidáciou Rakúsko-uhorskej banky. Likvidácia má sa diať v podstate podľa štatút bankových. Nesmie byť v rozpore s ustanoveniami mierovej smluvy. O tej likvidácii platí to, čo tu vyslovené nenie, ale čo nenie pochybné, že totiž na náhradu tých bankoviek, ktoré boly vydané do 28. októbra 1918 a boly okolkované na našom území, práva nemáme. To zostane našim štátovkovým dlhom. To vychodí na javo z článku 189, odstavca 10, kde sa hovorí o annulovaní titrov. Rakúsko a Uhorsko krylo bankové emisie tým, že tam deponovalo dlhopisy na ohromné sumy. O týchto titroch sa tu hovorí, a síce sa tvrdí, že tieto titry budú annulované, nakoľko neodpovedajú bankovkám konvertovaným na území bývalého Rakúsko-Uhorska, ktoré boly vydané až do 27. októbra 1918.

Nakoľko medzitým boly vydané bankovky po 27. októbru 1918 - a je ich cela rada - nakoľko budú u nás konvertované, a dľa úsudku znalcov dá sa to veľmi ľahko poznať - s tými môžeme vystúpiť pred komisiu reparačnú ako veritelia, poneváč sa tu hovorí, že tí majitelia bankoviek, ktoré boly vydané po 27. októbra 1918 budú mať ako jedinú garanciu titry vydané bývalými a terajšími vládami rakúskymi a maďarskými, ktoré boly uložené v Rakúsko-uhorskej banke na krytie emisií bankoviek.

Podľa článku 191 štáty, ktorým pripadá územie bývalého Rakúska-Uhorska, alebo ktoré vznikly rozkúskovaním tohoto mocnárstva, stanú sa majiteľmi všetkých majetkov a všetkého imania vlády maďarskej bývalej i terajšej, nakoľko ležia na ich vlastnom území. Pojem štátnych majetkov je dosť široký. Pod pojmom majetkov a imania vlády maďarskej bývalej a terajšej zahrňujú sa majetky, ktoré náležaly starému kráľovstvu uhorskému a podiel tohoto kráľovstva na majetkoch, ktoré boly spoločným majetkom mocnárstva rakúsko-uhorského, ďalej všetky majetky koruny a súkromný majetok bývalej panovníckej rodiny rakúsko-uhorskej.

Naproti tomu nemá štát žiadneho nároku na majetky, ktoré sú mimo jeho územie. To je ustanovenie, ktoré zaráža, poneváč to miliardové imanie kráľovstva uhorského a Habsburgov je koncentrované vo Viedni a Pešti. Je tu ďalšie ustanovenie, že majetky, ktoré máme na našom území, musíme Maďarsku zaplatiť. Komisia reparačná ich ocení a tá cena majetkov, ktoré sú na našom teritoriu, bude pripisaná nám k ťarche a k dobru Maďarska na reparačnom účte. Pri tom ovšem má tá naša platebná povinnosť značné úľavy, a síce predovšetkým to ustanovenie, že na majetkoch obťažených dlhom založeným pripočíta sa nám k dobru to, čo sme prevzali už ako dlh. Sú to hlavne železnice. Ale žiaľ, na Slovensku a v Karpatskej Rusi je celý rad neobťažených majetkov, sú to veľkostatky a lesy.

Potom sú ustanovenia, ktoré nás osvobodzujú od povinnosti platiť určité majetky. Je to predposledný odstavec toho 191. článku, sú to školy a nemocnice. Ovšemže tých nemocníc takého druhu bolo na Slovensku málo.

Ustanovenia článku 194. sú významné hlavne pre spojencov. Jedná sa tu o zrieknutí sa práv a účastenstiev Maďarska a jeho prislušníkov na podnikoch obecne užitočných alebo na koncesiách v Rusku, Turecku, Nemecku, Rakúsku alebo Bulharsku.

Článok 199 je pre nás dôležitý. Je to ustanovenie o penziách. Maďarská mierová delegácia v Paríži domáhala sa svojim spôsobom, gestami, rytierskosťou a humánnosťou, aby penzie boly uvalené z väčšej časti na bedrá nových štátov, pri najmenšon aby penzie boly rozvrhnuté podľa rovnakého kľúča ako pri ustanovení o predválečných dlhoch nezaistených. Mierová konferencia prijala však ten princíp, že sa neuloží povinnosť vlastne nikomu a Maďarsko terajšie zbavuje sa povinnosti, aby platilo penzie osobám, ktoré sa stanú prislušníkmi niektorých iných štátov. Není tu ovšem povedané, že by sme mali povinnosť platit penzie, keď sa u nás niekto o ne prihlásí. Je to teda negatívne riešenie, a nie - ako tomu Maďarsko pre jemu odaných jednotlivcov chcelo - pozitívné.

Potrebné je však zmieniť sa ešte o jednej dôležitej veci. článok 181 zaoberá sa povinnosťou Maďarska hradiť všetok náklad na vydržovanie všetkých vojsk štátov spojených a sdružených v obsadenom území Maďarska, ako jeho hranice sú ustanovené v tejto smluve, odo dňa podpisu prímeria zo dňa 3. listopadu 1918. Podľa toho my by sme mali nárok na náhradu vojenských vydaní našich pri obsadení Miškovca, nie ale za vojenské operácie pri vpáde maďarskej boľševickej armády na Slovensku. Rumuni ovšemže lepšie pochodili. V celku i dotyčne finančných klauzúl je maďarský mier ľavnejší než rakúsky. Zrejmé je to v nových ustanoveniach článku 181. Část desiata pojednáva o klauzulách hospodárskych.

V tejto časti je riešený problém, ako uviesť do normálneho behu hospodársky život medzi štátmi a nahradiť smluvy zrušené válkou, smluvy medzi štátmi, a na druhej strane upraviť právne tiež súkromnoprávne vzťahy, ktoré taktiež válkou boly zrušené, celým radom ustanovení, ako bol zákaz obchodu a platenia, sekvestrácie, likvidácie majetku cudzích príslušníkov a kde vlastne skutočne celý hospodársky život bol zmenený alebo prerušený. Je tu ovšem istá snaha víťaza proti porazeným, získať najvyššie výhody. Nakoľko sa týka nás, my na jednej strane taktiež sme pojatí v tú kategóriu najvyšších výhod, ale sú tu i isté omedzenia voči nám a to v pomere k bývalému Uhorsku. Tu sme už nie tak plne účastní tých výhod, ako spojenci, ale sme v niektorých veciach omedzovaní.

Vo vzťahoch obchodných, v odstavcoch colných, nakoľko sa týka cla, dovozu, vývozu a tranzita, je vyslovená zásada najväčších výhod, to jest i spojenci majú právo vždy na každú výhodu, ktorú štát poskytuje ktorémukoľvek inému štátu. My sme boli jedným hospodárskym celkom v rakúsko-uhorskom mocnárstve, s týmto bolo treba počítať. Rozpadnutím monarchie ostaly isté nepomery v niektorých odvetviach obchodu a priemyslu. Sú obory výroby, ktoré u nás nie sú zastúpené, a preto je v našom zaújme opatrenie dovozu a naopak. Sú následkom toho v smluve pre nás isté výhody, ktoré pre spojencov neplatia. To je článok 205, kde sú omedzení spojenci, že nebudú činiť nároky na tie výhody, ktoré náš štát uzavre s vládou maďarskou. Je zaujímavé, že je to len náš štát a Rakúsko, a nie Poľsko, nie Juhoslávia, nenie to italská, alebo rumunská časť. Je to veľké plus. Tieto ujednania sú ale generálné. Nenie sú vymedzené určité veci. Je to omedzené len na 5 rokov. Taktiež colný tarif rakúsko-uhorský zostane v platnosti 6 mesiacov, pre niektoré predmety 30 mesiacov

Článok 207 ukladá nám a Poľsku isté záväzky voči Maďarsku. Ide tu o vzájomnú dodávku uhlia, lignitu, požívatín a surovín. Štát náš a Poľsko je zaviazané na dobu 5 rokov neuložiť Maďarsku ani vývozného cla, ani akéhokoľvek omedzenia na vývoz uhlia a lignitu, a reparačná komisia určí jeho množstvo, jestliže by sa interesované štáty nedohodly. Aby umožnená bola medzi štátmi vzájomná pomoc výmenou výrobkov nepostrádateľných pre výrobu alebo obchod, má Poľsko, Rumunsko, Juhoslávia, Československo, Maďarsko a Rakúsko behom 6 mesiacov započať jednať cieľom uzavretia smluvy s tým alebo oným z rečených štátov o dohodu. Jestliže jednanie nepovedie k cieľu, môže sa patričný štát obrátiť na reparačnú komisiu, aby vlívala na uzavretie dohody. Článok 209 obsahuje ustanovenie o právach, že vnútrozemské lodi môžu mať vlastnú vlajku. Je to nová vec so stanoviska medzinárodného práva.

V článkoch 211.-214. jedná sa o nakládání so štátnými príslušníkmi mocností spojených a sdružených. Tu je zásada najväčšej výhody. Je tu zrovna vypovedané, že ani príslušníci súsedných štátov nemôžu mať vyšších výhod než tie, ktoré mali už 1. júla 1914. Omedzenie príslušníkov mocností spojených a sdružených nesmie byť iné, než bolo 1. júla 1914. V článku 213. je riešený problém príslušníkov Maďarska, ktorí chcejú mať príslušnosť v štáte spojeneckom. Je tu záväzok, že Maďarsko prepustí ze všetkých záväzkov takýchto svojich občanov.

V článkoch 217.-230. je ustanovenie ohľadom nahradenia medzinárodných smluv. Smluvy dvojstranné sú zase riešené s hľadiska víťazov. Len tie ostanú v platnosti, ktoré mocnosť spojená alebo sdružená ratifikuje Maďarsku.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP